Svojou tvorbou významne ovplyvnil slovenskú kultúru, 80 rokov života oslavuje Peter Jaroš

Sú národy, ktoré sú štátnosťou i národnou hrdosťou obalené ako haluška bryndzou alebo včelia nožička peľom. My Slováci, sme žili vyše tisíc rokov bez kráľov, nie však bez hrdinov, nie bez histórie a historických činov. Nás spasila naša práca. Naše dejiny sú aj dejinami práce.
– Peter Jaroš

Kto by nepoznal dve zásadné diela – Tisícročná včela a Pacho, hybský zbojník. A ja sa môžem pochváliť, že autor týchto diel uvádzal moju knihu Kultúrna revolúcia Laca Novomeského. Pred osemdesiatimi rokmi sa v malej severskej dedinke Hybe narodil významný slovenský spisovateľ, prozaik, dramatik, filmový a televízny scenárista – Peter Jaroš. Osobne poznal Novomeského aj Okáliho, Rúfusa, Žáryho, Válka a celý rád ďalších významných osobností slovenskej kultúry. Písal prózu, poéziu aj filmové scenáre. Na pozadí historických udalostí rozoberá medziľudské vzťahy a emócie, mieša sentimentalizmus, komediálne prvky, ale aj vysoko filozofické témy o živote a smrti. Jaroša ovplyvnila medzivojnová poézia, existencializmus, antiromán, ale aj magický realizmus. To je Peter Jaroš.

Život

Raz darmo, slovenský zbojník musí vždy
bohatým brať a chudobným dávať.
Nerob nikdy ústupky v živote,
kým nevisíš za galoty na plote.
Pacho, hybský zbojník

Peter Jaroš sa narodil do robotníckej rodiny, čo významným spôsobom ovplyvnilo sociálny rozmer jeho tvorby. Vzdelanie získal na Základnej škole v Hybiach, na Gymnáziu v Liptovskom Hrádku a nakoniec študoval slovenčinu a ruštinu na FF UK v Bratislave. Už počas školských časov písal pre časopisy Mladá tvorba a Slovenské pohľady. Neskôr (1965 – 1965) pracoval ako redaktor Kultúrneho života. V Kultúrnom živote pôsobili významní socialistickí spisovatelia ako Ivan Horváth, Vladimír Mináč, Miroslav Válek, Vojtech Mihálik a napokon aj Laco Novomeský. Jaroš v ďalšom životnom období pracoval v Československom rozhlase a od roku 1972 ako scenárista a dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe. Po zmene režimu vstúpil do politiky a stal sa poslancom NRSR. V roku 2000 bol vyznamenaný Radom Ľudovíta Štúra II. triedy.

Tisícročná včela

Včela prišla na svet aby stavala, ale keď ju kántria
musí sa brániť, bodať, aj keď ju to stojí život.

Už to tak pri tvorbe býva, že každého spisovateľa či tvorcu všeobecne si pamätá národ väčšinou pre najpopulárnejšie dielo. Býva to často neférové voči ostatnej tvorbe autora, ale v dejinách to už tak býva, že na slávu nemajú šťastie všetky kvalitné diela. Z desiatok kníh, scenárov a poézie si národ vybral dve diela – legendárnu komédiu Pacho, hybský zbojník a Tisícročná včela. Pacha, legendárnu paródiu na Jánošika a hlášky z tohto filmu dnes pozná snáď každý. Zameriam sa preto predovšetkým na Tisícročnú včelu.

A či ty vieš, kde je koniec sveta. Ja nie, ale stará mať spomínali. Majú tam taký velikánsky plot a za tým plotom je nič. Nepravda. Na konci sveta je voda a za tou vodou je ešte jedna voda, a za tou druhou vodou, je ešte tretia voda a až za tou treťou vodou je ten plot, čo si spomínal. Toľko vody? Neverím. … Keď ma naserú, tak aj ten plot im podpálim.

Pacho, hybský zbojník

Mág slovenského filmu Juraj Jakubisko, spisovateľ Peter Jaroš, tvorca hudby z iných sfér Petr Hapka, no a napokon vynikajúci slovenskí herci Štefan Kvietik, Jozef Króner, Michal Dočolomanský… takáto kombinácia talentov vytvorila jedno z najinšpiratívnejších diel slovenského filmu. Pojednáva o rodine liptovských murárov z rodu Pichanda na pozadí historických udalostí prelomu 19. a 20. storočia. Popularitu získala rovnako kniha, ako aj film. Získal ocenenie aj na zahraničných filmových festivaloch. Sám autor však priznáva, že ho mrzí, že podobnej popularity sa nedočkalo pokračovanie ságy pod názvom Nemé ucho, hluché oko.

Tisícročná včela opisuje slovenský ľud, jeho bežný život, lásky, smútok, radosť, chudobu, kolobeh života a smrti. V diele nachádzame aj silné sociálne a pokrokové prvky, predovšetkým. Dielo dokonale vystihlo našu slovenskú (a slovanskú) dušu, a to všetko v nadrealistickej atmosfére Jakubiskovej kamery a tajomnej Hapkovej hudby. Symbolom pracovitej včely charakterizoval dušu slovenského národa.

Peter Jaroš a Laco Novomeský
a socialistická kultúra

Svoje prvé stretnutie s Novomeským Jaroš opísal počas uvádzania mojej knihy nasledovne: „V roku 1962 sme navštívili aj Novomeského, ktorý v tom čase pracoval v Prahe v Památníku národního písemníctví. Rúfus nás tam doprevádzal… Novomeský prišiel… vychudnutý a vyblednutý… podal nám ruku a sme sa mu predstavili. Premiestnili sme sa do vedľajšej miestnosti, kde sme spolu sedeli a porozprávali sa. Ja som vtedy na vlastné oči videl Novomeského. Bol to silný zážitok. Aj Rúfus ho mal veľmi rád. Aj ho citoval v knižkách. Boli sme tam asi trištvrte hodinu. Aj tam nám povedal, že zostal (aj po krutej skúsenosti 50. rokov pozn. aut.) socialista a ľavicový intelektuál.“ Jaroš tiež pripomenul, že nadrealisti ako napr. Štefan Žáry ho mali veľmi radi. Taktiež pripomenul, že najviac v 50. rokoch pretrpel Daniel Okáli, ktorý neprehovoril na svojich kolegov nič. Na svoje stretnutie s Okálim zaspomínal s humorom: „Pozrite sa, to je Daňo Okáli. Ešte aj nakláňa sa doľava.“ O kultúre a umení za socializmu povedal:

Nerád počúvam od bývalých super-komunistov, ako sa vyjadrujú o komunistoch. 100 alebo 150 miliónov dával štát na kolibu. Takže sme každý rok napísali 10 až 15 scenárov, z toho sme museli ako sa hovorí dať cisárovi, čo je cisárovo, Bohu čo je Božie. Keď bol povedzme zjazd strany, SNP, tak sme museli dať aj týmto výročiam filmy a ďalších 10 alebo 9 boli voľné scenáre alebo sme adaptovali knižky, romány, ktoré vyšli. Preto sa aj nakrútilo toľko dobrých filmov. Veľa sa robilo s literatúrou.

Kontrastne na adresu súčasnej televíznej tvorby dodal : „To sa nedá pozerať. Ja si pozriem jeden, dva a potom nepozerám. Tie dialógy sú na nič.“

Blahoželanie

Nemal som za tohto pozemského života možnosť spoznať Novomeského, Mináča, Mihálika, Válka či Balleka, a iných obľúbených slovenských spisovateľov, zato môžem sa pochváliť, že poznám Petra Jaroša. Nikdy nezabudnem, na Jarošové slová: „Prečítal som si rád tvoje básne aj poviedky, páčili sa mi, lebo majú svoje ostrie, sú dobre nabrúsené a pritom sú aj nevtieravo poetické. Píš ďalej, tvoje múzy ti dobre radia.“

V mene redakcie DAV DVA by som chcel Petrovi Jarošovi zaželať len všetko dobré, veľa tvorby, šťastných chvíľ a hlavne veľa zdravíčka, ktoré je v neskorom veku vzácnejšie než zlato. Ctíme sa váš prínos pre slovenskú kultúru.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom