ODIŠIEL POSLEDNÝ VÝZNAMNÝ KRITIK POSTMODERNÉHO KAPITALIZMU, JEHO BRAVÚRNA KRITIKA JE STÁLE AKTUÁLNA
Fredric Ruff Jameson (* 14. apríl 1934 – † 22. september 2024) bol americký literárny kritik, filozof a politický teoretik. Bol známy najmä svojou analýzou súčasných kultúrnych trendov, najmä analýzou postmoderny a kapitalizmu. Medzi Jamesonove najznámejšie knihy patrí Postmodernizmus alebo Kultúrna logika neskorého kapitalizmu (1991) a Politické nevedomie (1981).
„Nové druhy konzumu, plánovaná zastaranosť, čoraz rýchlejšie zmeny v oblasti módy a štýlu, čoraz väčší vplyv reklamy, televízie a všeobecne médií na celú spoločnosť v dosiaľ nepoznanej miere… Verím, že zrod postmoderny úzko súvisí so vznikom tejto novej hybnej sily – neskorého konzumerizmu alebo nadnárodného kapitalizmu…“ píše Fredric Jameson v knihe Postmodernismus neboli Kulturní logika pozdního kapitalismu. Ak chcete kritizovať dobu, ktorú žijeme z teoreticky podkutých pozícií, nemožno ignorovať filozofov a teoretikov, ktorí urobili kus práce na poli kultúrnej kritiky. Jeden z nich odišiel na večnosť.
Štúdia vyšla v časopise PHILOSOPHICA CRITICA vol. 5, 2019, no. 1, ISSN 1339-8970, pp. 29-45. Vyberáme pasáže venujúce sa Jamesonovi.
Ako definovať slovo kultúra? Obzvlášť, ak existujú tisíce definícií, odlišné vnímanie v antike, renesancii, osvietenstve, moderne a postmoderne? Jameson a Lipovetsky chápu kultúru fragmentárne (zameriavajú sa podrobne na jednotlivé aspekty konkrétnych prvkov kultúry ako celku), jednoznačne odmietajú striktné normatívne vymedzenie kultúry ako prostriedku šľachtenia človeka. Všeobecne u mnohých súčasných teoretikov prevláda rousseaovská frustrácia z doterajšieho vývoja civilizácie.
V prípade Fredrica Jamesona získava kultúra (v jeho prípade sa zameriava na kultúru umeleckú) výrazne ideologické konotácie (nadväznosť na koncept ideológie u Althussera; porovnaj: Althusser 1970) v prípade Lipovetskeho ide skôr o popis kultúry každodennosti. Analyzuje miesto človeka v spoločnosti hypermodernej doby a jeho až psychologické prežívanie dynamických zmien pri vnímaní reality. Skôr než sa priblížime ku konceptom Lipovetskeho a Jamesona, je nutné zrekapitulovať, ako pristupujú k popisu súčasnej masovej kultúry ostatní teoretici. Súčasní kritici používajú celý rad adjektív vzťahujúcich sa na súdobú masovú kultúru, ale aj celú spoločnosť. Beata Benczeová pripomína, že v kultúre dnešnej doby „absentujú kategórie ako hriech alebo zlo, pretože tieto pochádzajú z univerza morálky a pre odbornosť – novú. „teológiu“ technopolu sú nepodstatné.“ (Benczeová 2014, 37)
Václav Bělohradský reagujúci na trend atomizácie spoločnosti hovorí už o akejsi post-spoločnosti (Bělohradský 2013), teda o postmodernej odcudzenej spoločnosti – tzn. pod vplyvom neustáleho konkurenčného boja v trhovej ekonomike došlo až k takej atomizácii, že už nie je ani možné hovoriť o jednotnej spoločnosti v kontexte silných sociálnych väzieb. Bělohradského termín post-spoločnosť (Bělohradský 2013) nadväzuje jednak na postmodernitu a taktiež na pojem postindustriálna spoločnosť (Bell 1974), čo je spoločnosť, ktorá sa vyznačuje rozhodujúcim podielom služieb, vedy a vzdelania. Zygmund Bauman popisuje súčasnú spoločnosť prívlastkom tekutá doba nestálosti, to znamená, že sociálne formy naďalej nemôžu udržať stály tvar po dlhší časový úsek, pretože sa rozpadajú a rozpúšťajú skôr, než stihnú stuhnúť. (Bauman, 2008, 9–10).
