Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
V súvislosti s 30. výročím 17. novembra 1989 sa publikovalo množstvo rôznorodých materiálov, ktoré majú rozdielnu úroveň a odlišnú mieru spoľahlivosti. Preto som priamo i nepriamo upozornil, že odborníci by mali pracovať s prvotnými zdrojmi informácií. Nie citovať – napríklad – z mojich článkov (s poznámkou podľa Pavla Janíka), ale použiť moju knihu rozhovorov s generálom Ing. Alojzom Lorencom, CSc., Dešifrovaný svet (2000). Pre širší okruh verejnosti, ktorá nemá dielo k dispozícii, uvádzam z neho niekoľko nasledujúcich autentických formulácií:
***
Nie snaha o konzervovanie systému, ale o jeho vývoj
PAVOL JANÍK: Vraví sa, že po vojne – teda aj studenej – je každý generál. Teraz už každý všetkému rozumie a vie úplne presne, ako to bolo. Aké však boli v skutočnosti vtedy aktuálne predstavy západných veľmocí o vývoji v strednej a východnej Európe? A čo sa dialo za oponou politických kontaktov medzi východom a západom?
ALOJZ LORENC: Až do konca roku 1988, možno ešte na jar 1989 Západ podľa našich analytických záverov kalkuloval, že hegemónom zmien v ČSSR budú pragmatické sily v štátnom aparáte, ale aj v KSČ. V koordinácii so Sovietskym zväzom.
Zlom nastal začiatkom leta 1989. Dávam to do súvislostí s informáciami o ubezpečení Moskvy americkou administratívou, že vývinové posuny v strednej a východnej Európe nebudú zneužité proti bezpečnostným záujmom ZSSR. Nasledovalo vyhlásenie Gorbačova, že ZSSR nemá politické, ani morálne právo zasahovať do vývoja v týchto krajinách. Potom boli voľby v Poľsku, pribudli politické metamorfózy v Maďarsku, neskôr v NDR a napokon aj v ČSSR.
Ešte v lete sa skupina našich politikov na čele s Jozefom Lenártom, za účasti niektorých ministrov i R. Hegenbarta stretla v pražskej reštaurácii Paríž na Václavskom námestí na večeri s veľvyslancami hlavných krajín NATO. Bol som účastníkom stretnutia. Usilovali sme sa ich presvedčiť, že ak reformné úsilie nemá viesť k deštrukcii, musí byť postupné.
Spomínam si na slová Jozefa Lenárta, ktorý americkému veľvyslancovi aj iným, položartom, polovážne povedal: „My Slovania máme anarchistické gény, a tak musíme byť opatrní.“ Veľvyslanec USA Niemczyk na to reagoval tiež v podobnej tónine. Slovami: „No dovoľte, aj ja mám slovanský pôvod a necítim sa byť anarchistom“.
Do polovice roku 1989 som sa usiloval, aby sme boli vedúcou silou zmien, ktoré už boli jasné. To nebola snaha o konzervovanie systému, ale úsilie o jeho vývoj. Je pochopiteľné, že ako člen strany som dbal o jej pozíciu pri týchto transformačných procesoch, ale nie za každú cenu. Okrem toho mi vtedy iná alternatíva pripadala ako riziko neobyčajného chaosu. Na konci leta 1989 bolo zrejmé, že hlavnou otázkou už nie je, kto bude na čele zmien, ale spôsob, akým zmeny prebehnú.
PAVOL JANÍK: Ruku na srdce – vedeli ste si predstaviť v budúcnosti aj spoluprácu s niekdajšími rivalmi, súpermi, oponentmi či ako ich správne nazvať?
ALOJZ LORENC: V politike sa spravidla ľudia aj národy a štáty posudzujú viac podľa potrieb budúcnosti ako podľa minulosti. Z bývalých protivníkov v neskoršom období často bývajú spojenci. Ak je taký národný záujem.
A veľa z nich – napríklad Francúzsko, Taliansko, Rakúsko či Nemecko – malo a dodnes má sociálnych demokratov, socialistov a dokonca aj komunistov vo vládach. Takže vedel.
***
Z textu pod fotografiou v citovanej knihe na s. 262:
Horúce leto na konci studenej vojny. Exkluzívna večera v pražskej reštaurácii Paríž. Neoficiálne stretnutie s veľvyslancami hlavných krajín NATO. (…) Rozhovory o vzájomných vzťahoch a transformačných procesoch v rámci spoločenskej prestavby.
***
Napriek tomu, že vyššie uvedené objektívne fakty jednoznačne svedčia o úsilí zainteresovaných československých predstaviteľov POZITÍVNE ovplyvniť vývoj dramatických spoločenských udalostí v ich medzinárodnom kontexte, viaceré osoby i osobnosti – z ľavej i pravej časti politického spektra – majú sklon zodpovedné konanie straníckych a štátnych reprezentantov zjednodušene a NEGATÍVNE interpretovať. Nielen z hľadiska vlastných vyhranených názorov, ale aj podľa svojich záujmov – najmä v snahe nájsť či utvrdiť si svoje miesto v dejinách.
… najmä v snahe nájsť či utvrdiť si svoje miesto v dejinách.
Problém bol ten, že ZSSR nám ( ČSSR ) akosi nanútilo prestavbu, aj keď sa celkom nehodila do našich podmienok. Vedenie KSČ muselo baletiť na tenkom ľade – na jednej strane byť navonok „povoľné“ voči vôli ZSSR, na druhej strane nebyť „slon v porceláne“ dovnútra ČSSR. Na nejaké prejavy nevôle voči prestavbe medzi predstaviteľmi ČSSR údajne sovieti reagovali tak, že nám pripomenuli to, že ich vojská sú stále na našom území… .
Takže – prestavba sa pomaly v ČSSR rozbehla a s ňou aj nejaké zmeny v KSČ. Smutným faktom o ktorom sa veľmi nehovorí však je, že vo vnútri KSČ prebiehal mocenský boj, ktorý ešte viac rozdúchavala prestavba. Značná časť KSČ nebola spokojná s vedením normalizátorov ( víťazov 68 ) na čele s M. Jakešom. Proti tejto skupine stála skupina „progresívcov“ na čele s L. Adamcom, ktorý sa údajne už videl ako nový GT KSČ ( čo sa mu napokon aj na pár týždňov za nemilých okolností podarilo ).
Takto prebiehala prestavba riadená stranou, v ktorej samotnej boli mocenské boje. A v tom zrazu zmena politiky ZSSR – Gorbačov dáva ruky od nás preč, že ako si urobíme tak budeme mať. Nastal chaos – KSČ roky zvyknuté „pýtať si dovolenie v Moskve“ zrazu nevedelo čo ďalej – jedni chceli pokračovať v prestavbe, druhí chceli zmeny na čs. spôsob, ďalší chceli zmeny zastaviť. Do toho rastúca „blbá nálada“ naivného obyvateľstva, rastúca domáca pravicová opozícia ( skrytá za rôzne ľudskoprávne, mierové a ekologické hnutia ), pohyb vo východnej Európe a na korisť a vhodnú príležitosť neustále číhajúci sup Kapitalihnus. V takejto situácii už naozaj nebolo treba veľa – len jeden akože mŕtvy študent.
R. Hegenbart nie je vôbec tak záhadnou osobou , za akú ho po prevrate vydávali. Iste to bol zakrývací manéver, ktorý mal čosi prekryť. Sám seba označuje ako 68čkára, ktorý nasal myšlienky „pražskej jari“ na vysokej škole kde chodil práve v 60. rokoch. Tieto myšlienky sa snažil presazdovať aj vo svojej politickej činnosti, pričom samozrejme narážal na odpor „dogmatikov“ ako ich nazýva. Je zaujímavé, že prežil normalizáciu. Asi nebola až tak „tuhá“, ako nám ju opisuje súčasná pravicová propaganda.
Keďže, podľa neho, z neho spravili obetného baránka, a nedali mu možnosť sa verejne obhajovať, spracoval svoje spomienky do rozsiahleho internetového archívu, čo je veľmi cenný študijný materiál. Takto si predstavujem prácu komunistov na dôchodku – spracovať spomienky pre ďalšie pokolenia – v tomto mu vyjadrujem vďaku.
Mnohé Hegenbart vysvetľuje úplne inak, ako to robil napr. Lorenc vo Vašej knihe, alebo Jakeš ( ktorý ho pokladá za arcinepriateľa a nevie mu prísť na meno ). Napr. uvedené stretnutie v hoteli Paríž, ktoré ste spracoval takmer do konšpiračnej polohy, vidí R.H. omnoho „civilnejšie“.
Pokiaľ máte záujem o štúdium a spracovanie dejín prevratu ( čo by bol významný a pre čs ľavicu nesmierne cenný dejepisný počin ), nemali by ste sa uspokojiť len z jednostranným pohľadom A. Lorenca, ale mali by ste pracovať aj s inými svedkami. Napr. – preštudovať rozsiahly archív R. Hegenbarta, porovnať ho s výpovedami iných pamätníkov, pokúsiť sa s ním stretnúť, urobiť s ním rozhovor, opýtať sa na „zaujímavé body“.
Bolo by zaujímavé stretnúť sa aj s M. Jakešom a viacnásobne krížovo konfrontovať spomienky Jakeša u Hegenbarta a naopak.
To je fakt zaujímavé, že keď Jakešovi spomeniete meno Hegenbart, tak -ročný stařík sa zrazu vzpruží a bol by schopný vraždiť. A naopak – Hegenbart sám seba opisuje ako úplne neškodného .traníka, ktorý len častejšie plával mimo prúdu. A že so zásahom 17.11. nemá nič a ten že pripravila tajná služba – pod vedením Lorenca.
Žiaľ, obaja ( Jakeš aj Hegenbart ) sú už starí a chorí, takže veľa času už nezostáva.
Ak to nestihneme, ostane nám už len lživá pravicová propaganda.