Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky zrealizovalo konferenciu, ktorá posilnila slovensko-talianske kultúrne väzby a inšpiráciu pre nové múzeum národného obrodenia
V kinosále Slovenskej národnej galérie v Bratislave sa v utorok 14. októbra 2025 uskutočnila taliansko-slovenská vedecká konferencia s názvom Taliansko a Slovensko v obrodeneckej Európe. Ideály, lídri, spojenia, ktorú zorganizovalo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Podujatie bolo venované spoločným historickým väzbám, ideálom a kultúrnym prepojeniam medzi talianskym a slovenským národno-emancipačným hnutím v širšom európskom kontexte, uvádza MK SR.
Konferenciu otvoril štátny tajomník Ministerstva kultúry SR Tibor Bernaťák, ktorý vo svojom príhovore zdôraznil význam kultúrneho dedičstva a vedeckého dialógu pri formovaní národnej identity, občianskej spoločnosti a rozvoja kultúrnej ekonomiky.
Po ňom vystúpili veľvyslanec Talianskej republiky Gianclemente De Felice. Veľvyslanec zdôraznil, že Slovensko a Taliansko vyznáva spoločné hodnoty založená na demokracii, slobode, bezpečnosti a mierových hodnotách. Vo svojom prejave zdôraznil, že Taliansko ako zakladajúci štát EU a Slovensko ako jeden z partnerov môžu spoločne robiť Európu silnejšou. Dodal tiež, že v niektorých oblastiach EU potrebuje reformu. Ocenil, že súčasné vedenie MK SR považuje Taliansko pre budúcnosť za partnera. V závere spomenul Ľudovíta Štúra a Milana Rastislava Štefánika.
Generálny biskup ECAV na Slovensku Ivan Eľko (spomenul, aký veľký význam má budova Evanjelického lýcea pre slovenské dejiny v kontexte tretej vlny národného obrodenia, a súčasne vyjadril radosť, že sa práve v tomto priestore bude budovať múzeum národného obrodenia) a generálny riaditeľ sekcie kultúrneho dedičstva a štátneho jazyka MK SR Peter Lukáč, ktorý bol zároveň hlavným garantom konferencie.
„Obdobie talianskeho Risorgiementa, ktoré vyvrcholilo zjednotením a oslobodením krajiny v 19. storočí, nebolo len talianskou záležitosťou. Išlo o súčasť širšieho európskeho pohybu, ktorý zasiahol aj naše územie. Slovenské národno-emancipačné hnutie, vedená osobnosťami ako Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban či Michal Miloslav Hodža, zdieľalo podobné ideály – jazykovú emancipáciu, kodifikáciu spisovného jazyka, kultúrne sebauvedomenie a politické práva. Tieto paralely medzi talianskym a slovenským obrodením dokazujú, že Európa bola už v tom čase prepojená nielen geograficky, ale aj duchovne – spoločnými túžbami po slobode, pokroku a dôstojnosti človeka. Taliansky model správy historickej pamäti – založený na prepojení vedy, vzdelávania a občianskej angažovanosti – je pre Slovensko veľmi podnetný. V rámci minuloročnej pracovnej návštevy ministerky Martiny Šimkovičovej sa podarilo nadviazať intenzívnu spoluprácu s talianskym Ministerstvom kultúry, ako aj s inštitúciami Il VIVE a Ústredným múzeom Risorgiementa, ktoré je jeho súčasťou, ako aj s Inštitútom pre históriu talianskeho obrodenia. … V Turíne sa zrodila myšlienka jednotného Talianska. Bratislava sa tak symbolicky stane slovenským „Turínom“ – miestom, kde sa spojilo úsilie o národnú identitu a moderný slovenský jazyk. V oboch prípadoch ide o laboratórium slobody, vzdelania a občianskeho ducha.“
Program konferencie bol rozdelený do štyroch tematických blokov, ktoré predstavili odborníci z Talianska a Slovenska.
V prvom bloku s názvom Talianske Risorgimento a jeho prepojenie na národné hnutia na území Slovenska a Európy vystúpili talianski historici prof. Francesco Guida (emeritný profesor dejín stredovýchodnej Európy, Tretia rímska univerzita) a prof. Francesco Caccamo (riadny profesor dejín východnej Európy, Univerzita štúdií „G. d’Annunzia“). Obaja ponúkli komparatívny pohľad na talianske a slovenské emancipačné procesy 19. storočia.
V prednáške boli spomenutí bernolákovci, šturovci a hodžovsko-hattalovská reforma. Rozdiel medzi Talianskom a Slovenskom bol pomenovaný v kombinácii jednota a nezávislosť vs. rovnoprávnosť a vyrovnanie. Spojujúci moment je vzdor pro Habsburgom a boj za demokratické práva. Autor kriticky skonštatoval, že Taliani zanedbali podporu hnutí ako bolo to slovenské-štúrovské. Žiadosti slovenského národa boli vyzdvihnuté z Talianskej strany ako ambiciózna koncepcia o rovnoprávnom Uhorsku s ašpiráciou na demokratické práve. Ďalej bolo uvedené Memorandum národa slovenského ako umiernená koncepcia slovenskej autonómie, ktorá prináša ako doklad novinku, zmienku o územiach, teda okolia. Slováci podľa talianskeho profesora dosiahli veľký pokrok, keď dosiahli výučbu slovenčiny a zriadenie Matice slovenskej. Obdobie vyrovnania vníma ako regresívne, uvádza však iniciatívy novej školy a hlasistov. Nasledovala zmienka o Černovej, ktorá dostala slovenskú otázku do pozornosti sveta (Watston, Tolstoj, Bjørnson), avšak až Prvá svetová vojna začala mobilizovať nespokojné národa. V kontexte prepojení Talianska a Slovenska bol spomenutý v závere Štefánik ako unikátna osobnosť obdivovaná aj Talianmi.
Nasledoval druhý príspevok, vyberáme niektoré pre našich čitateľov zaujímavé pasáže:
17. marca 1861 Viktor Emanuel II. Savojský prevzal titul kráľa Talianska a zjednotený taliansky štát vznikol ako výsledok dlhého a zložitého politického, ale aj kultúrneho procesu. Tento dátum zaznamenal vrchol Risorgiementa a Talianska republika ho dnes považuje za národný sviatok. Pojem Risorgimento, ktorý v bežnej predstave slúži práve na realizáciu zjednoteného Talianska, sa podľa vedcov vzťahuje v prvom rade na nové kultúrne a ideové renesancie, ktoré prežila veľká časť talianskej spoločnosti v prvej polovici 19. storočia.
Pre slovenského diváka bol mimoriadne zaujímavý porovnávací kontexte slovenských a talianskych dejín. Akýmsi ekvivalentom Štúra je v talianskom prostredí Giuseppe Mazzini, tvorca revolučnej strany Giovine Italia (1831).
Matternich, duša reštaurácie, bol odvolaný, cisár Ferdinand abdikoval v prospech veľmi mladého Františka Jozefa, dvor musel opustiť Viedeň, bola udelená ústava a väčšie mestá ríše zaznamenali úspech revolúcie. Tá bola najtrvalejšia a najvýznamnejšia v Uhorsku, kde sa vládnuca trieda s podporou ľudu rozhodla prevziať moc, najskôr v mene širokej autonómie voči Viedni a potom jasnej nezávislosti. Tento boj však trpel tým, že Kossuthova vláda si nedokázala získať sympatie nemaďarských národností, ktoré obývali hranice Uhorského kráľovstva. Medzi tieto národnosti patrila aj slovenská, ktorá vo fáze zrýchlenia svojho národného hnutia dospela k vyhláseniu oddelenia od Uhorska prostredníctvom Národnej rady pôsobiacej vo Viedni. V rámci európskeho kontextu bolo prirodzené, že vlády v Ríme, Benátkach a Turíne sa snažili nadviazať kontakty s vládou v Pešti. Konkrétne kroky podnikla len piemotská vláda, vďaka čomu v Uhrosku bojovala talianska légia a uhorská légia ponúkla svoje služby piemontskej vláde (hoci sa nestihla zapojiť do bojov). Prvá vojna za nezávislosť v rokoch 1948-49, ako je známe nedosiahla svoje ciele, zanechala nestabilnú situáciu.
Text ďalej pokračuje ďalší vývoj v Taliansku, Napoleónom III., vojny a zjednotenie v roku 1861, v čase keď na Slovensku vzniká Memorandum národa slovenského, turecká vláda uznala zjednotenie kniežatstiev Moldavsko a Valašsko kniežaťom Alexandru Ioan Cuza (paralely medzi talianskym a rumunský obrodením sú v rokoch 1821, 1848, 1859, 1866, 1918). Rok 1861 sa stal symbolom vzniku Talianska, vznikol štát, ktorý bol súčasne vlasťou Talianov vytvorený z deviatich veľkých a malých štátov, pričom prvým impulzom v národných programoch bol obrat proti habsburgskej ríši. V kontexte spojení bol uvedený Josef Václav Frić, ktorý v roku 1848 ako mladík bojoval dobrovoľníckom zbore popri Štúrovi, a komunikoval s Talianmi.
Druhý blok s názvom Múzeá národného obrodenia (Rím, Turín a regionálne múzeá) – predstavenie slovenskému publiku bol venovaný talianskej sieti múzeí Risorgimenta. Svoje príspevky predniesli Dr. Edith Gabrielli (generálna riaditeľka Kultúrneho komplexu Vittoriano e Palazzo Venezia), prof. Alessandro Campi (riaditeľ Inštitútu pre históriu talianskeho Risorgimenta) a Dr. Alessandro Bollo (riaditeľ Národného múzea talianskeho Risorgimenta v Turíne), ktorí predstavili strategické prístupy k správe kultúrnych inštitúcií, prepájanie historickej pamäti s modernou spoločnosťou a úlohu múzeí v podpore občianskej identity.
Alessandro Bollo predstavil Národné múzeum Risorgiemtno, ktoré dokumentuje historické, politické a vojenské udalosti. Poukázal na to, že tradičné spôsoby komunikácie sú v ňom dopĺňané interaktívnejšími, participatívnejšími a naratívnejšími prístupmi, ktorých cieľom je poskytovať interpretačné kontexty (história, spoločnosť, kultúra, ekonómia atď.), stimulovať rozvoj kritického myslenia a podporovať angažovanosť s pluralitou pohľadov.
Risorgimento je dôležitý príbeh, ktorý je potrebné vysvetliť, rozprávať a zdieľať, aby sme lepšie pochopili, kým sme dnes, a kroky, voľby, obete a úspechy, ktoré formovali našu národnú identitu.
Tretí tematický blok niesol názov Slovenské národné hnutie na území Slovenska – presahy smerom k talianskemu národnému hnutiu a ďalším národným hnutiam Európy. Vystúpili doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD. (historik, politický analytik, odborník na slovenské dejiny so zameraním na štátotvorné udalosti a významné osobnosti slovenskej kultúry, politiky a literatúry).
POZRI AJ: Naživo: VI. kongres matíc a konferencia druhá vlna národného obrodenia
Vyberáme niektoré myšlienky:
Nezabúdajme, že idea nezávislého Slovenska vznikla v Spojených štátoch. Ďalej to je autonomistické hnutie a SNP a Husákova snaha o federalizácia. Nie je náhoda, že v 50-tych rokoch každý, čo niečo znamenal v SNP, buď visel alebo bol vo väzení. Štúrom sa to v skutočnosti začalo a ten emancipačný proces skončil vyhlásením nezávislej Slovenskej republiky. Slovenské národné hnutie, presne 150 rokov od roku 1843 malo nejaký zmysel. Štúr si nevymyslel slovenčinu samoúčelne. Na Myjave vyhlásil ako prvý nezávislosť Slovenska, čo sa naplnilo až v roku 1993. Bol proces, ktorý sa uzavrel vznikom nezávislej Slovenskej republiky.
Ján Kollár je podľa Chmelára gigantická a najvplyvnejšou osobnosťou slovenských dejín, teda ovplyvňoval európske dejiny. Je kľúčom k slovenskému národnému hnutiu. Kľúčovým medzníkom bola účasť na 300. výročí reformácie na hrade Wartburg(1817) a štúdiá v Jene.
To bola udalosť, dá spovedať európskeho významu. Hovorilo sa o nej po celej Európe. Tam bolo prítomných asi 700 študentov, iní hovoria 500. Mali zhromaždenie, na ktorom prisahali, že je čas aby neboli len Sasi, Prusi, Bavori atď., ale aby boli Nemci, že jednotný národ sú Nemci a toto sú jeho čiastky. Kollár si to nesprávne interpretoval, podobne ako keď sledoval pohyby v Taliansku, to isté ho napadlo… Sicílčania, toskánčania, lombardčania sú kmene ako Česi, Slováci, Poliaci, Srbi, Chorváti, Rusi… a my sme spoločne SLOVANIA, tak sme SLOVANSKÝ NÁROD…
Kollár sa prebudil až v Jene, dovtedy sa cítil byť príslušnosťou Uhrom. Bol nim, kým sa nestretol s Herderovou filozofiou (o vývoji ľudskosti) a jeho poznámkou, ktoré dezinterpretoval. Herder nemal na mysli mesianistické poslanie, ale že ešte neukázali, čo v nich je, z čoho Kollár vyvodil, že Herder je prorokom zjednoteného Slovanstva. Druhým impulzom bolo stretnutie s Goethem, keď Goethe oslovil Kollára aby dokázal, že existujú slovenské rozprávky a povesti, ktoré následne po boku Šafárika začali zbierať.
Kollár začal chápať národ na jazykovom a etnickom princípe. Jazyk určite jazyk, kultúra, krv, nie príslušnosť k šľachte, to bola Kollárovská idea. Ďalšia vec bola jeho vlastná mystifikácia, lebo Slávy dcéra je geniálna báseň, ale takmer nikto ju nepozná. … Nadchol tým celú Európu. Samotná báseň Slávy dcéra bola tak cenená, že ju nestíhali odpisovať. Preložili ju do 14-tich jazykov. Mickiewicz o Kollárovi prednášal vo Francúzsku, kde ho vyzdvihol. … Idea slovanstva dvíhala sebavedomie národov, najmä tých malých. … Kollár mal ohlas na Čechov, Slovákoch, Chorvátov a Slovincov… tam bol považovaný za proroka slovanstva.
Chmelár dodal, že keby sa Kollár vedel ako povaha krotiť, ani spor so štúrovcami nemusel mať taký dramatický kontext.
Štúrovci sa nedištancovali od Kollára. Oni ho len podľa Štúrových slov zdokonaľovali a prehlbovali. Chceli emancipovať slovenský národ, ale na princípe slovanskej vzájomnosti. O Kollárovom vplyve svedčí samotný vznik Československa. Československo vzniklo na troch ideových základoch: Hus, Komenský a Kollár ako hlásateľ slovanskej vzájomnosti. Československá vzájomnosť bola prototypom filozofie československého štátu.
V prípade Chmelára redakcia TV DAV, so súhlasom autora, zrealizovala celý záznam z prednášky:
Kontexte vývoja pred národným obrodením pripomenul vo svojej štúdii prof. PhDr. Peter Žeňuch, DrSc. (slavista, jazykovedec a kulturológ, Univerzita Komenského v Bratislave a Slavistický ústav Jána Stanislava SAV) a Mgr. et Mgr. Martin Šugár, Ph.D. (riaditeľ odboru povolení a dohľadu sekcie kultúrneho dedičstva a štátneho jazyka Ministerstva kultúry Slovenskej republiky), ktorí analyzovali duchovné, kultúrne a vizuálne aspekty slovenského národného obrodenia a jeho európske paralely.
Martin Šugár sa venoval konfliktu medzi realizmom (klasické portréty štúrovcov) a modernou-avantgardou, ktorý preklenuli až Fulla a Galanda. Spomenul tiež výstavu portrétov v Matici slovenskej z roku 1928. Klemens a Bohúň vychádzali z cisárskeho štýlu vyjadrovania portrétov, ktorý reprezentoval formou oficiálnu líniu, avšak politicky paralelnú kontra-líniu (národné obrodenie). Klemensov portrét Štúra sa stal podľa Šugára ikonickou súčasťou národnej výtvarnej pamäte, čo dokladoval jeho použitím na rôznorodých obálkach kníh.
Záver konferencie patril štvrtému bloku s témou Múzeum národného obrodenia – zámer, realizácia, predstavenie projektu. Odborné príspevky predstavili Mgr. Michal Zajden, PhD. (odborný garant tvorby expozície Múzea národného obrodenia, Správa rezortných zariadení Ministerstva kultúry Slovenskej republiky) a JUDr. Mgr. Andrej Mongiello, Ph.D. (odborný garant konferencie, referát UNESCO sekcie kultúrneho dedičstva a štátneho jazyka Ministerstva kultúry Slovenskej republiky).
Prednáška vyvolala pobúrenie v propagandistických Aktualitách, ktoré opakovali naratív opozičnej poslankyne Kleinert (PS), avšak cieľom Mongielliho, hoc jeho prejav bol do istej miery kontroverzný, bolo vyvolať skutočne záujem o tému národného obrodenia popularizačnou formou použitím súčasného, miestami až postmoderného jazyka a využitím technológií a AI.
Na vysvetlenie treba dodať, že Aktuality šírili manipuláciu prevzatú od Kleinert („Štúrovci startupisti, pálenka v zbierke“). Zmienka o pálenke v expozícii zaznela po prvé z publika a ako vtip. Prednášajúci hovoril o predmetoch každodennosti v 19. storočí, ako súčasti múzea s cieľom priblížiť bežný život ľudí (tretia dimenzia interaktívneho múzea). V prvom rade hovoril o niečom symbolickom (napr. hurbanovská vlajka), v druhom rade o konkrétnych dokumentoch ako Memorandum národa slovenského a v treťom rade predmetoch každodennosti. V tomto kontexte zaznela interakcia z publika, ktorú propagandisticky zneužila najskôr poslankyňa Kleinert vo svojom hejt-videjku, následne Aktuality.sk (Kristína Braxatorová).
PhDr. Andrea Predajňová (generálna riaditeľka Slovenského národného múzeá, alternatívne zastúpená Mgr. Gregorom Gardošom, námestníkom generálneho riaditeľstva Slovenského národného múzea pre Úsek odborných činností).
Námestník Gardoš predstavil MÚZEUM ĽUDOVÍTA ŠTÚRA v Modre, ktoré obsahuje významné predmety spojené s národným obrodením, rovnako ako aj MÚZEUM SLOVENSKÝCH NÁRODNÝCH RÁD na Myjave a do tretice MÚZEUM M. R. ŠTEFÁNIKA na Košariskách.
Prednášajúci predstavili koncepciu a víziu vzniku Múzea národného obrodenia, ktoré bude začlenené do siete múzeí Slovenského národného múzea. Nová inštitúcia má ambíciu vytvoriť moderný, otvorený a participatívny priestor pre uchovávanie a prezentáciu obdobia slovenského národného obrodenia.
Konferencia prispela k rozvoju medzinárodného vedeckého dialógu a kultúrnej spolupráce medzi Slovenskou a Talianskou republikou.