Toto prirovnanie súvisí aj s nemožnosťou zachytiť referenčný rámec ľudského konania a dlhodobejších životných plánov. Ďalším atribútom súčasnej kultúry, ale aj celej doby je globalizácia – Marshall McLuhan (McLuhan 1964) operuje s termínom globálna dedina (ten uvádza aj Collins Dictionary), ktorý vypovedá o tom, že sa pod vplyvom elektronických médií Zem symbolicky zmenšuje, nakoľko sa šíria informácie obrovskou rýchlosťou. Paul Rankov (Rankov 2006) a Neil Postman (Postman 2010) hovoria v tejto súvislosti o dobe informačnej, teda dobe, kde rozhodujúcu úlohu hrajú masmédiá. Tých termínov, ktoré používajú teoretici, je veľa: spoločnosť macdonaldizovaná, disneylandizovaná a zážitková, no a napokon, dominantné zaradenia, teda: postmoderná a hypermoderná.
Pre zaujímavosť, vznikajú aj ďalšie termíny ako metamoderna, post-postmoderna, altermoderna, offmoderna či supermoderna (Augého teória non-places), ale tým sa v tomto texte už pre rozsah nemôžeme venovať. Toľko k prehľadu pomenovaní dnešnej doby z pozície súčasných kultúrnych teoretikov, sociológov a filozofov. V nasledujúcej časti si bližšie pripomenieme dvoch etablovaných kritikov na poli filozofie kultúry, a to francúzskeho filozofa Gillesa Lipovetskeho a amerického kultúrneho kritika Fredrica Jamesona. Obaja ponúkli excelentnú a analytickú kritiku súčasnej kultúry. Lipovetsky nazýva našu éru hypermodernou a jej charakteristike sa venoval v dielach, ktoré už názvom predikujú obsah: Éra prázdnoty, Hypermoderná doba. Lipovetsky zostáva na úrovni popisu stavu spoločnosti, avšak Fredric Jameson vo svojej knihe Postmodernizmus alebo kultúrna logika neskorého kapitalizmu ide ďalej, nakoľko vyslovuje normatívne súdy a bez strachu píše o dobe totálneho úpadku spätého s neskorým kapitalizmom.
Fredric Jameson: Postmoderna – absencia hĺbky
„Nové druhy konzumu, plánovaná zastaranosť, čoraz rýchlejšie zmeny v oblasti módy a štýlu, čoraz väčší vplyv reklamy, televízie a všeobecne médií na celú spoločnosť v dosiaľ nepoznanej miere, nahradenie tradičného rozporu medzi mestom a vidiekom, ako aj centrom a provinciou, predmestiami a univerzálnou štandardizáciou, rast obrovských sietí superdiaľnic a príchod automobilovej kultúry – toto sú len niektoré z čŕt, ktoré zdanlivo značia radikálny prelom v starej, predvojnovej spoločnosti, v ktorej bola vysoká moderna iba tajnou silou. Verím, že zrod postmoderny úzko súvisí so vznikom tejto novej hybnej sily – neskorého konzumerizmu alebo nadnárodného kapitalizmu“.
Jameson 2009, 19, 20
Fredric Jameson je literárny a kultúrny kritik, marxistický politický teoretik, ktorý súčasnú spoločnosť kriticky deskribuje ako konformnú, konzumnú a jednostranne zameranú na zisk. Jamesonovo negatívne naladenie voči spoločnosti zameranej na zisk získal vďaka vplyvu 60. rokov (Frankfurtská škola, kontrakultúrne hnutia, protivojnové hnutia, Sartrov existencializmus). Zmes rôznych vplyvov (marxizmus, semiotika, psychoanalýza, štrukturalizmus, existencializmus)10 spôsobila Jamesonov unikátny, kritický prístup k čítaniu umenia a kultúry.
Umelecká tvorba sa podľa Jamesona v postmoderne integrovala do produkcie tovarov – súčasťou mašinérie predaja sa stávajú všetky zložky kultúry. V tejto súvislosti používa marxistický termín komodifikácia. Príkladom takéhoto aktu je dielo Andyho Warhola:
„Dielo Andyho Warhola sa fakticky točí okolo komodifikácie, pričom veľké billboardové obrazy fľašky od Coca Coly alebo konzervy od polievky Campbell, ktoré explicitne prenášajú do popredia tovarový fetišizmus prechodu k neskorému kapitalizmu, by mali predstavovať mocné a kritické politické postoje“ (Jameson 2016, 33). Ako pripomína Benczeová: „Estetická produkcia sa stala súčasťou tovarovej produkcie“ (Benczeová 2014, 24).
O komodifikácii v súvislosti s Marxom písal aj František Novosád, ktorý zdôraznil aktuálnosť tohto problému:
„V modernej spoločnosti je stále viac a viac „vecí“ na predaj, v stále väčšej miere sa všetky produkty ľudskej činnosti, jej podmienky, i činnosť stávajú „tovarom.“ Tovar a ním nesené vzťahy kúpy a predaja sa stávajú matricou spoločenských vzťahov. Možno len súhlasiť s tými chápaniami Marxovho projektu, podľa ktorých problém „stovarňovania“, komodifikácie, komercionalizácie, reifikácie, je kľúčový pri interpretácii všetkých zložiek spoločenského života v podmienkach kapitalizmu“.
Novosád 2023, 414
Marx však nebol prvý, ktorý zdôrazňoval tento fenomén, už Gabriel Bonnot de Mably písal v 18. storočí o fenoméne stovarňovania: „… lebo šťastie spočíva skôr v nás samých, než vo veciach, ktoré nás obklopujú. Rodí sa z nášho spôsobu myslenia, a verte mi, že šťastie rozhodne nie je tovar, ktorý kupci predávajú národom, s ktorými obchodujú alebo ktoré privážajú spolu s cukrom a karmínom,“ (Mably 1958, 13) písal Mably. Mably taktiež píše o skutočných a tzv. falošných potrebách, ktoré umelo vytvára trhová spoločnosť.
Jameson chápe ideologickú podstatu sveta, v ktorom žijeme, v konkrétnych prejavoch masovej kultúry a popkultúry. Na vyše 500 stranách sa snaží vyskladať na konkrétnych príkladoch z umenia, resp. vo všeobecnosti z kultúry obraz sveta postmoderny (stav v roku 1991). Na pôde koncipovania teoretických princípov moderny dešifruje a rekonštruuje obraz postmodernej kultúry. Autor analyzuje estetické fenomény v popkultúrnych produktoch, architektúre, výtvarnom umení, filmoch a tak ďalej. Popkultúra je s postmodernizmom zviazaná. Jameson píše:
„Dnes totiž, v jednej z oných špecifických postmoderných mutáciách, v ktorých sa apokalyptické z nenazdania mení v dekoratívne (či sa prinajmenšom náhle redukuje ma „niečo čo máte po roku“), Heglov povestný koniec umenia – koncept, ktorý ohlasoval vrcholne antiestetické či transestetické poslanie modernizmu byť viac než umením… – skromne doznieva v podobe „konca umeleckého diela“ a nástupom textu“.
Jameson 2016, 17
Postmodernizmus, ktorý Raymond Wiliams (na ktorého sa Jameson odvoláva) vymedzil štrukturálnou skúsenosťou, sa môže svojmu postaveniu podľa Jamesona tešiť iba kolektívnou sebatransformáciou, prebudovaním a prepísaním starého systému (Jameson 2016, 17). Adornova prorocká diagnóza sa podľa Jamesona naplnila negatívnym spôsobom. Munchov výkrik považuje za kanonický výraz neskorej éry modernizmu – evokuje odcudzenie, osamelosť (Jameson 2016, 36). Postmodernizmus sa začal podľa Jamesona pripravovať už v 50. rokoch, 20. storočia vzhľadom na povojnový nedostatok tovarov a náhradných dielov, čo spôsobilo presadzovanie nových produktov a technológií a ako dodáva autor, vrátane tých mediálnych.
Kultúrna nadstavba postmodernizmu je chaotická, dekadentná, no jej hlavným znakom je povrchnosť, teda absencia hĺbky. Obsahy nie sú nič než len ďalšími obrazmi. Pojem postmoderna Jameson považuje za vnútorne rozporný, protikladný, ktorý ani nemožno definovať, no zároveň sa mu nemožno vyhnúť. Jameson píše:
„Príbeh úspechu slova postmodernizmus volá potom aby bol spísaný, a to nepochybne ako bestseller. Obdobnej lexikálnej „neo-udalosti“, v ktorej má stvorenie neologizmu rovnaký dopad na skutočnosť ako firemná fúzia, patrí k oným fenoménom spoločnosti médií, ktoré si žiadajú nielen preskúmanie, ale priamo vznik nového mediálno-lexikologického pod-odboru. Prečo sme slovo postmodernizmus tak dlho potrebovali, bez toho aby sme to tušili, prečo sa ona nesúrodá banda kumpánov tak hrnula, aby sa ho zmocnila, hneď akonáhle sa objavilo – to sú záhady, ktoré zostanú bez vysvetlenia, pokiaľ nebudeme schopní pochopiť filozofickú a sociálnu funkciu tohto konceptu, čo nebude možné, ak nedokážeme uchopiť hlbokú totožnosť týchto funkcií“ (Jameson 2016, 12).
Podľa Jamesona je to zároveň pojem, ktorý môžeme chápať aj ako pokus o historické premýšľanie prítomnosti v dobe, ktorá zabudla na to, čo to vôbec znamená myslieť historicky. Ďalším znakom postmoderny je prevaha všetkého s označením neo, čo prevzal Jameson od Henriho Lefebvra (Jameson 2016, 43). Minulosť sa stáva v architektúre predmetom náhodného brakovania (cannibalization) všetkých štýlov. V tejto súvislosti tematizuje aspekt nostalgie v súčasnej filmovej popkultúre. Jameson sa zameral na príklad nostalgického filmu, ktorý vytvára akúsi ilúziu bezčasovosti a depersonalizovanej vizuálnej kuriozity. Nostalgické filmy problém pastišu presúvajú na celospoločenskú rovinu. Ako príklad uvádza film Americké graffity Georga Lucasa (1973), ktorý sa snažil „sprítomniť stratenú realitu eisenhowerovskej éry, vyvolávajúcej fascináciu“ (Jameson 2016, 44).
Dejiny estetických štýlov nahradili miesto reálnej histórie. Divák je naprogramovaný titulkami a filtrom obrazu do patričného nostalgického módu. Táto hra konotácií spôsobuje, že divák nevníma alebo zabúda na súčasné Spojené štáty vo svojej nadnárodnej ére: „… prostredie malomesta umožňuje, aby mu unikla krajina mrakodrapov 70. a 80. rokov, 20. storočia,“ popisuje filmy 80. rokov Jameson.
Ďalším dôležitým pojmom, ktorý používa Jameson (okrem neho napríklad aj Baurdillard) je simulakrum – píše o všadeprítomnosti pastišu, svete premenenom v obrazy seba samých, po pseudoudalostiach a spektákloch. Analógiu simulakra nachádza už u Platóna, ako „identickej kópie, ktorej originál nikdy neexistoval“ (Jameson 2016, 43). Zmenná hodnota sa stala všeobecnou a tým vymazala pamäť na hodnotu úžitkovú. Postmoderna dekonštruuje každý význam, popiera existenciu pravdy – existujú iba formy reprezentácie, každý význam je iba sprostredkovaný. Sme odsúdení na bezčas permanentnej prítomnosti. Postmoderná kultúra je priamo viazaná na globálny neskorý kapitalizmus16 (myšlienka implózie kultúry do ekonomiky) – neskorý kapitalizmus v sebe podľa Jamesona zahŕňa postmodernizmus. Postmoderna je teda u Jamesona ponímaná ako kultúra neskorého (globálneho) kapitalizmu, v ktorej sa stráca rozdiel medzi ekonomickou základňou a kultúrnou nadstavbou.18 Jej hlavným znakom je deštrukcia veľkých príbehov, permanentná zmena, renesancia gýča a snaha uchopiť multidimenzionálne vnímanie reality prostredníctvom audiovizuálnych médií. Teoretici sa nevedia zhodnúť, či žijeme v postmodernej dobe, či je už postmoderna prekonaná alebo či vôbec existuje alebo existovala. Typickým znakom postmoderny je adorácia individualizmu, extrémnej plurality, a to až do takej miery, že sú popierané akékoľvek kolektívne identity v prospech nedotknuteľnosti umelo vytvorenej novej individuality.
Chaotickosť, deštrukcia, požiadavka vnímať všetko naraz a povrchne, to všetko popisuje Jameson v nasledujúcej vete:
„Postmoderný divák je navádzaný k nemožnému, teda aby videl všetky obrazovky naraz v ich radikálne náhodnej odlišnosti. Taký divák sa môže vydať v stopách mutácie Davida Bowieho (Muž, ktorý padol na Zem), ktorého sleduje televíznych obrazoviek súčasne, a pozdvihnúť sa na úroveň, kde je intenzívne vnímanie radikálne diferencie samého seba o sebe novým modom chápania toho, čo bývalo označované ako vzťah: čímsi, pre čo je slovo koláž príliš slabým označením“ (Jameson, 2016).
Jameson 2016
Jameson napísal svoju najznámejšiu kritiku postmoderny ešte v 80. rokoch. Odvtedy sa doba dostatočne zmenila, no mnohé jeho myšlienky sú dodnes aktuálne. Prázdnota, odcudzenie a povrchnosť sveta neskorého kapitalizmu je dodnes tým, čo sa od čias vydania knihy nielenže nezmenilo, ale dokonca zradikalizovalo (a tu prichádza Lipovetsky s hypermodernou). Jameson ale naznačuje aj optimistickú budúcnosť – novú sociálnu transformáciu, novú utópiu. Neskorý kapitalizmus je podľa Jamesona posledná fáza kapitalizmu, po ktorej nasleduje zánik systému na základe vnútorných rozporov a nová následná dejinná fáza.
Ako pripomína B. Benczeová: „(Jameson) Je presvedčený, že idea utópie udržiava nažive možnosť sveta kvalitatívne odlišného od toho, v ktorom žijeme“ (Benczeová 2014, 23). Poslednou poznámkou k Jamesonovmu konceptu bude zmienka o jeho komplikovanej estetike kognitívneho mapovania, ktorú chápe ako kód pre triedne vedomie, resp. priestorovú variantu triedneho vedomia (nadviazal na urbanistické štúdie Kevina Lyncha). Odcudzenie je podľa Jamesona viazané na nemožnosť zmapovať mestské prostredie – toto prirovnanie aplikuje na kognitívne mapovanie sféry sociálnej štruktúry. Svoje nádeje vkladá Jameson do triedneho boja – umenie podľa autora presahuje svoju primárnu funkciu, môže pri pedagogike pomôcť sociálnemu a politickému porozumeniu sveta, pri rekonštrukcii priestorového vnímania – znovunadobudnutia stratenej politickej mapy a politického vedomia.
Postmoderná kultúra je priamo viazaná na globálny neskorý kapitalizmus (myšlienka implózie kultúry do ekonomiky) – neskorý kapitalizmus v sebe podľa Jamesona zahŕňa postmodernizmus. Postmoderna je teda u Jamesona ponímaná ako kultúra neskorého (globálneho) kapitalizmu, v ktorej sa stráca rozdiel medzi ekonomickou základňou a kultúrnou nadstavbou. Jej hlavným znakom je deštrukcia veľkých príbehov, permanentná zmena, renesancia gýča a snaha uchopiť multidimenzionálne vnímanie reality prostredníctvom audiovizuálnych médií. Jameson napísal svoju najznámejšiu kritiku postmoderny ešte v 80. rokoch. Odvtedy sa doba dostatočne zmenila, no mnohé jeho myšlienky sú dodnes aktuálne. Prázdnota, odcudzenie a povrchnosť sveta neskorého kapitalizmu je dodnes tým, čo sa od čias vydania knihy nielenže nezmenilo, ale dokonca zradikalizovalo (a tu prichádza Lipovetsky s hypermodernou). Jameson ale naznačuje aj optimistickú budúcnosť – novú sociálnu transformáciu, novú utópiu. Neskorý kapitalizmus je podľa Jamesona posledná fáza kapitalizmu, po ktorej nasleduje zánik systému na základe vnútorných rozporov a nová následná dejinná fáza.
Celý text si možno prečítať na webe Philosophica Critica.
