Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Lebo v hlavnom prúde sa nedozviete…

Agentúra RT vydala 5. 11. 2019 rozhovor, ktorý Vladimir Cemach poskytol šéfredaktorovi Kirilovi Vyšinskému doma v Snižnom, v rámci dlhodobého projektu „Ľudia Donbasu“.

Pripomeňme (z minulej časti), že Cemach je kľúčový svedok a „podozrivý“ z účasti na zostrelení MH17, že ho koncom júna uniesla SBU zo Snižného do Kyjeva a že sa dostal späť v rámci výmeny zajatcov začiatkom septembra. V tomto rozhovore popíše, ako všetky tieto dôležité udalosti vidí on.

Dobrý deň, Vladimír Borisovič. V septembri sme leteli v tom istom lietadle, videl som vás len tak úchytkom a nestihli sme spolu prehodiť ani pár slov, ale patrili ste medzi najslávnejších cestujúcich. Veľmi som bol zvedavý na váš príbeh, lebo ste takmer hlavným svedkom zostrelenia „Boeingu“ (MH17). Ale rozhovor nezačneme touto udalosťou. Pohovorme najskôr o vašom živote. Povedzte pár slov o sebe.

Narodil som sa v roku 1961. V roku 1978 som nastúpil do Vysokej vojenskej školy protivzdušnej obrany armádneho generála Nikolaja Fjodoroviča Vatutina v Poltave. Promoval som v roku 1982. Potom som vstúpil do 40. armády, tá bola v Afganistane. Bol som tam dva roky a 3,5 mesiaca. Potom som šiel na Ďaleký Východ odovzdávať svoje skúsenosti, kde som slúžil do roku 1992. V tom roku, na Deň víťazstva, som odišiel do zálohy. Potom som sa vrátil do rodného mesta, kde som až doteraz do 2019. Žil som si dobre, nepočítam rok 2014, samozrejme. Prácu som tu mal rôznu. Veľa som cestoval.

Ale netýkalo sa to armády?

Nie, vôbec.

V prípade Boeingu MH17 ste sa stali div nie kľúčovým svedkom práve kvôli tomu, že ste od roku 2014 viedli protivzdušnú obranu Snežného. Ako ste sa k tomu dostali? Čo všetko to obnášalo? Aké ste mali zbrane?

Prišiel som k veliteľovi mesta a spýtal som sa: „Potrebujete ma?“ Áno, povedal mi, tam mi stoja „zušky“ (ZU – automatický protilietadlový dvojkanón) a sú nefunkčné.

Kedy to bolo?

Bolo to 26. júna 2014. Vtedy som pochopil, že ten cirkus v Kramatorsku a Slavjansku sa tak skoro neskončí. Semjonovka… pochopil som, že sa to neupokojí. Ukrajinská vláda nechcela ľudí počúvať, rozhodla sa hovoriť z pozície sily. Ak si myslíte, že moji vnuci nebudú myslieť po rusky… Že sa im podarí prinútiť ich myslieť po ukrajinsky. To som nemohol nechať tak, musel som vstúpiť do opolčenia. A keď letectvo začalo bombardovať centrum mesta, okamžite som mal v tíme ľudí. Hneď v ten istý deň. Mal som hromadu ľudí. Môj arzenál boli dva protilietadlové kanóny a dve prenosné ručné odpaľovacie zariadenia na rakety.

A keď letectvo začalo bombardovať centrum mesta, okamžite som mal v tíme ľudí. Hneď v ten istý deň. Mal som hromadu ľudí.

Čo ste vedeli o tom zostrelenom Boeingu?

To, čo vedeli ostatní občania, vedel som aj ja. Niečo som sa dozvedel v ten istý deň večer a niečo na druhý deň ráno.

Povedzte, teraz v 2019, stále ste boli v armáde medzi opolčencami?

Nie. V roku 2017 som odišiel zo služby. Mal som kompresnú fraktúru chrbtice, takže zdravotne už nie som spôsobilý aktívnej služby.

Uniesli vás 27. júna, tak je?

Áno

V Kyjeve ste boli 28., čo je hneď na druhý deň. Uniesli vás zo Snižného, to je asi 60 kilometrov od demarkačnej línie, tak je?

Po ceste je to viac. Sme od Donecka 78 kilometrov.

Uniesli vás 27., už 28. ste boli v Kyjeve a 29. ste boli pred súdom, ktorý rozhodoval o predbežnom opatrení. Ako a za akých okolností ste sa ocitli v takom krátkom čase na Ukrajine?

Doslova okamžite ma prepravili cez demarkačnú líniu. On sa tam vždy stýkal s druhou stranou.

Koho myslíte tým „on“?

On bol vodič. Pomáhal pri únose. Boli dvaja. Z druhej strany sa ozvala mínometná paľba. Hovorili, že odpália päť mín. Začali tlačiť invalidný vozík a potom priletela šiesta mína. Povedal som: „Hej, ak ma chcete zabiť, tak to urobte hneď a niekde ma tu zahrabte. Načo sa so mnou takto ťaháte?“ Tá šiesta mína nás skoro zasiahla. Hlina priletela až na mňa. Tam sa niečo stalo a nerozumiem čo, možno naši strieľali ako odpoveď. Hádam, že tí dvaja, čo ma ťahali, vybuchli na vlastných mínach. Myslím, že to bolo skôr, ako začali odpaľovať míny. Bol som omámený nejakými drogami, takže viete, niekedy som mal problémy chápať, čo sa okolo deje. Keď začala tá paľba, sadli sme si. Potom mi natiahli na hlavu vrece. Tam sme ostali asi 20 minút.

Bolo to už na druhej strane, alebo na tejto?

Na druhej strane. Treba sa doslova prebrodiť 20 metrov cez potok – tam sú ich pozície. Nie je to ďaleko odtiaľto. Asi pol kilometra sme bežali k minibusu, mal som stále vrece na hlave. Odmerali mi tlak, mal som 190 na 110. Povedali: „Chlapec je zdravý, normál.“ Obviazali mi hlavu a poslali ma minibusom do Kyjeva.

A cez demarkačnú líniu vás previezli na invalidnom vozíku?

K potoku na vozíku a potom ma postavili na nohy, tie sa mi podlamovali, podopierali ma a tlačili do chrbta. Keď som spadol, iní ma zachytili, to bolo asi všetko.

Takže ste boli v stave, že ste neboli schopní chodiť?

Podlamovali sa mi nohy. Nemohol som ani zdvihnúť nohu na stupienok, keď ma nakladali do vozíka. Niekto mi zdvihol nohy. Bolo to len päť centimetrov nad zemou, isto nie viac.

Prečo ste boli v takom stave? Čo sa stalo?

Pichli mi dve injekcie s nejakým preparátom ešte doma a ešte jednu pred Doneckom, to bola tretia.

V akom stave ste prišli do Kyjeva?

Trvalo mi asi týždeň, kým som sa z toho dostal. Nikdy som neužíval také silné drogy.

Pichli mi dve injekcie s nejakým preparátom ešte doma a ešte jednu pred Doneckom, to bola tretia. … Trvalo mi asi týždeň, kým som sa z toho dostal.

Také to bolo silné?

Áno. Obvykle spím sedem až osem hodín, viac nie. Aj to je len v ideálnom prípade, častejšie len šesť či sedem hodín. A vtedy som sa zobudil o šiestej ráno – to som už bol na cele – pred raňajkami, a spal som až do desiatej večer.

Spomenuli ste, že vám zobrali všetky osobné dokumenty, všakže?

Áno.

Založili ich do vyšetrovacieho spisu. Nemáte ich pod nadpisom „záhada vyšetrovania“?

Asi áno.

Totiž asi v polovici júla sa objavila vaša vojenská knižka na jednom investigatívnom portáli, tuším Bellingcat. Viete to nejako vysvetliť?

Túto informáciu im určite poskytla Bezpečnostná služba Ukrajiny (SBU).

No, aká „záhada vyšetrovania“ sa z toho vykľula.

To nie je žiadna záhada. Normálne spolupracujú, to nie je žiadne tajomstvo.

Kde ste sa nachádzali v Kyjeve, v akých podmienkach, aké to bolo celkovo?

Bol som vo vyšetrovacej väzbe v Ascolde. V dvojitej cele, bunke pre dvakrát päť ľudí. Bol som tam sám, len tesne pred prepustením dali ku mne jedného chlapa, ale inak som tam bol celkom sám. Prvé dva týždne som nemal ani kúsok mydla. Žiadal som ich, aby mi dali nejaké mydlo, ale žiadne mi nedali. Nedostal som vôbec nič. Taká vážená inštitúcia. Mohli by mať dosť peňazí aspoň na kúsok mydla. Nedali mi ho. Strava – dá sa vyžiť, neumoria človeka hladom. Spať sa šlo o desiatej, vstáva sa o šiestej.

Zhasínali svetlo?

Nie, vždy bolo rozsvietené. Bolo matné, ale jedno svetlo bolo rozsvietené vždy. Prechádzať som sa mohol dvakrát päť metrov. Stále sám.

Stále pod dozorom?

Áno, záchod bol na bunke.

Ako prebiehali výsluchy?

Ak prišli Austrálčania a Holanďania, bolo to v priestoroch predbežného zadržania. Ak výsluch robili ľudia z SBU, zobrali ma k nim.

Používali polygraf, to je detektor lží?

Nie, nič takého. Z nejakého dôvodu si ma mimoriadne „obľúbil“ zástupca Úradu generálneho prokurátora – stále ma strašil doživotným trestom. Ale jedna vec bola zaujímavá. Pri druhom výsluchu som si všimol, že zástupca austrálskej alebo holandskej strany mal zreteľné slovanské priezvisko. Zástupca Holandska, Ara Chatarjan, neviem, či som si jeho priezvisko zapamätal presne, znelo arménsky, ale hovoril len po rusky. Nemal žiadny cudzí prízvuk, perfektne ovládal ruštinu.

Zástupca Austrálie, Sergej, bol tiež zrejme buď imigrant, alebo vyrastal v slovanskej rodine. Tiež mal perfektnú ruštinu. Ale pred výsluchom, Ara bol pri tom, mi zástupca generálneho prokurátora povedal: „Počuj, nie si v zozname na výmenu, nečaká ťa nič iného, ako to, že zvyšok života stráviš vo väzení, ale veľa bude závisieť od toho, čo budeš odpovedať týmto súdruhom.“ Potom zapli kameru. Prebehla štandardná procedúra, spýtali sa: „Používali na vás hrozby?“ Odpovedal som: „Ak doživotné väzenie nie je hrozba, tak všetko bolo normálne, v pohode.“

… nečaká ťa nič iného, ako to, že zvyšok života stráviš vo väzení, ale veľa bude závisieť od toho, čo budeš odpovedať …

Zobrali ste to s humorom? Ale v tom momente vám asi nebolo do smiechu.

Veď som vojak.

Poviete nám ešte niečo o týchto ľuďoch, tých cudzincoch, ako vám ich predstavili?

Zástupcovia austrálskej a holandskej polície.

Boli tam len oni, alebo aj Američania, Briti, alebo niekto iný?

Nie, nikto. Vždy to bolo tak, že keď po anglicky hovoriaci súdruh sedel na holandskej strane, po rusky hovoril Austrálčan. A pri poslednom výsluchu boli Ara a Sergej, obaja vedeli po rusky.

Tlačili na vás?

Ponúkli mi účasť na programe ochrany svedkov. Ponúkli mi občianstvo a dom v Holandsku. Prekvapilo ma, prečo práve tam a nie v Austrálii, ale neskúšal som s nimi o tom vyjednávať (smiech).

Ponúkli mi občianstvo a dom v Holandsku.

Mohli by ste žiť v Holandsku?

Nie, som tam, kde som sa narodil, kde som slúžil. Keby som sa vrátil do Chabarovska… no stále sa takto cítim bližšie k rodisku. V roku 2014 mi ponúkli apartmán v Moskve. Jeden z mojich vojakov z Afganistanu tam mal jeden voľný a povedal, nech platím energie a vodu a môžem tam bývať. Ale ako môžem všetko nechať? Rodičia ostanú tu, deti sú tu. Utiecť je vždy jednoduché.

A čo nejaké fyzické násilie?

Keď ma nakladali do minibusu, trochu mi „načali“ ladviny.

Prečo ste im odpovedali a neodvolali ste sa na článok 63 z Ústavy, ktorý vám umožňuje nevypovedať proti sebe a svojim príbuzným? To je normálny postup. Mimochodom, mali vás o tom poučiť.

Áno, poučili ma. Čoho by som sa mal báť? Ja sa nepovažujem za teroristu… A títo mládenci nemali mandát na to, aby ma súdili. Tak som to cítil podvedome.

Vaše obvinenie, ak to chápem správne, spočíva na článku 258, odsek dva. To je vytvorenie alebo organizovanie teroristickej skupiny. To obvinenie ešte nie je uzavreté, nemýlim sa?

Áno, prepustili ma na čestné slovo.

Čo si myslíte, že vás čaká na Ukrajine?

Nič dobrého. Zvlášť, keď mám v úrade Generálneho prokurátora takých dobrých kamarátov. Mali asi sto chutí zavrieť ma až do smrti.

Ste pripravení povedať pred súdom, ako s vami zaobchádzali? O únose, o drogách, o násilnom zadržiavaní, o výsluchoch… Nechcete sa obrátiť na medzinárodné súdy?

Zvažujem túto možnosť.

Ako hodnotíte to všetko, čo sa vám prihodilo? Čo to bolo?

Štát Ukrajina sa voči mne dopustil teroristického činu – chceli zo mňa urobiť obetného baránka. Nuž, hej, bol som náčelníkom protivzdušnej obrany. Pekne podrobne som im to vysvetlil, že som ich letectvo porazil strachom. Len jeden raz preleteli lietadlá ponad Snižne a viac sa neodvážili. Vypýtal som si od chlapov, aby mi priniesli prázdne rúry. Naplnili sme ich pieskom, z plechu sme urobili spúšťače, nafarbili a pekne-krásne sme mali osem takýchto batérií. Ukazovali sme sa, že máme prenosné odpaľovacie zaradenia, a že ich máme dosť. Pritom v skutočnosti celé teritórium bránili dve prenosné zariadenia a dva kanóny ZU-23! Fakt, že som bol veliteľom protivzdušnej obrany, to bol len titul. Mal som pod sebou sotva čatu.

Cítite sa ako obeť terorizmu?

Samozrejme áno. Je to humbuk. Napokon, nič reálneho na mňa nemajú a ani nič také neexistuje. Lebo ja som sa týchto udalostí nezúčastnil. A keby zo mňa chceli urobiť obetného baránka? Koho už ja zaujímam?

Zmenil sa nejako po tom všetkom váš vzťah k Ukrajine?

Koniec-koncov, je to stále moja vlasť. Je to trpké a zraňujúce, dívať sa na to všetko, čo sa tam deje. Ľudia z nejakého dôvodu veria, že im Západ pomôže, ale ja vravím: mali by ste si prečítať Tarasa Buľbu, všetko je tam jasne napísané.

Koniec-koncov, Ukrajina je stále moja vlasť. Je to trpké a zraňujúce, dívať sa na to všetko, čo sa tam deje. Ľudia z nejakého dôvodu veria, že im Západ pomôže…

Poliaci nikdy nepomohli…

Tak je, nepomohli nikdy, ale ten svoj osud nemajú pre nič za nič. Je čas žiť podľa vlastnej hlavy…

Povedzte mi niečo o Donecku. Aký má charakter?

Ešte keď som slúžil v sovietskej armáde, ak prišiel do jednotky niekto z Donecka, boli dôstojníci, čo sa šli zblázniť. Je to úplne zvláštna sorta ľudí. Sme také kozmopolitné spoločenstvo. Na Donbase žijú dve stovky národností. A kedysi boli skoro z celého sveta. Kvôli tomu sme takí družní, priateľskí ľudia a máme takú pestrú kuchyňu.

V roku 2014 to pomohlo?

Samozrejme, pomohlo. Vôbec sme nemali čas na výcvik mužstva. Svojich ľudí som vycvičil doslova za tri či štyri dni. Ako ukázal ďalší vývoj udalostí, niektorí ľudia asi nie sú schopní naučiť sa to ani za dva roky.

Srdečná vďaka.

(Pokračovanie čoskoro…)

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *