Esej nad knihou Matica slovenská v odboji a povstaní

PARENIČKA, Pavol, GEŠPER, Marían (úvod): Matica slovenská v odboji a povstaní. Martin : Matica slovenská, 2025

Nová kniha vydaná minulý rok v Matici slovenskej z autorskej základne Pavla Pareničku MATICA SLOVENSKÁ V ODBOJI A POVSTANÍ nadväzuje na ideu Ladislava Novomeského spred sedemdesiatich rokov, spracovať zapojenie Matice slovenskej do Slovenského národného povstania. Autorom matičiarskou optikou písaného úvodníku je sám predseda organizácie Marián Gešper, ktorý má k tejto organizácii ako jej predseda bytostne osobný vzťah, čo môže pôsobiť pre kritického čitateľa poznačením subjektívneho postoja, avšak svoje stanoviská v knihe zdôvodňuje historickými faktami a vedeckými štúdiami. Jeho interpretácia slovenských dejín nepraje ani ľavicovému, ani pravicovému náhľadu, ani liberálnemu, ani konzervatívnemu, skôr zostáva na pozícii matičiarskej, národno-pragmatickej, miestami neutrálnej, no treba jednoznačne oceniť, že po roku 1989 ide o prvého predsedu Matice slovenskej, ktorý sa prihlásil k antifašistickým kritickým postojom pri interpretácii historických udalostí.

V kontexte revolt zamestnancov Matice slovenskej voči ľudáckym a fašistickým prvkom uvádza ako prvú revoltu tzv. knižničnej kauzy. Vtedy matičiari odmietli vyradiť ruských a židovských spisovateľov z Ústrednej knižničnej rady pri MS a taktiež zavedenia revízorov (mimochodom, v súčasnosti revízori zaraďovania kníh fungujú v SAV). Taktiež uvádza odmietnutie Sivákom navrhnutého spojenia členstva radikálov z HSĽS-SSNJ s členstvom v Matici slovenskej. Ďalšou dimenziou protifašistickej činnosti bolo úmyselné prekladanie protislovanských častí Mein Kampf  Jánom Bodenekom (špeciálne pasáže o zničení Rusov, Bielorusov, Ukrajincov, Poliakov, Čechov, Slovákov a Juhoslovanov, ktoré sa v kontexte vyhladzovacej vojny, likvidácie inteligencie či vypaľovaní dedín neskôr ukázali ako súčasť reality ideológie imperiálneho pangermanizmu, ako ho svojho času pomenoval Laco Novomeský).

Oboznámenie sa s touto dimenziou nemeckej ideológie prebudilo matičiarov Turza, B. Žingora, C. Tahyho, A. Baníka, A. Hirnera a ďalších, ktorí sa neskôr zapájajú do odboja. Súčasne predseda inštitúcie dodáva, že v MS pôsobili rozličné politické prúdy s diametrálne odlišnými názormi, takže možno konštatovať, že vybojovať antifašistickú konzistentnosť organizácie v geopoliticky vypätej dobe nebolo rozhodne ľahké. Súčasne však v MS dominoval silný demokratický a pro-slovanský postoj, ktorý obranne upevnili aktivity agresívneho pangermanizmu (Drang nach Osten, Lebensraum, Generalplan OST atď.). 

Každopádne Marián Gešper sa snaží slovenské dejiny pochopiť tak, že nerobí extrémne ideologické súdy, chápe tiež slovenské lavírovanie medzi ideológiami, reálnu možnosť meniť realitu v konkrétnych historických situáciách, taktizovanie, ale jednoznačne oceňuje tie ideové postoje, ktoré jednotliví aktéri dejín pochopili a realizovali správne v súlade s hodnotami demokracie, humanizmu a vlastenectva. Myslíme tým zapojenie sa do ozbrojeného povstania proti ľudáckemu režimu, ktorý v preukázateľnej kooperácii s pangermanistickými imperiálnymi plánmi likvidoval židovské obyvateľstvo, a to navyše v seba-deštruktívnej a sebe-strednej naivite, že Slováci nebudú na rade ďalší po Židoch, Rómoch, no a samozrejme najväčších nepriateľoch fašizmu, teda komunistoch.

INTERMEZZO

Žiaľ, aj dnes tu máme takých, ktorí si to neuvedomujú a dokážu sa oportunisticky vyhovárať na všetko možné, len nevidieť chybu v nás samých, teda že sme do toho vôbec išli, dokonca niektorí by aj blahorečili. Kdesi na sociálnych sieťach som čítal zamyslenie, neviem tento citát už dodatočne dohľadať, že keby sa s tou „vysnívanou autonómiou“ po Mníchovskej zrade a rozpade Československa „aspoň“ tak dychtivo a pateticky neponáhľali…

Našťastie sú aj názory také, ako má napr. spolupracovníčka DAV DVA Soňa Valovičová, ktorá sa nebojí napísať pravdu, ktorú ľudáci neradi čítajú:

V piatok 1. septembra 1939 predseda vlády Jozef Tiso vydáva stanovisko k udalostiam, ktoré začínajú meniť nielen tvár Európy, ale aj celého sveta, nasledovným vyhlásením pre slovenský národ: ,,Hlásime sa k boju, aby sme mali právo hlásiť sa aj k všetkému, čo nám patrí.“ Týmto vyhlásením je obhájený útok na Poľsko zo strany Slovenského štátu. … Postaviť sa Hitlerovi na odpor zo strany slovenskej vlády zrejme neprichádzalo do úvahy, lebo ,,kto triezvym rozumom, statočnou slovenskou dušou a s odhodlaným srdcom skúma vojnové položenie Slovenska, musí skloniť hlavu pred Bohom, že takto riadi osudy slovenského národa a musí vzdať vďaku hlave štátu Dr. Jozefovi Tisovi, jeho zástupcovi Dr. Vojtechovi Tukovi a všetkým jeho spolupracovníkom za čin, ktorý vykonali, keď 13. marca dohodli sa s Führerom a dali Slovensko už ako samostatný štát pod jeho ochranu.“

Každopádne, nekonečná a krátkozraká naivita predstaviteľov ľudáckeho režimu, a dodnes aj ich nasledovateľov, v tom že „nás Nemci nechajú žiť“ lebo by si nás „rozdelili Poliaci a Maďari“, súvisí aj s tým, že videli a vidia za zavŕšením národnej emancipácie jediný zmysel existencie národa, a to aj za cenu spolupráce s fašistami a nacistami. Národniarstvo interpretované ako zavŕšenie autonómie po boku Nemcov je slepou uličkou dejín, o tom už snáď po hrôzach koncentračných táborov ani netreba v 21. storočí diskutovať. Filozof, mimochodom nemecký, napísal, a prorok Štúr to prebral, že v konečnom dôsledku ide o ľudstvo. Kollár a Šafárik vnímali slovanstvo ako ľudskosť, humanizmus. Nuž, a aké by to bolo ľudstvo, keby to tento režim aj nejaký spôsobom prežil a Nemci by zvíťazili? Prešli by na koncepciu fašizmu „s ľudskou tvárou“ a odpustili by tým Slovanom, ktorí by sa prispôsobili? A Slováci by pokorene slúžil hegemónovi? Vyhovárať sa, že „nevedeli“ alebo „nepochopili“ je márne pretože Ladislav Novomeský už v roku 1931 v článku Ukľudnené Slovensko pre DAV, roč. 4., č. 1. napísal prorocké slová:

„To, čo demokracia Briandov, Vanderveldov, Mullerov a Benešov pripravila pri zelených ženevských stoloch (a v zbrojovkách Európy) použijú posledné imperialistické vojny fašizmov Hitlerových, Pilsudských, kráľov Alexandrov a iných … Toto desaťročie bude rozhodujúcim medzníkom. Zakončí jednu a začne novú historickú epochu. … Dejepisy nezaznamenali krutejšie prechodné obdobia, ako budú nastávajúce blízke roky, zaliate krvou a slzami. … Pozície, ktoré sa rozbiehajú teraz aj davy na Slovensku, rozhodnú o krátkosti či dĺžke tohto utrpenia.“

Aká to bola utópia, ktorú budovali Nemci? Ľudstvo bez ľudskosti. Ľudstvo zmrzačené, morálne degradované, svet bez humanity. Systematické a racionálne do tabuliek vložené zabíjanie ľudí v koncentračných táboroch, ktoré opisuje v diele Smrť chodí po horách Vladimír Mináč, by nemalo žiadneho človeka nechať chladným. Navyše by v tomto ľudstve Slováci a Slovania nemali ani svoj „životný priestor“ (Lebensraum) nakoľko podľa oficiálnych plánov ako Generalplan Ost mali byť Slovania: 

1. zotročení,
2. germanizovaní,
3. presídlení,
4. fyzicky zlikvidovaní, teda popravení/splynovaní (Gešper uvádza na s. 18 príklad rozhovoru Hitlera s Antonescom v kontexte „vykynoženia“ všetkých Slovanov). 

V prípade obyvateľov českých Lidíc (po atentáte na Heydricha, ktorý sa týmito plánmi netajil a verejne ich deklaroval), vypálených obcí Kľak, Ostrý Grúň (nacistickou jednotkou Edelweiss) či priamych genocídnych akcií na slovanských národoch (Gešper uvádza napr. Bielorusko, Ukrajinu a Poľsko) sa tento plán aj reálne začal plniť, v prípade Židov sa takmer úplne realizoval, realizovať sa začala aj genocída Rómov. Ak by teda aj Slováci a Slovania prežili, boli by to morálne zdegradovaní, zotročení sluhovia „ríše“ realizujúci plán vlastného (slovanského) vyhladenia. Počas vyhladzovacej vojny, ktorú viedlo Nemecko voči slovanským národom padlo 17 miliónov civilistov. Toto by si mal uvedomiť každý jeden vyznávač ľudáckej ideológie, a v zahraničí pohrobkovia banderovcov, ustašovcov, vlasovcov a ďalších v konečnom dôsledku národne seba-deštruktívnych skupín.

Počas odboja humanistická idea slovanskej vzájomnosti vstala z popola ako obranná idea voči chladnokrvnej vízii Germánov zničiť nielen slovanské obyvateľstvo, ale aj Rómov a Židov. Obrodená bola v kollárovskom duchu, ak počuješ Slovan, nech v tebe znie človek. Nie je náhodou, že sa už počas povstania, čo uvádza aj Gešper, objavovali názvy partizánskych odbojových skupín ako napr. Za slobodu Slovanov, vydávali sa odbojové magazíny ako Slovan, Slaviansky hlas. Taktiež treba dodať, že po roku 1945 sa slovanstvo objavuje ako programová záležitosť v textoch Novomeského, Lettricha, Clementisa, Husáka či Jurigu čo dokumentuje kniha Dr. Mrliana, pri zakladaní Všeslovanského komitétu/kongresu a podujatiach na Devíne či Slovanskom oddelení Matice slovenskej, na ktoré nadväzuje dnešný Slovanský odbor Matice slovenskej. Manifest slovenského národného výboru uvádza: „Ostali sme Slováci a Slovania. Hlásime sa k tomu verejne a hlásime sa tak k sebe samým a k svojmu právu na slobodný život…“ (s. 80).

Žiaľ, aj dnes fenomén slavofóbie a anti-slavizmu (pozn. 1.)  pretrváva a opätovne sa rozširujú nálepky, ktoré vulgarizujú a deformujú realitu v kontexte šírenia rôznorodých predsudkov, politicky účelovo ignorujúc humanistický, nadčasový a mierový odkaz slovanskej idey, ktorú „vynašli“ filozofi a slavisti Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik. Tak napr. Juraj Marušiak z UPV SAV v knihe Pan-Slavism and Slavophilia in Contemporary Central and Eastern Europe píše: „Panslavizmus je diskutovaný v kontexte jeho prieniku s inými ideologickými diskurzmi. Jeho charakteristické črty možno definovať ako antizápadnosť, neliberalizmus a konzervativizmus. Je inštrumentálnou súčasťou proruskej agendy aj medzi časťou ľavicového spektra.“ Problémom je, že ak takéto hodnotenia zaznejú v knihe, ktorej úlohou je ukazovať prstom na nepriateľov „otvorenej spoločnosti“ či „liberálnej demokracie“ a „západného sveta“, až priveľmi sa to podobá na aktivity v minulosti. Avšak tentokrát nie pod hnedou, ale pod dúhovou fasádou. Hnedá aj dúhová anti-slovanská propaganda sa často vzácne zhodujú. Jedni pod nostalgicko-patetickým ronením sĺz nad „prvým slovenským prezidentom“, pri ktorom ignorujú, ospravedlňujú alebo zľahčujú všetky zločiny, pod ktoré sa podpísal od odsunu židovských obyvateľov do koncentračných táborov až po vyznamenávania nemeckých generálov, ktorí potlačili SNP (dokonca vznikajú úplne šialené teórie, že vlastne chcel vyhlásiť SNP, len to nestihol a pod.); druhí zase spájajú celý slovenský národ, pod vplyvom neoliberálne a ultra-kozmopolitne chápaného europeanizmu, so všetkými negatívnymi vlastnosťami, ignorujúc hrdinstvo tých, ktorí sa v dejinách zachovali morálne čisto, a označujú ho za „zbabelý národ“, ktorý „nikdy nebojoval“ (Šimečka st.). V druhom prípade je to popperovská ideológia „open society“ (alebo „otvorenej kultúry“?) interpretujúca dejiny ako osobné príbehy bez vyššieho zmyslu pre veľké príbehy. Je paradoxom, že obe skupiny sú si až priveľmi podobné. Na podobné útoky reagoval aj Eduard Chmelár.

Kniha o SNP z pohľadu Matice slovenskej je preto vítaná v čase trendov, kedy sa novinári pravicovo-„progresívnej“ vetvy snažia v duchu ideológie „open society“ a la „Post bellum“ vyberať z dejín iba negatívne momenty s cieľom búrania historického vedomia až vysloveného očierňovania vlastného národa v intenciách citácii Šimečku st. (zbabelý národ, ktorý nikdy nebojoval), Buzalku (post-sedliaci) či Getting (Studne mútne) a Krajčír (selektívne tvorené články s cieľom očierňovania Matice slovenskej, mimochodom od bývalého zamestnanca), ktorí pod dojmom historickej objektivity (účelovo naskladané interpretácie udalostí) vytvárajú dojem, že Slováci boli a sú iba národ kolaborantov a extrémistov, a to v ideologickej skratke prepájania na súčasnú politickú situáciu o čom sa neraz písalo v DAV DVA, a to v podrobných analytických textoch doplnených o dôkazy a multimediálne prílohy. Súčasne treba dodať, že zamlčiavaním vlastných zlyhaní sa práve otvára cesta pre propagandistov. Preto by do budúcna bolo vhodné doplniť podobné knihy aj o väčšiu sebakritiku samotných slovenských predstaviteľov ľúdáctva.

Takže na jednej strane sú slniečkové deformácie odkazu SNP, na strane opačnej strane zase stoja ľudáci, ktorí ronia krokodílie slzy nad veľkým „národovectvom“ ľudáckych kolaborantov. Zacitujeme preto legendárnu esej Vladimíra Mináča Povstanie, kde cituje práve jedného z ich obľúbencov, avšak z tých rozumnejších a umiernenejších, ktorí mali aj kus sebareflexie: 

A tak si slovenská fašizujúca buržoázia zaslúžila epitaf, ktorý jej venoval jeden z hrdinov ľudáctva, Sidor: „Čo dala Slovenská republika Slovákom? Nažrať sa! To prešlo tráviacim traktom a čo z toho je, viete. Mravne nedala Slovákom nič.“ … Násilne, ako je to v povahe fašizmu, bez najmenšieho ohľadu na historickú skutočnosť, na skutočné dejinné vzťahy zarizovala slovenská fašizujúca buržoázia dejiny, tak ako zarizovala židovský majetok. Pribina i Svätopluk, Štúr i Hurban, ba aj legionár Štefánik (aj v jeho mene sa vydala slovenská armáda na východ hubiť židoboľševizmus), to všetko putovalo do ideologickej zbrojnice ludáctva. Boli to atrapy, voskové figuríny z múzea madame Tussaudovej, guláš, ktorý narýchlo navaril tupý, grobiansky a nevzdelaný fašistický kuchár. dať dokopy cely Hurbana s Tukom, to je už najvyšší dôkaz hlúpej neokrôchanosti.

V čom sa však ľudáci a ultrakozmopoliti (woke,  open society/culture) zhodujú je spochybňovanie výsledkov druhej svetovej vojny. Je veľmi smutné, že aj po tragických udalostiach druhej svetovej vojny, vyhladzovacích vojnách, špeciálne genocíde bieloruského národa, zverstvách na Balkáne, aktivitách banderovcov atď., sa nájdu aj v 21. storočí ľudia, ktorí niečo podobné dokážu relativizovať, zľahčovať či dokonca ospravedlňovať, a to dokonca takým spôsobom, že len „jedna totalita vystriedala inú“, neuvedomujúc si, že pangermanistická forma imperializmu, ako ju trefne opísal Ladislav Novomeský, mala za cieľ vyhladenie celých národov (a to predovšetkým židovského, slovanského a rómskeho). 

Podľa samotného Novomeského (sám bol obeť procesov 50. rokov) mala idea komunizmu, ako univerzalistická idea (a to bez ohľadu na to, ako bola neskôr zneužitá a deformovaná), za cieľ dosiahnutie sociálnej a občianskej rovnosti a spravodlivosti na planéte Zem s cieľom spravodlivej redistribúcie. Na jej úrok, ako si správne uvedomuje, sa udiali hrôzy 50. rokov (poprava Clementisa, Žingora, väznenie samotného Novomeského, Husáka, Okáliho či sociálneho demokrata Ivana Horvátha) (viac pozn. 2). Všetky deformácie historicky realizované pod fasádou socializmu alebo komunizmu, v skutočnosti diskreditujúce túto ideu nemajú s jej podstatou nič spoločné, kým v prípade nacizmu, ľudáctva a fašizmu išlo v prípade hrôz o naplnenie jasne napísaného programu (tak v nemeckých plánoch, ako aj v zákonoch Slovakštátu boli priame rasové ciele). Za všetko treba pripojiť k tejto recenzii jeden za všetko hovoriaci obrázok z roku 1941, keď kolaborujúci Slováci chceli byť pápežskejší než pápež. Predložený obrázok uvádzame s cieľom vzdelávania a varovania k téme, aký bol slovenský fašizmus/ľudáctvo:

Než prejdeme k analýze knihy, pripájam ešte jednu zaujímavosť. V archívnych zápisoch Filozofického odboru Matice slovenskej sa nachádza pravdepodobne prvá zmienka o Slovenskom národnom povstaní, ktorú zapísal v správe o činnosti z roku 1944 vtedajší predseda Alexander Hirner: „…jednotliví členovia prispeli podľa možností ideovému a myšlienkovému ztvárňovaniu nášho národného povstania v svojom najbližšom okolí, prípadne v bojových šíkoch národného odboja…“

***

ANALÝZA ÚVODNÍKU

Pokračujme teda ďalej v analýze knihy. Gešper nezabúda na zrkadlových odboj Slovákov z Vojvodiny združených okolo Matice slovenskej v Juhoslávie, ktorú viedol predseda Ján Bulík, ktorý sám zahynul v koncentračnom tábore (s. 14, 15). Odboj sa tu začal už v roku 1941, Slováci sa zapojil v počte 1200 brigádnikov v rámci vojvodinskej údernej brigády. Uvádza tiež spojenie s Milanom Hodžom. 

Ďalej uvádza kontexty ťaženia Nemecka proti Poľsku, fyzickú likvidáciu poľskej inteligencie, teda Intelligenzaktion, Operácia Tannenberg a Nemecká AB-Aktion (dodáva, že Nemci nemali žiadnu snahu o spoluprácu s akoukoľvek skupinou Poliakov, preto na čelo Generálneho gouvernementu dosadili Hansa Franka) ako varovanie pre kolaborujúcich Slovákov, vrátane matičiarov v tom, aké plány so Slovanmi Nemci majú.

Gešper uvádza nerealizovaný Čatlošov plán, ale kriticky dodáva, že napokon sám prispel k odzbrojeniu slovenskej brannej moci okupačnými nemeckými silami (s. 24). Gešper ďalej uvádza, že nasadenie Slovákov proti sovietskemu Rusku sa ukázalo ako najväčšie zlyhanie Slovakštátu, čo vo svojich textoch neraz zdôrazňoval Ladislav Novomeský, ktorý pripomínal, že práve tu začala najsilnejšia rezistencia proti Nemcom, teda keď boli Slovania nútení zabíjať Slovanov. 

Píše to aj Soňa Valovičová: „Slovenská armáda čestne obstála v tejto ťažkej skúške, hoci ju Tisova vláda cynicky vydávala za vykonávateľku vôle národa vo vojne na strane Nemecka, keď 24. júna 1941 spolu s nemeckými hordami prekročila sovietske hranice aj prvá slovenská motorizovaná brigáda. Slovenská armáda sklamala hitlerovských služobníkov, ale nesklamala svoj národ, nesklamala svojich slovanských bratov, lebo slovenskí vojaci a dôstojníci, sami z vlastného rozhodnutia, prebili si cestu k Rusom, aby mohli po boku Červenej armády ako jej spojenci a spolubojovníci bojovať za oslobodenie svojej vlasti, a to slovom zbraní.“

Slováci pochopili, že boj proti Stalinovi a boľševizmu je zástierkou na páchanie genocídnych plánov „tretej ríše“, píše Gešper. Autor tu tiež spomína hrdinstvo Jána Nálepku, jeho rodinné zázemie, členstvo v Matici slovenskej, avšak s tvrdením, že mal v knižnici viac matičnej literatúry (s. 26), než ľavicovej (pre spochybňovanie jeho ľavicového svetonázoru možno s autorom viesť polemiku). 

Autor dodáva, že nasadenie slovenských jednotiek si vyžiadalo nezmyselné obete (s. 27) na východnom fronte, treba dodať, že veľká časť prešla na stranu Sovietov. Gešper ďalej odpočítava jednotlivých matičiarov a ich priateľov v SNP, napr. Július Barč Ivan, Alexander Hirner, Ján Marták, Ján Štefánik, Ján Bodenek, Viliam Žingor, Bohuš Žingor, Ladislav Sára, Jozef Bučko, Emil Perka, Jozef Repta a ďalší (inde sa spomínajú aj Andrej Bagar, Ján Nálepka, Anton Prídavok, Fraňo Štefunko, Ladislav Sára, Fedor Friedrich Ruppeldt).

Niektorým z nich sa tiež dostalo pocty ocenenia IN MEMORIAM práve Maticou slovenskou v dvoch vlnách. Gešper tiež rozoberá aj stránky odboja s otáznikom (s. 33) v súvislosti s Veličkom a Jegorovou brigádou v Sklabini či incidenty pred povstaním na Turci. Tieto otázky si žiadajú hlbšiu historicko-vojenskú analýzu. K téme sa neskôr vyjadruje aj Parenička na s. 76-78, kde zdôrazňuje fakt, že protinemecké nálady v Turci boli vybičované do extrému a spôsobili aj krutosti a hrôzy, ktoré sú však súčasťou vojnového stavu (padol tu aj úradník MS Vojtech Gíreth za neobjasnených okolností, všíma si na s. 78 Parenička). Parenička však neskôr analyzuje aj nemeckú odplatu partizánom po potlačení povstania, ktorá bola rovnako krutá: poprava obetí a ďalších civilných obyvateľov na Bukovinách, Priekope, v lokalite Podstráne a v Sklabine, pričom tu hovorí o číslach 48, 22, 305 a 182 obetí vrátane civilistov (s. 134). Na zozname tých, ktorí mali byť popravení gestapom nechýba ani Ján Marták, Ivan Thurzo či Fraňo Štefunko, Hrozienčik, Bučko, Gašparík a ďalší. V t. č. matičiari pokračovali v ozbrojenom boji v partizánskych skupinách alebo boli internovaní v zajateckých a koncentračných táboroch alebo sa skrývali v ilegalite do príchodu frontu (s. 136). 

Dramatickým osudom jednotlivých odbojárov sa venuje Parenička v samostatnej kapitole, dovolím si povedať, že ide z hľadiska dobrodružnosti niektorých príbehov, napr. pri Fraňovi Štefunkovi, o mimoriadne čitateľsky atraktívnu pasáž knihy, ktorá má až filmové asociácie. Mimoriadne morálne čisto sa zachoval A. Hirner, ktorý odmietol Hronského ponuku návratu do MS pod podmienkou podpísania odmietnutia SNP a pridal sa radšej k francúzskym partizánom vedeným kpt. G. B. Lannurienom, súčasne Hirner opisuje Hronského ako človeka, ktorý obhajoval spoluprácu s režimom, no súčasne bol ustráchaný, zmätený a neistý (s. 159). Niektoré príbehy nemali šťastný koniec (napr. Bohuš Žingor zahynul pri bojoch pri Pohronskom Bukovci, farár Jozef Bučko bol mučený Gestapom a zomrel v Mauthausene).

Každopádne práve zapojenie sa matičiarov do SNP zachránilo povojnovú existenciu celej inštitúcie, nakoľko jej hrozilo zatvorenie ako ľudáckej inštitúcie (výrazne tomu prispeli štvavé ľudácke články S. Mečiara (s. 184), čomu zabránil Gustáv Husák nezaradením tohto bodu do programu. Ostatne Novomeský taktiež zdôraznil, že účasť matičiarov v povstaní zmyla hanbu, ktorou bola Matica poškvrnená po roku 1939 (s. 195). Vráťme sa však k úvodníku.

Gešper ďalej uvádza podiel martinčanov a matičiarov v ilegálnej SNR, ďalej sa zaoberá geopolitickými analýzami situácií ostatných štátov (Rumunska, Maďarska atď.) a dodáva, že SNP prispelo k oslabeniu nemeckej vojnovej mašinérie v celej strednej Európe a urýchlilo definitívnu porážku Nemecka. „Akékoľvek skrátenie vojny zachránilo tisícky ľudí, ktoré by denne zomierali na frontoch, v koncentračných táboroch alebo pri bombardovaní civilných miest…“ dodáva. 

Po štyridsiatich stranách úvodníka treba kriticky dodať, že je tento text značne vyčerpávajúci a má príliš veľa nesúvisiacich odbočiek. Bolo by preto vhodné ho v ďalšom prípadnom vydaní redukovať, viac zamerať na samotný protifašistický odboj a ideu antifašizmu alebo aspoň časť uviesť do poznámok pod čiarou. Napr. autor prechádza k esejistike o vzniku slovenskej štátnosti v roku 1993, čo už je takpovediac nadstavba k textu (mimochodom, dokonca aj sám Mečiar, ktorého dnes mnohí post-ľudáci vyznávajú ako modlu, povedal, že obdobie 1939 až 1945 bol vojnový štát podriadený Hitlerovi, ktorý vyhlásil vojnu ZSSR, „nie je to cesta a nemali sme ňou nikdy kráčať… obnovenie ČSR zamedzilo tomu, že by bolo Slovensko vojnový štát.“). Obzvlášť treba dodať, že pri vzniku slovenskej štátnosti v roku 1993 existovali aj fašizoidné tendencie (ktoré napokon prehrali, no ich hlasy sa ozývajú v knižnej tvorbe 90. rokov ako temný tieň tejto doby), snahy kontinuity nie s SNP, ale so Slovakštátom, čo však zostalo nedopovedané.

Autor rieši konzekvencie česko-slovenskej otázky. Odpovedá tiež ľudákom na ich obľúbenú tézu, či nešlo o útok na vlastnú štátnosť, geopolitickými súvislosťami (bitka pri Stalingrade a Kursku, rozhodnutie protifašistickej koalície o obnovení Československej republiky v roku 1943 a garancia jej obnovenia; hrozba vyhlásenia Slovákov za národ kolaborantov v rámci „kolektívnej viny“; kontinuita národných orgánov zo SNP po vojne až po súčasnosť). Od Vianočnej dohody, cez ilegálnu SNR až po SNP, všíma si Gešper, vznikla budúca šanca novej slovenskej štátnosti, ktorá sa realizovala v roku 1993, pričom na rozdiel od Slovakštátu obsahuje aj odtrhnuté územia horthyovským Maďarskom počas Viedenskej arbitráže. 

Taktiež až v neprimerane veľkom rozsahu rieši spory s Benešom (Beneš tu vyznieva ako hlavný „padouch“ po Gottwaldovi, čo uberá textu nestrannosti a skĺza k subjektivite). Ďalej tiež obrátenie Šrobára a jeho povojnové osudy. Oceňuje Novomeského formuláciu „rovný s rovným“, hypoteticky uvažuje o alternatívnej histórii federácie na spôsob Titovej koncepcie v Juhoslávii. Kriticky sa však dá zamyslieť nad tým, či možno vnímať Slovakštát ako „prvú slovenskú štátnosť“, ktorá mala „vykonať v správny okamih rozhodný obrat“, podobný ako urobili Rumuni? Pri súdení Maďarov autor píše o porazenom národe, ktorému štát nezostal (o maďarskom protifašistickom odboji nie je zmienka, pre objektivitu by ho bolo vhodné doplniť). Súčasne autor dodáva, že Slovenskému štátu nezostávalo nič iné, než dištancovať sa od fašistickej ideológie, nuž a čo iné?

V neposlednom rade je tu kauza Hronský, ktorá napokon spôsobila to, že Parenička o ňom vydal samostatnú knihu. Autor Hronského bráni v tom kontexte, že sa stal hromozvodom názorov a výpadov proti Matici, nemohol manévrovať, no napriek tomu, že vedel o povstalcoch, kryl ich. Hronského názory sú však viac než jasné, a antifašistické rozhodne neboli. Spečatil ich Svetom na trasovisku. To nebolo v úvodníku povedané.

Napriek množstvo zaujímavých informácií, súvislostí, citácií, kontextov, ktoré možno oceniť, súčasne treba kriticky dodať, že úvodník skĺza k hodnoteniu čechoslovakizmu a sporov s Maďarmi, čo nie je témou knihy, aj keď samozrejme v kontexte boja davistov za rovnoprávnosť v rámci SNP tu je (otázna je však miera). Nemožno na dejiny pozerať tak, že seba budeme vyviňovať a ospravedlňovať pre okolnosti, a brániť starý dobrý slovenský oportunizmus, a na ostatných (Čechov, Maďarov, Poliakov) budeme prísni ako britva, aj tu je nutná rovnováha a ocenenie tých Čechov, Maďarov či Poliakov, ktorí sa napr. zapojili do odboja. V texte absentuje informácia o vedúcej politicko-organizačnej úlohe komunistov v protifašistickom odboji. Kým pred rokom 1989 bola úloha komunistov preceňovaná (keďže sme na pôde DAV DVA, treba povedať, žeboli to práve Husák, Novomeský a Šmidke, ktorí formovali Vianočnú dohodu, ilegálnu SNR a napokon aj organizačne spojili demokratov a komunistov do jednotného boja), tak po roku 1989 je úplne vymazávaná, a naopak, je zase preceňovaná úloha občianskeho odboja, čo rozhodne nie je správne, nakoľko tieto záležitosti potrebujú pre objektivitu rovnováhu. Sám som v kontexte vedeckého článku k pôsobeniu Novomeského v SNP, ktorý vyšiel v knihe BOJOVALI ZA NAŠU SLOBODU, poňal aj kritické komentáre jeho oponentov. K úlohe komunistov a ľavičiarov v odboji a ich spojení s matičiarmi v Okresnom revolučnom národnom výbore v Tur. sv. Martine sa však vyjadruje až Pavol Parenička na s. 72, 73, 74.

PARENIČKOVA ČASŤ

Samotná kniha má vyše 250 strán, pričom len samotný úvod tvorí pätinu knihy, veľkú časť tvoria užitočné prílohy dokumentov a fotografií. Etapu Slovakštátu Parenička trefne pomenoval „slepá ulička slovenskej štátnosti.“

Parenička uvádza text Novomeského víziou podrobného vedeckého spracovania SNP, na ktorú prakticky nadväzuje. Parenička zdôrazňuje, že Matica sa historicky od svojho vzniku profilovala ako pokroková a demokratická, všeslovanská, a práve obdobie druhej svetovej vojny touto povesťou zatriaslo nakoľko sa v nej odohrával boj dvoch antagonistických síl (dalo by sa dodať, že tento boj sa v nej odohráva aj po roku 1989). Hirner pod matičnou myšlienkou chápal boj proti maďarizácii, čechoslovakizácii, ale aj hitlerovskému imperializmu, ktorého cieľom bola likvidácia slovanských národov, pričom žiadnych z nich nemal byť výnimkou. Parenička zdôrazňuje, že doteraz nebol materiál monograficky spracovaný, realizované boli parciálne štúdie Rosenbauma, Fremala a Krajčíra. 

Baník, Barč-Ivan, Bodenek, Hirner, Marták, Štefánik Štefunko, Turzo, Žingor, Rampák, Šrobár, Štefunko, Ursíny a ďalší, to sú mená, ktoré sa spomedzi matičiarov aktívne zapojili do SNP, a tí sú podľa Pareničku jediní morálni víťazi tejto dejinnej etapy.  V poznámke pod čiarou sa nachádza dôležitá informácia. Jozef Országh sa vzdal funkcie predsedu MS po vyhlásení autonómie Slovenska, Hronský ju však neprijal pre doživotnosť funkcie, napriek tomu sa Országh nezúčastňoval na zasadnutiach výboru MS a prestal udržiavať kontakty.

Podobne sa prestal angažovať aj Vavro Šrobár (od roku 1937, ako aj Vanovič (od roku 1939). Budúci predsedovia MS Novomeský a Mináč sa zúčastňujú v rôznych formách odboja, Novomeský politicky, Mináč vojensky s tým, že prežíva peklo koncentračného tábora. Do odboja sa zapojili aj členovia výboru Osuský, Ruppeldt, Šenšel a Ursíny či zakl. členovia Pauliny, Janoška ml. a Bučko.

Parenička čerpal zo zápisníc a biografických materiálov, denníkov, spomienok, dotazníkov atď. V ďalšej kapitole zdôrazňuje protičeské šovinistické nálady v Martine, násilný odsun 1500 Čechov a Moravanov v rokoch 1938-39, taktiež 400-člennú komunitu Židov (deportácie vykonávané Hlinkovou gardou sa začali v roku 1942). Taktiež, podobne ako Gešper uvádza poľské a ruské napadnutie, ako príklad anti-slovanských plánov Germánov, ktoré posunuli Slovákov k odboju. Parenička uvádza aj tých, ktorí otvorene kolaborovali s ľudáckym režimom a to: F. Hrušovský, S. Mečiar a J. Cincík, tajomníci MS. Väčšina matičných pracovníkov a martinskej inteligencie, ktorých Parenička menuje, sa však postupne zapojila do odboja, čím uzatvára úvodný text.

V jednotlivých kapitolách Parenička analyzuje začiatky odboja, odbojové skupiny v Matici, kontakty s partizánskym hnutím, rozhlasové vysielanie, divadelníkov v odboji, odchod matičiarov do SNP, nemeckú okupáciu, osudy povstaleckých matičiarov, miestny odbor ako miesto odporu, pomer SNR k Matici, valné zhromaždenie MS z 26. augusta 1945, zasadnutie výboru 17. septembra 1945, zasadnutie vedeckých odborov z októbra 1945, zasadnutie výboru zo 14. decembra 1945, vzťah SNK a Neografie, koniec roka 1945. 

Tieto kapitoly sú mimoriadne vzácne pre nové informácie vybádané priamo z prameňov Archívu Matice slovenskej. Pavol Parenička zmapoval osudy jednotlivých matičiarov pred povstaním, v povstaní, v partizánskom odboji, ilegalite až po ich pôsobenie v povojnovej Matici slovenskej alebo ich dramatické konce. Toto je najväčším prínosom knihy.

Parenička tiež analyzuje všetky zasadnutia po oslobodení Československa a celkový osud povojnovej Matice slovenskej, pôsobenie osobností, štatistiky spojené s členmi (napr. čestnými členmi sa stávajú Novomeský a Clementis v povojnovom období, čo je úplne nová informácia), taktiež, že jediným čestným povojnovým členom bol Vavro Šrobár. Neobchádza ani kruté 50. roky, vykonštruované obvinenia z buržoázneho nacionalizmu, rehabilitácie v 60. rokoch, podiel Dubčeka na obnovení Matice, nový zákon o Matici, znovuzvolenie Novomeského a Martáka ako predných predstaviteľov odboja opätovne do vedenia MS v 60. rokoch, ale aj nástupníctvo Vladimíra Mináča v 70. rokoch, ktorý pokračoval v udržiavaní povstaleckých tradícií na pôde Matice slovenskej.

Kriticky treba dodať, že sa autor vyhol spornému obdobiu po roku 1989, kedy sa naopak začali objavovať v Matici aj tendencie rehabilitujúce Slovakštát. Súčasne Parenička pripomína, že až vedenie Matice slovenskej z roku 2017 sa otvorene prihlásilo k SNP a odkazu Novomeského a Mináča, ktorí zaradili popri štúrovskej tradícii aj povstaleckú tradíciu, ako súčasť matičného ideologického aparátu, resp. matičnej myšlienky. Okrem vydávaných kníh MS realizovala aj oceňovania matičiarov v SNP IN MEMORIAM v dvoch vlnách. 

Čo dodať na záver. Kniha má svoje výrazné plusy, aj svoje výrazné mínusy. Plusom knihy je, že sa Matica slovenská prvýkrát po roku 1989 otvorene prihlásila k SNP (robila to však aj predtým divadelnými vystúpeniami, konferenciami či predtým publikáciou Bojovali za našu slobodu). Niektoré fakty sú úplne nové, zaujímavé pre historický výskum a prepisujúce mýtus o tom, že MS bola počas druhej svetovej vojny iba „ľudáckou inštitúciou“ kolaborujúcou so Slovakštátom. Práve zapojenie celého množstva funkcionárov, umelcov a intelektuálov z MS do ozbrojeného odboja proti imperiálnemu pangermanizmu, fašizmu a nacizmu ukazuje, že MS sa dejinne rehabilitovala, čo ju napokon po roku 1945 zachránilo pred zatvorením.

lp

POZNÁMKY

Pozn. 1.  Ak hovoríme o slovanstve, existuje aj fenomén slavofóbie alebo antislovanského sentimentu, zacitujeme anglickú Wikipédiu: Antislovanský sentiment, nazývaný aj antislovanský rasizmus alebo slavofóbia, označuje rôzne typy negatívnych postojov, predsudkov, kolektívnej nenávisti alebo nepriateľstva, stereotypov, diskriminácie a násilia (ekonomického, fyzického, politického, psychologického, verbálneho atď.) namierených proti jednej alebo viacerým etnickým skupinám slovanských národov. Spolu s rasizmom a xenofóbiou je najčastejším prejavom antislovanských nálad v histórii tvrdenie, že niektorí Slovania sú menejcenní voči iným národom. Protislovanské nálady dosiahli vrchol počas druhej svetovej vojny, keď nacistické Nemecko a jeho spolupracovníci klasifikovali väčšinu Slovanov, najmä Bielorusov, Chorvátov, Čechov, Poliakov, Rusov, Srbov a Ukrajincov, za „podľudí“ (Untermenschen) a systematicky na nich vykonali genocídu, pričom zavraždili milióny Slovanov prostredníctvom Generalplan Ost a Plán hladu. Slávofóbia sa tiež dvakrát objavila v Spojených štátoch. Prvýkrát to bolo počas progresívnej éry, keď sa prisťahovalci z východnej Európy stretli s odporom dominantnej triedy amerických občanov západoeurópskeho pôvodu, ktorí čerpali zo zmesi puritanizmu, anglosaského hnutia, teutonizmu, sociálneho darwinizmu a eugeniky, aby vykreslili východoeurópanov ako rasovo menejcenných, kultúrne neasimilovateľných a hrozbu pre národnú vitalitu; a opäť počas studenej vojny, keď sa Spojené štáty ocitli v intenzívnej globálnej rivalite so Sovietskym zväzom. Politický panslavizmus ako hnutie priamo ohrozujúce integritu štátu bol v Uhorsku trestným činom (§ 127. uhorského trestného zákona).

Pozn. 2.: Je nutné preto urobiť malú odbočku so svedectvom človeka, ktorých to pochopil na vlastnej skúsenosti:  „…tie väzenské roky ma strašne ťažili, bolo mi až hanba, že aj na mne sa dá demonštrovať obludnosť toho, čo si tiež vravelo socializmus… V zbierke Stamodtiaľ a iné je jedna báseň, kde sa hovorí, že aj keď to bolo mrzuté, nemám právo zanevrieť na seba a na všetko, čím som bol, socializmus nie je len toto, a ak bude treba, ak sa z tej príšernej skúsenosti zrodí skutočný socializmus, tak aj toto unesiem. …  Ale vyčítame mu bezohľadný, tvrdý prístup k „zásadám“, ktoré so socializmom nemajú nič spoločné a boli len pseudosocialistickou fasádou prekrývané. V bezohlavej honbe za centralizovanou mocou, za jej pevnosťou, neváhali jej predstavitelia zneužiť aj štátnu moc – ako je bezpečnosť a súdy – a v umelo nastrojených procesoch odsudzovali pod rozličnými zámienkami na mnohoročné žaláre mnohých jej odporcov, ba ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa dokonca na smrť. … Socializmus bez demokracie proste nemôže existovať, dokonca na príklad predmníchovskej republiky sa mi žiada povedať, že sama demokracia je len taká silná a v spoločnosti zakotvená, ako silný a spoločensky zakotvený je socializmus v nej. A keď aj potrebuje, ba mu aj priznávame isté nedemokratické práva na to, aby svoju moc posilnil a bezpečne upevnil, nepriznávame ich do aleluja, naveky, ale len na vymedzený čas, ktorý v rozličných krajinách môže a musí byť rozličný. Inak sa z vlády ľudu stáva vláda nad ľudom a zo socializmu v takejto pseudodemokracii len neveľmi príťažlivá karikatúra socializmu. …  ….pri všetkých trpkých a trápnych, desných a ďalších skúsenostiach, treba povedať nahlas, že bol a je rozdiel medzi socializmom a fašizmom, ak chcete i medzi Stalinom a Hitlerom. Je pravda, sú tu zjavy a znaky lákajúce k porovnávaniu: jeden i druhý bol „nadčlovekom“, predmetom zbožštenia… autokratický… disponovali hrdelnými súdmi a lágrami, zavrhovali konkrétne smerovanie umenia… no pri všetkých tých skúsenostiach, ešte aj iných podobnostiach, bol priepastný rozdiel medzi spoločenskými triedami na čele ktorých stáli. A tieto rozdielne povahy tried, ich cieľov, historického poslania dôrazne varujú pred porovnávaním Stalina s Hitlerom, dokonca pred vkladaním znamienka rovnosti medzi socializmus a fašizmus. Výčiny kultu Stalinovej osobnosti išli na účet triedy a jej pokrokového poslania, ktorej boli cudzie a ktorá ich nepotrebuje. Kdežto Hitlerove v prospech triedy a jej príživníckej a reakčnej pozície, ktorá inú voľbu nemala a potrebovala ich v záujme udržania a predĺženia svojej moci.“