SOCIALIZMUS DNES:
„Zavrhli sme zlé odpovede, ale ostali dobré otázky“
Zatiaľ čo za ostatkami neoliberalizmu a jeho ideológiou v čase koronavírusu už pečatia náhrobný kameň v krypte dejín, nemali by sociálni demokrati neisto prešľapovať medzi pozostalými, obzvlášť keď ich sa táto pohrebná tryzna netýka. Alebo si naozaj myslíme, že po tých troch desaťročiach, počas ktorých bola spoločnosť nielen na Slovensku vystavená zlomyseľnému tlaku neoliberálnej a pravicovej politickej narácie, nemá azda ľavica čo povedať?
Vo svojom slávnostnom príhovore na prevzatí Nobelovej ceny za literatúru v roku 1991 mexický románopisec Octavio Paz (1914-1998) pri spomienke na pád Berlínskeho múru povedal: „Zavrhli sme zlé odpovede, ale ostali dobré otázky.“ Avšak namiesto toho, aby boli ľavičiari povolaní zaujať principiálne postoje, malomyseľne čelili mediálnej záplave jalových fráz o dobrodení kapitálu vo svete ekonomickej reality show, kde sa ráta iba s výkonom či efektívnejším využitím času a zisky akcionárov sú na prvom mieste.
Do istej miery si za to ľavičiari môžu sami, predovšetkým v geopolitickom meradle strednej a východnej Európy. Ďalší nobelovský premiant z roku 1998, portugalský spisovateľ Jose Saramago (1922-2010) sa svojho času vyjadril, že „ľavica bola vždy v predvoji ľudského vývoja, vždy s deklasovanými a vylučovanými spoločenskými triedami.“ Namiesto toho, aby si tunajší socialisti jeho slová vzali k srdcu, ktoré je aj v ľudskom tele naklonené vľavo, pripustili a zúčastnili sa pre nich zhubnej neoliberálnej diskusie, žonglovania s pojmami cudzími a nezrozumiteľnými nielen ich jazyku, ale predovšetkým ich naturelu.
„Ľavica stratila kompas, ktorý jej zabezpečoval spoločenskú podporu,“ píše poľský ľavicový publicista Radoslaw Czarnecki. „Postavila sa na stranu kapitálu, k modle povýšeného podnikateľa, bankára a finančného žraloka. Osvojila si škodlivú rétoriku o tom, akoby títo fetišizovaní vlastníci kapitálu rozdávali prácu. Ľavica musí zavrhnúť túto všeobecne panujúcu, ale nepravdivú paradigmu: veď v skutočnosti nájomní pracovníci predávajú svoju prácu tým, ktorí ju potrebujú a vďaka nej rozmnožujú svoj kapitál.“
Napriek opačnému, ale povrchnému dojmu sa európski socialisti stále nedokážu životaschopne vysporiadať s udalosťami nasledujúcimi po páde Berlínskeho múru. Dôsledkom ústupu či kolaborácie s neoliberálnou agendou postupne pripustili, aby sa slovo „socializmus“ stalo potupnou škvrnou či priam koróziou na ich inak blyšťavom politickom štíte. Veď čo už je len tak hanlivé na téme, ktorú brilantný írsky mysliteľ George Bernard Shaw (1856-1950) vrelo odporúčal do pozornosti svojich spoluobčanov:
„Pokiaľ v tom vidíte zmysel, môžete preštudovať celú literatúru, ktorá bola napísaná k vysvetleniu socializmu. Môžete preskúmať utopický socializmus sira Thomasa Mora, teokratický socializmus peruánskych Inkov, Saint-Simonove úvahy, socializmus Fouriera a Owena, takzvaný vedecký socializmus Karla Marxa, kresťanský socializmus kanonika Kingsleya a reverenda Mauriceho, konštitučný socializmus Sidneya a Beatrice Webbovcov a ctihodnej Fabiánskej spoločnosti, ako aj niekoľko módnych socializmov, hlásaných mladými mužmi, ktorým ešte nevzišli dni slávy. Nech sú však tieto smery akokoľvek múdre, neznamenajú rovnosť príjmov, nie sú ničím pre záchranu civilizácie. Pravidlo, že najskôr je potrebný chlieb, aby sme mohli žiadať cnosť, je pritom staré ako Aristoteles. Socializmus Kristov, Platónov a iných veľkých náboženských učení považuje rovnosť hmotných prostriedkov za prvý predpoklad k zavedeniu kráľovstva Božieho na zemi. Každý, kto dospel k tomuto riešeniu, nech už akoukoľvek cestou, je socialista; kto k nemu nedospel, socialistom nie je, hoci by akokoľvek vášnivo propagoval socializmus a stal sa pre neho aj mučeníkom.“
História ľavicového myslenia, ako ukazuje aj tento temperamentne prednesený prehľad, sa môže aj dnes stať cenným prameňom pre formuláciu praktických politických postojov. A tak teda nečakajme, že moderná ľavica s takým silným dejinným príbehom bude v dnešnej dobe plakať spolu s ostatnými pri hrobe liberalizmu či zúčastní sa na aranžovanom politickom kare, kde sa bude iba plačlivo hovoriť o neistote vyhliadok do našej spoločnej budúcnosti. Je potrebné konečne sa prestať hanbiť za socializmus, donekonečna ospravedlňovať za dávne chyby, krivdy či prechmaty, ktorých sa sociálni demokrati ani nedopustili a k legitímne nastoleným otázkam bez strachu zo znemožnenia formulovať zmysluplné odpovede.
Čas sociálnej demokracie práve prichádza.
Miloš Jesenský
