Hoci sa slávny francúzsky spisovateľ Jules Verne (1828-1905) udalostí parížskej Komúny na jar 1871 aktívne nezúčastnil, predsa len neostal ku tragickému osudu jej aktérov ľahostajný. „Prežil mnohé vzrušujúce dni Komúny. Násilie a krvavé zúčtovanie otriaslo aj ním,“ vysvetľuje publicista Ladislav Švihran (*1931) vo svojej knihe „Náš priateľ Jules“.
Napokon, veď tu išlo o Verneho dobrých priateľov, medzi ktorých patrili zemepisec Jacques Élísée Reclus (1830-1905), spisovateľ Paschal Grousset (1844-1909) či bývalá učiteľka a zdravotná sestra Louise „Clémence“ Michelová (1830-1905), prezývaná „Červená panna“, ktorá o sebe napísala: „Som divoška, ktorá miluje vôňu pušného prachu, šrapnely letiace vzduchom, ale predovšetkým sa venujem revolúcii.“ A podobne tak aj jeden z povstaleckých generálov, v civile ľavicový spisovateľ Gustave Flourens (1838-1871), hanebne popravený v posledné dni rebélie. Podľa názoru niektorých autorov sa dokonca Verne pokúsil zachrániť pamiatku tohto odvážneho muža tým, že podľa neho vytvoril ďalšiu zo svojich slávnych postáv, hrdinského kapitána Nema, ktorého meno v latinčine neznamená o nič viac ako „Bezmenný“.
Pokiaľ máme zhodnotiť vzťah Julesa Verna k dramatickým udalostiam Komúny, pohybujeme sa na trochu tenkom ľade. Nie sme totiž prví, ktorí si povšimli, že aj životopisci inokedy vynakladajúci množstvo úsilia na objasnenie neznámych kapitol spisovateľovho života sú na slovo skúpi, pokiaľ ide o prvú polovicu revolučného roku 1871. Bude teda zaujímavé, hoci ťažké, hľadať odpoveď na otázky, čo vtedy slávny románopisec robil, a s kým všetkým sa stýkal?
„Práve som sa vrátil štvrtýkrát do Paríža,“ informuje Verne listom z polovice apríla 1871 rodičov, u ktorých v tom čase prebývajú aj jeho deti a žena. „Bol som tu pred tromi týždňami a mohol som odísť iba s priepustkou, ktorú mi vystavila komunardská polícia.“ Z indícií obsiahnutých v jeho písomnostiach môžeme usudzovať, že prvýkrát do metropoly na Seine zavítal koncom februára, teda necelé tri týždne pred uchopením moci komunardmi. Ak si však uvedomíme, že už na začiatku januára 1871 publikoval novinár Jules Vallés (1832-1885) výzvu na jej utvorenie, bude nám jasné, že sa ocitol už v revolučne vriacich pomeroch. Niekoľko ďalších Verneho pobytov sa potom datuje priamo do dní, kedy už na parížskej radnici povievala viac ako dva mesiace veľká červená zástava.
Ako presvedčený idealista tu spisovateľ upadol do ťažkej duchovnej dilemy, ktorú mu neuľahčili ani stretnutia s jeho revolučne zapálenými priateľmi Réclusom a Groussetom, nehovoriac o „Červenej panne“, ktorá úzko spolupracovala s tými najradikálnejšími mužmi Komúny – Eugenom Varlinom (1839-1871) či Raoulom Rigaultom (1846-1871). Nebolo možné len tak stáť medzi komunardmi a tými druhými. Verne si však zjavne nedokázal vybrať, hlavne kvôli zmaru a skaze, dennodenne sa odohrávajúcimi pred jeho očami.
„Musel postaviť rodinné duchovné dedičstvo, politické a filozofické koncepcie vybudované v mladosti proti myšlienkam, ktoré sa teraz uskutočňovali v Komúne,“ popisuje drámu váhavého rozhodovania Verneho životopisec Ondřej Neff (*1945). „Jeho utopické predstavy sa ale rúcali a Verne bol svedkom násilností. O ničom podobnom jeho socialistickí priatelia nikdy nehovorili, tak prečo sa to stalo? Kto zavinil toto krviprelievanie?“
Ako autor sa Verne ocitá na pokraji zúfalstva. Do Paríža síce prinesie štyri hotové rukopisy, ale nemá ich komu odovzdať. Jeho vydavateľ tu nie je, tlačiareň bola zatvorená a sadzači bojujú na barikádach. Potrebuje tu vôbec niekto jeho utopické príbehy? Vlastná tvorba sa mu vidí zbytočná, dovtedajšie presvedčenie o pokroku, ktorým pomocou techniky a vedy čakajú ľudstvo spravodlivejšie časy zase zúfalo naivná. Zatiaľ nemá dosť síl, aby opäť zasadol za písací stôl a nad hárkom čistého papiera rojčil o lepšej budúcnosti. To najhoršie má však ešte len prísť, ako v diele „Neznámy Jules Verne“ sugestívne podáva literárny historik Jaroslav M. Janatka (1902-1974):
„V Paríži hrmia delá, štekajú guľomety, horia požiare, rúcajú sa povstalcami zúfalo bránené barikády. Ohlušujúce výbuchy otriasajú vzduchom, blčia paláce, štátne budovy a honosné domy zapálené povstalcami. Na cintoríne Père-Lachaise sa zúrivo bojuje hrob za hrobom. Komunardi sa bránia do posledného dychu a jedna z najstrašnejších epizód hroznej, krvavej drámy sa odohrá v príšernom podzemí parížskych katakomb medzi kostrami mŕtvych. Z tohto pekla sa nedá vyviaznuť.“
Keď je po všetkom, blúdi strašnými výjavmi zdrvený spisovateľ ako bez duše vypáleným, zmrzačeným a vyrabovaným Parížom. Keď sa opäť chopí pera – potom ako na rozstrieľanej fasáde ktorejsi z budov objaví v tej šedi a skaze až nepatrične krikľavý plagát propagujúci cestu okolo sveta a začne písať jeden zo svojich najslávnejších románov – pocíti návrat tvorivých síl a zmobilizuje zvyšky dávneho optimizmu. Ale to už nebude nikdy tvoriť v Paríži zaliatom krvou komunardov – odrazu v ňom nedokáže žiť a po viac ako dvadsiatich rokoch ho navždy opúšťa ako mesto, kde stratil väčšinu životných ilúzií a nádejí.
Miloš Jesenský
