Rozhovor s Igorom Girkinom, bývalým „ministrom obrany“ DĽR

Vyšlo v MK (Moskovskij komsomolec) 15. 8. 2019, preklad Marián Moravčík.

„Všetky revolúcie vznikajú v hlavách romantikov, vykonávajú ich fanatici a ich výsledky využívajú nenapraviteľní zločinci.“ Tento citát Thomasa Carlyla potvrdili dejiny už mnohokrát. Tento citát sa dá vztiahnuť nielen na revolúcie, celkovo je politika špinavá robota. No aj tak sa nezaobíde bez romantikov. Príkladom je aj život a osud Igora Girkina, ktorého asi viac ľudí pozná pod menom Igor Strelkov. S redakciou MK sa tento ruský Che Guevara podelil o podrobnosti zo svojho posledného pochodu, ktorý vykonal pred piatimi rokmi.

Medailón od redakcie MK:

Igor Vsevolodovič Girkin (pseudoným Igor Ivanovič Strelkov) sa narodil v roku 1970 v Moskve. Plukovník FSB na penzii. Absolvoval Moskovský štátny historicko-archívnický inštitút (1992). Ako dobrovoľník sa zúčastnil na konfliktoch v Podnestersku a v Bosne (1992 – 93). Zúčastnil sa prvej a druhej čečenskej kampane. V rokoch 1996 – 2013 pôsobil ako spolupracovník FSB. Pôsobil ako minister obrany Doneckej ľudovej republiky od 16. 5. do 14. 8. 2014. Vyznamenaný za odvahu (2003) a Suvorovovou medailou (2002), okrem iných ďalších štátnych vyznamenaní.

MK: Igor Ivanovič… alebo predsa len Igor Vsevolodovič? Ktoré oslovenie vás v súčasnosti lepšie charakterizuje, ktorému dávate prednosť?

IG: Pri normálnom rozhovore akceptujem obidva varianty. Keď však zoberieme do úvahy, že tento rozhovor je oficiálny, tak správnejšie bude Igor Vsevolodovič. Mal som pas na toto meno a ten mám stále.

MK: Niektorí vaši, povedzme tak, bývalí priatelia hovoria, že sa hanbíte za svoje rodné priezvisko. Takže nemajú pravdu?

IG: Nikdy som sa za svoje rodné priezvisko nehanbil. Zlodejov, podvodníkov a podobnú háveď som nikdy v rodine nemal všetko to boli vážení ľudia – vojaci, inžinieri, roľníci, mešťania…

Túto tému uzavriem takto: Igorom Ivanovičom Strelkovom som sa stal, keď začala druhá kampaň v Čečensku. Všetci dôstojníci FSB, ktorých vysielali na odlúčené veliteľstvá do Čečenska, sme dostali dokumenty s krycími, ako sa medzi nami hovorilo, umelými údajmi. Človek si mohol meniť čokoľvek, krstné meno aj priezvisko. Bolo to žiadúce, aby si zmenil.

Strelkov – to bolo rodné priezvisko mojej babičky z otcovej strany. Ivan sa volal môj obľúbený dedo z matkinej strany. Takže v mojej voľbe nie je nič čudného. Celých päť rokov ma v Čečne všetci poznali ako Igora Strelkova. A tak bolo celkom prirodzené, že keď som sa vybral na Krym a potom na Donbas, rozhodol som sa používať tento pseudoným.

MK: Poviem otvorene, že my dvaja sa nachádzame na opačných stranách ideologických barikád. Ale ako oponenta si vás bez výhrad vážim. Patríte k tomu vzácnemu typu politikov, no aj celkove ľudí, ktorí nielen prekračujú zákon, no neboja sa niesť za svoje činy zodpovednosť. Ťarcha zodpovednosti, ktorú ste na svoje plecia zobrali pred piatimi rokmi, nevylučuje možnosť, že sa raz ocitnete za mrežami v cele v Haagu. Počítate, že sa vaše okolnosti vyvinú takto?

IG: Považujem to za málo pravdepodobné. Po prvé, nemám v úmysle sa tam prihlásiť sám. To v žiadnom prípade. Po druhé, predpokladám, že vláda Ruskej federácie momentálne nie je naklonená takémuto vývoju udalostí. Samozrejme, ak sa k moci dostanú iné sily, veľmi pravdepodobne sa zmení aj moja situácia. No to je ešte vo hviezdach. Veľmi mnohí by si viac želali, aby som sa navždy odmlčal, než by som sa mal dostať na nejaké výsluchy. Ale a-priori ten variant, ktorý ste spomenuli, nie je možné vylúčiť. To riziko tu je.

No nebojím sa takejto alternatívy. Z dvoch dôvodov. Prvý a hlavný je tento: mám úplne čisté svedomie. Rozhodoval som sa podľa vlastných názorov a presvedčení a postupoval som tak, ako som to považoval za nevyhnutné a správne. Po druhé, keď si spomeniem, čo všetko som už v živote prežil, že som častokrát hľadel smrti do očí – a to nie v obraznom zmysle, ale naozaj – tak čo znamená Haagsky súd… Úplne neškodná záležitosť, niet sa čoho báť. Sám pre seba som sa rozhodol, že keby k tomu došlo, tak kategoricky odmietnem spolupracovať s vyšetrovateľmi. Nebudem uznávať legitímnosť súdu.

MK: Hovorili ste, že vojenské jednotky, ktoré boli pod vašim velením, nezostrelili „malajský Boeing“. A mimochodom, ja vám úplne verím. No poviem otvorene, že neverím, že nemáte žiadne informácie o tom, kto to urobil. Viete, kto ho zostrelil?

IG: Moju obvyklú odpoveď na túto otázku poznáte: domobrana Boeing nezostrelila. Viac to komentovať nebudem.

MK: Je však očividné, že na rozdiel od mnohých iných ste nikdy nespomenuli ukrajinskú stíhačku, ani žiaden ukrajinský „Buk“ a vôbec žiadne ukrajinské ozbrojené sily.

IG: Prejdime k ďalšej otázke.

MK: Nemáte pocit, že vás zneužili?

IG: Máte na mysli vo všetkom, čo sa udialo na Donbase?

MK: Mám na mysli tú situáciu s Boeingom.

IG: Nehovorme o tom.

MK: V poriadku. Obvinenie, ktoré voči vám oficiálne vzniesli Holanďania za účasť na tejto leteckej katastrofe, nejako zmenilo váš spôsob života?

IG: Nijako nezmenilo. Nemám možnosť žiadnym spôsobom posilniť svoju bezpečnosť. Ani skrývať sa nemienim. A to vôbec.

MK: No zrejme teraz nemôžete opustiť hranice krajiny.

IG: Nemal som v úmysle ich opustiť. Veď už od apríla 2014 sa na mňa vzťahujú sankcie. Som skoro na prvom mieste v prvom sankčnom zozname. A vlastne ani predtým som nikam nejazdil. V takzvanom ďalekom zahraničí som bol dokopy dva razy. V Bosne, keď som tam bojoval ako dobrovoľník, a v Rumunsku – tam som bol služobne v roku 1999 počas Kosovskej vojny.

MK: Súhlasím s tým, že nie je v záujme vlády, aby vás vydala. No vy sami ste povedali, že by mnohí chceli, aby ste sa odmlčali navždy. Ste nepohodlný človek mnohých stránok: jednak veľmi veľa viete, príliš veľa, a jednak nepatríte, povedzme to jemne, k apologétom vlády. Keby sme sa na vec pozreli cynicky, „problém Strelkov“ by sa dal riešiť aj iným, menej humánnym spôsobom.

IG:Chápem, ako to myslíte. Ale keď niekto príde o hlavu, ako sa hovorí, neplače za vlasmi. Keď som v apríli 2014 prechádzal cez Rusko-Ukrajinskú hranicu, chápal som, že je celkom možné, že nebude cesty späť. Bol som pripravený na to, že sa do Ruska už živý nevrátim. A možno ani mŕtvy. A to som mal za sebou päť rokov bojovej služby v Čečne. Mnohokrát po mne strieľali, dostal som sa do delostreľby… Život som mal ohrozený trvale, každý deň. Takáto hrozba pre mňa nie je ničím novým, ničím neznámym.

MK: Ale vtedy po vás strieľal nepriateľ.

IG: Lenže predtým som 16 rokov slúžil v FSB a viem veľmi dobre, ako špeciálne služby pracujú. Keď sa k nim človek dá, musí chápať, že služba ho môže obohatiť, ale môže, povedzme, aj veľa žiadať. A to vrátane najkrutejších obetí. Človek, ktorý strieľa do druhých, musí byť pripravený, že skôr alebo neskôr niekto strelí doňho. Nie je podstatné, z ktorej strany ten výstrel príde, či spredu alebo zozadu.

A ešte jedna poznámka. Áno, som nepohodlný. Vrcholne nepohodlný. Mňa nikto na Donbas neposielal. Sám som tam šiel, dobrovoľne, mal som vlastné motívy, buditeľské. Svojim názorom a ideálom som ostal verný, bez ohľadu na to, ako sa vyvíjala politická situácia, ako sa menila „línia strany“.

Ale všimnite si: mnohí z tých, ktorí ohýbali chrbát, aby podliezli pod túto „líniu“, sú už mŕtvi. Pán Zacharčenko – dal som mu titul „pán“ po tom, ako podpísal Minské dohody – okamžite nadšene prijímal za svoje skoro všetky príkazy z Moskvy. A kde je dnes?.. To isté sa dá povedať o celom rade ďalších Donbaských funkcionároch. Poslušnosť, to ešte nie je záruka bezpečnosti.

MK: Podľa oficiálnej verzie všetci títo funkcionári, vrátane Zacharčenka, padli ako obete ukrajinských špeciálnych služieb.

IG: Ja nehovorím o oficiálnych verziách.

MK: Máte inú verziu?

IG: Predpokladám, že bez účasti ľudí prepojených, povedzme to takto, s vplyvnými ruskými kruhmi, by nebolo možné odstrániť Zacharčenka. Nemyslím si, že rozhodnutie o jeho odstránení vzniklo v oficiálnej vláde, no je viac ako pravdepodobné, že existovali významné sily, ktoré na jeho odstránení mali záujem.

MK: O čo šlo týmto silám?

IG: O komerčné otázky. Kontrolu nad šedými schémami, nad priemyslom, nad všetkým ostatným.

MK: Politické motívy v tom neboli?

IG: Ak by politické motívy boli hlavné, Zacharčenka by jednoducho povolali do Moskvy a ostal by tu. Tak napríklad dopadol Bolotov. (Pozn. MK: Valerij Bolotov bol na čele Luhanskej ľudovej republiky od 18. 5. do 14. 8. 2014.)

MK: Vaša hlavná výčitka voči súčasnej ruskej vláde je tá, že v roku 2014 bol pripojený len Krym, a nie všetky „ruské“ regióny Ukrajiny. Zdá sa mi, že v tomto vláde trochu krivdíte. Áno, Kremeľ ustúpil. Nešiel do vyostrenia konfliktu so Západom, chránil si, tak povediac, živú silu, techniku a ekonomiku. Veď vy ste vtedy tiež ustúpili: opustili ste Slavjansk, Kramatorsk, Konstantinovku… A mimochodom, tento ústup vám tiež dodnes nemôžu odpustiť mnohí vaši bývalí prívrženci.

IG: Toto porovnanie nie je korektné. Poďme túto otázku rozdeliť na dve časti. Putinovi nevytýkam to, že obnovil pripojenie – to podčiarkujem, že nie jednoducho pripojil, ale obnovil pripojenie – len Krymu. Ja túto otázku staviam inak: Putin odmietol znovu obnoviť zjednotenie rozdeleného ruského národa. Vzdal sa jedinečnej šance, ktorá sa môže objaviť možno len raz za storočie. V podstate odmietol chrániť Rusov na Ukrajine. Chránil ich len tak jedným prstom.

Z tohto pohľadu je tá záchrana živej sily a techniky čistou prehrou. Tým, že Putin nevyriešil problém s Ukrajinou, nevyhral nič. Ľudia naďalej umierajú, vojna nemá konca-kraja, rastú vojnové náklady. A skôr alebo neskôr táto vojna aj tak prerastie do  horúceho štádia, lebo je to vojna občianska a také vojny sa nekončia prímerím. Sú len víťazi a porazení.

Tým, že sa do tejto vojny zapojil, bol povinný ju vyhrať. V tom prípade by sme stratili menej zdrojov a oveľa menej ľudských životov.

MK: No a čo keby prehral? Stávky boli veľmi vysoké.

IG: Prehra vtedy neprichádzala do úvahy. V roku 2014 sa dalo urobiť všetko. Keby si v roku 2014 Rusko pripojilo Charkov, Odesu, Dnepropetrovsk a zastavilo sa na tej čiare, v Európe a v USA by si s uľahčením vydýchli. A z toho, že sa Rusko zastavilo len so štvrťkou chodidla na Donbase, to je každému len na smiech. Je to ako zo Saltykova-Ščedrina: čakali, že z neho bude veľký zlodej, a on sa uspokojil s čížikom. K porážke vedie práve tá dnešná politika. Pomaly, ale iste. Putin opakuje chyby Miloševiča, pekne jednu po druhej. Krok za krokom, rok čo rok… Štát má, samozrejme iný rozsah, ale chyby sú rovnaké.

Teraz sa vráťme k mojej činnosti. Keby sme neodišli zo Slavjanska, tak by sme tam najskôr asi zahynuli. Netrvalo by to dlho. Pričom ešte pred konečnou porážkou posádky v Slavjansku by sme sa dozvedeli o páde Donecka, Luhanska aj o úplnej porážke ľudových republík. V ten moment, keď sme odchádzali zo Slavjanska, už nepriateľ úplne odrezal DĽR od Ruska. Celú pohraničnú zónu už kontrolovali ukrajinské vojská. Úplne celú! A DĽR spolu s LĽR mali už len jediné miesto, ktoré ich spájalo s Ruskom, iba koridor Izvarino.

Z vojenského pohľadu bol odchod zo Slavjanska takým očividným, takým samozrejmým krokom, že nemá žiadny zmysel znovu ho posudzovať. Nad kritikou sa môžem len pousmiať. Ľudia buď nemajú šajnu, o čom hovoria, alebo zámerne dezinformujú. Áno, z vojensko-politického aspektu to bola pre obe republiky citeľná rana. Hlavne kvôli tomuto som sa snažil mesto udržať do poslednej chvíle. Využil som poslednú možnosť – úplne poslednú – na vyvedenie posádky. Keby som čakal ďalší deň, už by sa okruh obkľúčenia definitívne uzavrel.

Poviem aj to, že som neutiekol, neopustil som posádku, hoci mi neraz navrhovali, aby som prešiel do Donecka a prijal funkciu ministra obrany DĽR. Odišiel som len s celou posádkou, spoločne v tú istú noc. A kvôli tomuto je všetka tá kritika… Skúsili by tí, čo kritizujú, byť na mojom mieste.

MK: Vo svojich rozhovoroch hovoríte, že ste mali kategorický rozkaz: nepustiť Slavjansk. V predvečer ústupu vám tento rozkaz niekoľkokrát zopakovali. Aj tak ste sa rozhodli neuposlúchnuť, lebo ste nevideli iné východisko. Čudná je však iná vec: prezraďte nám, kto mohol dávať také rozkazy človeku, ktorý velil všetkým jednotkám republiky?

IG: Teoreticky mi taký rozkaz mohol dať formálny hlavný veliteľ, ktorým vtedy bol Borodaj. (Pozn. MK: Alexander Borodaj bol od 16. 5. do 7. 8. 2014 predsedom rady ministrov DĽR.)

MK: Borodaj hovorí, že on taký rozkaz nevydal.

IG: Naozaj ho nevydal. Popri všetkej mojej averzii k nemu, predsa len to nie je hlupák. Čo sa týka ostatného – nekomentujem.

MK: Vojenské tajomstvo?

IG: Keby som bol aj úplne civilnou osobou, existujú také hľadiská ako osobná česť a dôstojnosť. Medzi ne patrí aj zodpovednosť nielen pred sebou a blízkymi, ale aj za ľudí, ktorým som velil, ale aj za tých, s ktorými sme spolu konali spoločné dielo.

MK: No a v čom spočíval „maximálny plán“? S čím ste počítali vy a vaši prívrženci na jar v roku 2014?

IG: Vychádzal som z úplne jednoduchej, ale podľa mňa zjavnej logiky. Opätovné pripojenie Krymu bolo najsilnejším vojensko-politickým krokom, ktorý ma v danom čase nesmierne prekvapil. Pamätám si, keď nás, svoj najbližší štáb, takých 10 – 12 ľudí, zavolal Sergej Vasilievič Aksjonov po svojom návrate z Moskvy a vyhlásil, že referendum urobíme nie o vyhlásení samostatnosti, ale o opätovnom pripojeni k Rusku, zasiahlo ma to do hĺbky duše. Dovtedy som bol presvedčený, že budeme mať nové Podnestersko, novú samozvanú republiku.

No opätovné pripojenie Krymu – to je prekročenie Rubikonu. Je to prekročenie hranice, ktoré sa nedá urobiť bez toho, aby dôsledky boli osudové. Bolo nám jasné, že Západ nikdy na takéto riešenie nepristúpi. Že kým bude Ukrajina existovať v tej podobe, v akej ju poznáme dnes, konfrontácia bude len rásť. Ten tlak, sankcie, neprestanú. Toto bola udalosť, keď bolo nutné jedným úderom rozťať gordický uzol a nepokúšať sa ho rozmotať. Už nebolo možné váhať.

Bolo mi jasné, že v Kremli to chápu, preto som tú zdržanlivú podporu, ktorú som dostal od Aksjonova, chápal ako činnosť v rámci tejto logiky. Mimochodom, Aksjonov je veľmi rozumný človek. On chápal veľmi dobre, že Krym bez ostatného Novoruska, bez Severnej Tauridy – to je ako ruka bez krvi. Že Krym namiesto bohatého regiónu bude čiernou dierou, do ktorej bude treba nekonečne investovať. Len preto, aby tá odkrvená ruka neodumrela.

Myslel som si, že ďalším logickým krokom bude opätovné pripojenie Donbasu. Ako minimum – jeho premenu na nezávislý región. A potom bude nasledovať dominový efekt. Ruské – ruskojazyčné regióny Ukrajiny – predovšetkým Charkov, Dnepropetrovsk, Zaporožie, Nikolajev, Cherson, Odesa – sa odtrhnú od Ukrajiny. Vznikne nejaká federácia republík Novoruska, ktoré spoločne vytvoria zväz republík.

Ani Kyjev som nepovažoval za stratené mesto. Bez tejto tretiny obyvateľstva, polovice ekonomiky, skoro celej infraštruktúry, zvyšok Ukrajiny – minimálne po Curzonovu líniu – sa bude musieť skôr či neskôr pripojiť k obnovenému zväzu republík. V konečnom dôsledku sa iná cesta ani dnes nečrtá. Inou možnosťou je kapitulácia. Kapitulácia na Donbase sa automaticky odrazí na spochybnení stavu Krymu.

MK: A čo sa vtedy stalo, že vaše predpoklady sa nesplnili?

IG: Že sa to vyvinie celkom inak, to som pochopil 26. 4. 2014, keď ma požiadali, aby som si zložil kuklu a poskytol spoločný rozhovor s Pušilinom (Pozn. MK: Denis Pušilin bol v danom momente podpredsedom dočasnej vlády DĽR.)

MK: Kto vás o to požiadal?

IG: Nekomentujem. Ak to budú chcieť zverejniť, dozviete sa to. Uvedomte si jednu vec: mnohí z mojich bývalých spolubojovníkov hovoria oveľa viac, ako ja, ale kvôli ich činom považujú mňa za zradcu. Ale toto oni môžu, oni sú „svoji“…

Pozrite, vtedy som neplánoval žiadne aktivity na poli publicity. Bol som úplne spokojný s anonymitou, rovnako ako na Kryme. Väčšina aktivít, ktoré som tam vykonal, ostali mimo zreteľa publicity. Myslel som si, že na Donbase to bude také isté: objaví sa nejaký politický líder, ktorému budem pomáhať. No, možno bude treba pomáhať viac ako na Kryme, lebo na Donbase neboli žiadni „zelení mužíci“. Ale kvôli tomu nevystúpim z tieňa. Tým, že som sa objavil na poli publicity, sa plány úplne zmenili. Po tomto som sa už sám musel hlásiť o vojensko-politické líderstvo.

Bol v tom, popravde, aj iný dôvod: na Donbase som nevidel absolútne nikoho, kto by sa vyrovnal Aksjonovi z Krymu. Aksjonova môžete považovať za koho chcete, ale je to veľmi energický, pracovitý a schopný človek. S unikátnou charizmou. Na Donbase nikto zo všetkých lídrov „Ruskej jari“ nebol taký, čo by mal aspoň polovicu jeho kvalít. Čím ďalej, tým viac, som sa do týchto vecí musel navliekať sám. Nič iné mi neostávalo.

Na záver tejto odpovede: míľnikom, ktorý znamenal obrat, bol prejav Putina, ktorý zaznel 7. 5. po rozhovoroch s Didierom Burkhalterom. Hovoril, že treba pokračovať zorganizovaním referenda – atď. bla, bla, bla. Znamenalo to nielen odmietnutie myšlienky Novoruska. Fakticky to bolo odmietnutie seriózneho boja o Donbas.

Posledná kvapka padla 25. 5. 2014, keď Moskva uznala legitímnosť voľby Porošenka. Toto bola obrovská rana celému doneckému odporu. V ukrajinských ozbrojených silách sa vtedy mnohí stavali k Porošenkovi – a celkovo ku Kyjevskej chunte – jemne povedané skepticky. No od 25. 5. získali legitímneho hlavného veliteľa a jeho rozkazy začali plniť.

MK: Podľa mňa vás silne rozčaroval aj postoj samotných občanov Donecka. Spomínam si na vaše vyjadrenia, ktoré ste vyslovili ešte za pobytu v Slavjansku: nadávali ste na miestnych kvôli pasivite, kvôli tomu, že nechcú bojovať…

IG: Ak dovolíte, dopovieme všetko, čo treba. Svoje vyjadrenia som nerobil ako gaučový analytik, ale ako veliteľ v daný moment jediného vážneho vojenského útvaru DĽR. Ako síce formálny, ale predsa len minister obrany tejto republiky. Riešil som vojensko-politickú úlohu: potreboval som dobrovoľníkov a potreboval som, aby občania republiky počuli moje volanie.

Ak by som sedel v Moskve alebo na Kryme, nikdy by som nič podobného nevyslovil, pretože Donbas svojou aktivitou mnohonásobne prevýšil Krym. Aj keby som do toho zahrnul hoci Sevastopoľ. Bol som tam, aj tam, a viem z prvej ruky, ako prebiehala samoorganizácia Rusov na Kryme. Podstatná časť obyvateľstva kašľala zvysoka na to, kto im bude vládnuť – či Rusko, alebo Ukrajina.

MK: To je zaujímavé priznanie.

IG: S prepáčením, ja vždy hovorím pravdu. Niekedy, samozrejme, je nutné robiť aj propagandu, ale teraz nie som vojensko-politický líder a propagandu nepotrebujem.

Áno, väčšina obyvateľov Krymu prijala opätovné pripojenie k Rusku lojálne. No keby k tomuto opätovnému pripojeniu nedošlo, na barikády by kvôli tomu nešli. Ale na Donbase nielen že vyšli na barikády, ale ľudia reálne, holými rukami, zastavovali obrnenú techniku. Presnejšie – pokúšali sa ju zastaviť. Ľudí, ktorí na Donbase povstali – dobrovoľníkov – bolo percentuálne k obyvateľstvu oveľa viac, ako na Kryme.

MK: O to skôr v tom čase vedenie DĽR, povedzme to mierne, vyzeralo zvláštne: na čele republiky bol ruský občan, jeho prvý zástupca bol ruský občan, minister obrany ruský občan…

IG: Ja som nežiadal, aby ma vymenovali za ministra obrany. Plne ma zamestnávala moja funkcia veliteľa posádky v Slavjansku. V skutočnosti som bol veliteľom nielen posádky Slavjanska, ale aj ďalších oddielov, ktoré boli mimo Slavjanska. Kým sme neopustili Slavjansk, žiadne iné vojenské zložky mi nepodliehali. Preto nie som zodpovedný za to, ako vtedy vyzeralo vedenie DĽR. Ja som nevymenoval Borodaja.

Keby sa vtedy opýtali mňa, bol by som striktne proti. Nemá to nič spoločné s našimi osobnými vzťahmi s Borodajom. V tom čase som ho považoval za viac ako dobrého priateľa. Proste po 20 rokoch známosti som veľmi dobre poznal jeho pracovné kvality a vedel som, že tento človek sa ani časom nenaučí riadiť republiku. Nemal vôbec žiadne riadiace skúsenosti v štátnej a verejnej správe. Je to obyčajný žurnalista, politológ. A pritom je úplne nesystematický.

Čo sa týka miestnych kádrov, problém bol v tom, že všetci doneckí politickí a verejní funkcionári, schopní činu, ich väčšina, boli zaradení do oligarchických štruktúr AchmetovaTarutu. A bez rozkazov svojich šéfov nepodnikali nič. Žiadne samostatné, hoci aspoň relatívne samostatné, osobnosti tam chýbali.

Keby som tam našiel niekoho, kto by sa aspoň podobal na Aksjonova, a aktívne som takého hľadal, úmyselne som sa stretával s ľuďmi so zámerom objaviť človeka, ktorého by bolo možné postaviť do čela republiky, verte mi, bolo by mi jedno, koho si vymenovali v Donecku, Borodaj, ne-Borodaj. Dokázal by som zariadiť, aby republiku viedol presne taký schopný človek. Ale nikto sa nenašiel.

MK: Nejde len o vás a o Borodaja. Mnoho veliteľov aj pomerne malých vojenských zoskupení, nehovoriac ani o radových dobrovoľníkoch, boli tiež z Ruska.

IG: 90 percent mojej posádky v Slavjansku, to vám hovorím zodpovedne, pozostávalo buď z miestnych, alebo z príchodzích z iných kútov Ukrajiny. Z veliteľov, ktorí mi podliehali, boli z Ruska len dvaja – Motorola (Arsenij Pavlov) a Prápor (Jevgenij Skripnik). V momente, keď sme odchádzali zo Slavjanska, všetkým rotám velili občania Ukrajiny, prevažne z Donecka. Hoci počty dobrovoľníkov z Ruska stále rástli, ich percento stále klesalo.

MK: Ani desať percent nie je málo. U nás radi špekulujú o tom, že Majdan bol nejakým spôsobom inšpirovaný zvonku, že ho vyprovokoval Západ, USA, ministerstvo zahraničia… No keď zoberieme do úvahy stupeň vplyvu Ruska na udalosti na Donbase, Majdan sa javí oveľa viac ako endogénny, samobytný jav, viac než to, čo sa dialo a deje na Donbase.

IG: Nesúhlasím s vami. Hoci nebudem sa sporiť, že Majdan bol vynútený vnútornými príčinami. Bol som v Kyjeve v januári 2014 a za desať dní, čo som tam strávil, som sa presvedčil, že väčšina Kyjevských obyvateľov, ale nielen Kyjevských, do určitej miery sympatizuje s Majdanom. To je fakt. Ale podporu zvonku dostal Majdan kolosálnu – to je tiež fakt. Stačí si spomenúť na dohodu s Janukovičom, ktorú hneď na druhý deň po podpise spláchli do kanála. Vyslanec USA vyjadroval podporu Majdanu, bol tam osobne…

MK: No, ako viem, vy ste tiež boli na Majdane.

IG: Mal som výskumné ciele.

MK: To znamená spravodajské?

IG: Výskumné. Nerobil som žiadnu špionáž – proste som chcel pochopiť, čo sa deje. Zaujímalo ma to ako profesionála. Bol som vtedy veliteľom ochranky u Malofejeva. Keď do Kyjeva priniesli Dary volchvov (Pozn. MK: ide o kresťanské relikvie, ktoré sú uložené na hore Afon; v roku 2014 ich priniesli na územie Ruskej pravoslávnej cirkvi, organizátorom a sponzorom projektu bola Malofejevova nadácia), zodpovedal som za bezpečnosť celého toho procesu.

Mimochodom, mnohí z tých, ktorí pomáhali Malofejevovi s týmto podujatím, pociťovali silné sympatie s Majdanom, dokonca sa tam zúčastňovali. Keď sme mali v Kyjeve rozlúčkový večer – bolo to koncom januára a do pádu Janukoviča ostával ešte skoro mesiac – prišli ku mne, trochu pripití, a žalovali sa. Báli sa, že Majdan prehrá. A ja som ich vtedy presviedčal, že už vyhrali, len o tom ešte nevedia. No že zároveň som im povedal, že výsledok pre nich vôbec nebude dobrý, že toto svoje víťazstvo ešte oľutujú…

Teraz sa vráťme späť k Donbasu. Keby som ja velil operácii „Novorusko“ – keby teda taká operácia prebiehala – sedel by som teraz v Dnepropetrovsku a bol by som ministrom vnútornej bezpečnosti Novoruska. A možno by som bol nikto, ako dnes a sedel by som tu na dôchodku. No v každom prípade by vtedy Novorusko siahalo od Odesy po Charkov. Okrem mediálneho boja Moskva v skutočnosti neurobila nič – absolútne nič prospešné, nič správne, čo by mohlo viesť k víťazstvu.

Ale ľud na Donbase povstal reálne. Aj príčiny boli veľmi závažné. V prvom rade jazykové, etnické. Keď ľudí, ktorých predkovia do siedmeho kolena hovorili len po rusky, nútia používať cudzí jazyk, ľudí to nutne nahnevá. Boli aj iné príčiny. Donbas kŕmil polovicu Ukrajiny, ale oni ho opľúvali, urážali, tých, čo tam žijú, nazývali príživníkmi, vraveli, že sú rovnakí ako Janukovič…

Povstali predovšetkým obyčajní ľudia – nižšia a stredná trieda. Verchuška uprednostnila svoje hamižné záujmy. No keby Moskva skutočne vtedy podporila toto ľudové hnutie – podporila skutočne, reálne – títo hamižníci by sa k nám tiež pridali. Zvíťazili by sme za niekoľko dní.

MK: A ako mala vyzerať takáto pomoc? Vo vyslaní vojsk?

IG:Mám na mysli hlavne finančnú a organizačnú podporu. Ak by tam mali vyslať komando, tak nie bandu avanturistov – politológov, ktorí okrem napchávania vlastných vreciek nedokážu nič urobiť, ale mali to byť ľudia, ktorí dokážu organizovať ekonomiku a štátne riadenie. Vôbec ich nebolo nutné vymenovávať za ministrov a premiérov. Celkom by stačilo, keby pôsobili ako poradcovia. Namiesto toho dali dohromady akýsi potulný cirkus v koňom ťahanej maringotke a anekdotickými postavičkami, a týchto poslali vykonať dielo, s ktorým si v žiadnom prípade nemohli poradiť.

MK: Ale vojská aj tak bolo potrebné vyslať?

IG: V prvej etape sa bez toho dalo zaobísť. Celkom by stačilo, keby Rusko oficiálne uznalo tieto republiky a otvorene vyhlásilo, že ich podporuje. Vtedy by nebolo potrebné použitie sily. No po (ukrajinských prezidentských voľbách) 25. 5. už, samozrejme, bolo treba vyslať vojská. Sily na zabezpečenie mieru.

MK: V jednom z vašich prejavov zaznelo: „Novorusko by bolo prvou etapou oslobodenia Ukrajiny od tohto takzvaného ukrajinského národa“. Nevysvetlíte, čo ste tým mysleli?

IG: Toto je, zrejme, jedno z mojich prvých vyjadrení. Dnes by som už nepovedal mnohé z toho, čo som povedal vtedy. Ako sa hovorí, je dobré obedovať lyžicou. Vtedy som mal na mysli celý komplex udalostí, ktorý by sa musel stať, aby došlo k opätovnému zjednoteniu Veľkého Ruska. V mojich predstavách ho tvorí Ruská federácia, Bielorusko, Ukrajina – možno po Curzonovu líniu. To všetko je Rusko.

MK: A kam by sa podľa vás mal podieť ukrajinský národ?

IG: Prepáčte, vari ukrajinský národ existuje?

MK: Existujú ľudia, ktorí sami seba považujú za Ukrajincov.

IG: No a čo? Existujú ľudia, ktorí sami seba považujú za Elfov. Pri poslednom sčítaní ľudu sa takto označilo niekoľko tisíc ľudí. Elfský národ existuje?..

MK: Sami si protirečíte: hovoríte o oslobodení od národa, ktorý neexistuje.

IG: Povedal som predsa „takzvaný národ“. Drvivá väčšina ukrajinského národa sú Rusi. Nikto sa nechystá potláčať suržik alebo maloruské nárečie. To sú normálne dialekty, ktoré majú právo na existenciu. Nielen to, nech sa aj rozvíjajú. No celkovo sme jeden národ so spoločnou mentalitou. Ukrajinci – to je politická kategória. Áno, za sto rokov zodpovedajúcej výchovy už zapustila samostatné korene. Hlavne za Curzonovou líniou, na území bývalého Rakúska-Uhorska.

Je možné, že tam sa ukrajinský národ aj do určitého stupňa vytvoril. No odtiaľ ďalej na východ žijú samí Rusi. A tí z nich, ktorí sami seba počítajú k ukrajinskému národu, sú buď ľudia spracovaní médiami, alebo politickí demagógovia. Kyjev je rovnako ruské mesto ako Novosibirsk, Moskva, Vladivostok alebo Murmansk.

MK: V podstate ste ma upokojili. Ak som správne pochopil, tak sa neuvažuje o deportácii a likvidácii.

IG: Čo vás to napadlo! Vari som niekedy hlásal nacistické názory? Nie som dokonca ani šovinista. Možno som ním kedysi v mladosti bol, no našťastie som sa takýchto názorov zbavil. S bežnými obyvateľmi Ukrajiny mám veľmi srdečné vzťahy. Aj s tými, ktorí pri rozhovore so mnou používajú „movu“. Mám ich za bratov. To, že oni mňa za brata nepovažujú – to je ich problém.

MK: Vráťme sa k udalostiam spred piatich rokov. Citujem správu informačných agentúr zo 14. 8. 2014 „Rada ministrov DĽR schválila žiadosť Igora Strelkova o uvoľnenie z funkcie ministra obrany.“ Tí, ktorí vás z tejto funkcie uvoľnili, každopádne tí, ktorí vás uvoľnili formálne, na túto tému povedali: Strelkov, vraj, nezvládol riadenie, podľahol panike, veľa nechýbalo, aby kapituloval v Donecku a celkovo sa choval, citujem, „ako nepríčetný“. Mlčíte… Možno by ste chceli niečím túto ich verziu doplniť?

IG: Takto sa človeku parádne pľuje do studne, keď vie, že studňa mu ten pľuvanec nemôže vrátiť. Pričom takto sa chovajú ľudia, ktorí majú rypák tak hlboko v sračkách, že im ani tvár nevidno. Sformulujte otázku jasnejšie. Príčiny demisie?

MK: Áno.

IG: Ak by som vtedy správne vyhodnotil situáciu, určite by som neodišiel. No vtedy som bol presvedčený, že robím to najlepšie, čo sa dá. V prospech veci. Presviedčali ma o tom. Nikto nespomínal hrozbu pre moju osobu – každý chápal, že hrozby sú zbytočné. Keby som odmietol, zbavili by sa ma len keby ma dopredu nohami vyniesli. Voľba znela takto: buď ja odídem, alebo moje oddiely prestanú dostávať podporu a republiky budú porazené.

MK: „Dopredu nohami“ – to ste mysleli ako rečnícke prirovnanie, alebo ani taká možnosť nebola vylúčená?

IG: V tomto živote je možné všetko.

MK: Hovorilo sa, že ste dostali návrh, ktorý sa neodmieta, vari od samotného Sergeja Ivanova, vtedajšieho šéfa kremeľskej administratívy. Počas stretnutia v Sevastopoli. Je to mýtus?

IG: Sergej Ivanov? Nikdy som sa s ním nestretol ani nehovoril. Ani osobne, ani telefonicky, ani cez iné prostriedky komunikácie. Ani som v daný moment nebol na Kryme. A ani som nemohol byť. Počas celého svojho pobytu na Donbase som územie republiky opustil len jediný raz – na dve alebo tri hodiny.

MK: Dobre – nebol to Ivanov a nebolo to na Kryme. Takže kto a kde?

IG: Tu sa dostávame za hranice toho, o čom môžem rozprávať.

MK: Tá požiadavka pochádzala z vedenia Ruskej federácie?

IG: Nekomentujem.

MK: Chápem správne, že dnes už to ultimátum, ktoré ste dostali, považujete za bluf?

IG: No, nebol to doslova bluf. Ani si nemyslím, že ma uviedli do omylu. Ak by som neodišiel, myslím, že aj tak by sa situácia obrátila k lepšiemu.

MK: Vaša demisia sa časovo prakticky zhoduje s momentom, keď na Donbas prišli, ako ich aj vy sami nazývate – „dovolenkári“. Nebola to náhodná zhoda?

IG: Znovu zachádzate za hranicu, ktorú som vytýčil už v roku 2014 a ktorú nemením. Vždy odpovedám: pred mojou demisiou neboli na území DĽR žiadni ruskí vojaci. Boli tam jednotlivci, ktorí skutočne boli na dovolenke. Medzi nimi boli delostrelci, ženisti, doslova len niekoľko ľudí, ktorí prišli pomôcť. Pod mojim velením boli len dobrovoľníci.

MK: Aké výčitky, voči vám osobne, boli vznesené?

IG: Neboli voči mne vznesené žiadne výčitky. Ani vtedy, ani predtým, ani potom. To, na čo narážate, sa nepoužilo ani ako príčina. Hoci, musím priznať, že som za tie štyri mesiace bol skutočne vyčerpaný. Naozaj som už potreboval oddych. No ak by to záviselo odo mňa, až do ukončenia krízy by som svoje oddiely neopustil.

Čo sa týka kapitulácie Donecka, netajím, že som uvažoval o vyvedení hlavných síl do oblasti Snežného. Práve toto zneužívajú títo ľudia – že konám čestne a otvorene. Bolo to v druhej polovici júla, keď ukrajinské vojská prerušili v blízkosti Šachťorska trasu Doneck – Snežnoje. Keby som vtedy bol na mieste ukrajinského hlavného vedenia, v danom momente by to znamenalo náš koniec. No oni vyslali smerom na Šachťorsk len relatívne malé sily a ja som tento krok predpokladal. Ešte skôr, ako oni vošli do Šachťorska, sa tam vydalo päť našich rôt.

Keď som prišiel do Šachťorska, sám pre seba som urobil dva závery. Po prvé: tu môžeme zvíťaziť. Treba proste zobrať všetky oddiely, ktoré máme k dispozícii, a priviesť ich do Šachťorska. To som aj urobil. Po druhé: evakuácia vojsk z Donecka sa zmení na panický útek, nové centrum obrany v Snežnom sa nám nepodarí vytvoriť. Úroveň organizácie domobrany ešte vtedy nebola na takej úrovni, aby sme zvládli podobné manévre. Keď som sa v ten istý večer vrátil do Donecka, zvolal som veliteľov na poradu a oznámil som im, že ak nás obkľúčia, budeme sa biť v Donecku. Budeme viesť pouličné boje až do konca.

No okrem čisto vojenských tu boli aj vojensko-politické otázky. Musel som riešiť jedny aj druhé. Musel som viesť priebeh vojenských aktivít, aj premýšľať, ako sa to prejaví na situácii v republike. Ani Borodaj, ani Anťufejev (Pozn. MK: Vladimír Anťufejev bol od júla do septembra 2014 prvým podpredsedom Rady ministrov DĽR.) – nikto mi nemohol pomôcť.Ani nechcel. Ale dnes sa ukazuje, že všetky úspechy, ktoré sme dosiahli, to bola zásluha mojich spolubojovníkov. Na môj účet sa pripisujú len obvinenia zo zbabelosti, zrady a šialenstva.

MK: No a prečo vás tak napadol Kurginjan? Možno ešte s ním máte nejaké účty?

IG: Kurginjan (Pozn. MK: Sergej Kurginjan, politológ, verejný činiteľ.) prišiel do Donecka hneď po našom odchode zo Slavjanska. Predpokladám, že ho poslal Surkov (Pozn. MK: Vladislav Surkov, poradca prezidenta RF.) s cieľom, aby sa pokúsil o moju diskreditáciu. To, že Kurginjan je človek Surkova, to nie je pre nikoho tajomstvom. Možno sa obávali, že sa zo mňa stane vojenský diktátor.

To však bolo nesprávne vyhodnotenie situácie, nemal som v úmysle prevziať vládu v DĽR. Keby som mal v úmysle, nič by mi v tom nezabránilo. No podľa mňa by to bolo bezúčelné a nesprávne. Mňa vtedy bolela hlava kvôli obrane Donecka. Front bol deravý ako stará onuca. Tam, kde bola potrebná celistvá rota, som mohol postaviť sotva čatu. Keď Kurginjan začal proti mne vystupovať, časť môjho štábu tomu venovala pozornosť, ale ja som len hodil rukou: kašleme na to. Ak toto neprežijeme, tak načo nám bude aká politika…

MK: Uvažovali ste, že sa vrátite na Donbas?

IG: Nie, ani chvíľu. Pochopil som, že legálne sa vrátiť nemôžem. Buď by ma vôbec nepustili cez hranicu, alebo by ma zadržali a deportovali späť. A vrátiť sa nelegálne – to by bolo, ako sa hovorí, ako padnúť rovno do temnice. A tak uvažujem, či by práve nebolo treba zvrhnúť ten režim, ktorý by ma posadil do temnice. Takže z perspektívy vojenského odporu by môj príchod len destabilizoval republiku. A bol by skvelým dôvodom na jej zničenie. Veď je verejným tajomstvom, že značná časť moskovských partnerov Kyjeva čaká len na to, aby sa čím skôr zbavili Donbasu. Dokonca aj Krymu.

MK: Priznám sa, že ma omráčila vaša charakteristika Doneckej a Luhanskej republiky: „Kriminálne režimy. Mnohým je horšie ako v Kyjeve, no z mnohých príčin je tam celkovo oveľa horšie.“ Stál boj za toľké obete, keď je výsledok takýto?

IG: Po bitke je každý generál. Áno, keď som 12. 4. 2014 prechádzal cez rusko-ukrajinskú hranicu, tak som počítal s úplne iným výsledkom. No nemám pochybnosti o správnosti svojich minulých činov. S porážkou treba počítať, je možné prehrať vojnu. Ale to neznamená, že boj nemá význam, že netreba bojovať.

Ľudia, ktorí povstali, ktorí vzali do rúk zbrane a bojovali – a mimochodom aj naďalej bojujú – to sú ozajstní ruskí ľudia. Ozajstní dobrovoľníci, ozajstní bojovníci. A tí, ktorí ich oklamali a zradili, ktorí namiesto výkladu ruského sveta z ich kraja urobili smetisko – to sú podliaci a kripli, ktorí si zaslúžia vojenský tribunál.

MK: Povedzme si teraz niečo o vašom mieste v ruskej politike. Vy síce hovoríte, že nie ste politik, ale funkcia vedúceho Všeruského ľudového hnutia – to je predsa politická funkcia…

IG: Počkajte, Všeruské ľudové hnutie, veď ten projekt sa neuskutočnil. No, samozrejme, človek by sa mohol hrdo naparovať. Veď viete, že dnes u nás máme celé inštitúty, v ktorých sedí len jeden jediný človek. No poviem vám, ako to je. Všeruské ľudové hnutie nedostalo nevyhnutnú finančnú a organizačnú podporu a tak „zaspalo“. Ja sa dávno nepovažujem za jeho vedúcu osobnosť.

MK: A kto teda dnes ste?

IG: Publicista a bloger. A dôchodca – vojak na dôchodku.

MK: Nie je jednoduché brať vás ako publicistu. Ste proti Putinovi, ste aj proti tým, ktorí vyšli do ulíc proti Putinovi… Alexander Borodaj o vás povedal: „Jeho kalkulácia je jednoduchá. Krajina je v kríze. Vláda sa dlho neudrží a v nevyhnutnej občianskej vojne sa Igor Girkin-Strelkov stane vodcom – vlasteneckých síl – a stane sa diktátorom toho, čo zostane z Ruska.“ Pravdu hovorí?

IG: Radil by som vám, aby ste menej počúvali Alexandra Jurijeviča Borodaja. Z jedného prostého dôvodu: Alexander Jurijevič súdi všetkých podľa seba. Čo sa týka mojej pozície, nie som ani proti jedným, ani proti druhým. Som za to naše – za Rusko, za ruský ľud. Som za impérium. Nechápte to zle. Impérium, to nie je hlahol zvonov, kočiare a kniežatá. Impérium – to je zmysel existencie krajiny, ktorá zjednocuje mnoho národností, kultúr a náboženstiev. Som za zachovanie a rozvíjanie tejto myšlienky.

Keď počúvam Putina, tak pod veľmi mnoho vecí sa dá, aj musí, človek podpísať. Hovorí pozoruhodné veci – o veľkosti Ruska, o štátnych záujmoch, o sociálnej spravodlivosti. Keby aj v skutočnosti plnil to, o čom rozpráva, tak by nemal oddanejšieho prívrženca ako mňa. No on robí veci presne naopak. Čo sa týka praxe, Putin je verný pokračovateľ diela Jeľcina.

Keď počúvam heslá tých, ktorí sú teraz na čele pouličných protestov, aj s nimi by sa v mnohom v podstate dalo súhlasiť. Krajina naozaj potrebuje slobodné voľby a seriózne reformy. Naozaj je nutné bojovať s korupciou, ktorá už prežrala všetko. Heslá sú dobré, heslá sú správne. Ale viem si veľmi dobre predstaviť, čo sa stane, keď sa táto partia dostane k moci.

Samozrejme, že sa vynasnažia poslať ma na výsluchy do Haagu alebo do Kyjeva. A nielen mňa, ale aj všetkých dobrovoľníkov. No zo všetkého najdôležitejšie – určite rozvrátia krajinu, zopakujú február 1917. Pričom mnohí to budú robiť zámerne, lebo si myslia, že Rusko je príliš veľké, že je potrebné rozdeliť na niekoľko kúskov a vstúpiť do svetového spoločenstva podľa podmienok, ktoré ono nadiktuje.

Slovom, nechcem sa zúčastniť boja žaby s hadom. Keď vidím tieto orgie BDSM, môžem povedať len jedno: nech pánboh skára obe rodiny. Jedni vedú krajinu do krachu svojou nečinnosťou a tupým hedonizmom, druhí ten krach urýchľujú svojou aktivitou…

Budujeme médium. Podporte nás.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

MK: A vy čakáte, ako sa to skončí?

IG: A mám inú možnosť? Keby som mohol nejako ovplyvňovať situáciu, robil by som to, ale takúto možnosť nevidím. Určite viete o mojich pokusoch niečo ovplyvniť. Bol som jedným z organizátorov mítingu na ochranu Kuríl, podporoval som protest obyvateľov Archangeľskej oblasti proti zriadeniu odpadového polygónu v Šiese… Takýchto aktivít sa zúčastňujem. Nie kvôli politickému efektu, ale proste preto, že to považujem za svoju povinnosť. Keď mi velí povinnosť, vyrážam. Čo sa týka ostatného, som rovnaký pozorovateľ ako vy.

MK: V priebehu nášho rozhovoru som sa vyhýbal fráze „či nemáte strach“. Chápem, že človek, ktorý prešiel piatimi vojnami sa len tak niečoho nezľakne. No teraz sa tak spýtam rovno, lebo nemám na mysli pozemské riziká, ale vyššiu moc, pred ktorou pravoslávny veriaci, za akého sa považujete, musí mať rešpekt a bázeň. Ak teda priznávate, že práve vy ste začali vojnu na Donbase, že ste zapálili, vašimi vlastnými slovami, jej zápalnú šnúru…

IG: Áno, ale keby som ju nezapálil ja, zapálil by ju niekto iný. Aj tak by sa preliala krv.

MK: Ale bolo by všetko inak. Možno by sa ani nič neudialo.

IG: Udialo by sa, určite. V Odese a v Charkove som, ako je známe, nebol, a aj tam boli obete. Možno by nedošlo k takej rozsiahlej vojne, a možno by republiky dnes neexistovali. No ten konflikt bolo možné vyriešiť len násilnou cestou.

MK: Ako keby nešlo o niekoľko tisíc ľudí, vraj ich už je 10 tisíc, ktorí by mohli chodiť po zemi, ale ležia v nej. A na tomto máte významný podiel vy. Keď pomyslíte na Boží súd, Igor Vsevolodovič, nebojíte sa?

IG: Neviem, či mi pred Bohom budú platné nejaké ospravedlnenia. Prirodzene, som hriešny človek. Urobil som nemálo chýb. No každopádne som sa do všetkého, čo som robil, snažil vložiť srdce, snažil som sa, aby moje činy boli v súlade s tým, čo diktuje svedomie. Skutočne to tak je. Často konám činy, ktoré sa niekomu naozaj môžu zdať nelogickými. Z pohľadu klasického politika konám na vlastnú škodu. No ja nie som klasický politik a nikdy ním nebudem. A ešte toto: nech som robil hocičo, nikdy som nemal na zreteli vlastné obohatenie. Možno práve preto som doposiaľ nažive.

———————————————————————

Písané pôvodne pre: https://poznamkypanabavora.wordpress.com/

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom