Recenzia Dr. Lukáša Perného na preklad prvej dizertačnej práce o Štúrovi obhájenej v zahraničí Slovenskou Helenou Turcerovou-Devečkovou.
TURCEROVÁ-DEVEČKOVÁ, Helene: Ľudovít Štúr a myšlienka slovenskej nezávislosti. Bratislava : VSSS, 2024
Vydanie diela Heleny Turcerovej Devečkovej je istým spôsobom možnosť vrátiť sa v čase na začiatok 20. storočia a nahliadnuť do myslenia v dobe, kedy Slováci ešte nemali svoju štátnosť. Prekladateľkou diela je Dr. Stanislava Moyšová, jedna z členiek Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej, vysokoškolská pedagogička, francúzštinárka, ktorá tlmočí pre európske inštitúcie a pôsobí aj na Univerzite Komenského. Jej pracovné jazyky sú francúzština, angličtina a taliančina. Má za sebou už niekoľko knižných prekladov ako napr. Memoáre Františka Tótha, Mýty, na ktorých stojí antisemitizmus či Bodka za stredovekom. Taktiež sa v rámci vedeckej činnosti kriticky venuje problematike rodovo vyváženého jazyka.
Kniha Ľudovít Štúr a myšlienka slovenskej nezávislosti bola hlavnou témou rozhovoru pre Západoslovenskú televíziu, ktorý si pozrela vyše tisícka ľudí, následne bola prezentovaná na ďalších miestach, vrátane slávnostnej Výborovne Matice slovenskej. Na prezentácii sa podieľali poprední literárni vedci a historici ako doc. Peter Podolan, doc. Pavol Parenička či prof. PhDr. Ladislav Franek, CSc. Samotná Turcerová Devečková, podľa autorky predslovu a prekladu Dr. Moyšovej, nestrávila väčšinu svojho života na javiskách politiky a akadémie, naopak, skromne učila na malých školách. Vďaka štúdiám na francúzskom lýceu v Moskve sa však táto pôvodom Turčianka dostala až do česko-slovenskej delegácie na mierovej konferencii vo Versailles, pričom ju odporučil sám T. G. Masaryk. Treba však dodať, a to pripomína vo svojej štúdii doc. Podolan, že z francúzštiny a ruštiny prekladala takých slávnych autorov ako Balzac, Rolland, Diderot, Dumas, Gercen, France, Benoit, Tolstoj, Kraszewski či Kuprin. Preložila asi 12-tisíc tlačených strán.
Hneď v úvodnej časti diela je pozoruhodný Turcerovej poznatok, ktorý takpovediac korešponduje s kultúrno-politickým programom Novomeského o moste medzi „človečenstvom východu a kultivovanosťou západu“: Slováci upierajúci zrak raz na Západ, ktorý ich priťahuje leskom svojej civilizácie, a inokedy zas smerom na Východ, kde objavujú svojho vlastného ducha. Dielo má vyše 230 strán, pričom samotná práca má 5 kapitol analyzujúcich detstvo a mladosť, študijné a učiteľské roky, otázky boja za „slovenskú vec“, Štúrovu politickú činnosť a napokon problematiku Štúra a panslavizmu) okolo 180 strán, súčasťou je predslov prekladateľky, štúdia Petra Podolana a zoznam použitej literatúry. V závere nájdete tiež odporúčanie k obhajobe od dekana Filozofickej fakulty Univerzity v Paríži A. Croiseta a povolenie na tlačené vydanie rektorom Parížskej akadémie L. Liardom.
V prvej kapitole sa čitateľ dozvedá o vplyv profesora Leopolda Petza, priaznivca Kollára a Šafárika na Štúrovo slovanské cítenie, ale aj vplyv otca Karola Štúra. Autorka sa v prvej kapitole výrazne venuje fungovaniu Spoločnosti česko-slovenskej, podrobne analyzuje jej stanovy. Podobnejšie sa venuje aj známemu výstupu štúrovcov na hrad Devín, pričom kriticky dodáva, že táto mládež bola veľkorysá, ale aj naivná, nakoľko príliš skoro sa nadchla na veľké ciele, na ktoré ešte podľa autorky neboli dostatočne vyzretí: príliš veľa emócií, málo racionálnosti, prekypujúci entuziazmus (s. 37). Uvádza vplyv poľskej revolúcie na slovenskú mládež (autorka našla analogické poľské spolky Filomati a Filatéri, mali podobné stanovy, taktiež organizovali výlety do okolia, oceňoval ich aj Mickiewicz; sám Štúr mal pozitívny vzťah k poľštine, s. 40), analyzuje Štúrovu osobnosť cez jeho básne a výber predmetov počas štúdia, kde dominujú empirická psychológia, rímska klasika, latinčina, logika, história, filozofia mravov, estetika a religionistika, fyzika, cirkevné dejiny, maďarský jazyk, religionistika, prirodzené právo, encyklopédia vied, Starý zákon, metafyzika, teológia, Nový zákon, hebrejčina atď. Na s. 41 autorka pripomína, že Štúr hlásal potrebu vzdelávania ľudu. Láska k ľudu je podmienená poznaním seba samého, svojho ľudu a taktiež ľudstva, hlásal Štúr v čase, keď prednášal. Autorka opisuje, ako bol Štúr vymenovaný za tajomníka Spoločnosti česko-slovenskej, akú agendu v tejto funkcii mal; ďalej kontakty s Vrchovským a ich zásadný vplyv na samotného Štúra; situáciu okolo študentských výtržností, ktoré viedli k zrušeniu Spoločnosti česko-slovenskej a vznik Slovanského ústavu, a nakoniec to, ako sa Štúr stal námestníkom prof. Palkoviča.
Autorka sa podrobne venuje stanovám, tentokrát Slovanského ústavu. Opakovane zdôrazňuje, že v tomto období bol Štúr výrazne pod vplyvom Jána Kollára, s ktorým sa na sklonku života dostával do ostrých sporov v otázke jazyka. Kollárov vplyv tu je zrejmý najmä v kontexte veci slovanskej. Štúr v tomto období dáva súkromné hodiny, supluje profesorov, opravuje práce mladších študentov, radí, kritizuje, a je všeobecne činný. Za tri roky vyučovania dostal iba 100 zlatých, pokúsil sa dostať cez pôžičku do Berlína, čo mu nevyšlo a preto prechádza do Halle, kde študuje filozofiu, históriu a filológiu, a ako dodáva autorka, na dva roky sa vytráca zo slovenského národného hnutia.
Autorka čitateľovi predstavuje genézu vzniku Spoločnosti milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorej súčasťou boli Kollár, Hollý, Hamuljak, Kuzmány, Ottmayer, Žella. Spoločnosť vydávala almanach Zora, pričom Turcerová zdôrazňuje, že sa v ňom používala bernolákovčina alebo Dobrovského pravopis (s. 57). Tu začínajú korene sporu Štúra s Kollárom, a dodáva, že je to prvýkrát, čo sa evanjelik postavil na stranu katolíkov. Ďalej autorka uvádza prínos Martina Tamaškoviča, ktorý prebúdzal národné vedomie medzi meštianstvom. Po odchode Štúra Slovanský ústav prebrali A. H. Škultéty, B. Červenák a J. M. Hurban; ďalej uvádza vznik tajného spolku Vzájomnosť, ktorého členmi boli Červenák, Škultéty, Hurban, Ollík, Vrchovský, Chalupka (s. 65). K Štúrovi sa autorka vracia po mnohých odbočkách k problematike praktického rozvíjania slovanskej vzájomnosti na s. 70. V Halle Štúr objavuje Heglovu filozofiu, chodí na prednášky Edrmanna, Schallera, Roepella, Léona, Blanca, Boppa a Potta. Autorka uvádza, že mala v pláne vydať sa po stopách Štúrových štúdií v Halle, k čomu ale nedošlo. Uvádza tiež, že všetky Štúrove prednášky po návrate z Halle sú výsledkom vplyvu Hegla, Cieszkowského, Mickiewicza a ruských slavianofilov. Štúr navštevuje pod vplyvom Kollára Lužice, o čom píše báseň Žrec a publikuje tiež správu z cesty. Na s. 74 sa autorka venuje vzťahu Štúra k Márii Pospíšilovej. Mimochodom, Turcerová Devečková vo svojej štúdii pre Letopis Živeny v roku 1928 (Z intímneho života Štúrovho) vytvorila mýtus, ktorý ovplyvnil aj Ľuda Zúbeka v kontexte Adely Ostrolúckej v tom, že podľa S. Moyšovej sa nedá hovoriť o sentimentálnom vzťahu, nieto o plánoch na sobáš. Na tomto mýte je postavený aj najnovší román Mariany Čengel Solčanskej Milenec Adely Ostrolúckej (Ikar, 2024) a takisto aj v pripravovanom filme, ktorý sa má dostať do kín v roku 2026, kde je Adela Ostrolúcka stvárnená ako osudová láska (podľa tlačovej správy Historický film o Štúrovi príde do slovenských kín).
Moyšová počas diskusie v Matici dodala, že v skutočnosti Štúr mal vzťah k minimálne trom ženám, pričom meno tretej nepoznáme a išlo zrejme o študentskú lásku, ktorej venoval zopár veršov. Celkovo do problematiky vzťahu Štúra k trom spomínaným ženám zanieslo Turcerovej dielo do problematiky mystifikáciu a chaos.
Autorka sa ďalej podrobne zaoberá problematike spájania luteránov s kalvínmi pod taktovkou grófa Zaya za účelom oslabenia slovenského elementu v cirkvi (s. 78, 79). Turcerová zdôrazňuje, že cirkev bola v tom čase hlavným orgánom cirkevného verejného života, a práve evanjelická cirkev bola dostatočne liberálna na to, aby Slovákom dovolila ponechať si národný jazyk a nezávislosť, protestantizmus totiž je principiálne proti násiliu na vedomí jednotlivca (s. 80). Inde však dodáva, že Slovákom bolo bližšie pravoslávie, ku ktorému sa napokon takmer všetci štúrovci ku koncu priblížili, ba dokonca aj katolík Ján Palárik: „Slovenská zasnená a trocha mystická povaha sa k protestantizmu vôbec nehodila. Naturel Slovákov by lepšie vyjadrilo pravoslávie, ktoré nebolo tak strohé. Puto, ktoré spájalo Slovákov s protestantizmom ako so zárukou ich záujmov, bolo výsledkom racionálnej úvahy v oveľa väčšej miere, ako pravým náboženským cítením…“ (s. 82). Turcerová sa ďalej venuje práve sporom na poli cirkevnom. Všíma si tiež genialitu Štúrovho taktizovania na politickom poli, keď analyzuje jeho citát o tom, že Slováci nepožadujú svoje práva preto, že chcú byť národom, ale preto, že tieto práva sú užitočné všetkým občanom Uhorska, aby malo osvietených ľudí a občanov, ktorí sú ochotní slúžiť krajine, a to nie je možné, ak občanov oberú o jazyk (s. 89).
Venuje sa tiež sťažnostiam a prosbopisom Slovákov (vystupujú tu z dejín Štúr, Jozefy, gróf Kolovrat, Stromský, Kollár, Metternich, Hurban), fungovaniu resp. nefungovaniu konventu v roku 1841, reakciám Maďarov (Kossuth hovorí o zločine proti Uhorsku atď.). Autorka ďalej analyzuje zabudnuté a nedokončené dielo Ázia a Európa, čiže miesto Ruska vo vzťahu k Ázii (s. 97), analyzuje Štúrov vzťah k filozofii a Heglovi a filozofii dejín (s. 99, 100). V tomto kontexte je spomínaný Samuel Ormis ako človek, ktorý adoroval Štúrov filozofický prínos, s čím však autorka nesúhlasí a dodáva, že v Štúrovom diele vraj nie je vidno posun od Hegla; naopak, oceňuje jeho prednášky o slovanských dejinách. Dodáva, že sa inšpiroval aj Franzom Boppom, teda konkrétne jeho gramatikou. Turcerová sa tiež venuje výsluchom štúrovcov, ktorých obviňovali z panslavizmu (Pulszky, Benyovszky, vs. Francisci o Kollárových návštevách v Prešporku, Štúr o obvineniach z nepriateľstva vlasti). Turcerová rieši iniciovanie druhého prosbopisu.
Tretia kapitola analyzuje predovšetkým vývoj hnutia, podrobné fungovanie spolkov, pôsobenie vo funkcii šéfredaktora Slovenských národných novín, dielo Nárečja slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí a Štúrovu slovenskú gramatiku. Začína odvolaním Štúra, avšak dodáva, že vďaka tomu sa štúrovské hnutie rozšírilo po celom Slovensku, čo podčiarkol na prezentácii knihy aj doc. Parenička. Štúrovci následne oživili kultúrny a národný život aj v malých slovenských mestách (s. 114). Výrazne sa autorka venuje vzniku a fungovaniu Tatrína, ktorý vzniká 27. augusta 1844; ďalej vzniku a problematiku spolkov triezlivosti, víziu spojenia slovanských spolkov (Jednota slovenskej mládeže v Uhorsku). Ďalej sa autorka venuje problematike jazyka: „Vo chvíli, keď Štúr začínal byť činný, slovenčinu používali len katolíci, zatiaľ čo evanjelici si osvojili za spisovný jazyk češtinu…“ (s. 120). Autorka pripomína, že kým Česi s Kollárom apelovali na všeslovanskú vzájomnosť v praxi realizovanú vzájomnosťou s Čechmi (panslavistický romantizmus) s tézou o spoločnej spolupráci (Podolan v tomto kontexte spomína Kollárov neúspešný pokus poslovenčiť češtinu, čo dopadlo fiaskom pre obe strany sporu), na Slovensku sa začali prejavovať tendencie presadzujúce postupné osamostatnenie (s. 123). Potom Turcerová prechádza do problematiky periodík a ich redakčného plánu, predovšetkým Slovenských národných novín. Špeciálne oceňuje Štúrove preklady statí od Thiersa a opisu prechodu Napoleona cez Alpy.
Ďalej rozoberá kontexty diela Narečja slovenskuo…, ku ktorému autorka pristupuje skepticky, oceňuje však jeho význam pre národné dejiny a nadchnutie sa myšlienkou národnej emancipácie. Dodáva, že dielo ulahodilo aj starým obdivovateľom Kollára, nakoľko v ňom našli vyvrcholenie jeho ideí v zoskupení slovanskej rôznorodosti (s. 130 až 133). Štúr sa však podľa autorky ako Slovan obával rozdrobenia Slovanov na maličké národy, a ako Slovák zase toho, že Slováci budú pohltení inými národmi (s. 135). Turcerová pripomína, že Štúr sa snažil čoraz viac dokázať nadradenosť slovenčiny nad ostatnými slovanskými nárečiami, čo bolo v rozpore s Kollárom, ktorý kritizoval tvorbu akejsi hierarchie medzi slovanskými národmi v diele Hlasowé o potřebe jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky (s. 136). Tu je pozoruhodné, že Kollár u Slovákov identifikoval aj česko-slovenčinu, čistú slovenčinu, srbsko-slovenčinu, rusínsko-slovenčinu, maďarsko-slovenčinu, poľsko-slovenčinu a nemecko-slovenčinu (s. 137). Do toho autorka pripomína úsilia Antona Bernoláka a jeho úsilie o presadenie jazyka „západouhorských žúp“ (s. 137), ale aj Bohuslava Tablica a jeho stredný postoj, podľa ktorého nárečia v každej dedine nemožno považovať za skutočné nárečia (s. 138). Dobrovský zase ľutuje, že sa Slováci nechcú zjednotiť s Čechmi a poukazuje na Nemcov, ktorí sa dokázali dohodnúť pri zjednocovaní (s. 139). Palacký zase razil názor, že čeština sa v podstate od slovenčiny vzdialila tým, že sa zdokonalila, Šafárik zase postoj umiernenejší, keď hovorí, že české knihy sa Slovákom ťažko čítajú a dodáva, že na Slovensku absentujú národné školy a učebnice; dodáva, že Slováci si v slovnej zásobe uchovali mnohé ľudové výrazy (s. 139). Kollár opakoval názory českých spisovateľov o zjednotení s Čechmi a ako vzor dáva zjednotenie Nemcov a Angličanov (s. 140). Tu už sa začína vyhrocovať spor medzi Kollárom a Štúrom, ktorému sa autorka bližšie venuje na ďalších stranách. V závere kapitoly sa autorka venuje problematike Štúrovej gramatiky. Pod vplyvom Vlčeka k jeho úsiliam pristupuje kriticky, pričom analyzuje jeho jazykovedné aktivity. Dodáva aj výhrady, ktorému voči nemu má Dobrovský. V spore s Kollárom však v nezverejnenom liste Štúr hovorí, že ide za víziu Kollára. Podľa Štúra Kollárov princíp slovanskej vzájomnosti je ohraničený iba knihami a literatúrou, ale jemu ide o vyšší život duchovný, preto podľa neho neprekročil svoj vek.
Vo štvrtej kapitole autorka analyzuje Štúrovu politickú činnosti, pričom začína zmierením katolíkov a štúrovcov v rámci Tatrína v Čachticiach. Nasleduje zvolenie Štúra za mesto Zvolen, ďalej pôsobenie v Uhorskom sneme a konfrontácie s Kossuthom, ale aj problematiku Liptovských žiadostí a následné prenasledovanie, ďalej Mikulášske žiadosti (vyšlo desať tisíc výtlačkov), resp. zhromaždenie v Liptovskom Mikuláši (nesprávne sa tu uvádza mesto Teplice). Postupne sa dostávame k téme Slovanského zjazdu 1848 (s. 165 – 168) a k problematike slovenského povstania a jeho dôsledkov (s. 170 – 175).
Posledná piata kapitola sa venuje problematike Štúra a panslavizmu (s. 177 – 192), teda predovšetkým finálnej etape jeho života, najmä pôsobeniu v Modre. Píše štúdiu o slovanských ľudových spevoch a rozprávkach, úctu chová k Michalovi Obrenovičovi, venuje sa slovenskej poézii a napokon sa autorka dotkne diela Slovanstvo a svet budúcnosti, ale aj reakcií na toto dielo (s. 190). Kapitola pochopiteľne končí Štúrovou smrťou (s. 192).
V závere Turcerová konštatuje, že Štúrova postava po jeho smrti nadobudla charakter, ktorý nemalým podielom prispel k tomu, že si zachoval svoju aureolu. Konštatuje, že Štúr nemal adekvátneho nasledovníka, všetkých prevyšoval a bez neho sa národ cítil opustený. „Štúr je najprv Slovan, potom sa stáva národovcom a nakoniec po sklamaní spôsobenom postojom Rakúska… sa vracia k ideálom mladosti,“ píše Turcerová a dodáva: „Ako si mohol namýšľať, že za taký krátky čas sa podarí zo Slovenska, maličkej krajiny, obkľúčenej nepriateľmi zo všetkých strán, urobiť úplne nezávislý štát?“ Nuž, napokon sa to predsa len podarilo. Turcerová konštatuje, že Štúr prešiel od slovanského k slovenskému, potom k vyvolenému národu ako „ilúzii ducha“ a napokon späť k slovanskému. V závere autorka konštatuje, že Štúr vyvolal veľký obdiv, no ak by bol rozvážnejší, bol by užitočnejší. Podľa Turcerovej Slovensko v tom období nemalo ašpirovať na neistú slávu ideálnej budúcnosti, ale dbať na bezpečnejšiu, skromnejšiu a istešjšiu budúcnosť, než bola tá budúcnosť, o ktorej sníval Štúr (s. 198). S odstupom času sa ukázalo, že nemala pravdu.
Kniha ďalej obsahuje zoznam literatúry a záverečnú štúdiu doc. Podolana, ktorá však nie je podpísaná, takže sa o autorovi čitateľ dozvedá iba z tiráže. Peter Podolan bližšie oboznamuje čitateľa so samotnou autorkou diela, opisuje jej rodinné zázemie, životopis, jej inšpirácie, štúdiá, manželstvo katolíčky s luteránskym farárom, tvorbu, jej účasť v československej delegácii, aktivity v kontexte ženskej emancipácie, jej prekladovú tvorbu, vedeckú činnosť, aktivity v Letopise Živeny. Napokon vykresľuje kontexty samotnej dizertácie, kde zdôrazňuje, že dielo bolo určené zahraničnému publiku. Podolan pokračuje v podstate stručnou recenziou a obsahom knihy. Konštatuje, že sa Turcerová mohla k analýze Štúra postaviť lepšie a dodáva, že jej prístup je silne ovplyvnený pozitivizmom a až prehnane kritický voči romantizmu. Napokon Podolan analyzuje vplyv samotného diela (Pražák, Hodža). Na s. 238 ešte čitateľ nájde poznámku prekladateľa.
Na samotnej prezentácii publikácie v rámci diskusie zaznelo, že Turcerovú možno vnímať možno aj ako prvú slovenskú tlmočníčku. Doc. Parenička v rámci svojho výstupu zdôraznil širšie súvislosti v rámci bádania štúrovskej problematiky, pripomenul, že štúrovci boli široké a organizované hnutie a dodal, že kým bernolákovci sú viac-menej spracovaní, mnohých štúrovcov nepoznáme. Doc. Podolan, ako na slovo vzatý odborník na tému národného obrodenia a špeciálne Jána Kollára, zvýraznil vzťah medzi Kollárom a Štúrom. Kollár bol pre Štúra až do sporu kvôli jazyku vzorom. Po konflikte s Kollárom sa štúrovci zamerali viac na glorifikovanie Jána Hollého, ktorý im zároveň vyjadril podporu v rámci kodifikácie jazyka. Podolan aj vo svojej štúdii konštatuje, že Turcerová bola pod silným vplyvom českého dešpektu k úrovni slovenského dejepisectva 19. storočia, najmä pod vplyvom J. Vlčeka. Zvolila však modernistický, pozitivistický prístup, ktorý do istej miery pohŕda romantickou historiografiou a celkovo sentimentalizmom.
Prof. Franek zasadil Turcerovú Devečkovú do kontextu moderny, pričom sa zameral na inšpiratívny vplyv Slovákov v rámci modernistického hnutia na západe (najmä v kontexte diela francúzskeho spisovateľa a veľvyslanca v Prahe Paula Claudela a jeho inšpirácie Dobšinského rozprávkami). V rámci diskusie tiež zaznelo, že dielo bližšie analyzuje činnosť spolkov, slovanskú problematiku, problematiku náboženských konfesií, ale aj väzby medzi osobnosťami národného hnutia.
PhDr. Lukáš Perný, PhD.
