O konci filozofie, sociálnom štáte, kybersocializme a Žižekovi. Pavol Dinka v rozhovore s Michaelom Hauserom

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

DINKA, Pavol: Láska k moci a moc k láske. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017

Pavol Dinka, najnovšie nositeľ národnej ceny za literatúru faktu – Ceny Vojtecha Zamarovského, pripravil už svoju štrnástu knihu, tentoraz s názvom Láska k moci a moc lásky. Už samotný titul naznačuje obsah diela, jeho poslanie a zameranie. Autor sa vydal na cestu hľadačstva pravdy v zložitom procese vývoja našej spoločnosti, predovšetkým však vo sfére kultúry, umenia, literatúry, filozofie a politiky. Láska u neho v symbolickom vyjadrení predstavuje vzťah k pravde, chápe ho ako najvyššiu hodnotu, do kontrapunktu stavia zneužívanie a prekrúcanie pravdy pre zištné ciele človeka (láska k moci) a veľkú silu pravdy (moc lásky) v procese duchovného povznesenia jednotlivca i spoločnosti.

Kniha obsahuje kultúrno-filozofické a politologické rozhovory s domácimi a zahraničnými intelektuálmi – filozofmi, politikmi, spisovateľmi a ekonómami. Umenie viesť interview Pavol Dinka preukázal už vo svojej knihe Besy kapitalizmu…, ktorá sa hneď vypredala. Nie náhodou si rozhovory s Pavlom Dinkom zahrnuli do svojich kníh významní českí filozofi Václav Bělohradský, Michael Hauser a Marek Hrubec. Čitateľ ďalej nájde v knihe eseje a úvahy na významné spoločensko-kultúrne, umelecké a literárne témy, literárne črty a reportáže a napokon mediálne analýzy so špecifickým podtitulom Zajakávanie mediálnej mysle. Dielo ako celok ponúka bohaté podnety na zamyslenie.

Špeciálne pre DAV DVA pre vás prinášame seriál ukážok z tejto knihy. Knihu si môžete objednať tu. Tretia časť rozhovoru s Michaelom Hauserom, druhá časť tu, prvá tu.

LÁSKA K MOCI A MOC LÁSKY, TRETIA ČASŤ

V knihe Prolegomena k filosofii současnosti uvádzate, že filozofia zomiera, ale jej smrť nie je nič negatívne – umiera myslenie, ktoré si robilo nárok na privilegovaný prístup k pravde a dobru, čiže elitárske uvažovanie. Filozofia bola prvkom európskej kultúry, ktorý mal univerzálne nároky a pri ktorom filozofi nezistili, že univerzalita filozofie je kultúrne podmienený fenomén nesúci v sebe prvok moci a násilia. Dochádza ozaj ku konečnému zrušeniu filozofie?

Zrušenie filozofie bolo kedysi veľkou témou ľavých heglovcov. Od nich ju prevzal Karol Marx a naňho potom nadviazal aj nemecký filozof Theodor W. Adorno. Ľaví heglovci tvrdili, že filozofia sa zruší svojím uskutočnením. Čo to vlastne znamená? Podľa Hegela je skutočnosť už rozumná, racionálna; podľa ľavých heglovcov skutočnosť sama osebe zatiaľ rozumná nie je, treba ju rozumnou urobiť. Predstavovali si to tak, že je nevyhnutné nastoliť demokratickú ústavu a republiku. Marx to však nepokladal za dostačujúce a začal hovoriť o komunizme, a to v tom zmysle, že v spoločnosti vládne iracionálna sila – kapitál –, ktorý vystupuje ako hlavný činiteľ v spoločenskom vývoji. Práve tento fakt možno označiť za jeden z rozhodujúcich marxistických poznatkov. Pravda, ak v spoločnosti dominuje niečo, čo je iracionálne, logicky z toho vyplýva, že je potrebné vytvoriť takú spoločnosť, ktorá bude založená na racionálnosti, povedzme, na rozumnej administrácii ekonomiky, na prekonaní sily kapitálu, inými slovami, na komunizme. Podľa Marxa realizácia komunizmu znamená nastolenie rozumnej skutočnosti, čím sa vlastne uskutoční filozofia a zároveň sa zruší svojím uskutočnením. Adorno to chápe podobne, lenže podľa neho sa uskutočnenie nenaplnilo, premeškal sa príhodný okamih. Pod premeškaním uskutočnenia filozofie rozumel príležitosť súvisiacu s nemeckou revolúciou v roku 1919. Nemyslel tým ruskú revolúciu, tú pokladal, rovnako ako Lenin, za akýsi prológ, rozbušku, bol presvedčený, že ozajstná revolúcia sa musí začať v západnej Európe, ktorá potom pomôže zaostalému Rusku. Nemecká revolúcia silne nasala myšlienky Rosy Luxemburgovej, ktorej išlo, na rozdiel od Lenina, o ďalšie posilňovanie de-mokratických procedúr. Adorno videl ešte jeden moment na uskutočnenie filozofie – obdobie tesne po druhej svetovej vojne – širšie však túto tézu nerozvíjal. V spojitosti s tým pravdepodobne rátal aj s Česko-Slovenskom, predpokladal, že pôjdeme socialistickou cestou, nie však stalinskými metó-dami. Ponúkané šance sa však premeškali, premeškali sa prevratné dejinné okamihy, ktoré môžu nastať raz za sto rokov. Môžeme povedať, že vtedy sa skutočnosť usilovala o myšlienku, žiaľ, nepodarilo sa jej to.

A to znamená…?

… že sa filozofia zaoberá otázkami, ktoré vyplývajú z tej či onej teórie. Interpretuje teóriu, interpretuje interpretáciu určitej teórie. Nepozerá sa na sociálnu realitu, na problémy, ktoré sa tu objavujú. Natíska sa otázka, či práve toto nie je zrušenie filozofie. Filozofia sa uzavrela do vlastného sveta, v tomto smere sa podobá na stredovekú scholastiku (výnimky, prirodzene, existujú). Lapidárne to možno sformulovať nasledovne: ľaví heglovci chápali zrušenie filozofie ako prechod do skutočnosti, v súčasnej filozofii je to naopak – filozofia sa sama zrušila tým, že sa uzavrela do seba.

Nenastal práve teraz čas na uskutočnenie filozofie? Celým svetom otriasajú rozličné krízy, kapitalizmus nevie nájsť východiská, nepribližuje sa revolučný okamih?

Nič sa nedá vylúčiť. Problémy vo svete – sociálne, ekologické, ekonomické, finančné – sa čoraz väčšmi umocňujú, v mnohých krajinách sa verejnosť radikalizuje. Lenže jedno nám v spoločnosti chýba – chýbajú teoretici, politici, ktorí by vedeli pravý čas pomenovať, určiť, chýbajú nám takí, čo by povedali, teraz nastala pravá chvíľa. Nastavenie filozofie, jej orientácia taký postup vlastne znemožňuje. V tom spočíva bieda súčasnej filozofie…

Medzi krízové faktory patrí aj neutešená ekologická situácia vo svete. Ako jej čeliť, ako ju paralyzovať? Stačí iba zmeniť správanie ľudí, alebo je nevyhnutná zmena socio-ekonomického systému, ktoré-ho rozhodujúcim kritériom je ziskovosť?

Žiada sa poznamenať, že existujú dva výklady ekologickej krízy. Jeden je morálny, až konzervatívny, ktorý hovorí: ľudia sú prehnane konzumní, egoistickí, sebeckí, v dôsledku toho sa zvyšuje spotreba, znečisťuje sa životné prostredie, dochádza k vyčerpávaniu prírodných zdrojov. V tomto prípade nemožno robiť nič iné, iba viesť človeka k skromnosti, vyzývať ho, aby neplytval, aby sa obmedzil v spotrebe. S tým však súvisí celý rad otázok: prečo ekologická kríza nastala až dnes? Vari sú ľudia hriešnejší ako v minulosti? V odpovediach na ne sa často obchádza skutočnosť, že pri zmenách spoločensko-ekonomického systému sa zákonite mení aj správanie ľudí. K zmenám však dochádza aj v rámci daného systému. Napríklad kapitalizmus 19. storočia pokladal za najväčšiu hodnotu odloženie spotreby. Dnešný kapitalizmus vlastne prikazuje – konzumuj čo najviac, len tak si vytvoríš vlastnú identitu! Konzum, to nie je iba výzva, ale zároveň aj spôsob fungovania samotnej ekonomiky – tovar má garantovanú životnosť v rámci záručnej lehoty, potom by sa mal nejakým autodeštruktívnym spôsobom rozpadnúť. Moralistický postoj a prístup je zavádzajúci a v konečnom dôsledku ekologickú krízu nevyrieši. Na jednej strane si uvedomujeme, že kým nepríde k zásadným zmenám vo všetkých oblastiach, môžeme ľahko spadnúť do priepasti, na druhej strane nás zase odrádza zložitosť problému, neznalosť, ako veci zmeniť.

V nasledujúcej otázke si vypožičiam vaše slová, pán Hauser, slobodný občan (oslobodený od jarma ideológie) si uvedomuje nerozhodnosť situácie, chápe, že konečný výsledok mocenského zápasu závisí aj od neho osobne. Rozumie potrebe politických činov, ktoré sa líšia od obyčajnej politickej činnosti tým, že do politického priestoru vnášajú nové hybné sily a nové perspektívy. Politický čin je totiž tvorivým činom, nastoľuje novú možnosť, nové chápanie, nový smer. V čom by mal, podľa vás, spočívať súčasný politický čin?

Najprv treba charakterizovať, čo je politický čin. Je to akt, ktorý stojí mimo parametrov danej situácie. Je taký čin vôbec možný? V dnešnom svete pre-vláda myslenie, že ozajstný čin, prevratné konanie sú už vopred odsúdené na neúspech, pretože zakaždým narazia na neprekonateľné prekážky a problémy. Ako teda postupovať? Predovšetkým je potrebné dobre sa zorientovať v spleti jestvujúcej reality. Fredric Jameson to nazval kognitívne mapovanie. Čo to znamená? Každá situácia je zložitá, zmätočná, preto je nevyhnutné vytvoriť si určitú mapu a nájsť si v nej svoje miesto; ale ani to nestačí, žiada sa ešte nájsť bod, ktorý je pre danú situáciu zásadný a rozhodujúci, bod, od ktorého sa odvíjajú všetky ostatné veci. V prípade, že prenikneme do celej škály reťazenia problémov, dokážeme identifikovať ústredný bod. Nie je ním dnes kapitál, jeho samozrejmosť a zároveň iracionalita? No nielen to, je to nespočetné množstvo faktorov, ktoré s tým súvisia. O to naliehavejšie vystupuje do popredia úloha vydať sa týmto smerom a hľadať onen centrálny bod. Už len tento pohyb má povahu činu.

Myslíte si, že teoretici novej ľavice majú dostatok síl a schopností hľadať tento ústredný bod? Nielen však hľadať, ale ho aj nájsť?

Prirodzene, celý proces hľadania a nachádzania súvisí s politickým činom, ani najlepšie teoretické analýzy nestačia. Pravdupovediac, je nemálo ľavicových teoretikov, ktorí tvrdia, že hlavnou bariérou riešenia spoločensko-ekonomických problémov je práve akumulácia kapitálu. Faktom ostáva, že teoretických záverov je nadostač, lenže zatiaľ nenachádzajú potrebnú rezonanciu v politike. Žiaľ, doteraz sa nesformovalo, aspoň v Európe, silné spoločenské hnutie a následne politická strana, ktoré by spoločnými silami vedeli preniesť do politickej praxe názory kritických intelektuálov.

Z vašich teoretických prác, pán Hauser, vyplýva, že nositeľom politického činu by mal byť subjekt, ktorý bude mať sociálnu dimenziu. Ale to sme sa už, mimochodom, dostali ku knihe Sociální stát a kapitalismus, ktorej ste editorom. Zaujala ma v nej vaša myšlienka, že sociálny štát a keynesiánske ekonomické inštitúcie sú de facto jediným známym nástrojom, ktorý aspoň na určitý čas umožnil usmerňovať procesy protirečivosti spoločenského bytia. Zdôrazňujem na určitý čas. V tejto súvislosti vyvstáva otázka, či tieto protirečivé procesy možno zvládnuť v rámci demokratického kapitalizmu?

Na úvod treba zdôrazniť, že sociálna demokracia sa stále obzerá za sociálnym štátom z éry keynesiánstva, je to pre ňu akýsi neprekonateľný horizont. Utápa sa v zabudnutej nostalgii, nevie do seba nasať rimbaudovskú absolútnu modernosť. V sociálnych demokratoch stále doznieva, že sa možno vrátiť k sociálnemu štátu, pritom si však neuvedomujú, aký vlastne sociálny štát bol, akú funkciu spĺňal v rámci vtedajšieho kapitalizmu. Akoby nevnímali či nechápali práce kritických teoretikov, akými boli Theodor Adorno a Herbert Marcuse, ktorí vonkoncom nehovorili o sociálnom štáte, ale o neskorom kapitalizme. V ich ponímaní bol sociálny štát ďalšia forma kapitalizmu, v ktorom sa hlavná ťarcha vykorisťovania presúvala z vyspelých krajín na krajiny tretieho sveta. Podstata systému sa však nezmenila. Práve preto mimoriadne vystupuje do popredia analýza sociálneho štátu z tohto uhla pohľadu. V tomto duchu som si dal záležať aj na svojom príspevku do knihy Sociální stát a kapitalismus. Mojím najdôležitejším záverom je fakt, že sociálny štát v šesťdesiatych rokoch stále sledoval líniu a požiadavku akumulácie kapitálu. Akumulácia v tých časoch si vyžadovala kvalifikovanú pracovnú silu, konsenzus medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Bez týchto ohniviek by nebolo akumulácie. Sociálny štát vo svojej podstate nebol nič iné, iba štátom platené skvalitňovanie pracovnej sily, ktorá bola zamestnaná v súkromnom sektore, skrátka, zo štátnych prostriedkov sa dotovala kapitalistická akumulácia. Neskôr nastalo obdobie, keď vznikla fiškálna kríza a zmenila sa forma akumulácie. V sedemdesiatych rokoch sa štát dostal do vnútorných ekonomických ťažkostí, upadol do stagflácie. Prišlo k nástupu neoliberalizmu. V tejto súvislosti treba povedať, že nástup neoliberalizmu nebol výsledkom nejakého sprisahania zlých boháčov, ktorí chceli odbúrať sociálne výdobytky pracujúcich, lež produktom ekonomických problémov, ktoré bolo treba v rámci kapitalizmu riešiť. Hľadali sa východiská, zvíťazilo neoliberálne riešenie. Teoreticky sa mohla presadiť aj iná alternatíva, ale situácia sa vyvinula tak, ako sa vyvinula. Napríklad ľavicová časť britskej Labour Party prišla koncom sedemdesiatych rokov s návrhom, aby sa určitá čiastka bankového sektora stala verejným vlastníctvom, kde by pôsobili volené rady pod kontrolou verejnosti. Tento názor bol v strane menšinový, takže ho zmietli zo stola. A to otvorilo dvere neoliberálnym politickým silám.

Mohli by sme teda konštatovať, že nástupom liberalizmu prišlo k oddeleniu štátu od súkromného sektora. Štát odstrihol výdavky určené na pracovnú silu, vrátane všetkých benefitov, sociálneho bývania atď. Je to ozaj tak alebo je to iba zdanie?

Nepochybne je to iba zdanie. Bežne sa vravieva, štát treba minimalizovať, pretože utláča súkromný sektor. Je to ozaj tak? Určite nie, skôr by som povedal, že je to opačne. Štát podporuje súkromný sektor ešte väčšmi, oveľa viac ako v ére sociálneho štátu.

Ako?

Treba sa len pozrieť na vojensko-priemyselný komplex USA – to je klasický príklad prepojenia štátu a súkromného sektora. Presvedčivo o tom píše americký marxista James O ́Connor v knihe Fiškálna kríza štátu, kde konštatuje, že welfare state (sociálny štát) sa zmenil na warfare state (vojnový štát). Je predsa známe, že výdavky na zbrojenie, t. j. príspevky štátu do súkromného sektora, sa mnohonásobne zvýšili. Za ďalším príkladom nemusíme chodiť ďaleko: v súčasnej globálnej kríze všetky štáty vo veľkom pod-porujú bankový sektor, pravda, neoliberálna ideológia to šikovne vysvetľuje. A nie je to len neoliberálna, lež aj jej pravý opak, ktorý zase hovorí, chudák štát, opäť sa stal obeťou súkromného sektora. Nie je to tak. Kapitalistický štát ustavične hrá v prospech súkromného sektora. Vezmime si inváziu do Iraku, kde súbežne s vojenskými operáciami prišlo do krajiny veľa firiem, ktoré tam začali investovať, podnikať s ropou. Nesúhlasím s názormi, že zažívame novú fázu kapitalizmu, v ktorej štát stráca svoju úlohu a jeho funkcie preberajú globálne nadnárodné firmy, ktoré utláčajú národné štáty. Skôr si myslím, že stále existuje to, čomu sa niekedy hovorilo imperializmus, štáty naďalej kryjú a umocňujú súkromnú akumuláciu zisku v národnom a nadnárodnom meradle. Je to jednoduché: väčšina veľkých firiem sídli v takých krajinách, ako sú USA, Švédsko, štáty Európskej únie. Vyvstáva preto otázka – čím sú nadnárodné? Predovšetkým tým, že podnikajú v mnohých krajinách, presúvajú tam výrobu v nadväznosti na veľký počet subdodávateľov. Pozrime sa konkrétne na firmy s orientáciou na geneticky upravené produkty; patent je zákonom podchytený v materskej krajine, príslušná firma očakáva, povedzme, od USA, že si vynútia dodržiavanie tohto zákona v celosvetovom meradle. Nepochybne sa tak aj stane, v záujme firmy aj štátu, pretože sú navzájom prepojené rozličnými personálnymi a lobistickými nitkami. Slovom, firmy potrebujú štátnu moc, aby mohli zvyšovať svoje zisky.

Položme si teda hamletovskú otázku: sociálny štát, áno, či nie?

Prv ako jednoznačnejšie odpoviem na túto otázku, je nevyhnutné spomenúť znamenitú analýzu sociálneho štátu od nemeckého filozofa Clausa Offeho, príslušníka mladšej generácie Frankfurtskej školy, Habermasovho žiaka. Podstata jeho analýzy spočíva v nasledujúcej myšlienke: v sociálnom štáte, uloženom v lone kapitalizmu, existuje výmena tovaru, štát jej však kladie určité bariéry, niektoré sféry sa dekomodifikujú, prestávajú byť súčasťou trhu. Vzniká napätie, rozpor, štát musí platiť za dekomodifikovanú oblasť. A z čoho ju platí? Jedine zo súkromného sektora, z daní zamestnancov a zamestnávateľov. Dochádza ku kríze. Štát hľadá riešenie, pristúpi k administratívnej (cestou administratívnych zásahov) rekomodifikácii, rozširuje sa počet komodít na výmenu. V krízovej situácii robí sociálny štát vlastne to isté ako neoliberálny. A teraz k hamletovskej otázke. Ukazuje sa, že ľavica v Európe je v kríze, chýba jej vízia, preto sa upína k sociálnemu štátu. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia heslo sociálneho štátu neexistovalo, hovorilo sa o prekonaní kapitalizmu. Sociálny štát sa chápal ako medzičlánok, stretli by sme sa s ním v stanovách sociálnodemokratických strán severských krajín, kde sa dnes už skôr spomína socializmus ako sociálny štát. Európska ľavica sa ocitla v hlbokej defenzíve, zatiaľ nevidí iné východisko ako heslo sociálneho štátu. Otázka je, či si toto heslo nedala vnútiť od svojho protivníka. A takisto stojí za zamyslenie, či nenastal čas, aby obnovila heslo socializmus. Niet pochýb o tom, že ak nebude radikálnejšia a prijme pravidlá, ktoré jej vnucuje protivník, môže sa stať, že pomaly a isto odíde z politickej scény a namiesto nej nastúpi pravica s fašistickým podtextom. Záver: tradičný sociálny štát je už minulosťou.

Mimoriadne ma zaujal váš rozhovor so známym slovinským filozofom Slavojom Žižekom, ktorý tvrdí: „Myslím si, v základe som tradicionalista, že nemecký idealizmus, metafyzika nemeckého idealizmu poskytuje najlepšie pojmové nástroje, aby sme sa vyrovnali s krízou. Filozofia a kríza sú spolu vždy previazané. Nečudo, že Plató-novou najreprezentatívnejšou knihou je Ústava, v ktorej nájdete celú jeho ontológiu, metaforu jaskyne atď., ale z toho všetkého sa vynára odpoveď, aký spoločenský poriadok potrebujeme.“ Aký teda?

Slavoj Žižek necháva túto otázku otvorenú, nepropaguje nejaký konkrétny model alternatívnej spoločnosti. Pýtal som sa ho napríklad na knihu Kybersocializmus od Paula Cockshotta a Allina Cottrella, v ktorej autori načrtávajú alternatívu, odpovedal, že to nie je jeho štýl rozmýšľania, že sa nezaoberá tým, ako by mala spoločnosť po kapitalizme vyzerať; za cieľ si skôr kladie úlohu zmeniť myslenie a konanie ľudí, a to v tom zmysle, aby sa alternatíva voči kapitalizmu premenila na niečo reálne.

Myslíte si, že Žižekove filozofické bonmoty, akokoľvek zaujímavé, inšpirujúce a podnetné, avšak bez celistvej koncepcie, sú tým pravým a rozhodujúcim, čo svet dnes potrebuje?

Žižekova koncepcia je rozptýlená vo vyše štyridsiatich knihách. Nájdeme však autorov, ktorí sa usilujú vylúpnuť z jeho prác ucelený koncept. Na-príklad Tony Myers v diele Slavoj Žižek tvrdí, že myšlienky tohto slávneho filozofa vyzerajú na prvý pohľad chaoticky, ale pri podrobnejšom skúmaní zistíme, že sa v nich skrýva, povedzme, ako v detskom kindervajci, značne komplexný projekt. Žižek na základe Lacanovej psychoanalýzy vytvoril novú teóriu subjektu, konzistentnú s jeho politickou teóriou, ďalej teóriu politického činu či vzniku novej ľavicovej politickej strany. A nielen to, po novom chápe rasizmus, feminizmus, postmodernizmus atď. Pritom používa rovnaké pojmové nástroje ako Lacan, vďaka ktorým udržiava celú koncepciu pohromade. V našom rozhovore nie je priestor na detaily, treba však povedať, že napríklad pojem veľký Druhý sa ukázal ako veľmi plodný pre pochopenie sociálnej reality.

Vysvetlite, prosím, tento pojem…

Pokúsim sa o to: všade navôkol je veľa rozličných inštitúcií – štát, parlament, prezident, vláda, zamestnávateľ, spolu vytvárajú tzv. reťaz signifikantov nesúcich v sebe určitý význam, navzájom sú prepojené, my z nich dokážeme „prečítať“, čo pre nás znamenajú. Signifikanty ako celok tvoria veľkého Druhého. My sa ho pýtame, čo máme robiť, pretože všetko, po čom túžime, vychádza od Neho. Žižekovi ide o to, aby sme sa Ho stále nepýtali, čo od nás očakáva, ale prestrihli vzťah k Nemu a tým negovali Jeho moc.

Opätovne Žižek: „V kapitalizme je najväčším problémom zostať sám sebou, pretože sa musíme neustále meniť. Preto je potrebné re-definovať samotnú kategóriu identity.“ Ako by sme ju mali teda definovať?

V súčasnej politickej filozofii nemá pojem identita dobrú povesť. Autori hlavných filozofických prúdov nám jednostaj predostierajú, že identita ako taká je nesúdržná a že je nevyhnutné uviesť ju do rôznych kontextov. Akosi pritom zabúdajú na to, že rozptyl identity spôsobuje dnešný kapitalizmus, sám narúša identitu tým, že nás núti meniť zamestnanie či povolanie, sťahovať sa z miesta na miesto, čo v konečnom dôsledku rozleptáva a fragmentarizuje medziľudské vzťahy atď. Paradoxné je, že za kritikov identity vykonáva konkrétnu prácu samotný kapitalistický systém, ktorý je vlastne antiidentický. V súvislosti s rozrušovaním a „porciovaním“ identít sa však objavuje nebezpečenstvo vyvolania reakcií, ktoré uvrhnú identity do opačného garde; vzniknú tak nové fundamentalistické identity, ktorých podstata spočíva v nasledujúcom – máme tu nejakú vec s veľkým V, Boha, národ, vieru, Vec existuje ako niečo jednoznačné, všadeprítomné. Žižek a Badiou sa usilujú vytvoriť nové poňatie identity, ktorá odmieta obe krajnosti; nejde im ani o rozptýlenú identitu, ani o fundamentalistickú identitu. Formulujú to takto: jestvuje vec s veľkým V, začnem konať vo vzťahu k tejto Veci, resp. sa s ňou stotožním. Sám Badiou, ako som už spomínal, zdôrazňuje pravdu udalosti, udalosti, ktorou je napríklad avantgardné umenie; vzniklo tu niečo nové a ja získam svoju identitu tým, že budem odvíjať svoje myslenie, konanie, cítenie od tejto udalosti, v našom prípade od avantgardného umenia. Týmto spôsobom som si vybudoval vlastnú identitu, vybudoval som si ju vo vzťahu k danej Veci. Rozdiel medzi mojou Vecou a fundamentalistickou Vecou je v tom, že moja Vec nadobudla takú formu, ktorú možno ďalej rozvíjať. Moja Vec sa „nezapuzdrila“, neuzavrela sa do seba, nestala sa večnou pravdou, nie je to Boh, nie je to niečo raz a navždy dané, za čo sa pustím do boja proti všetkým, čo s tým nesúhlasia. Skrátka, Badiouovi a Žižekovi ide o Vec, ktorá sa nikdy „nezapuzdrí“ a bude sa ďalej rozvíjať.

Slavoj Žižek v rozhovore s vami hovorí: „Najinteligentnejší ľavicoví myslitelia, samozrejme, nie ortodoxní marxisti, predpovedajú, že ak budú súčasné trendy pokračovať, budeme mať v Európe občiansku vojnu svojho druhu, medzi imigrantmi a starousadlými Európanmi.“ Čo si o tom myslíte?

V Európe ozaj dochádza k vytváraniu fundamentalistickej identity v tom najširšom zmysle slova. Je však nevyhnutné uvedomiť si, že sa to rodí na sociálno-ekonomickom teréne, ktorý je plodom súčasného kapitalizmu. Vidieť to napríklad na tom, čo sa dnes odohráva v Čechách, v Šluknovskom výbežku. O čo vlastne ide? Trhové princípy a bezohľadná maximalizácia zisku tu viedli k vzniku typického geta so všetkými príznačnými vlastnosťami: podnikatelia nasťahovali na toto územie občanov, zväčša Rómov, o ktorých nemal nikto záujem, ubytovali ich za prehnané ceny. Tak sa stalo, že voľný trh vlastne stvoril geto. Taká prax nemôže viesť k ničomu inému ako k formovaniu nacionalistickej a rasistickej identity. A výsledok? Neustále sa umocňuje napätie medzi starousadlíkmi a obyvateľmi susedného geta. Starousadlíci majú strach, neraz oprávnený, ktorý vo väčšinovej spoločnosti pôsobí ako spúšťací mechanizmus na aktivizáciu latentného rasizmu. Zjednodušene povedané, kvôli podnikateľom, ktorí si vytvorili zlatú baňu na báze sociálne najslabších a vylúčených, sa začína v celej českej spoločnosti rozmáhať rasizmus.

(september 2011 – marec 2015)

Knihu si môžete objednať tu.

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Len vďaka Vašej podpore dokážeme robiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


2 thoughts on “O konci filozofie, sociálnom štáte, kybersocializme a Žižekovi. Pavol Dinka v rozhovore s Michaelom Hauserom

  • 28. novembra 2020 at 22:05
    Permalink

    Citujem: „Slavoj Žižek necháva túto otázku otvorenú, nepropaguje nejaký konkrétny model alternatívnej spoločnosti. … za cieľ si skôr kladie úlohu zmeniť myslenie a konanie ľudí, a to v tom zmysle, aby sa alternatíva voči kapitalizmu premenila na niečo reálne.“

    „Vychovať ľudí k alternatíve!“ Ako to Žižek myslel?
    V čase keď máme znova definovať triedu spasiteľku a je to tak ťažké.
    Myslím, že by sme sa mali inšpirovať dnešným článkom (28.11.2020), kde vlastník jednej IT firmy zrušil všetky stupne šéfov a sám bol ohromený ako rýchlo a zodpovedne na seba prevzali úlohy radoví pracovníci firmy a dokonca tí , o ktorých by si to nepomyslel. Zo zimomriavkami po tele konštatoval, že produktivita firmy sa zvýšila 5× (slovom päťkrát).
    V čase revolúcií vyplávajú na čelo vodcovia, ktorí vedia, že spasiteľstvo ich stavia do role budúcich obetí.
    Ľavica – intelektuálne jadro – by sa mala sústrediť na jediné, aby v okamihu vypuknutia revolúcie neprebehla krvavou, násilnou formou, pretože v ére atómových zbraní sa očakávaného výsledku nedožije nikto.
    Napokon ako sa dozvedáme zo svedectva Marxovho súčasníka Bakunina, Marx i Engels rátali i s touto alternatívou revolúcie. A pekne to svedectvo nedávno vytiahol na svetlo aj Petr Kužel.

    Reply
    • 28. novembra 2020 at 22:55
      Permalink

      Tá citácia o IT firme je Bingo. Je to realita skoro všade. Tie rôzne „stupne riadenia“ si myslia, že ich hlavná náplň má byť organizovanie mítingov, vyžadovanie rôznych písomných správ a vedenie dlhých telefonátov. Majiteľ bol prekvapený, „ako rýchlo a zodpovedne na seba prevzali úlohy radoví pracovníci“? Bolo to preto, že tú zodpovednú dôležitú prácu robili aj predtým a odbremenil ich od mnohých frustrujúcich hodín strávených s narcistickým šéfom. Zvýšenie produktivity 5x je úctyhodné číslo, toto by asi neplatilo všade, ale som presvedčený, že u väčšiny zamestnávateľov by sa len odstránením jalového času dala skrátiť pracovná doba na 6, možno aj 4 hodiny a pritom by ľudia urobili všetko, čo treba, ako doteraz. (Jasné, s výnimkami, napríklad s tými otrokmi v skladoch a supermarketoch.)

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom