Niečo nie je v poriadku s armádou nášho najväčšieho spojenca

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Portál Who.What.Why mal v jednom zo svojich pravidelných podcastov unikátneho hosťa. Tim Bakken je prvý civil, ktorý sa stal profesorom práva na elitnej vojenskej akadémii vo West Pointe. No nielen to. Je to prvý whistleblower, ktorý upozornil federálnu prokuratúru na korupciu vo West Pointe a na porušovanie zákonov v armáde – a mašinéria armády ho neprinútila rezignovať. Stále učí na West Pointe.

Nižšie uvediem najdôležitejšie myšlienky z tohto podcastu.

Armáda – svet sám pre seba

Tim Bakken začína tým, že armáda je tradične svetom samým pre seba. Cielene sa izolovala od zvyšku občianskej spoločnosti a žije podľa úplne iných pravidiel a zákonov. Toto sa posilnilo najmä po Druhej svetovej vojne. Dnes je stav taký, že verejnosť sa o armáde a jej vnútornom živote dozvedá len od hovorcov a vybraných vysokých dôstojníkov prostredníctvom médií a výsledok je taký, že má úplne skreslený obraz o tom, čo sa v armáde deje. Keďže armáda by podľa ústavy mala byť pod kontrolou verejnosti na čele s Kongresom, takáto situácia vôbec nie je v demokracii žiadúca.

Afghanistan papers

Veľmi adresne je to vidieť na čerstvej afére, ktorá v amerických médiách dostala prívlastok „Afghanistan papers“ a prevalila sa koncom roka 2019. Tim Bakken má s touto aférou osobnú skúsenosť, lebo nejaký čas pôsobil v Afganistane a v tíme amerických poradcov pomáhal budovať afgánske ozbrojené sily. Takže ako právnik sa podrobne zoznámil s výpoveďami vyšetrovaných dôstojníkov v rámci Afghanistan papers.

Podstatou aféry bolo, že v istý moment pôsobenia americkej armády v Afganistane, keď už bol Taliban zbavený moci nad krajinou a už existovala zvolená miestna vláda, bolo najvyššiemu veleniu afgánskej misie zrejmé, že ďalšie pokračovanie americkej angažovanosti nemá význam ani perspektívu. Štáb amerického kontingentu už nevedel, aký je ďalší vojenský cieľ, aktivita bola len reaktívna bez najmenšej ani hmlistej predstavy, ako je možné túto gerilovú vojnu víťazne ukončiť. Napriek tomu nikto z hlavných veliteľov neinformoval vládu. Hoci sami títo velitelia boli presvedčení, že ďalšie zotrvávanie v Afganistane je bez akéhokoľvek významu, nepovedali to a tak namiesto sľubovanej rýchlej vojenskej kampane je americký kontingent v Afganistane už 19 rokov.

Korene tohto prístupu vidí Tim Bakken už po víťazstve v Druhej svetovej vojne. Armáda vtedy získala obrovskú prestíž po vyhranej vojne. Potom nasledovalo úspešné ťaženie v Kórei a armáda aj politici nadobudli presvedčenie, že armáda je všemocná a pomocou armády sa dá riešiť akýkoľvek zahraničnopolitický problém. Toto mylné presvedčenie potom viedlo k vojnám vo Vietname, neskôr v Iraku a Afganistane. Všetky tieto vojny mali byť krátke, niektoré sa nemali viesť vôbec, a ich výsledky sú tristné. Za posledných 75 rokov, počas ktorých USA viedli vojnu plných 49 rokov, padlo vo vojnách viac ako 100 000 amerických vojakov a kolaterálne obete na civilnom obyvateľstve sa nedá spočítať, ale odhaduje sa na niekoľko miliónov. Pritom geopolitické výsledky sú úbohé. Komunistické krajiny Severná Kórea a Vietnam porazené neboli a Irak s Afganistanom sú politicky v horšom stave než pred intervenciou.

Lož ako súčasť boja

Na otázku, ako sa armáda zo svojich chýb poučila, odpovedá Kim Bakken, že prakticky nijako. Armáda vytvorila vlastnú oddelenú kultúru a spoločnosť, ktorá je zámerne celkom oddelená od občianskej. V tejto kultúre sú najvyššími hodnotami vlastenectvo a najmä lojalita (k armáde). Armáda od svojich členov vyžaduje lojalitu absolútne a nič nie je také silné, aby lojalitu zatienilo. Ani pravda. A tak sa stalo, že vo všetkých vojnách, ktoré USA za posledných 50 rokov viedli, bola verejnosť informovaná klamlivo.

Tim Bakken ako príklad hovorí o Vietnamskej vojne. Náčelníkom generálneho štábu vo Vietname bol generál Harold Johnson a ten bol presvedčený, že táto vojna sa nedá vyhrať. Sťažoval sa na to, že vrchný veliaci generál Westmoreland nadsadzuje počty vietnamských strát a pritom tvrdil, že Vietnamci nie sú schopní tieto straty dopĺňať, že víťazstvo je teda blízko. Dnes, keď poznáme archívne informácie aj z druhej strany, vieme, že to nebola pravda a že vojna do väčšej miery vyčerpávala USA ako Vietnam. Generál Johnson krátko pred smrťou povedal: „Mal som vtedy sto chutí nabehnúť do Bieleho domu k Lyndonovi Johnsonovi, praštiť mu na stôl svoje štyri hviezdy a vykričať na verejnosť, že tú vojnu nie sme schopní vyhrať.“ Nikdy to však neurobil a tak si len povzdychol: „Toto morálne zlyhanie si ponesiem na chrbte do hrobu.“ Je však jeden z mála amerických generálov, ktorí zakrývanie pravdivých informácií považovali za morálne zlyhanie.

Sexuálne násilie

Na otázku, či sa v mierových časoch armáda správa inak ako počas vojny, Tim Bakken znovu pripomína, že od skončenia Druhej svetovej vojny USA 2/3 celého obdobia boli niekde na svete vo vojnovom stave, takže čiste mierových rokov zažili USA málo. No aj tak má armáda USA jeden vleklý, endemický, ale veľmi rozšírený problém, a tým je sexuálne násilie.

Už počas štúdia je na akadémii West Point sexuálne zneužívanie spolužiakov 5 x častejšie ako na civilných vysokých školách. Aj keď si je armáda vedomá tohto problému a snaží sa ho minimalizovať, v rámci celej armády sa ani v jednom roku nepodarilo znížiť počet sexuálnych útokov pod 20 000.

Tim Bakken hovorí, že čiastočným dôvodom môžu byť osobnostné charakteristiky ľudí, ktorí sa rozhodnú vstúpiť do armády. Je medzi nimi určite väčší výskyt násilníckych typov, no veľký podiel má aj vnútorná kultúra v armáde. Veľký dôraz sa totiž kladie na hierarchiu, autoritu a poslušnosť. V takom prostredí je veľmi ľahké zneužívať iných a aj pokušenie je oveľa častejšie.

Armáda konzervuje 200 rokov starú kultúru

Hlavným heslom v armáde je „disciplína, jednotnosť a zodpovednosť“. Pod týmto heslom prebieha aj výuka na vojenských akadémiách a všetky vojenské postupy sú hlboko fixované ešte od roku 1800, v ideálnom prípade veci prebiehajú aj dnes presne rovnako. Tim Bakken ako kritik a whistleblower sa aj vo West Pointe, hoci vedenie akadémie dostalo súdne nariadenie, že ho nesmie nijako obmedzovať v profesii a vedeckej práci, potýka s rôznymi ústrkmi a prekážkami. Napísal o armáde aj niekoľko kníh, no jeho knihy nie sú k dispozícii v univerzitnej knižnici. Posťažoval sa, že v knižnici sú knihy od všetkých absolventov, ktorí nejakú knihu napísali, a nájdu sa tu knihy aj od Marxa alebo Hitlera, ale on je zrejme pre armádu a jej kultúru príliš nebezpečný.

Zmeniť túto kultúru je pre civila, ako je on, príliš ťažké, hoci v armáde pôsobí už 20 rokov. Tým skôr je to nemožné pre kohokoľvek mimo armády. Armáda je schopná vzdorovať aj Kongresu, a boli kongresmani, ktorí chceli niečo urobiť napríklad proti sexuálnemu zneužívaniu, ale bezúspešne.

Nepriestrelný právny systém

Armáda má vlastný právny systém a vlastné postupy, ktoré sú pre civilných právnikov a súdy nepreniknuteľné. Pri akomkoľvek priestupku alebo trestnom čine v armáde totiž rozhodujúce slovo, či daný páchateľ bude obvinený, má veliteľ posádky danej vojenskej základne. Teda nie nezávislý vojenský prokurátor ani dôstojník vojenskej polície, ale jedine tento veliteľ. On tiež menovite určuje, ktorí vojenskí sudcovia a právnici budú sedieť v súdnej sieni. Bez ohľadu na to, do akej miery je daný veliteľ spravodlivý, je v jasnom konflikte záujmov.

Americká armáda je už mnoho desaťročí nadmerne zbožňovaná. Každoročne môže počítať s rozpočtom 750 miliárd dolárov a má vynikajúce zbrane, ale napríklad v Iraku a Afganistane sa dostáva do situácií, keď nevie tieto skvelé zbrane efektívne využiť na dosiahnutie víťazstva a tak sa vojna bezvýsledne naťahuje už druhé desaťročie. Americká spoločnosť by mala prestať armádu zbožňovať, mala by ju dostať späť pod svoju kontrolu, podriadiť ju občianskej spoločnosti a výsledkom by možno bolo to, že by USA viedli menej vojen. Lebo armáda si nesmie žiť vlastným životom. Je určená na to, aby občanov chránila pred vonkajším ohrozením, a treba popravde povedať, že zvonku USA dnes prakticky nikto neohrozuje.

Tim Bakken sa zmieňuje ešte o jednej zaujímavej problematike, ktorej sa dotýka výskum psychológa Hugha Gustersona. Ten zistil, že od roku 1984 dodnes boli v 33 % prípadov masového zabíjania v USA páchateľmi armádni veteráni, hoci ich priemerné zastúpenie v populácii kolíše medzi 16 a 19 %. Podobný výsledok sa zistil aj v štúdii chovania policajtov v Dallase. Armádni veteráni 2 -3 x častejšie pri výkone služby použili strelnú zbraň. Tim Bakken hovorí, že príčinou môžu byť charakterové vlastnosti ľudí vstupujúcich do armády, ale príčinou môže byť aj výcvik a návyky, ktoré vojaci dostávajú v armáde a ktoré si so sebou odnášajú do civilu.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom