Na Slovensku musíme robiť všetko preto, aby sa zvyšovali mzdy, posilňovali odbory, zmenšovala sa nerovnosť a fungoval sociálny štát. Musíme podporovať štátne a družstevné vlastníctvo a ekonomickú demokraciu. Musíme tlačiť na rast minimálnej mzdy a elimináciu vykorisťovania.
Ľuboš Blaha
Prvý máj* je symbolom ľavice, najľavicovejší medzinárodný sviatok, ktorý zdôrazňuje ako veľmi je dôležité ctiť si človeka a jeho prácu. A nejde len o prácu fyzickú, ale aj duševnú. Práve v 21. storočí je mimoriadne dôležité pýtať sa na zmysel práce, budúcnosť práce a hlavne spravodlivé podmienky pre prácu.
Ľavicové, socialistické, sociálno-demokratické a komunistické hnutia a strany vznikali ako reakcia na katastrofálne pracovné podmienky pracujúcich ľudí napr. v 19. storočí (Francúzsko, Nemecko, Británia). Zaujímavosťou je, že proletariát vznikol napríklad v Británii až po obilnom prevrate – teda zákaze drobného poľnohospodárstva, čo spôsobilo, že si ľudia z dedín hľadali prácu v priemyselných centrách. Bola to teda hlavne práca, resp. boj za jej spravodlivé ohodnotenie, čo bola hlavná motivácia pre vznik ľavicových síl. Ľavičiari vždy stáli na strane pracujúcich.
Vízia pre ľavicu v 21. storočí by mohol byť podmienený základný príjem (napr. pre umelcov, kreatívne povolania) a plná zamestnanosť v zmysluplných verejnoprospešných povolaniach (základné zabezpečenie fungovania štátu, verejné služby atď.) – kde bude práca nie lopotou, ale potešením. Bankári, oligarchia, finančné skupiny, nadnárodné korporácie a iné záujmové skupiny stoja v protiklade záujmov bežných pracujúcich ľudí a je jedno, či manuálne alebo intelektuálne. Moc zmeniť svet je stále v nás, v davoch obyčajných ľudí.
Po inštalácii neoliberálneho kapitalizmu v roku 1989 nasledovalo vykorisťovanie, prepúšťanie spojené s privatizáciami, kumulovanie nadhodnoty a ziskov medzi najmajetnejšími, socializácia strát, odcudzená práca, nezmyselná práca či prekarizovaná práca. Krízu v roku 2008 zachránili injekcie z verejného sektora, pokrytie strát z platov zamestnancov. Problematika práce bude aj podľa futurológov veľkým problémom pre 21. storočie. Mnohé pracovné miesta nahradia roboty, čím prídu o prácu milióny ľudí. Potom prišla koronakríza, ktorá otvorila ďalšie problémy pri tzv. home ofisoch, keď sa zlial voľný čas s pracovným. Koronakríza tiež ukázala potrebu zásahu štátu a taktiež neschopnosť trhu odolávať podobný krízam. Po koronakríze nastala zase inflácia, ktorá opätovne ukazuje nedostatky trhových riešení hospodárskych problémov. Matovičova, Hegerova a Odorova vláda nesú priamu zodpovednosť za zníženie sociálnych štandardov väčšiny pracujúcich ľudí.
Vráťme sa ešte do histórie. Treba si uvedomiť, že v demokratickej prvej ČSR vtedajší mocipáni nariadili strieľať do obyčajných ľudí, ktorí len žiadali svoje základné práva a ľudskú dôstojnosť. „25. mája 1931 napadli Slávikovi četníci demonštráciu poľnohospodárskych robotníkov vedenú komunistickým poslancom Štefanom Majorom. Zastrelili troch demonštrantov a mnohých zranili. … Četníci vykázali z Košút aj komisiu Ligy pre ľudské práva, zloženú zo samých právnikov, ktorej bol aj člen redakcie DAVu D. Okáli,“ píše S. Drug. Mimochodom cukrovar v Sládkovičove už ani neexistuje, nakoľko podľahol ekonomickej kolonizácii po roku 1989. Štrajkov a protestov bolo v tzv Prvej republike ako húb po daždi. Okrem Krompách, kde zabili štyroch ľudí, treba určite spomenúť aj mestá ako Nové Mesto nad Váhom, Gemerská Hôrka, Hlohovec, Rumanová, Močenok a Vráble. Podľa J. Minárika bolo na Slovensku v rokoch 1921-1938 asi 920 štrajkov, na ktorých sa zúčastnilo 270 000 robotníkov. V rokoch krízy 1929-1933 úrady zaznamenali 1034 akcií nezamestnaných. V tom čase sa na stranu pracujúcich postavili mladí slovenskí komunistickí intelektuáli z prostredia DAVu (Novomeský, Clementis, mladý Husák a spol.). Predstavitelia súčasnej vlády ako napr. Ľuboš Blaha či sám Robert Fico sa k odkazu davistov hrdo hlásia.
Každá ľavicová vláda by mala posilňovať práva pracujúcich. Aj súčasná ľavicovo-konzervatívna vláda sa k pracujúcim otvorene hlási, na rozdiel od tej bývalej… Zostáva nám ľavicovým voličom veriť, že bude robiť všetko preto, aby práva pracujúcich posilnila.
Moju nočnú zmenu berte ako dôkaz toho, že si vážim týchto ľudí. Je to prejav solidarity.
Robert Fico
Prvý máj je medzinárodným sviatkom všetkých autentických ľavičiarov. Vyznáva hodnotu práce, tak fyzickej, ako aj intelektuálnej, a jej spravodlivého ohodnotenia a dobrých pracovných podmienok. 21. storočie otvára nové výzvy o budúcnosti práce v rôznych súvislostiach ako automatizácia, riziká prekarizácie, presahovanie voľného času a pracovného času v rámci flexibilných povolaní či riziká nezamestnanosti.
Morálnou povinnosťou každého ľavičiara je vždy stáť na strane ľudí, ktorí poctivo pracujú a zastať sa ich v boji za spravodlivú odmenu a dôstojné podmienky.
* Sviatok práce alebo 1. máj je medzinárodný sviatok pracujúcich. Uznesenie o oslavách prijal ustanovujúci kongres II. internacionály roku 1889 v Paríži na pamäť všeobecného štrajku a masových demonštrácií chicagskych robotníkov, ktoré sa konali roku 1886 za osemhodinový pracovný čas. V roku 1886 sa všade v USA – od New Yorku po San Francisco zdvihla vlna demonštrácií. Centrom boja bolo Chicago, do ktorého ulíc vyšlo 1. mája 40 000 štrajkujúcich. Štrajky pokračovali ešte dva dni, ale 3. mája využila polícia stretnutie štrajkujúcich so štrajkokazmi a začala paľbu do robotníkov, pričom šesť osôb bolo zabitých a päťdesiat ťažko ranených. Po krvavých udalostiach v Chicagu rozpútali úrady v celých USA štvanice proti robotníckemu hnutiu a masovo zatýkali. Po vzniku Česko-Slovenska bol od roku 1919 1. máj vyhlásený za štátny sviatok. Prvomájové oslavy sa niesli v duchu boja proti nezamestnanosti a zhoršovaniu postavenia pracujúcich. V rokoch 1933 – 1938 vyjadrovali protest proti fašizmu a vojne. Prvomájové oslavy boli v období socializmu v Česko-Slovensku po vzore Sovietskeho zväzu spojené s prvomájovými sprievodmi s alegorickými voz.
Článok pripravil zakladajúci člen DAV DVA
Článok je to určite krásny, ale nedokázal som ho celý prečítať. Mňa by skôr zaujímalo, ako podchytiť mladú generáciu do cca 45 rokov. Unikajú do liberálnych kruhov. Liberáli pracujú s nimi ticho v pozadí, rôznymi formami a kanálmi. Masmédia im pomáhajú naplno. Ako to teda robia, že si vedia získať mladých v takom množstve? Ako to robia v Bratislave keď tam majú taký úspech? Poučme sa od nich, sú v tom dobrí.