Viceprezidentka odborov, Monika Uhlerová v ROČENKE DAV DVA 2020: Sloboda sa obmedzila na neobmedzenú túžbu po zisku a konzume

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


V ročenke DAV DVA 2020 s podtitulom Čo robiť (pre zlepšenie postavenia pracujúcich) ste si mohli prečítať názory popredných českých a slovenských akademikov, osobností a intelektuálov. Medzi nimi je aj viceprezidentka odborov, PhDr. Monika Uhlerová, PhD. Prinášame vám jej článok. Ročenka DAV DVA sa dá stále objednať v kníhkupectvách.

ČO MAJÚ ROBIŤ ODBORY

Odbory sú kolektívnym nátlakovým združením a predpokladom ich úspešnosti pri dosahovaní svojich cieľov je vysoká miera organizovanosti a podpory. Niekoľko posledných dekád sa však táto miera znižuje a oslabuje. Vplýva na to množstvo interných faktorov vychádzajúcich z vnútorných systémových, inštitucionálnych či personálnych zlyhaní, ako aj externých dosahov, ktoré sú aj dôsledkom posilňovania globálneho kapitálu a cieleného oslabovania pozície a práv pracujúcich. Ale primárnu príčinu tohto stavu vidím (a tu si pomôžem Marxom) v postupnej strate triedneho povedomia pracujúcich v dôsledku akcentácie individualizmu, s čím je aj naša spoločnosť konfrontovaná posledných tridsať rokov.

Predpokladom existencie triedy je uvedomenie si, že k nej patrím, vedomie spoločných záujmov a organizovaný boj za dosiahnutie týchto záujmov. Jedným z nástrojov zlepšovania postavenia pracujúcich je odborové organizovanie a spoločný boj za svoje sociálne práva či už formou sociálneho dialógu, rôznych nátlakových akcií a štrajku. Je potrebné si uvedomiť, že kapitál a práca, čiže zamestnávatelia a zamestnanci, sú v prirodzenom konflikte a antagonistickom vzťahu, keďže primárne záujmy oboch skupín sú odlišné, sú nimi zisk vs. mzda.

SOCIÁLNY DIALÓG JE KULTIVÁCIOU KONFLIKTU

Sociálny dialóg je kultiváciou tohto konfliktu a necháva ho v latentnom stave so snahou vyhnúť sa jeho priamej demonštrácii. Pre to, aby sa tento konflikt nestal pre spoločnosť deštruktívny, a teda pomyselný zápas bol vyrovnaný, potrebujeme silné organizácie pracujúcich. Za posledné tri dekády sa aj naša, sťaby postsocialistická spoločnosť, stala obeťou modly tzv. slobody, ktorá sa však obmedzila na neobmedzenú túžbu po zisku a konzume. Začali sme žiť v presvedčení, že bohatý sa môže stať každý, kto uverí vo svoje schopnosti, kto využije príležitosti, ktoré sú rovnaké a bez limitov úplne pre každého, a ten, kto je chudobný, chorý, či iným spôsobom vylúčený z „pretekov“ o bohatstvo, nesie si za tento stav zodpovednosť sám, lebo je lenivý, neschopný, nevzdelaný. Takéto zmýšľa-nie značne poznačené ideológiou individualizmu až hraničiace so sociálnym darvinizmom považujem za nebezpečné a pre spoločnosť v konečnom dôsledku patologické.

Pri takomto mentálnom nastavení sú, samozrejme, odbory považované za zbytočné a parazitujúce organizácie. A to má opäť len dosah na oslabovanie pozície pracujúcich s nevyhnutnými konzekvenciami, ako je napríklad dlhodobo nízka úroveň miezd. Súčasná post industriálna spoločnosť stavia odbory pred ďalšie výzvy, medzi ktoré radím tzv. 4. priemyselnú revolúciu spojenú s digitalizáciou a automatizáciou a klimatické zmeny.

V oboch prípadoch môžeme predpokladať vážne dosahy aj na svet práce, pracovno-právne vzťahy, oblasť ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci, štruktúru a charakter trhu práce. Za nevyhnutnú považujem diskusiu a neodkladné opatrenia férového prechodu na digitalizovanú a zelenú sociálne spravodlivú ekonomiku. Dané výzvy sa, podľa môjho názoru, spájajú s nevyhnutnosťou posilňovania a dodržiavania sociálnych práv, vytváraním kvalitných a hlavne udržateľných pracovných miest, skracovaním pracovného týždňa, znižovaním daňového zaťaženia práce, vyšším zapojením žien a mladých ľudí do rozhodovacích procesov, nerovným zaobchádzaním so zamestnancami a zamestnankyňami na pracovisku, či sociálnou inklúziou marginalizovaných skupín. A odbory musia byť nositeľom týchto tém, poukazovať, vytvárať tlak na vlády a hľadať riešenia pre zaistenie udržateľného rozvoja.

UDRŽATEĽNOSŤ A SOCIÁLNA ZODPOVEDNOSŤ

Nie konkurencieschopnosť a hospodársky rast, ale udržateľnosť a sociálna zodpovednosť budú základným imperatívom nového ekonomického modelu. Aj mentálne nastavenie našej spoločnosti musí prejsť istým obrodením. Musíme si uvedomiť, že súčasný ekonomický systém pod mylným rúškom slobody a individualizmu postavený na bezprecedentnom raste s obmedzenými zdrojmi, je neudržateľný. V konečnom dôsledku nás vrhá do ekonomickej a sociálnej neslobody, vytvára obrovské sociálne a príjmové rozdiely a drancuje planétu. Na tom, či sa súčasná civilizácia dokáže s týmto problémom, ktorého je zároveň i strojcom, popasovať, stojí jej ďalšia budúcnosť a existencia vôbec. V blízkej budúcnosti budú v súvislosti s klimatickými zmenami rôzne zničujúce prírodné javy a katastrofy ako záplavy, suchá, požiare, hurikány, tsunami, búrky narastať a naberať na intenzite. V ich dôsledku budú najchudobnejší tejto planéty najviac zasiahnutí. Chudobní, ktorí zároveň nesú najmenšiu zodpovednosť za tieto zmeny, budú ešte viac chudobnieť. Obávam sa však, že tí najbohatší budú mať prostriedky na to, aby dokázali dôsledky klimatických zmien zvládnuť. Vidiecke oblasti a ich obyvateľstvo, ktoré už teraz trpí nedostatkom akejkoľvek sociálnej ochrany, bude sociálne najviac po-stihnuté a tlačené do chudoby.

KLIMATICKÉ ZMENY A PRACOVNÉ MIESTA

Klimatické zmeny sa podpíšu aj pod zánik niekoľkých desiatok miliónov pracovných miest. Sociálne zabezpečenie zohráva dôležitú úlohu v ochrane domácností zasiahnutých dôsledkami extrémneho počasia. Musí byť čo najviac flexibilné a adaptabilné na rýchlo meniace sa podmienky a prostredie a garantovať záchrannú sieť pre tých, ktorí sú a budú klimatickými zmenami zasiahnutí najviac. Sociálna ochrana ako preventívny nástroj sociálnej politiky je lacnejší ako všetky ďalšie nástroje, ktoré budú použité na odstránenie dôsledkov nielen klimatických zmien. Viem, že mnohí zamestnanci na Slovensku bojujú o svoje prežitie, ktoré im, bohužiaľ, ich príjem nie vždy dokáže zabezpečiť. Kým nemajú zabezpečenú dôstojnú mzdu a základné existenčné potreby, sťažka budú uvažovať o klimatických zmenách, vymieraní tisícok živočíšnych a rastlinných druhov, zelenej ekonomike, environmentálnej zodpovednosti veľkých firiem. Je preto dôležité zdôrazňovať tento problém aj v rámci odborov, preniesť vážnu diskusiu na národnú úroveň a vysvetľovať súvislosť medzi environmentálnou záťažou, vážnymi klimatickými zmenami a ďalším prehlbovaním sociálnych a príjmových nerovností, chudobou a vôbec udržateľnosťou života ako takého. Mnoho krajín už začalo implementovať politiky na zabránenie a odstránenie dôsledkov klimatických zmien, aby ochránilo svoje obyvateľstvo.

DIGITALIZÁCIA A IV. PRIEMYSELNÁ REVOLÚCIA

Digitalizácia stavia odbory a pracujúcich pred ďalšie vážne otázky. V rámci tejto témy sa hovorí najmä v technologických a ekonomických súvislostiach, prípadne o možných zmenách na trhu práce. No veľmi málo pozornosti sa venuje sociálnym dosahom, ktoré v žiadnom prípade nemôžu byť opomínané. V tomto kontexte môžeme predpokladať redukciu pracovných miest, ale aj vznik úplne nových pracovných miest a profesií. V dôsledku toho možno očakávať nárast štrukturálneho nadbytku pracujúcich, nárast sociálneho napätia a konfliktov. Obávam sa zvýšenej miery flexibilizácie a prekerizácie práce, vzniku nových sociálnych rizík a vytvárania nových sociálnych skupín, kde budú opäť tzv. konkurencieschopní, ohrození a vylúčení a následnej polarizácie spoločnosti. Riziká vidím v redukcii sociálnych štandardov a oslabení systémov sociálneho zabezpečenia a znižovaní podielu práce na národnom bohatstve.

Z tohto dôvodu bude nevyhnutné nastaviť verejné politiky tak, aby zo 4. priemyselnej revolúcie neprofitovala len úzka skupina vyvolených. Cestu vidím cez nástroje daňovej, sociálnej, vzdelávacej politiky, posilňovanie príjmov verejných rozpočtov napríklad cez oveľa ambicióznejší daňový mix, presun daňového bremena z práce na kapitál, progresívne zdaňovanie a platby do schém zdravotného a sociálneho zabezpečenia, zavedenie nových alebo posilnenie u nás skôr marginálnych daní, napr. daň z luxusu, majetkové dane, environmentálne dane, digitálne dane, dane z robotov, ďalej posilnenie sociálneho dialógu ako garancie sociálneho zmieru a prevencie sociálnych konfliktov na všetkých úrovniach horizontálnej i vertikálnej, legislatívne ukotvenie nových foriem práce v pracovno-právnom či daňovom kontexte. To je len niekoľko konkrétnych nástrojov, ktoré budú nevyhnutné pre riešenie ekonomických a sociálnych dosahov digitalizácie vo svete práce.

ÚLOHA ODBOROV

Úloha odborov na všetkých úrovniach, podnikovej, národnej, európskej i medzinárodnej, bude aj v tomto transformačnom procese nezastupiteľná. Je to jeden z mála nástrojov pracujúcich, cez ktorý môžu bojovať za zachovanie už existujúcich či vydobytie ďalších sociálnych štandardov, za zvýšenie miezd a väčší kus z koláča vyprodukovaného bohatstva. Na národnej a nadnárodnej úrovni musia odbory vytvárať sústavný tlak, napríklad aj cez inštitúcie sociálneho partnerstva, na politické reprezentácie, aby prijímala opatrenia smerujúce k sociálnej spravodlivosti, zabezpečeniu, solidarite a ochrane.

PhDr. Monika Uhlerová, PhD. pre DAV DVA

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


4 thoughts on “Viceprezidentka odborov, Monika Uhlerová v ROČENKE DAV DVA 2020: Sloboda sa obmedzila na neobmedzenú túžbu po zisku a konzume

  • 14. septembra 2020 at 12:06
    Permalink

    Slovenske hospodarstvo vyprodukuje tovar za 5 miliard euro kazdy mesiac tato suma 5 miliard euro sa objavi kazdy mesiac na uctoch obcanov??? Ked nie tovar sa stava nepredajnym a klesa vyroba!!!:)))

    Reply
  • 14. januára 2021 at 9:46
    Permalink

    TRIEDNE VEDOMIE ROBOTNÍCKEJ TRIEDY?
    Ak hovoríme o triednom povedomí, nie som si istý, či hovoríme o niečom čo nikdy neexistovalo.
    Keby aspoň náznak bývalej existencie, ktorá sa vytratila ako vietor v poli, aj to by aspoň evokovalo chuť k jeho znovunachádzaniu.
    Robil som presne 3 roky ako robotník medzi robotníkmi jedného subdodávateľa autopriemyslu a predpokladám, že som získal dostatočný obraz.
    Ak absolútna väčšina robotníkov (príslušného veku) spomína nostalgicky na istoty socializmu, komunistov by už nevolila, nevidia politickú stranu ktorá by hájila ich záujmy a k hystérii 2019 smerovanej proti SD gradovanej ku koncu volebného obdobia sa skôr pridali akoby ju mali ignorovať.
    Zástupcov odborov vidia ako podplatených ľudí, ktorí sa tak zaštiťujú pred možným vyhadzovom z práce.

    KEDY TO ZAČALO?
    ROBOTNÍCKA TRIEDA SA DISKREDITOVALA SAMA
    Robotnícka trieda sa neuveriteľne zdiskreditovala, keď 1989 prišli robotníci z ČKD do Prahy, pod heslom „Nebudete biť naše deti!“ (ktoré študujú zadarmo vďaka vám) a hrozili vláde komunistov generálnym štrajkom, ktorý sa aj realizoval 27.11.1989, do ktorého sa zapojila celá československá trieda robotníkov (do dvojhodinového generálneho štrajku išlo 75 % tovární, úradov, škôl a obchodov) a výsledok ako väčšina voličov, potvrdila v najbližších “slobodných” voľbách.
    Ako vtedy napísal Klubert: “Úspech generálneho štrajku presvedčivo dokázal, že komunistický režim stratil podporu obyvateľstva a revolučné zmeny v ČSSR už nie je možné zvrátiť. “

    POSLEDNÝ ĽAVICOVÝ POKUS
    V roku 1990, keď sa Valtr Komárek ešte chcel etablovať v ľavicovej politike, pokúsil sa propagovať samosprávny socializmus medzi robotníkmi v ČKD Dukla. Usporiadal prednášku, kam prišlo asi 40 popredných robotníkov – majstrov a vedúcich. Prednášku si vypočuli, a potom bez jediného slova odišli, ani len nepokývali hlavou. Jednoducho, tá vec bola „zabitá“, a odvtedy sa situácia podstatne nezmenila.

    ROBOTNÍCI DODNES HLASUJÚ PROTI SVOJIM ZÁUJMOM
    Robotníci sami seba slobodne zbavili všetkých výhod pod dojmom získania švajčiarskych platov a socialistických istôt a teraz (r.2020-21) triezvo hodnotia svoju situáciu a väčšinou fňukajú, lebo platiť VŠ už deťom nevládzu – komunistov už voliť nebudú a hlasy dávajú radšej lumpenproletárskemu neonacistovi alebo novodobým milionárom v parlamente a vláde, ktorí “vedú ľud”.
    Pracujúce Slovensko sa dostalo do zvláštneho stavu.

    Reply
  • 14. januára 2021 at 12:13
    Permalink

    PhDr. Uhlerová: „Je potrebné si uvedomiť, že kapitál a práca, čiže zamestnávatelia a zamestnanci, sú v prirodzenom konflikte a antagonistickom vzťahu, keďže primárne záujmy oboch skupín sú odlišné, sú nimi zisk vs. mzda. Aj mentálne nastavenie našej spoločnosti musí prejsť istým obrodením.“
    ***
    Pod dojmom Marxovej teórie spravodlivosti, podľa ktorej robotník dostáva zaplatený ekvivalent za dobu pôsobenia pracovnej sily, teda doby približujúcej sa dobe spoločensky nutnej na výrobu tovaru a zostatok času – nadbytočný čas pracovnej smeny, po ktorú tá istá pracovná sila vytvára nadprácou – nadprodukt a teda nadhodnotu, ktorá patrí kapitalistovi, by sme si mali ujasniť čo vlastne antagonizmus vo vzťahu vytvára.
    Ak na to prídeme, možno bude jednoduchšie vytvoriť mentálne nastavenie robotníckej triedy alebo vôbec všetkých pracujúcich námedzne pracujúcich – teda za mzdu.

    Na našich pracoviskách sa protirečenie medzi fyzickou a duševnou prácou dá krájať. Robotníci nenávidia technikov a administratívu, ktorá im vytvára denný plán a teda zapĺňa robotníkom nadbytočný pracovný čas. Administratíva nenávidí robotníkov, ktorí večne hundrú a nie sú spokojní so žiadnym plánom a obidve tieto skupiny námedzných pracujúcich nenávidia vrcholové vedenie od riaditeľov a ich skupinu dôstojníkov od biznis unit vedúcich, vedúcich smeny, majstrov až po tímlídrov. A všetci svorne nenávidia svoju prácu a útrpne čakajú na piatok.

    Ďalšia nenávisť vzniká medzi kmeňovými a agentúrnymi firmami (poverené napr. vstupnou kontrolou alebo repasiou). Agentúrne firmy zamestnávajú pracovníkov výhradne na živnosti a tak ich hodinové mzdy sú 3-krát vyššie ako mzdy kmeňových. A môže sa stať, že zahraničný vlastník sa ohradzuje proti vedeniu podniku prečo v určitom prípade platí agentúre dvojnásobné hodinové tarify, keď pre Slovensko má byť iba max. 15 €/h? Pričom kmeňoví si odnášajú v čistom 5-6 €/h.
    V atmosfére nenávisti je ťažké dostať dostať ľudí do odborov alebo dokonca získať triedne povedomie.

    Vráťme sa však k začiatku. Prečo je robotník antagonisticky naladený, keď podpísal zmluvu (v ktorej je platený nie za prácu ale za svoju pracovnú silu) a teda vie do čoho ide? Prečo začína byť nespokojný, keď podľa zmluvy dostane ekvivalent a pre všetkých sa vytvára dojem, že je to mzda za celú 8-hodinovú zmenu?

    Reply
  • 15. januára 2021 at 22:04
    Permalink

    … kmeňovými pracovníkmi a agentúrnymi firmami (poverené napr. vstupnou kontrolou alebo reworkom) …

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *