Za posledné dva roky odišlo veľmi veľa významných, ale aj zabudnutých slovenských osobností. Pripomeňme si niektoré mená zo sféry slovenských spisovateľov, aby nezostali v zabudnutí.
Viliam Apfel (* 3. 6. 1940 – † 18. 8. 2024), JUDr.
Viliam Apfel (* 3. 6. 1940 v 
Novom Meste nad Váhom), JUDr., renomovaný autor literatúry faktu, recenzent, básnik, publicista, novinár, redaktor, vyštudoval Právnickú fakultu UK v Bratislave, pôsobil ako novinár a redaktor, pracoval v Národnom literárnom centre v Bratislave a i. Žije v Bratislave. Publicistike a literárnej činnosti sa venuje od polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia. Od roku 1990 ťažisko jeho záujmu predstavuje literatúra faktu, v knižnej tvorbe sa programovo venuje historickým udalostiam a osobnostiam spojeným so slovenskými dejinami. Uverejňoval najmä v periodikách Národná obroda, Život, Slovenská REPUBLIKA a Literárny týždenník, v ktorom aj pôsobil ako sekretár a ktorého je dodnes stálym prispievateľom, spolupracoval s literárnou redakciou Slovenského rozhlasu, štúdio Bratislava (od 1995). Debutoval vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov knižkou príbehov s historickou tematikou Tajomstvo stratených hrobov: Príbehy, ktoré sa nedostali do učebníc dejepisu (1996; ako elektronická kniha na CD 2016). Vyšli mu knihy literatúry faktu: Vyznania: k Roku slovenskej literatúry (s kolektívom autorov, 1998), Čas pekelných ohňov: Procesy s bosorkami na Slovensku (1506 – 1766) (2001), Panteón zlomených nádejí: Nezvyčajný a predsa pravdivý príbeh mohyly M. R. Štefánika na Bradle (s Ľubicou Apfelovou, 2004), kde vzdáva hold nielen spoluzakladateľovi prvej ČSR a príslušníkom talianskej armády, ktorí spolu s ním 4. 5. 1919 zahynuli po havárii lietadla Caproni 450 a sú pochovaní na Bradle, ale aj architektovi Dušanovi Jurkovičovi, Čas bez rozlúčky: Prvá svetová vojna a taliansky front na Piave 1915 – 1918 (odborná spolupráca Ľubica Apfelová, 2005; CD 2012) – s faktmi o Slovákoch, ktorí bojovali v prvej svetovej vojne, … lebo len prach si: Príbehy z histórie, ktoré nevošli do dejepisu (2006; CD 2006) – súbor pätnástich esejistických bibliografií známych aj menej známych osobností dejín, Čas služobníkov diabla: Tri storočia procesov s bosorkami v Európe i zámorí (2008; CD 2012), Kliatba zvaná Alžbeta: Posledné tajomstvo čachtickej panej (2010; CD 2012) – faktografické prerozprávanie stále inšpiratívneho príbehu o živote „krvavej grófky“, Prípad Mayerling: Následník trónu Rudolf Habsburský: obeť, či páchateľ? (2013) – o korunnom princovi, jeho dobrodružnom živote, nevere a smrti s milenkou na zámku v Mayerlingu, Legenda v kameni: Malé dejiny Štefánikovej mohyly na vrchu Bradlo (2015), kde podáva príbeh Štefánikovej tragickej smrti, komplikovanú stavbu mohyly, zápas o udržanie pamiatky a jej obnovu, Za oponou času (2018; CD 2019) prináša dvadsať príbehov o ženách z našej histórie (napr. Žofia Bosniaková, Mária Sečianska, Helena Kottanerová) a i. Je spoluautor publikácie Album of Slovak writers (s Andreou Bokníkovou, Jozefom Čertíkom, Antonom Balážom a editorom Jánom Vilikovským, Národné literárne centrum, 2003). Je autorom stoviek recenzií, píše aj poéziu. Je dvojnásobný laureát Ceny E. E. Kischa – za rok 2006 za knihu Čas bez rozlúčky a za rok 2002 za knihu Čas pekelných ohňov, nositeľ zvláštnej Ceny Miroslava Ivanova za trvalý autorský prínos pre literatúru faktu (2006), ktorú udeľuje Klub literatúry faktu s rodinou M. Ivanovova. Za knihu Panteón zlomených nádejí získal Prémiu Literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za rok 2004. Je aj laureátom Ceny Petra Jilemnického za knihu Prípad Mayerling v roku 2014 a iných ocenení. Jubilantovi k okrúhlemu výročiu blahoželá vedenie Spolku slovenských spisovateľov, ktorého je členom, a osobitne redakcia Literárneho týždenníka – s poďakovaním najmä za recenzentskú tvorbu, ktorou prispieva ku kvalitatívnej úrovni nášho časopisu. Veľa zdravia a tvorivej invencie do ďalších rokov života!
Jozef Blaha (* 16.12.1932 – † 13.1.2025), prom. ovoc.;
Jozef Blaha, prom. ovocinár, pôdohospodár, úradník, spisovateľ, publicista, novinár, sa narodil 16. decembra 1932 v Chlebniciach v okrese Dolný Kubín. Žije a tvorí v Novej Bani. Ľudovú školu vychodil v rodnej obci. Postupne absolvoval denným alebo diaľkovým štúdiom päť druhov poľnohospodárskych škôl: Poľnohospodárske odborné učilište vo Veselom pri Piešťanoch, Včelárstvo v Liptovskom Hrádku, Agronómiu a zootechniku v Pruskom pri Ilave, Strednú vinohradnícko-ovocinársku školu v Modre a posledné nadstavbové štúdium ukončil promóciou na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, odbor ovocinársky a záhradnícky odborník, u profesora Ivana Hričovského. Medzitým študoval pedagogiku a psychológiu na Pedagogickom inštitúte v Banskej Bystrici, navštevoval odbor sprievodcovstvo cestovného ruchu pre zahraničie na Fakulte ekonomiky a cestovného ruchu v Banskej Bystrici. Absolvoval štyri semestre žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, potom pokračoval dvojročným diaľkovým štúdiom pre šéfredaktorov novín v Prahe-Roztěži. Po celý život pracoval v rezorte pôdohospodárstva. Bol agronómom pre špeciálne plodiny, pôsobil v oblasti ovocinárstva, zeleninárstva, rastlinolekárstva a v oblasti výskumu a zakladania intenzívnych ovocných sadov. Pracoval na bývalom Okresnom národnom výbore v Žiline, vo výskumnom ústave v Zárieč-Keblove pri Žiline, v Poľnohospodárskom odbornom učilišti v Mošovciach, na Okresnej poľnohospodárskej správe a v Slovenskej štátnej poisťovni v Martine. V Novej Bani, v rodisku svojej manželky, kde sa spolu usadili v roku 1979, sa ako vedúci v Štátnych majetkoch podieľal na zakladaní a pestovaní intenzívnych ovocných sadov. Po jedenásť a pol roku, keď sady zanikli, odišiel do predčasného dôchodku. Od toho času je literárne činný. Je členom Spolku slovenských spisovateľov (od roku 2014). Prvé články začal uverejňovať ako osemnásťročný v okresných novinách Hlas pokroku, neskôr sa stal ich šéfredaktorom. Pre svoje náboženské presvedčenie bol prenasledovaný a bol nútený opustiť svoj pracovný post. Publikoval v dennej tlači, desiatkach časopisov, najmä regionálneho charakteru, a niektorých katolíckych časopisov, i v zahraničných časopisoch, kalendároch a knihách vydaných v Kanade a Ríme. Témy, ktorými sa zaoberal boli kultúra, poľnohospodárstvo, šport, zdravotníctvo, ale zachytával najmä postrehy ľudí. Je autorom poviedok, čŕt, spoluautor monografie. Námety pre svoju tvorbu čerpá zo života, z dedinského prostredia, vo svojich knihách vyzdvihuje morálne hodnoty jednoduchého dedinského človeka. s PhDr. Jozefom Mlynarčíkom napísal monografiu obce Chlebnice v premenách času (2001). Samostatne debutoval knižkou príbehov Testament (2004), ktorá obsahuje, okrem vyznaní autora v jej úvode a závere, aj štrnásť prozaických útvarov žánrovo blízkych poviedke, v nej sa usiluje sa zobraziť sedliacky stav, jeho česť, tvoriacu os dedinského života, jej neustále sa opakujúci kolobeh zodpovednosti za rodinu, obrábanie pôdy, dobrý vzťah k zvieratám, ako pomocníkom človeka prie jeho ťažkej práci. Napísal knihu poviedok Stratené zrkadlá (2004), ktorá obsahuje tridsať drobnejších poviedok z dedinského života, v nich aj s láskavým humorom vydáva svedectvo odchádzajúceho a zabúdajúceho sveta slovenskej dediny. Napísal aj knihu príbehov Slamené strechy – tu zastal čas… (2006). Je autorom autobiografických príbehov Svedectvá dneška a minulosti (2008). V publikácii Dialógy-dialekty a dialektizmy. Ľudový tlmočník, alebo Tajomstvá reči slovenskej (2008) zaznamenal 2 000 nárečových slov. Je autorom odbornej publikácie Odvodnenie poľnohospodárskych pozemkov rúrkovou drenážou (2009). Dve knihy s rovnomenným názvom Spomienky a životné vyznania (2010 a 2011) obsahujú osobné spomienky autora, oravského rodáka, ktoré predstavujú celý rad autentických postáv, s ktorými sa stretol počas svojho života na Orave, vlastných zážitkov a opisov regionálneho ľudového zvykoslovia. Napísal aj knihy Tiesňavy a hlbiny (2012) a Výkriky z tmy (2013).
Dušan Čaplovič (* 18. 9.1946 – † 6. 3. 2025), doc., PhDr., DrSc.;
Milan Částa (* 10. 7. 1952 – † 16. 10. 2024);
Milan Částa, básnik, prekladateľ poézie, organizátor športových akcií, pôvodným povolaním úradník, kontrolór, baník, sa narodil 20. júla 1952 v Nitre. Bol ženatý, s manželkou majú dve deti, dcéru a syna, žil v obci Cabaj-Čápor v okrese Nitra. Zomrel 16. októbra 2024 vo veku 72 rokov. Základnú deväťročnú školu vychodil v Nitre-Chrenovej. Vyštudoval Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu – Gymnázium E. Gudernu v Nitre (1967 – 1970). Študoval na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre (1970 – 1972), z ktorej ho vylúčili za vystúpenie zo SZM. Pracoval v podniku Optima Nitra ako revízor (1972), v Jednote ako kádrový referent (1973), ako baník v Uránových dolech v českom meste Příbram (1974), potom v Spojoch ako poštový doručovateľ (1975 – 1989). Roku 1989 ho zbavili občianstva a poslali k hranici s Rakúskom (18. 10. 1989). Po novembri 1989 sa vrátil na Slovensko, pracoval ako portier – nočný majster (kontrolór) v mestečku Altheim v Rakúsku. Bol atletickým trénerom, kde získal prezývku Vinco, a dodnes organizuje v Nitre masové športové akcie pre priaznivcov bežeckého športu. Poéziu písal od druhej polovice šesťdesiatych rokov, prvú báseň Nevernica napísal ako 15-ročný. Témou väčšiny jeho básní je láska. Prvé tri zbierky Hra Lásky (1968 – 1971), Láska na perách usína (1977) a Plachá Láska (1972 – 1985) vydal v samizdate. Potom vydával knihy v zahraničí. Tam mu vyšli zbierky poézie: Z hlbín lásky (1987), V hlbinách tieňa (1988), Spomienky na rok 1989 (1990), ktorú napísal ešte v Rakúsku, kde sa po vyhostení z republiky usadil. Pod dlhšej odmlke sa vrátil k písaniu a vydal zbierky poézie … a Láska preletela neďaleko (2004), Večná láska k Dorothy Tuwak (2005). Už na Slovensku vydal zbierky básní … a Láska preletela neďaleko (2006) a Hra Lásky (2010), ktorá obsahuje dávnejšie napísané verše, najstaršie majú až 42 rokov. Na Slovensku vydal aj dve zbierky, ktoré predtým vyšli v zahraničí: Večná láska k Dorothy Tuwak (2007), Z hlbín lásky (2010). V roku 2013 vyšla v Kanade v anglickom preklade Marcely Greer zbierka poézie … a Láska preletela neďaleko pod názvom … and Love flew near. Zbierku básní Tá Láska Život (2014) tvoril na území troch štátov – Slovenska, Česka a Rakúska, venoval ju Eve Ruthovej; je v nej 40 básní v troch kapitolách, v prvej sú básne najmä o Chrenovej (časť Nitry), z 13 kníh, do ktorých prispel svojimi veršami (najviac do knižiek profesora Imricha Točku), v druhej kapitole sú verše venované známym a mne vzácnym osobnostiam – Eve Ruthovej, Lacovi Zrubcovi, Andrejovi Červeňákovi, Ladislavovi Ťažkému, Jánovi Chryzostomovi kardinálovi Korcovi a ďalším, v tretej kapitole sú zahrnuté verše o hriechoch; knižka obsahuje aj prológ a epilóg s básňami Jacquesa Préverta a Paula Verlaina, ktoré prebásnil do slovenčiny v jazykovej spolupráci s Jankou Svítkovou ešte v roku 2008; zbierku ilustrovali Ján Svítek, Gabriela Gáspárová-Illéšová, Přemysl Bojar Povondra a Josef Černý. V roku 2015 mu vyšli dva preklady zbierky … a Láska preletela neďaleko, prvá kniha vo francúzštine v preklade Janky Svítkovej a Georgesa de Clercqa … et l´Amour a traversé non loin, druhá zbierka obsahuje dva preklady: český … a Láska proletěla nedaleko – od MUDr. Radky Kamencovej a maďarský … s a Szerelem nemmessze szállt – od MUDr. Kornélie Miškovičovej spolu s druhým vydaním tejto zbierky v slovenčine. Podľa vyjadrenia literárneho vedca Andreja Červenáka pri príležitosti vydania zbierky Z hlbín lásky v roku 2010 „Milan Částa je mimoriadnym zjavom slovenskej literatúry. Nadväzuje na tradície folklórneho verša, ale je to poézia trochu iná, keďže integruje západoeurópske výdobytky, za jeho slovom sa dajú nájsť dve, tri, štyri interpretácie. Je to poézia, ktorá neučičíka človeka, ale núti ho rozmýšľať, uvažovať a vytvárať nové citové a rozumové väzby k životu a k ľuďom.“ V roku 2018 vydal knihu poézie Láska Dorothy Tuwak; je zavŕšením zbierky ľúbostných veršov v knihe pod podobným názvom Večná láska k Dorothy Tuwak (2007); autor v básňach rozpráva nielen o krehkom vzťahu muža a ženy, o ich ľúbostných peripetiách: očakávaní, pochybnostiach, vášni i bolesti, ale aj o živote, hľadaní správnej cesty, jeho smerovaní a zmysle; kniha je oslavou lásky vo všetkých jej podobách, „poetickou filozofiou bytia“, itinerárom na ceste životom, čitateľa núti zastaviť sa, zamyslieť sa nad ľudským údelom a úlohou lásky v živote; zbierka je venovaná autorovej babke Márii Vidrovej, rodenej Bárczy; autorom ilustrácií je Ján Svítek. Po viac ako desaťročnej prestávke sa M. Částa vrátil k prekladovej tvorbe a v jazykovej spolupráci s Jelenou Vladimirovnou Gavrilovou prebásnil poéziu Velimira Chlebnikova pod názvom Moje výpravy; tentoraz siahol po menej prekladaných básňach, aby upozornil na nadčasovú tvorbu tohto ruského futuristu, ktorý narúšal hranice medzi poéziou a životom, nerozlišujúc nízke a vysoké v umení, vidiac budúcnosť ukrytú v prítomnosti, experimentujúc so slovom a jeho významom, túžiac po harmónii sveta a ľudí v ňom; zbierka obsahuje básne z raného obdobia i z posledných rokov života V. Chlebnikova a zobrazuje rozličné témy z histórie a vtedajšej prítomnosti poznačenej revolúciou i občianskou vojnou; kniha vychádza dvojjazyčne: rusky a slovensky, je obohatená o farebné ilustrácie českého maliara Valentina Horbu, ktoré svojou teplou farebnosťou a zdanlivo naivným pohľadom na svet vytvárajú kontrapunkt k témam obsiahnutým v básňach; (kniha je venovaná spolužiakom M. Částu a všetkým maturantom na Gymnáziu Eugena Gudernu v Nitre v roku 1970).
Pavol Fükö (*16.7.1939 – † 17. 5. 2024), Mgr.;
Tvoril v čase zlatej éry Slovenskej televízie, keď vznikali mnohé zábavné relácie. Podpísal sa pod mnohé hudobné, zábavné, duchovné a dokumentárne programy. Poznáme ho z hudobných a zábavných formátov ako boli Melodické kontrasty (1982), Fašiangová veselica (1984), Štefanská veselica (1985), Bál s Malokarpatskou kapelou (1987), ale aj Dobrý večer, pokoj stály (1989), Betlehemský večný salaš (1991), Zahrajte mi takúto (1996), A teraz tú moju (1997).
Pozri: Zomrel Pavol Fükö, mal 84 rokov
Silvia Gelvanicsová, Mgr., (* 12. 6.1976 – † 21. 10. 2023);
Silvia Gelvanicsová, Mgr., poetka, recenzentka, povolaním učiteľka, sa narodila 12. júna 1976 v Kráľovskom Chlmci (okres Trebišov). Absolvovala Pedagogickú fakultu Prešovskej univerzity. Žila v Strede nad Bodrogom, kde učila na základnej škole spoločenskovedné predmety (slovenský, ruský, anglický jazyk, dejepis). Zomrela 21. októbra 2023. Písala básne, jej poéziu ocenili poroty rozličných regionálnych i celoštátnych literárnych súťaží (1. miesto Petržalské súzvuky Ferka Urbánka, 2009, 2012; 1. miesto Krídla Ivana Laučíka, 2011; 2. miesto Literárne Šurany 2009; 2. miesto Benediktova literárna Prievidza 2011; 3. miesto Inšpirácie spod Sitna, 2012; 3. miesto Ruže mojej duše – Sečovce, 2012; čestné uznanie v súťaži O cenu slovenského učeného tovarišstva, 2010 a i.). Debutovala zbierkou poézie Anam cara – Priateľ duše (Básne) v roku 2015 vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov (VSSS), ktorá sa skladá z dvoch častí Svitanie a Súmrak, je inšpirovaná láskou a „vypovedá o citlivej, vnímavej duši a poetickom talente“ autorky; poetka v nej „Predvádza umenie hry so slovami a vetami, keď napr. rozseknutím výroku na dve krátke vety dostáva očakávaná pointa iný zmysel. Ide o trpezlivo vybrúsenú poéziu“. Druhá zbierka autorky Divé maky (2017, VSSS), ktorá skladá z častí Čarosnenie, Mandala a Víla, zaujme „osobitným pohľadom, nevšednosťou krás a magickými okamihmi bytia“ s tým, že pre lyrický subjekt je príznačné opustenie „role obete“ a „prebudenie, vytriezvenie (z nezmyselného vzťahu) a sila pokračovať a ísť ďalej“. V prvej časti zbierky magickú atmosféru básní dotvárajú motívy víl, jednorožcov a dryád a prírodných živlov, druhá časť poukazuje na zjednotenie autorky s prírodou a jej cyklami, jej liečivé pôsobenie na ženu, ktorá doslova splynie so stromom (stáva sa „Stromženou“); v tretej časti je prítomná „viera v Boha, silu prírody a v samu seba“. Silvia Gelvanicsová bola členkou Spolku slovenských spisovateľov, jej odbočky v Košiciach.
Pavel Hamžík (* 12.7.1929 – † 9. 10. 2024), Ing.;
Ing. Pavel Hamžík, umeleckým menom PAVEL HAMŽÍK-ZEMPLÍNSKY, autor učebníc, odborník na odevníctvo na Slovensku, básnik, sa narodil sa 25. 7. 1929 v Úpore v okrese Trebišov. Zomrel 9. októbra 2024. Jeho syn Pavol Hamžík, JUDr., je slovenským diplomatom. Pavel Hamžík-Zemplínsky sa po celý život sa profesionálne venoval technickému rozvoju odevníctva na Slovensku. Od konca 60. rokov minulého storočia do prelomu tisícročia napísal 26 odborných titulov, predovšetkým učebníc pre stredné školy, okrem iného Náuku o materiáli pánskeho krajčírstva, dámskeho krajčírstva a bielizniarstva či Technológiu pánskeho krajčírstva. Viaceré z učebníc napísal v spoluautorstve Ján Jurgom, Dušan Galúsekom i Pavlom Hamžíkom, JUDr. .Ako sedemdesiatnik napísal knihu pre seniorov Ako zdravo a optimisticky starnúť (Trenčín: Q-Ex, 2003). Je autorom básnickej zbierky Kolíska šťastia (Bratislava: Ars Stigmy, 2006), na začiatku svojho deviateho decénia napísal poémy Óda na krásy východu Slovenska a Pieseň o Slovensku.Bol čle nom Spolku slovenských spisovateľov, odbočky SSS v Trenčíne.
Anton Hykisch (* 23. 2. 1932 – 17. 7. 2024);
Anton Hykisch (pseudonymy A. Horník, Ahy, Peter Arnošt) (* 23. február 1932, Banská Štiavnica – † 17. júl 2024, Bratislava)[1][2] bol slovenskýprozaik, dramatik a autor literatúry pre deti a mládež. Narodil sa v rodine úradníka a vzdelanie získaval v Banskej Štiavnici, Pukanci, v Leviciach a napokon v Bratislave, kde študoval v rokoch 1951 – 1956 na Vysokej škole ekonomickej. V rokoch 1956 – 1958 pracoval vo výskumnom ústave, v roku 1958 na Železničnom staviteľstve, v rokoch 1958 – 1962 v Záhradníctve a rekreačných službách mesta Bratislavy. V rokoch 1962 – 1969 pracoval ako literárny redaktor v Československom rozhlase, v rokoch 1969 – 1974 v Ústrednej knižnici SAV, od roku 1974 pracoval v Diele. Od roku 1987 bol redaktorom a neskôr i riaditeľom vydavateľstva Mladé letá, v rokoch 1990 – 1992 bol poslancom a v rokoch 1993 – 1997 veľvyslancom v Kanade.
Adolf Kobela (* 25.7.1936 – 28. 3. 2024), Mgr.;
Adolf Kobela, Mgr. pedagóg, historik, národovec, publicista, špotrovec, sa narodil 25. júla 1936 v Bolešove ako najstaršie zo štyroch detí. Po svadbe s manželkou Štefániou, rod. Knápkovou, s ktorou mali dve dcéry Darinu a Ľubicu, sa usadil v Borčiciach (1958), kde žil a tvoril. Zomrel 28. marca 2024.
Do školy začal chodiť počas druhej svetovej vojny v Bolešove, keď sa neskôr reorganizovalo školstvo, pokračoval na Vinárskej škole v Modre, odtiaľ prestúpil do Záblatia pri Trenčíne na Roľnícku školu, kde absolvoval odbor chovateľ. Odmalička sa zaujímal o šport, hrával futbal, volejbal, venoval sa aj behu, plávaniu, jazde na bicykli, hokeju a lyžovaniu. S futbalom začínal v Bolešove, po strednej škole pred odchodom na vojnu pracoval na adjunkt a začal hrávať v Ilave. Povolávací rozkaz ho zavial do vtedajších Krídel vlasti v Olomouci, odkiaľ ho onedlho prevelili do Žatca. Tam hrával hokej s vtedajšími reprezentantami bratmi Klůcovcami za Chomutov; keď boli na vojenských hrách vo východnom Nemecku, počas zápasu proti Rusom začal vykašliavať krv, a tak absolvoval operáciu. V drese Dynama Bolešov vyhrali dorasteneckú súťaž z fantastickým skóre 111:11. V roku 1962 sa zdravotné problémy opakovali, a tak som podstúpil v Bratislave operáciu. Pôsobil ako vychovávateľ v Pruskom, učiteľ v Bolešove, neskôr v sklárskom učilisku v Lednických Rovniach a ako učiteľ v Hornom Srní. Medzitým absolvoval odbor slovenský jazyk a telesná výchova na FTVŠ v Bratislave, kde napísal diplomovku na tému Štruktúra kolektívnych vzťahov v telovýchove a športe; vysokoškolské štúdium ukončil v roku 1969. So žiakmi, ktorých učil, dosiahol viaceré úspechy v atletike aj v iných športoch, chodil s nimi však aj na spoznávacie zájazdy, aby videli kultúru, pamiatky a aby sa neorientovali iba jedným smerom. Popri učiteľskej práci našiel veľkú záľubu v dejinách a literárnej histórii, ktorým sa venuje jadro jeho pomerne publikačnej činnosti. Svoje články a štúdie publikoval v regionálnych i celoslovenských periodikách vrátane Literárneho týždenníka a Slovenských pohľadov. Je spoluautorom monografie obce Bolešov (1993), publikoval v zborníku Židia v Bolešove a Piechove – príklad spolunažívania Židov a kresťanov (1993), autorom monografie Borčice v znamení čias (2000), kníh o regionálnych osobnostiach Leopold Altus (2005), Štefan Petrík Slávnický, kňaz, básnik, národovec, Emil Hoenig O‘Caroll junior kňaz, univerzitný profesor (2005). Napísal aj monografiu História Dobrovoľného hasičského zboru v Bolešove (2008). Aj napriek zdravotnému obmedzeniu až do konca života aktívne spolupracoval so študentmi, diplomantmi, doktorandmi. Jeho poznatky boli o to cennejšie, že vďaka neuveriteľnej pamäti presne rozoznával deformovanie historických faktov a z osobne nažitého vedel, že premnohé udalosti sa odohrali inak, ibaže verejnosti sa tieto fakty cielene zneprístupňujú a zamlčiavajú, a tak ich po celý život uvádzal na správnu mieru.
Mišo Kováč-Adamov (* 24. 5.1930 –† 21. 5. 2023);
Kultúrna verejnosť so zármutkom prijala správu o smrti MIŠA KOVÁČA ADAMOVA. Narodil sa 24. 5. 1930 v Opatovciach nad Žitavou (dnes súčať obce Žitavany), zomrel 21. 5. 2023. Správu o úmrtí oznámila dcéra zosnulého Mgr. Martina Kováčová. Slovenská kultúra v ňom stráca popredného teatrológa, historika slovenského ľudového divadla, dramatika, jednu z najdôležitejších osobností slovenského ochotníckeho divadla, obetavého organizátora kultúrnych podujatí, člena Spolku slovenských spisovateľov, jeho odbočky v Žiline, otca myšlienky najstaršieho slovenského literárneho festivalu Slovesná jar, ktorý pravidelne prebieha každý rok v Martine už od roku 1967 až dodnes, jedného zo zakladateľov festivalu ochotníckeho divadla Scénická žatva, lektora a posudzovateľa ďalších ochotníckych divadelných festivalov a jedného zo zakladateľov slovenského literárneho múzejníctva. Pôsobil v Matici slovenskej v Martine (1956 – 1990; 1993 – 1994), najskôr ako pracovník bibliografického oddelenia, riaditeľ Pamätníka slovenskej literatúry, neskôr ako pracovník Literárneho múzea a správca MS v Martine. Súčasne prednášal literárnu muzeológiu na univerzite v Brne (1971 – 1999). Bol námestníkom ministra kultúry Slovenskej republiky v Bratislave (1990 – 1992). Od 1993 prednášal kultúrnu históriu a staroslovienčinu v teologickom inštitúte v Badíne. Mišo Kováč-Adamov bol autorom rekonštrukcií viacerých ľudových hier, niekoľkých scénických diel pre deti, množstva scenárov najmä pre literárne expozície po celom Slovensku. V novembri 2022 mu Asociácia divadelných kritikov SC AICT udelila Cenu za mimoriadny prínos v oblasti divadla. Česť jeho pamiatke!
Ábel Kráľ (* 17. 8. 1932 – † 12. máj 2023), prof. PhDr., DrSc.;
Prof. PhDr. Ábel Kráľ, DrSc. (* 17. august 1932, Nová Baňa – † 12. máj 2023, Bratislava)[1] bol slovenskýjazykovedec, vysokoškolský pedagóg a bývalý politik, po Nežnej revolúciičesko-slovenský poslanec Snemovne národov Federálneho zhromaždenia za HZDS, v 90. rokoch veľvyslanec Slovenskej republiky vo Švajčiarsku. Po roku 1988 bol zamestnaný v Ústave kybernetiky Slovenskej akadémie vied, kde sa ako jediný pracovník s humanitným vzdelaním viedol Oddelenie analýzy a syntézy reči a neskôr bol riaditeľom Laboratorií umelej inteligencie.
Ivan Machala (* 5. 1. 1940 – † 23. 10. 2024), PhDr.;
Ivan MACHALA (brat → Drahoslav Pavel Machala) r. 1954 – 57 študoval na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom, 1957 – 61 slov. jazyk a telesnú výchovu na Vysokej škole pedagogickej, 1972 – 75 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Ako pedagóg začínal na Strednej priemyselnej škole v Martine, od r. 1964 pôsobil na Strednej priemyselnej škole v Novom Meste nad Váhom, 1996 – 98 bol pracovníkom odboru zahraničných stykov Ministerstva kultúry Slov. republiky v Bratislave. Debutoval s bratom Drahoslavom knihou reportážnych esejí Reportér Hemingway (1980). Autor knihy Víťaz van Gogh (1990), biografickej novely Sedem dní (1995), biografických próz Rok s Paustovským 1 – 3 (1997 – 2000), rozhlasových hier Čakanie na havrana (1984), Krajinár hmlistých horizontov (1985), Magnus decus Hungariac (1987), lexikografického Krátkeho slovníka nárečia slovenského zemiansko-podhradského (1996). Prekladá z ruštiny (K. Paustovskij, A. Bunin, Č. Ajtmatov, J. Bondarev) a angličtiny (E. Hemingway, J. J. Mellis, F. Karlata).
Daniel Pixiades (* 5. 7. 1931; Thunder Bay, Ontario, Canada – † 30. 3. 2024);
Daniel Pixiades (srb. Даниел Пиксиадес, * 5. júl 1931, Kysáč, Juhoslovanské kráľovstvo – † 30. marec 2024, Thunder Bay, Kanada)[1] bol vojvodinský, čiernohorský a chorvátsky exilový básnik slovenského pôvodu. Základnú školu navštevoval v rodisku, v Kysáči a Gymnázium v Báčskom Petrovci. Učiteľskú školu skončil v Sombore v roku 1950. Prvé pracovisko Daniela Pixiadesa ako učiteľa bola Seleuša, neskôr Veliko Gradište, Kulpín, Sriemske Karlovce, jeden rok pracoval aj ako úradník v Novom Sade a neskôr odišiel do Čiernej Hory, kde pracoval v Starom Bore a Sutomori.[2]
Blanka Poliaková (* 19. 7. 1936 – † 29. 11. 2023);
Blanka Poliaková, pseudonym Andrea Kohútová (* 19. júl1936, Banská Bystrica – † 29. november2023)[1] bola slovenská poetka, redaktorka.
Viera Procházková (* 17. 5. 1946 – † 19. 11. 2023)
Viera Procházková, rodená Kukurdíková, sa narodila 17. mája 1946 v českej pohraničnej obci Horní Houžovec, okres Ústí nad Orlicí. V roku 1949 sa rodina presťahovala do Papradna, kde mala svoje korene. V Papradne prežila svoje detstvo, navštevovala i základnú školu a v roku 1964 maturovala na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Považskej Bystrici. Kvalifikáciu učiteľky pre materské školy získala na Strednej pedagogickej škole v Turčianskych Tepliciach. Na UTV Univerzity Komenského v Bratislave promovala z odboru psychológia-sociálna práca. Niekoľko rokov pracovala ako učiteľka základnej školy a neskôr ako učiteľka a riaditeľka materskej školy v Považskej Bystrici. Je manželkou lekára-psychiatra, matkou dvoch dcér a starou mamou troch vnúčat. Prvé verše napísala ako štrnásťročná inšpirovaná prekrásnou papradnianskou prírodou a podnecovaná svojou matkou. Počas štúdii na strednej škole, a potom ako učiteľka rozvíjala svoju literárnu tvorbu v krúžkoch autorov. Zároveň sa zúčastňovala recitačných súťaží Hviezdoslavov Kubín a Vansovej Lomnička. Svoju tvorbu posielala do literárných súťaží Chalupkovo Brezno, Literárny Kežmarok, Literárny Zvolen a Kalokagátia, kde získala mnohé ocenenia. Jej verše boli publikované v novinách a časopisoch /Obzor, Aspekt, Ozvena, Amos, Považskobystrické novinky, Bojovník, Nové slovo mladých, Romboid, Literárny týždenník, Slovenské pohľady, Slovenka a Ročenka ženy/. V roku 1988 debutovala básnickou zbierkou Presvetlenie /Vydavateľstvo Osveta, Martin/. Určitú dobu pracovala v Klube púchovských autorov, od roku 1990 v Klube autorov pri MO Matice slovenskej v Považskej Bystrici a od roku 1995 v Klube autorov Považia, kde je doteraz predsedníčkou. Je zostavovateľkou Almanachu PB I /1998/ a Almanachu PB 2/2003, kde prezentujú svoju tvorbu autori z Považskej Bystrice a okolia. Vnímavá a citlivá poetka Viera Procházková tvorí poéziu, ktorá rozozvučí naše vnútro, vyzýva človeka a podnecuje ho, „aby nežil zbytočne svoj krátky dych na tejto zemi“.
Stanislav Prochotský (* 9. 9. 1942 – † 25. 7. 2023);
Stanislav Prochotský študoval po maturite na Jedenásťročnej strednej škole v Kežmarku (1960) v rokoch 1960 – 1964 na Pedagogickej fakulte v Košiciach, 1971 – 1972 absolvoval postgraduálne štúdium na Pedagogickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, 1974 – 1976 v Ústave pre vzdelávanie pedagogických pracovníkov v Bratislave. V rokoch 1965 – 1969 bol učiteľom v Letanovciach, 1969 – 1974 riaditeľom školy v Krompachoch, 1974 – 1979 okresným školským inšpektorom, 1979 – 1989 vedúcim odboru kultúry Okresného národného výboru, od 1990 riaditeľom Spišskej knižnice v Spišskej Novej Vsi. Autor zbierky poviedok Jarabé ráno (1982), viacerých rozhlasových hier (Ostrovčeky, 1985; Slepá koľaj, 1986; Stena, 1987; Vyhnanec z Itaky, 1994; Do konečného rozhodnutia, 2000) a adaptácií.
Ján Rodák (* 2. 12. 1941 – † 2. 10. 2024);
Ján Rodák, Mgr., spisovateľ, autor regionálnej literatúry a literatúry faktu, básnik, novinár, publicista, pôvodným povolaním robotník, sa narodil 2. 12. 1941 vo Veľkom Šariši (okres Prešov), kde aj žil a pôsobil. Zomrel 12. októbra 2024. Študoval na osemročnej strednej škole (OSŠ) vo Veľkom Šariši (1947 – 1956), absolvoval Základnú umeleckú školu (ZUŠ) v Soběslavi (Česko, 1956 – 1959). Vyštudoval Strednú školu pre pracujúcich v Prešove s maturitou (1960 – 1962). Absolvoval diaľkové štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1976 – 1981). Pracoval v Odevných závodoch kapitána Nálepku, b. p., v Prešove (OZKN, n. p.), ako mechanik (1959 – 1960), neskôr v pozícii pomocné prevádzky, normovač (1962 – 1964). Pracoval ako redaktor a fotograf podnikových novín Východoslovenský odevák (1964 – 1965), ktoré patrili OZKN, n. p., v Prešove, ako tajomník pre ZO v OV ZDMOS, neskôr OV SZM Prešov (1965 – 1970) a znova ako redaktor Východoslovenského odeváka (1970 – 1975). Pôsobil ako predseda ZV ROH v OZKN, n. p., základný závod (1976 – 1981). Pracoval ako vedúci redaktor podnikových novín Východoslovenský odevák (1981 – 1990) na podnikovom riaditeľstve OZKN, n. p. Bol nezamestnaný (1990 – 2002) a na čiastočnom invalidnom dôchodku. Po spoločenských zmenách začatých v novembri 1989 realizoval veľký projekt prvých mestských novín Veľkošarišan v svojom rodnom mestečku Veľký Šariš, ktoré spoluzakladal s prvým predsedom redakčnej rady Mgr. Milanom Levendovským, jej podpredsedom Mgr. Jánom Oravcom, členom redakčnej rady pre šport Ing. Mikulášom Drabom a členkou redakčnej rady pre náboženské otázky Mgr. Máriou Vertaľovou. Bol vedúcim redaktorom Veľkošarišana (1992 až 2006), ktorý vychádzal najskôr ako dvojmesačník (prvé číslo vyšlo 15. mája 1992) a po roku ako mesačník. S veľkým zanietením v ňom približoval život i históriu svojho rodiska, pričinil sa o zviditeľňovanie osobností spod Šarišského hradu a šarišského regiónu. Periodiku vtlačil svoju pečať nielen množstvom článkov, ale aj prostredníctvom svojich fotografií, básní a kresieb. Mestské noviny Veľkošarišan si pod jeho vedením od počiatku držali vysoký štandard, sám dbal na pluralitu názorov, čo pri periodiku vydávanom v malom meste nebýva vždy pravidlom. Bol nielen tvorcom jeho obsahu, ale aj inšpiráciou pre mnohých mladých autorov. Vo veku 65 rokov odišiel do dôchodku, do Veľkošarišana však naďalej prispieval a bol členom jeho redakčnej rady. Rodnému mestu Veľký Šariš sa venoval po odchode do dôchodku prostredníctvom mnohých kníh, ktoré napísal buď sám, alebo v spoluautorstve. Bol autorom prvej knižnej trilógie na tému Veľký Šariš, moje rodné mesto. Tvorila ju zbierka básní Obnažené pocity (2007), ktorú venoval bývalým Veľkošarišanom a potom aj vysťahovalcom do USA po roku 1968 Jozefovi Janekovi, Milanovi Strakovi, Júliusovi Angelovičovi, Jozefovi Halagardovi, Antonovi Tokárovi, Štefanovi Kuckovi a ďalším. Druhou knihou bola zbierky básní, burlesiek, balád, povestí, aforizmov, kresieb a fotografií autora k 710. výročiu udelenia mestských práv Veľkému Šarišu, Prešovu a Sabinovu s názvom Vivat, Sarus! alebo Ak hľadáš dobro, nájdeš ho v starobylom mestečku Veľký Šariš (2009) a treťou zbierka Čapované múdrosti alias Aforizmy na rôzne témy z nášho spoločenského života, popretkávané írečitými výrazmi a ustálenými slovnými spojeniami... (2011). Vyšli mu aj diela: Veľký Šariš – mesto a hrad (spoluautor, 1999), kniha o jeho veľkej famílii (po dcérach aj o rodinách Mikitovcov, Rodákovcov a Kučmovcov) s názvom Stretnutie členov rodiny Hanudeľovcov (2001), Prešité roky alebo Kapitoly zo zabudnutého archívu bývalých Odevných závodov kpt. Nálepku (2014), Pohľady na 800 rokov Veľkého Šariša (2017). Pre deti napísal knihu Kamaráti z ríše Fauna alias Spomienky deda Šaňa na dnes už vyše päťdesiatročné temer rozprávkové príbehy... (2012). Výber z jeho diela zverejnili aj v zborníku umeleckej literárnej tvorby prešovských autorov Ako soľ (2019), ktorý vydala odbočka Spolku slovenských spisovateľov v Prešove.
Gejza Sádecký (*12. 10. 1943 – † 18. 1. 2025)
Gejza SÁDECKÝ v r. 1958 – 61 študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Považskej Bystrici, 1961 – 65 ruský jazyk a výtvarnú výchovu na Pedagogickom inštitúte v Martine, 1979 – 82 na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, 1974 – 77 na Pedagogickej fakulte UK v Trnave postgraduálne štúdium pre výchovných poradcov a ruštinu – výtvarnú výchovu, 1973 – 76 študoval v Ústrednom ústave pre vzdelávanie učiteľov v Bratislave. R. 1964 – 73 učiteľ v Domaniži, 1973 – 79 okr. inšpektor v Považskej Bystrici, 1979 – 90 krajský školsky inšpektor v Banskej Bystrici, 1990 – 93 riaditeľ a učiteľ na základnej škole, 1993 – 94 prednosta Okr. úradu, 1994 – 95 politický pracovník, 1995 – 96 riaditeľ školskej správy v Považskej Bystrici, 1996 – 99 generálny riaditeľ sekcie základných a stredných škôl na Ministerstve školstva Slov. republiky v Bratislave, 1999 manažér Stredného poľnohospodárskeho učilišťa v Pruskom. Autor knihy Muzika spod zeme (1998), Povesti Trenčianskeho kraja, Stručný prehľad dejín Slovenska, Politické huncútstva – humor zo slovenskej politickej scény (všetky 1998), Panna z morského oka (2001), Barborka z Rajeckého hradu (2003), Ruža Rafaela Podmanického (2007). Napísal biografickú príručku Z palety rodákov a dejateľov stredného Považia (2004), genealogickú prácu Osem storočí rodu Sadeckých (2006), odbornú publikáciu Orientácia mládeže na robotnícke povolania (1985).
Jozef Vladár (* 20. 1. 1934 – † 31. 1. 2025);
S hlbokým zármutkom oznamujeme, že nás v piatok 31. januára 2025 vo veku 91 rokov navždy opustil prof. PhDr. Jozef Vladár, DrSc., významný archeológ, pedagóg, organizátor vedy, dlhoročný pracovník Archeologického ústavu SAV, v. v. i. Profesor Jozef Vladár sa narodil 20. januára 1934 v Brodzanoch. Po ukončení štúdia archeológie a histórie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave začal v roku 1958 pôsobiť v Archeologickom ústave SAV v Nitre. V rokoch 1976 – 1987 bol zástupcom podpredsedu SAV a medzi rokmi 1979 – 1990 riaditeľom Encyklopedického ústavu SAV. V rokoch 1988 – 1989 zastával funkciu dekana Filozofickej fakulty UK v Bratislave. V 90. rokoch 20. storočia sa významne podieľal na vzniku Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde pedagogicky pôsobil v rokoch 1996 – 2007. Bol členom Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV. Vo svojom vedeckom výskume sa zameriaval na štúdium pravekých kultúr, predovšetkým na obdobie neskorej doby kamennej a staršej doby bronzovej v stredoeurópskom kontexte. Osobitnú pozornosť venoval najstarším výtvarným a urbánnym prejavom na území Slovenska. Medzi jeho najvýznamnejšie výskumy patria rozsiahle odkryvy na polykultúrnych lokalitách v Nitre a Branči, ako aj výskum v Spišskom Štvrtku (1968 – 1975), ktorý predstavuje jednu z kľúčových lokalít európskej doby bronzovej („slovenské Mykény“). Výsledky týchto výskumov publikoval v takmer dvadsiatich vedeckých monografiách a viac ako 300 štúdiách doma i v zahraničí, ktoré získali vyše 4000 vedeckých ohlasov, z toho približne 70 % v zahraničí. Profesor Vladár bol aj aktívnym vedeckým redaktorom a spoluautorom encyklopedických diel, ako napríklad Encyklopédia Slovenska, Encyklopédia Slovenského národného povstania a Encyklopédia dramatických umení Slovenska. Bol členom Spolku slovenských spisovateľov a vždy sa snažil o popularizáciu archeologických výsledkov. Viedol množstvo projektov, do ktorých aktívne zapájal mladšie generácie výskumníkov. Vychoval desiatky archeológov, historikov, kultúrnych antropológov a muzeológov. Vďaka jeho medzinárodným kontaktom sa mnohí slovenskí vedci zapojili do prestížnych medzinárodných výskumných projektov. Za svoju prácu získal viacero prestížnych ocenení, napríklad Zlatú čestnú plaketu Ľudovíta Štúra (1984), Striebornú medailu ministra pôdohospodárstva SR za objav a výskum „slovenských Mykén“ v Spišskom Štvrtku (2002), Zlatú plaketu UKF v Nitre (2004), Cenu mesta Nitry (2004) a titul Významná osobnosť SAV (2004). Bol členom viacerých medzinárodných organizácií, napríklad Nemeckého archeologického ústavu (DAI), Conseil International des Etudes Indo-Europeéns et Thraces v Sofii (Bulharsko) a Stálej rady Únie vied prehistorických a protohistorických pri UNESCO v Gente (Belgicko). Profesor Vladár bol známy svojou pozitívnou životnou filozofiou, optimizmom a schopnosťou riešiť zložité situácie s nadhľadom. Jeho odkaz zostáva v podobe vedeckých publikácií, archeologických objavov a generácií odborníkov, ktorým odovzdal svoje vedomosti a nadšenie pre archeológiu. Posledná rozlúčka s profesorom Vladárom sa uskutoční vo štvrtok 6. februára 2025 o 13.00 h na Cabajskom cintoríne v Nitre. Česť jeho pamiatke.
Jozef Zavarský (* 12. 11. 1940 – † 27. 2. 2025).
Teofil Klas, občianskym menom Jozef Zavarský, básnik, prozaik, prekladateľ, redaktor, editor, výrazný predstaviteľ slovenskej duchovnej kresťansky orientovanej poézie, sa narodil 12. novembra 1940 v Trnave. Pri krste dostal mená Jozef Stanislav, v štátnej matrike mu dal starý otec z otcovej strany, ktorý sa volal Jozef, zapísať iba meno Jozef. Pseudonymy: Teofil Klas, Laco Kriváň. S manželkou Helenou Zavarskou, rod. Sečkárovou (* 1944), učiteľkou, neskôr redaktorkou-novinárkou, majú dvoch synov – Andrej (* 1971), absolvent Matematicko-fyzikálnej fakulty fakulty Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, je odborník v oblasti počítačového softvéru, Svorad (* 1977), absolvent archivistiky, histórie a klasických jazykov na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, vedec, odborník v medzinárodnej latinčinárskej sfére a pracovník Ústavu Jána Stanislava Slovenskej akadémie vied (SAV). Jozef Zavarský žil v Bratislave, v mestskej časti Karlova Ves, kde aj 27. februára 2025 zomrel.
Jeho otec Jozef Zavarský (* 1916 – † 1983), novinár a spisovateľ, pochádzal z veľkej roľnícko-vinohradníckej rodiny z Varovho Šúra (dnes Šúrovce), ktorá svoj historický pôvod odvodzuje od obce Zavar pri Trnave; mal päť súrodencov – Dr. Valér Aurel Zavarský, SJ, (* 1905 – † 1993), bol kňaz, výtvarník a teoretik umenia, Ing. arch. Lambert Zavarský (* 1907 – † 1981) odborník v staviteľstve, Mária Zavarská (Sr. Mária Margaréta) (* 1909 – † 1982) rehoľníčka Kongregácie dcér Najsvätejšieho Spasiteľa, Fridrich Zavarský (* 1912 – † 1976) stredoškolský profesor fyziky a matematiky, vysokovážený vo svojej druhej vlasti, Rakúsku, Dr. Ernest Zavarský (* 1913 – † 1995) muzikológ, organológ, reštaurátor a projektant organov, znalec J. S. Bacha európskeho, ba svetového významu. Jeho matka Magdaléna Zavarská, rod. Ležovičová (* 1915 – † 2000), učiteľka, neskôr vychovávateľka v detskom domove, pochádzala takisto z veľkej roľníckej rodiny z Abrahámu; jej piati bratia Michal, Augustín, Klement, Vojtech a Ján, všetci ako vojaci husári, boli maľoroľníci, ktorí ju nechali ako najmladšiu (bola jediným dieťaťom z druhého manželstva ich otca, vdovca) vyštudovať za učiteľku; krátko pôsobila (1938 – 1939) ako učiteľka na základných školách, po sobáši sa venovala manželovi a rodine; keď jej odrástli deti, išla do zamestnania, ale v pedagogickej oblasti sa za socializmu uplatnila až krátko pred dôchodkom ako vychovávateľka v detskom domove. Mali štyri deti – najstaršieho Jozefa Zavarského (* 1940), jeho súrodencov – brata Karola Zavarského (* 1942), ktorý je inžinier-elektrotechnik, sestru Annu (* 1944), vyd. Nagyovú, ktorá je od mladých rokov na invalidnom dôchodku, a brata Pavla Zavarského (* 1949 – † 1993), ktorý bol literárne nadaný novinár, ženatého s Máriou (* 1935 – † 1994), rod. Lukačovičovou, známou športovou reportérkou. Rodičia sa museli počas svojho spoločného života pre politické a tým vyvolané ekonomické príčiny trinásťkrát sťahovať. Preto i Jozef Zavarský a jeho súrodenci majú každý iné rodisko a pestrú životnú geografiu. Do školy začal chodiť roku 1947 v Modre-Kráľovej, od roku 1949 pokračoval na chlapčenskej národnej škole v Bratislave na Ulici ČA (dnes Grösslingová ul.). Ročníky druhého stupňa začal navštevovať v Bratislave na Jesenského ul. (1952/1953). Jeho detstvo a štúdiá negatívne ovplyvnilo politické perzekvovanie jeho otca, ktorý pôsobil v rokoch 1940 – 1942 ako prvý šéfredaktor obnovených Katolíckych novín a súčasne v rokoch 1940 – 1945 ako šéfredaktor denníka Slovenská pravda. Otca po vojne na základe nespravodlivého obvinenia z kolaborácie s nacizmom zatkli a po 11 mesiacoch vyšetrovacej väzby ho pre absolútny nedostatok dôkazov prepustili na slobodu, napriek tomu však bol po celý život politicky prenasledovaný (to sa prenášalo na celú jeho rodinu – manželku a štyri deti), medziiným aj jeho „dobrovoľným“ preradením do výroby a vysťahovaním celej rodiny z Bratislavy v rámci neslávnej Akcie B.; rodičia sa museli počas svojho spoločného života pre politické a tým vyvolané ekonomické príčiny trinásťkrát sťahovať (preto každé z ich detí malo iné rodisko). Po vysťahovaní rodiny z Bratislavy pokračoval v štúdiách ročníkov druhého stupňa vo Veľkom Slavkove (1953/1955), okr. Poprad. Do gymnázia (vtedy jedenásťročná stredná škola) začal chodiť v Poprade (1955) a pokračoval v Trnave (1955 – 1958), kde aj s vyznamenaním zmaturoval. Z kádrových dôvodov dostal zamietavé odporúčanie od vtedajších mocipánov v Trnave na ďalšie štúdium. Neskôr začal diaľkovo študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, na ktorú sa prihlásil po tom, čo získal odporúčanie na štúdium od svojho prvého zamestnávateľa. Po celý pracovný život sa aktívne venoval novinárskemu poslaniu. Začal ako elév v Technických novinách v Bratislave (1958), kde až päť rokov pôsobil iba ako externý pracovník, aj keď vykonával prácu ako ktorýkoľvek iný stály redaktor. Zamestnávateľ mu však napriek externému pracovnému pomeru dal odporúčanie, na základe ktorého ho prijali – po úspešnom absolvovaní prijímacích skúšok – na diaľkové štúdium matematiky a fyziky na Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave (1963). Po štyroch semestroch, keď sa stal v novinách riadnym zamestnancom, čím sa jeho sociálna situácia stabilizovala, aj keď úspešne skladal skúšky, štúdium zanechal, keďže ho náročná práca sekretára redakcie priveľmi vyťažovala a domnieval sa, že by ju popri štúdiu dobre nezvládal. Odvtedy ďalšie vysokoškolské štúdium neabsolvoval, vo všetkom, k čomu sa v novinárstve, v literatúre atď. dopracoval, bol samoukom, napriek tomu svojím pracovným pôsobením na významnom redakčnom poste pomáhal vychovávať zdatných novinárov. V Technických novinách, v ktorých napokon pracoval viac ako tridsať rokov (v prvej etape 1958 – 1989), sa venoval koordinácii práce v redakcii, týždennému zostavovaniu čísel a jazykovej úprave rukopisov, ako aj podstatnej redakčnej účasti na celkovej koncepcii novín. Postupne dostal navyše na starosť viaceré oblasti a rubriky, ktoré redakčne zabezpečoval rozvíjaním spolupráce s autormi, ako oblasť kozmonautiky, krížovkársku rubriku a neskôr aj významnú sféru oblasti histórie vedy a techniky, ktorú zabezpečoval osobitne zo slovenského hľadiska, v úzkej spolupráci so Slovenskou spoločnosťou pre dejiny vied a techniky SAV (najmä s jej predsedom Dr. Jánom Tibenským a jeho blízkymi spolupracovníkmi Dr. Ľubomírom Viliamom Prikrylom, Dr. Jánom Pössom, Dr. Ivanom Hrabovcom a Ing. Ivanom Herčkom, ale aj excelentnými autormi, ktorých získal, predovšetkým Dr. Ladislavom Martinčekom, Františkom Tkáčom, Ing. Igorom Thurzom a Ing. Igorom Janotom). Pridelili mu i rubriku pre zlepšovateľské, vynálezcovské hnutie, ktorá bola neodmysliteľnou súčasťou časopisu odborno-technického zamerania (tvoril ju na celej novinovej strane v spolupráci s expertmi v tejto oblasti – najskôr s Dr. Jánom Petreasom, potom s Dr. Andrejom Henkeľom, Dr. Vojtechom Elanom a prof. Antonom Raškom). Napokon redakčne zabezpečoval aj celú oblasť popularizačných prekladov zo svetovej vedecko-technickej tlače (dvojstranová rubrika, tzv. Ohnisko), pritom zapojil do spolupráce množstvo prekladateľov, s ktorými vyberal na preklad a publikovanie texty, sprostredkúvajúce najnovšie objavy, trendy, vynálezy a inovácie z vedy a techniky vo svete. V Technických novinách sa osobitne venoval kultivovaniu technického jazyka a odbornej terminológie (v koordinácii s úsiliami Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, najmä prof. Jána Horeckého), práve tak presadzovaniu správneho používania jednotiek medzinárodnej sústavy SI (v úzkej spolupráci s Ing. Milanom Huttom, metodickým pracovníkom v školstve). Uvedenému periodiku venoval celú pracovnú energiu, profiloval sa v ňom čiastočne aj ako prekladateľ z ruštiny, nemčiny a poľštiny, sporadicky aj ako autor (komentárov, esejí, reportáží na vedecko-technické témy). Krátky čas popritom externe pôsobil v kultúrnospoločenskom mesačníku Bratislava a v odbornom mesačníku EKT (Elektrotechnická a káblová technika). V polovici osemdesiatych rokov začal súbežne pôsobiť v redakcii a redakčnej rade ilegálneho samizdatového časopisu Rodinné spoločenstvo (1985 – 1989), vydávaného Rodinným hnutím na Slovensku (dnešným Hnutím kresťanských rodín). Bol tam činný aj ako autor a prekladateľ z nemčiny a poľštiny. V redakčnej rade tohto periodika, ktoré od roku 1990 vychádza legálne a od roku 2006 v novej podobe ako rodinný dvojmesačník Família, pôsobil nepretržite. Od roku 1990 pracoval ako redaktor a neskôr šéfredaktor Katolíckych novín (1990 – 1993) v Bratislave, pomáhal budovať novú tvár a nového ducha toho týždenníka. Pokračoval tak v tradícii svojho otca, ktorý svojho času obnovoval vychádzanie Katolíckych novín (1940). Pre koncepčné nezhody so zamestnávateľom, cirkevným vydavateľom, musel z redakcie tohto periodika odísť. Kratší čas pracoval ako zástupca šéfredaktora nepravidelne vychádzajúceho „manažérskeho“ časopisu Impulzy (1993) v Bratislave. Zameranie ani pracovné podmienky mu však nevyhovovali, a tak sa vrátil do „materskej“ redakcie Technických novín, ktoré zmenili majiteľa, opäť vo funkcii sekretára redakcie, kde ho za desaťročia predchádzajúcej práce dobre poznali a vážili si jeho postoje i profesionálnu výkonnosť a statočnosť. Tam zotrval až do zániku časopisu (1993 – 1995). Po pol roku nezamestnanosti nastúpil na miesto knižného redaktora v bratislavskom Vydavateľstve Nové mesto, kde pracoval až do času reorganizácie vydavateľskej činnosti (1995 – 1997). Počas tamojšieho pôsobenia zredigoval a na vydanie pripravil asi dvadsať knižných titulov. Medziiným pomohol na svet Motulkovej knižke básní Havrania zima, Frátrikovej poéme Kríž a sedem slov a významnej Habovštiakovej knihe o sestre Zdenke Za mrakmi je moje milované Slnko, ktorá podporila proces beatifikácie sestry Zdenky Šelingovej. Redigoval aj vydanie Ohnivého denníka Igina Giordaniho v preklade Blahoslava Hečka, kníh Jána Pavla II. Dar a tajomstvo, Ježiš Nazaretský a Duch Svätý. Potom bol zasa pol roka nezamestnaný, s vydavateľstvom však neprestal spolupracovať a redaktorsky pripravil na vydanie niekoľko ďalších kníh. Z nich hodno osobitne spomenúť vzácnu knihu biskupa-zakladateľa Pavla Huyna (* 1868 – † 1946) pre kongregáciu tešiteľov a tešiteliek Tajomné požehnanie. Jeho poslednou novinárskou zastávkou bolo pôsobenie v redakcii týždenníka, neskôr dvojtýždenníka Kultúra (1997 – 1999), ktorý pomáhal založiť jeho šéfredaktorovi Teodorovi Križkovi a kde pôsobil ako zástupca šéfredaktora a mal na starosti osobitne filozoficko-teologické témy. Od 1. januára 2000 odišiel do predčasného dôchodku. Politicky nebol nikdy organizovaný. V rokoch 2003 až 2007 aktívne pôsobil v druhej hlavnej svojej záujmovej sfére: zastával funkciu tajomníka Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave.
Dňa 26. decembra 1968 sa oženil s Helenou, rod. Sečkárovou (* 1944) z Vrútok, ktorá pôsobila ako učiteľka na základnej škole v Sučanoch (neskôr, už v manželstve absolvovala pedagogiku a psychológiu dospelých na Filozofickej fakulte UK v Bratislave). Takmer dva roky bývali každý samostatne, manželka u rodičov na Vrútkach, a on u rodičov v Bratislave. Na základe prísľubu zamestnávateľa (Vydavateľstvo ROH Práca) sa však potom dostal k bytu a manželka sa mohla presťahovať za ním (1970). Našla si zamestnanie v redakcii detského časopisu Pionier, neskôr premenovaného a pretvoreného na Domino; pracovala tam ešte i po prelomovom roku 1989 – neskôr pôsobila ako redaktorka a šéfredaktorka časopisu Rodinné spoločenstvo. Aktivizovala sa v Hnutí kresťanských rodín a v redakčnej rade časopisu Família. Je autorkou metodických kníh pre prácu v detských organizáciách, niekoľkých televíznych scenárov a tvorkyňou rubrík pre deti v časopisoch.
Roku 1971 sa im narodil syn Andrej a roku 1977 syn Svorad. Andrej vyštudoval na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave a urobil si tam doktorát. Pôsobí ako odborník v oblasti počítačového softvéru, už viac rokov pre zamestnávateľa v Rakúsku. S manželkou Máriou, rod. Markovou, lekárkou, má tri deti – syna Matúša (* 2000) a dcéry Barboru (* 2001) a Paulínu (* 2006). Svorad vyštudoval na Filozofickej fakulte archivistiku a históriu, okrem toho klasické jazyky. V Ústave Jána Stanislava SAV (donedávna Slavistický kabinet JÚĽŠ) v Bratislave si urobil doktorát (PhD.), zaoberá sa latinskými teologickými tlačami niekdajšej Trnavskej univerzity, najmä Martina Sentivániho, niekoľko rokov i prednášal latinčinu na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK (RKCMBF UK) v Bratislave a úspešne pôsobí v medzinárodnej latinčinárskej sfére. S manželkou Barborou, rod. Lunterovou, takisto latinčinárkou, ktorá pôsobila na Filozofickej fakulte UK, má dcéry Žofiu (* 2004), Agátu (* 2007), Máriu (* 2013) a Teodoru (* 2015) a synov Cyrila (* 2005), Jozefa (* 2009), Gregora (* 2010) a Floriána (* 2017). Teraz pôsobí ako slavista v Historickom ústave SAV.
Básne začal písať v gymnaziálnych rokoch v Trnave (1956 – 1958), sporadicky publikoval v Katolíckych novinách pod pseudonymom Laco Kriváň, i pod vlastným menom Jozef Zavarský v Mladej tvorbe, Populári a niekdajšom Kultúrnom živote. Prvú básnickú zbierku Zaklínadlo zostavil roku 1968, po augustových udalostiach v roku 1968 sa však o jej vydanie neuchádzal (vyšla dodatočne až k jeho šesťdesiatke). V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch písal iba sporadicky, pod dojmom Bratislavského veľkého piatka roku 1988 (sviečkovej manifestácie) začal písať a publikovať básne v samizdatovom časopise Rodinné spoločenstvo, pod pseudonymom Teofil Klas, ktorý si osvojil natrvalo. V roku 1989 vydal tlačený ilegálny samizdat Chcem niesť pečať Ducha. Katechézy (Rodinné hnutie na Slovensku, 1989). Ako básnik knižne debutoval vydaním mariánskeho sonetového venca Najbližšej k Taju (1993). Po ňom mu vyšlo ďalších šestnásť poetických kníh, okrem iných: vianočný cyklus veršov Z noci sa kráča do svetla (1995, pohľadnice), pôstny cyklus veršov Pôstne akordy (1996), sonety Putovanie do Loreta (1999), poéma-triptych k dvetisícročnému jubileu kresťanstva Hlas kňaza Gorazda (1999), tercínový veniec Premeny do svetla (2003), predstavujúci básnické meditácie k ružencu svetla, cyklus z roku 1998 Psie paraboly (2008), eucharistická poéma Grálová sonáta (samizdat 2010) na pamäť Valentína Beniaka, ktorá vyšla v 2. vydaní s ilustráciami Stanislava Dusíka (2013). Vyšli mu výbery z poézie Zaklínadlo: Básnická prvotina. Verše z rokov 1957 – 1968 (2001), Z polosna krásna. Verše z rokov 1967 – 1993 (2002), Raz prešlo radlom (petlice). Verše z rokov 1994 – 1995 (2010), Rampy sú ešte v žiare. Výber veršov z rokov 2005 – 2006 (2010), V nákončí leta. Výber veršov z rokov 2006 – 2007 (2011), Pokoj nevädze. Verše z rokov 2007 – 2008 (2012), Večná modulácia. Tetraptych básnických zbierok. Verše z rokov 1997 – 2005 (2013), Na zrejúcej nive. Verše z rokov 2008 – 2009 (2013), Kozmické ticho. Verše z rokov 2009 – 2010 (2014). Vydal dva samostatné básnické preklady z nemčiny – Schillerovu Pieseň o zvone (1996) a Straussove Slová z noci (2001). Pracoval i na prekladoch ďalších nemeckých básní z pozostalosti Pavla Straussa pre vydanie jeho súborného diela, ktoré vyšli v roku 2012 v deviatom zväzku Zobraných literárnych a mysliteľských diel Pavla Straussa Nemecké básne, ktorý spracoval aj editorsky. Preložil aj román nemeckého klasika E. T. A. Hofmanna Diablove elixíry (2014). Tvorbou textov nových chrámových piesní spolupracoval na novom Liturgickom spevníku. Bol spoluprekladateľom cirkevného dokumentu Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, ktorý sa stal základom vydania tohto titulu ako 44. zväzku edície Pápežské listy a vatikánske dokumenty a súčasti Dokumentov Svetového luteránskeho zväzu (2004). Niektoré jeho básne zhudobnili. Jeho básnická tvorba našla ohlas v tlačených periodikách, antológiách, rozhlase aj v televízii (Slovenský rozhlas, , Slovenská televízia, Rozhlas a televízia Slovenska, Rádio Lumen, Rádio Modra) i v kultúrnych spoločenských programoch. Jeho básne jednotlivo či v súboroch vyšli aj v preklade do češtiny, angličtiny, chorvátčiny, ruštiny a bieloruštiny.
Pôsobil ako člen porôt recitačných a literárnych súťaží Kátlovce Paľa Ušáka Olivu, A Slovo bolo u Boha (Žilina, Ružomberok), Cena Slovenského učeného tovarišstva (Trnava), Literárne Topoľčany, Dni Janka Kráľa v Zlatých Moravciach, Literárna súťaž Márie Dobrovičovej, Medzinárodná literárna súťaž Rozhľady (Bratislava, ako predseda poroty), bol členom poroty Ceny Ivana Kraska Literárneho fondu (2007, 2014). Na poste tajomníka Spolku slovenských spisovateľov spolu s dekanom Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku mim. prof. Imrichom Vaškom inicioval vyhlásenie roka 2005 za Rok Rudolfa Dilonga. Bol členom Syndikátu slovenských novinárov (od roku 1973, resp. 1991 do roku 2011), aktívne pôsobil v jeho sociálnej komisii (do roku 2011), a členom Slovenskej spoločnosti pre dejiny vied a techniky pri SAV (od roku 1973), pred novembrom 1989 konšpiratívne pôsobil v samizdatovom Rodinnom spoločenstve a v súvislosti s ním. V čase, keď pracoval v Katolíckych novinách, založil s najbližšími spolupracovníkmi Klub katolíckych novinárov a publicistov Slovenska (v súčasnosti, žiaľ, už nefunkčný) a stal sa jeho predsedom; klub bol niekoľko rokov za Slovensko členom UCIP, Medzinárodnej únie katolíckej tlače so sídlom v Ženeve, a on bol zvolený za člena Rady UCIP. Bol členom Bernolákovej spoločnosti (1991, zakladajúci člen), Matice slovenskej (od r. 2001), Stálej konferencie slovenskej inteligencie Slovakia Plus (od roku 2002), Spolku MUDr. Pavla Straussa (od roku 2003, zakladajúci člen) a Spoločnosti svätého Gorazda (od roku 2004, zakladajúci člen). Aktívne pôsobil v Reprografickej komisii LITA (2003 – 2007). Viac rokov pôsobil v sekcii slovesného umenia Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru. Pôsobil v redakčných radách časopisov Família, predtým Rodinné spoločenstvo, Viera a život, Rozhľady po kultúre a umení (Ružomberok), Arkádia, Bellária a Mišusori/Myš(u)lienka (všetko Bratislava) a Literárny týždenník, istý čas pracoval v bratislavskom krúžku časopisu Verbum.
Bol členom Spolku slovenských spisovateľov (od 1994), členom jeho predstavenstva (2003 – 2007; 2013 – 2021) a členskej komisie (2003 – 2007; 2013 – 2021).
Bol nositeľom Ceny Fra Angelica za osobný prínos ku kresťanským hodnotám v kultúre na Slovensku (2005), Pamätnej medaily Spolku slovenských spisovateľov za významný prínos k rozvoju slovenskej literatúry (2005), Ceny Spolku slovenských spisovateľov za rok 2005 za básnické samizdaty (2006). Roku 2007 dostal osobitné apoštolské požehnanie Svätého Otca Benedikta XVI. na pergamene (v súvislosti s procesom beatifikácie biskupa Michala Buzalku).
Zdroj článkov: Spolok slovenských spisovateľov, SAV, Wikipédia, Databáze knih, LIC
