V Senickom DAVe sa hovorilo o davistoch, Novomeskom a Horváthovi, vysielala aj TV DAV, reportáž pripravila aj TV SEN

Návrat Horvátha a Novomeského do rodnej Senice

Novomeský a Horváth sa opäť ocitli v DAVe. Kniha už vrátila Novomeského a Horvátha do Prahy aj do Bratislavy, ktorej venoval Ivan Horváth poviedku „Laco a Bratislava“ (symbolickú bustu má odhalenú na starej Národnej rade s výhľadom na hrad), taktiež ich ako matičiarov prezentovali v Martine (Novomeského busta je už v Aleji dejateľov), no a teraz sa pomyselne vrátili do rodnej Senice. Podujatie sa uskutočnilo 30. októbra o 15:00 v Senickom DAVe. Prítomná bola aj senická televízia SEN, ktorá pripravila reportáž, podujatia sa zúčastnili členovia a členky SZPB, Spoločnosti Ladislava Novomeského a Matice slovenskej a významní lokálni dejatelia, ktorí oživujú kultúrnu pamäť na osobnosti a dejiny Senice z okolia Múzea Senice a Záhorského osvetové strediska (Ľubica Krištofová, Ján Sadloň, Broňa Šimková, Ján Hromek, Stanislav Prokeš, Ján Peter, Martina Kolárčíková, Ingrid Jurovatá, Tomáš Motúz, Tomáš Tóbik, Ing. Kvetoslava Jablonická).

Aj keď sa Novomeský narodil v Budapešti (zo Senice pochádzajú aj jeho rodičia, čo dokazuje aj záznam vo Family Search), detstvo a mladosť prežil v Senici práve s kamarátom Ivanom Horváthom. Ivan Horváth nebol iba spisovateľ a politik, ale aj človek, ktorý sa zaoberal umením, kultúrnou kritikou, fotografoval a filmoval v čase, keď to nebolo tak jednoduché ako dnes, súčasne sa zapojil do protifašistického odboja v Senici. Jeho videozábery Senice sú dodnes významným dokumentom a svedectvom doby minulej. Zapojil sa aj do protifašistického odboja v Senici, čomu sa podrobne venuje Ľubica Krištofová v predloženej knihe.

Reportáž pripravila aj senická TV SEN:

Laco Novomeský napísal v kontexte Senice známu báseň Do mesta 30 minút (Seničania mu odhalili na stanici pamätnú tabuľu) s fragmentom básne. Po Novomeskom je v meste pomenovaná ulica, má tu unikátnu štýlovú bustu s cigaretou od fenomenálneho Jána Kulicha (odhalená v prítomnosti Vladimíra Mináča a Miroslava Válka 13. decembra 1984).

Tento akt bol vyslovene symbolický. Budova DAVu bola dlhodobo od DAVu „dekontextualizovaná“, zmizla dokonca aj výstavka k Lacovi Novomeskému, zbierky sa stratili a podľa informácií, ktoré boli na podujatí povedané, budova dokonca istý čas chátrala. Prvý krát sa podarilo vrátiť davistický-modernistický duch do tejto budovy pri príležitosti podujatia k Ivanovi Horváthovi v roku 2024, druhý krát to bolo práve na uvedení knihy o Novomeskom a Horváthovi vďaka Ľubici Krištofovej, s ktorou sme robili pre DAV DVA aj špeciálny rozhovor: Davisti boli rehabilitovaní, no dodnes zostal strach ich spomínať (rozhovor s kultúrnou pracovníčkou ĽUBICOU KRIŠTOFOVOU).

Čas letí jak vtáci nedozierni…

Podujatie bolo uvedené symbolicky legendárnou básňou 1904 o dáždniku z Café Union. Dáždnik aj klobúk boli symbolicky vystavené pod portrétami oboch dejateľov. Následne Lubica Krištofová vyzvala spolu-editorov knihy Ivana Horvátha, súčasne vnuka Ivana Horvátha a Lukáša Perného zo Spoločnosti Ladislava Novomeského a Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej aby odprezentovali základné informácie o knihe.

Celé podujatie vysielala zo senického DAVu symbolicky TV DAV. Ivan Horváth, vnuk Ivana Horvátha, na podujatí prízvukoval, že Ivan Horváth sa výrazne cítil byť súčasťou generácie davistov. To potvrdzuje aj citát Daniela Okáliho, ktorý napísal, že ho vždy brali za svojho. Na podujatí zaznelo, že obaja spojili tak vlastenecké, ako aj internacionálne. Že v kultúrnej praxi realizovali kultúrnu diplomaciu na všetky svetové strany (Paríž, Londýn, Moskva, Budapešť, Praha). Súčasne predseda SLN Lukáš Perný zdôraznil, že v duchu ich odkazu pokračuje v rámci organizácie umeleckých podujatí (po boku Dr. Skraka) cez ktoré prezentuje výstavami slovenských umelcov do sveta. Taktiež bolo na podujatí povedané, že revue DAV patrila k tým najpokrokovejším časopisom medzivojnového obdobia. Nezabudlo sa ani na krivdy spôsobené Novomeskému a Horváthovi, predovšetkým na nezlomnosť oboch osobností a aktuálnosť ich ideového odkazu pre dnešok.

Po príhovoroch nasledovali tri filmy. Prvý z produkcie Matice slovenskej, o Ivanovi Horváthovi. Druhý z archívov Ivana Horvátha obsahoval autentické zábery z rodinného archívu Horváthovcov (v súvislosti so Senicou). Tretí, opätovne z produkcie Matice slovenskej, filmový dokument o Novomeskom Svetlo medzi tieňmi. Medzi filmami bol realizovaná aj diskusia s obecenstvom a na záver autogramiáda.

Filmy Svetlo medzi tieňmi symbolicky končím odhalení sochy Laca Novomeského v Senici za prítomnosti Vladimíra Mináča a Miroslava Válka. V tejto súvislosti Lukáš Perný pripomenul, že už čoskoro bude prezentovaná nová kniha JÁN KULICH, kde je autorom textu spolupracovník DAV DVA, funkcionár SZPB a bývalý poradca Miroslava Válka Dr. Ladislav Skrak.

Velikáni literatúry a politiky, zo Senice do sveta, tak znie symbolický názov tejto knihy. Práve preto bolo priam povinnosťou ju odprezentovať aj v Senici.

Podujatie zorganizovala Ľubica Krištofová, členka Spoločnosti Ladislava Novomeského, ktorá nedávno robila rozhovor pre DAV DVA: DAVISTI BOLI REHABILITOVANÍ, NO DODNES ZOSTAL STRACH ICH SPOMÍNAŤ (rozhovor s kultúrnou pracovníčkou ĽUBICOU KRIŠTOFOVOU).

Poznámka na záver, redakčný odkaz Pavlovi Hardošovi

Toto všetko dokazuje, že sa mýlil internetový hejter a pseudointelektuál Pavol Hardoš, ktorý s cieľom diskreditovania značky o projekte DAV DAV, vo svojom pseudoodbornom inkvizičnom „posudku“ napísal, že jeho ambícia stať sa pokračovateľom ľavicového časopisu DAV sa nenaplnila a nestal sa intelektuálne výrazným a určujúcim, aby sa mohol porovnávať so svojím historickým vzorom. Naopak, DAV DVA sa dosahom (streamy na TV DAV už dosahujú také čísla ako 9000 či dokonca 9700 divákov, Novomeského a Horvátha pozeralo 800 ľudí), ako aj integráciou takmer všetkého autenticky ľavicového, čo na Slovensku je (vrátane mnohých rodinných príslušníkov generácie davistov) a intelektuálnou, umeleckou a kultúrnou úrovňou (reporty z vernisáží, živé vstupy z koncertov, literárnych besied či významných osláv štátnych sviatkov spojených s protifašistickými, ľavicovými, vlasteneckými a pokrokovými tradíciami) príspevkov stáva dôstojným nasledovníkom medzivojnového DAVu. Súčasne sa v poslednom čase výrazne rozšíril aj jeho internacionálny rozmer (texty o situácii na Kube, v Kazachstane, v Číne, záznam z podujatí Bulharska, Srbska, Vietnamu, česko-slovenské podujatia, rozhovory s veľvyslancami atď.). To všetko dopĺňajú mediálne spolupráce so SZPB, Spoločnosťou Ladislava Novomeského či Maticou slovenskou (reporty z podujatí, živé vstupy, fotogalérie a videogalérie, reels atď.). Takže pán Hardoš sa mýlil, DAV DVA sa stáva postupne porovnateľný so svojim historickým vzorom na ktorý nielen ideovo nadväzuje, ale začína mať porovnateľný dosah a intelektuálno-umelecký obsah. Mimochodom, a ďalšia vec čo nás spája s pôvodným DAVom je entuziazmus. Celý projekt robíme od obnovenia v roku 2024 úplne zadarmo.