Je november 1889. Zatiaľ čo Friedrich Engels píše socialistom z výboru Druhej internacionály založenej o štvrťroka skôr, mladá reportérka Nellie Blyová (1864 – 1922) stojí na prahu cesty, ktorá ju za sedemdesiatdva dní prevedie naprieč oceánmi a kontinentmi. Na jej začiatku zamieri do francúzskeho Amiensu za Julesom Vernom, kde starnúci spisovateľ prijíma nečakanú návštevu – šarmantnú slečnu, ktorá sa chystá prekonať rekord, ktorý kedysi stvoril na stránkach svojho románu.
„Podľa všetkého mu svoju návštevu oznámila len veľmi stručným telegramom, v ktorom uviedla číslo vlaku, deň a hodinu príchodu a svoje meno: Bly,“ spomína Verneho životopisec Rémi Guerin (*1979). „Verne bol preto úprimne prekvapený, keď z vozňa vystúpila mladá žena – očakával totiž skúseného svetobežníka. Ich stretnutie spisovateľa zaujalo a zároveň nadchlo tlač. Noviny, ktoré o ňom priniesli správu, zaznamenali nevídaný nárast predaja a „Cesta okolo sveta za osemdesiat dní“ sa dočkala ďalších desiatich vydaní. Jules Verne, obdivujúci odvahu mladej cestovateľky, sledoval v tlači každý úsek jej putovania a so záujmom čítal správy o jej dobrodružstvách. Bola tu totiž osoba – a navyše žena – ktorá sa odvážila prekonať rekord, aký si sám vymyslel pred sedemnástimi rokmi. No technický pokrok medzičasom pokročil, a to, čo sa kedysi zdalo neuskutočniteľné, sa stalo celkom reálnym. Nellie Blyová dokončila svoju cestu za 72 dní, 6 hodín, 10 minút a 11 sekúnd. Vyhrala svoju stávku – a zároveň si získala obdiv Julesa Verna. Takou poctou sa mohlo pochváliť len málo žien tej doby.“
A táto pocta bola zaiste oprávnená, ak si bližšie uvedomíme, čo vlastne dokázala táto energická a okúzľujúca mladá dáma.
Keď sa 14. novembra 1889 v prístave Hoboken v New Jersey ozval lodný zvon parníka Augusta Victoria, málokto z prítomných cestujúcich tušil, že sa práve začína jedna z najodvážnejších ciest 19. storočia. Na palube stála drobná žena s prenikavým pohľadom a neochvejným výrazom – Nellie Blyová, vlastným menom Elizabeth Jane Cochranová. Mala iba dvadsaťpäť rokov, ale už bola známou reportérkou, ktorá sa nebála ísť za hranice dovtedajších predstáv o tom, čo žena môže alebo nemôže urobiť. Teraz sa chystala na cestu okolo sveta – nie ako postava z románu, ale ako skutočná žena z mäsa a kostí, odhodlaná prekonať rekord, ktorý do sveta vypustil Jules Verne.
Nellie Bly vyrastala v Pensylvánii, v rodine, kde sa po otcovej smrti život obrátil naruby. Bola by mohla žiť bežný, nenápadný život učiteľky alebo gazdinej – no keď v miestnych novinách uverejnili článok s názvom „Na čo sú dobré dievčatá“, jej život sa zmenil. Napísala do redakcie ostrú, duchaplnú odpoveď a podpísala sa ako „Osamelé dievča“. Odpoveď mala taký ohlas, že ju redaktor pozval do redakcie – a z Elizabeth Cochranovej sa stala Nellie Bly, pseudonym, pod ktorým už čoskoro poznali celé Spojené štáty.
Ako novinárka bola neúnavná, priam neposedná. Vydávala sa do tovární, kde pracovali ženy a deti, písala o nespravodlivosti, a raz dokonca predstierala duševnú chorobu, aby sa nechala zatvoriť do newyorskej psychiatrickej liečebne – len aby na vlastné oči videla, ako sa tam zaobchádza s pacientkami. Z týchto skúseností vznikol šokujúci článok, ktorý otriasol verejnosťou. Nellie sa stala symbolom modernej, odvážnej žurnalistiky.
No teraz chcela viac. V redakcii „New York World“ (vlastnenej Josephom Pulitzerom) raz poznamenala: „Ak to dokáže Phileas Fogg, prečo by som to nedokázala ja?“ Jej nápad bol spočiatku prijatý so skepsou. Kolegovia sa jej smiali – vraj žena potrebuje veľké kufre, bude sa báť, stratí sa alebo ochorie. Nellie len pokrčila plecami: „Ak sa na tú cestu pošlete niekoho iného, odídem z redakcie a urobím to sama.“
Tým bolo rozhodnuté.
O deviatej ráno 14. novembra 1889 nastúpila na loď, ktorá smerovala do Európy. Mala so sebou iba jednu malú cestovnú tašku: zopár kúskov spodnej bielizne, toaletná taštička, žltý kožený zápisník, drobný darček pre Julesa Verna a cestovný plášť. Všetko ostatné považovala za zbytočné. Na krku nosila vrecúško so zlatými mincami – svoj jediný finančný rezervný plán. Všetko ostatné stavila na odvahu, rýchlosť a dobré prípoje.
Jej cesta sa rýchlo stala verejnou senzáciou. Noviny vypísali súťaž – čitatelia mohli tipovať, v ktorý deň a hodinu sa vráti do New Yorku. Počet zaslaných hlasovacích lístkov sa rátal na stovky tisíc. A Nellie zatiaľ mizla za obzorom.
Po niekoľkých dňoch na mori dorazila do Southamptonu a odtiaľ do Calais, kde sa rozhodla odbočiť do Amiensu, kde – ako už vieme – navštívila Julesa Verna. Odtiaľ pokračovala cez Stredozemné more, Suezský prieplav, Aden a Ceylon – dnešnú Srí Lanku. Písala reportáže, ktoré sa posielali telegrafom do New Yorku, a jej čitatelia hltali každú vetu. Z Penangu prešla do Singapuru, odtiaľ do Hongkongu, kde sa dozvedela, že iná žena – Elizabeth Bislandová, redaktorka časopisu Cosmopolitan – sa vydala na rovnakú cestu, ale opačným smerom. Obe sa mali vrátiť do New Yorku – a zrodil sa prvý mediálny závod okolo sveta.
Beth Bislandová (1861 – 1929) bola elegantná, literárne založená žena. Na cestu sa vydala v ten istý deň, no smerom na západ, cez Tichý oceán. Jej redakcia chcela využiť popularitu Blyovej cesty a dokázať, že práve Cosmopolitan má lepšiu, rýchlejšiu hrdinku. Kým Blyová písala stručné, úderné správy o vlakoch, prístavoch a parníkoch, Bislandová posielala poetické reportáže. No romantika jej napokon nepomohla – v Indickom oceáne meškala loď, ktorou mala pokračovať, a tak sa jej náskok rozplynul.
Medzitým Nellie napredovala. V Japonsku ju vítali ako celebritu, lodní kapitáni jej podpisovali denníky, a telegrafná sieť posielala do sveta správy o každom jej kroku. V závere cesty ju v San Franciscu čakal špeciálne vypravený vlak – redakcia Pulitzerových novín neváhala zaplatiť súkromnú lokomotívu, ktorá ju viezla naprieč kontinentom bez zbytočných zastávok. Keď 25. januára 1890 dorazila späť do New Jersey, čakali ju davy ľudí.
„Stanica bola preplnená tisíckami ľudí,“ napísala neskôr vo svojej knihe, „a v okamihu, keď som vystúpila, chcela som si strhnúť čiapku a kričať s davom – nie preto, že som obišla svet za sedemdesiatdva dní, ale preto, že som bola znova doma.“
Jej konkurentka dorazila domov o štyri dni neskôr. Stratila preteky, ale nie dôstojnosť. Keď sa jej pýtali, či jej neprekáža, že Blyová zvíťazila, pokojne odpovedala: „Nellie cestovala ako reportérka, ja ako pozorovateľka. Obe sme prešli svetom – len každá inak.“
Z pohľadu histórie však bola hviezdou Nellie Blyová. Jej kniha „Cesta okolo sveta za sedemdesiat dva dní“, vydaná v tom istom roku, sa stala bestsellerom. Cestovateľky a novinárky po celom svete ju začali brať ako inšpiráciu – ženu, ktorá si z románovej fantázie urobila skutočnosť.
A tak, v dobe, keď sa svet ešte len učil veriť parníkom, vlakom a telegrafu, sa jedna mladá reportérka stala symbolom nového veku. Nie preto, že obišla svet, ale preto, že ukázala, že svet je otvorený každému, kto sa odváži vyraziť.
Po návrate zo svetovej cesty sa kariéra Nellie Blyovej nezaobišla bez sociálnej solidarity a odhodlania naprávať jestvujúce pomery. Už predtým – ako už vieme – prelomila hranice bežnej úlohy žien v novinárstve – rozhodla sa riskovať, vystúpiť z tieňa stereotypov a odhaliť temné zákutia spoločnosti. Najznámejším príkladom bolo jej „maskované“ preskúmanie ústavu pre duševne chorých na Blackwell’s v New Yorku, kde za desať dní zažila hrubé zanedbávanie, špinavé a neľudské podmienky. Otriasajúce zážitky spracovala v sérii reportáží, ktoré vyšli v roku 1887 a neskôr v knihe „Desať dní v blázinci“. Jej svedectvo spustilo šok a verejnú diskusiu, ktorá vyústila do rozsiahlej reformy: mestské úrady zvýšili rozpočet pre starostlivosť o duševne chorých, prepustili nevhodný personál a zabezpečili lepšie hygienické podmienky, výživu a tlmočníkov pre imigrantky, často zbytočne uväznené len pre chudobu alebo jazykovú bariéru.
Po ceste okolo sveta síce krátko prerušila reportážnu činnosť, ale k novinárskej práci sa postupne vrátila. Pokračovala v odhaľovaní spoločenských nespravodlivostí – písala o vykorisťovaní robotníčok v továrňach, zneužívaní detí a biede medzi prisťahovalcami. Niekoľko dekád dokazovala, že novinárčina môže byť službou spoločnosti a nástrojom zmien.
Napriek neskorším životným tragédiám – stratila nielen komfort, ale aj finančnú stabilitu, keď po manželovej smrti prevzala rodinnú firmu – nikdy nestratila vieru v silu novín ako nástroja spravodlivosti. Hoci zomrela v roku 1922, jej odkaz nezačal a nekončil cestou okolo sveta: stala sa predchodkyňou modernej investigatívnej žurnalistiky, prorokyňou sociálnych reforiem a jednou z prvých významných žien, ktoré ukázali, že pero môže byť silnejšie než predsudky a ako odvaha jednotlivca dokáže meniť svet.
Miloš Jesenský
