Kniha NOVOMESKÝ & HORVÁTH: VELIKÁNI LITERATÚRY A POLITIKY, ZO SENICE DO SVETA, VLASTENCI ALEBO „BURŽOÁZNI NACIONALISTI“? II. vyšla minulý rok, spolupracovali na nej autori DAV DVA a má už štyri pozitívne recenzie, ktoré uvádzame pri príležitosti výročia narodenia Ivana Horvátha.
26. júla 1904 sa narodil IVAN HORVÁTH, všestranný priam renesančný človek, o ktorom vie dnes málokto. Čím bol Ivan Horváth všestranný? Spisovateľ, právnik, esejista, literárny kritik, diplomat, fotograf, filmár, znalec umenia, veľvyslanec v Maďarsku, podpredseda Slovenskej národnej rady, člen Zboru poverníkov, poslanec, antifašista a sociálny demokrat, ktorý bol pri konštituovaní SNR, politický väzeň. Jeho dielo sa ťažko opisuje. Filozofia a literatúra, mestská lyrizovaná próza, psychologický román, jemná erotika, avantgarda, nadrealizmus, právnické prostredie, vplyv poetizmu, existencializmu, expresionizmu, impresionizmu, dadaizmu, Strindberga, Bergsona a ďalších. Miešal vplyv slovenských literátov, ako aj vplyv európskej literatúry. Jeho diela ilustrovali Galanda, Benka aj Hložník. Videl Paríž, Mníchov, Drážďany, Amsterdam, Oslom Moskva, Belehrad, New York, Stockholm. Stal sa vôbec prvým Slovákom, ktorý literárne, esejisticky, sociologicky a filozoficky podrobne opísal Francúzov a Paríž. Po boku Dr. Vladimíra Clementisa bol pri najzásadnejších povojnových rozhodnutiach ako napr. Mierová konferencia v Paríži, zastupoval tiež ČSR ako vyslanec na valnom zhromaždení v New Yorku atď. V 50. rokoch sa mu „odvďačili“ vykonštruovaným procesom, obvineniami z velezrady, sabotáže a špionáže. Zomiera s podlomeným zdravým po návrate z krutého väzenia. Rehabilitovaný bol až po smrti, v roku 1963 a IN MEMORIAM dostal Rad republiky a Rad práce. Bol nositeľom Radu SNP 1. triedy, Československého vojnového kríža 1939 a Československej medaily za zásluhy I. stupňa. Taktiež bol nositeľom Veľkého kríža Radu za zásluhy Maďarskej republiky za priateľské vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom. Mal byť tiež ocenený najvyšší štátnym vyznamenaním Francúzskej republiky, čo dokumentuje list z archívov.
Predispozície k talentu a osobnosti má z rodiny. Priamo do rodiny sú mu Hurbanovci, Jurkovičovci, Royovci, Krupcovci, Švehlovci, jeho starý otec Jozef Horváth bol pri Memorande národa slovenského, otec Cyril zase pri Martinskej deklarácii, do rodiny je mu slávny Krupec, zakladateľ Tatrabanky; prvá akad. maliarka Duchajová Švehlová, ale aj spisovateľka a herečka Marína Oľga Horváthová. Jeho neterou je filmová producentka a umelkyňa Deana Jakubisková.
O tajuplnej schopnosti histórie
Ladislav Hohoš
V predvianočnom období sa podarilo Matici slovenskej vydať druhú významnú publikáciu. Novomeský & Horváth: Velikáni literatúry a politiky: Zo Senice do sveta. Druhý zväzok v rade „Vlastenci alebo buržoázni nacionalisti?“, editormi sú Lukáš Perný a Ivan Horváth najml. Prvý zväzok bol venovaný Clementisovi a Mináčovi, editori Marián Gešper a Lukáš Perný (vypredané, zdarma na Google Books).
Publikácia je rozdelená do dvoch častí: svedectvá a odkazy plus odborné články a eseje. Je doplnená unikátnym a pozoruhodným fotodokumentačným materiálom. Nebudem podávať štandardnú recenziu, skôr zamyslenie, prečo sú tieto a iné podobné publikácie významné. Ide zrejme o historickú pamäť a možno o čosi viac. Mám na mysli, ako sa v historických obratoch, ktoré slovenský národ prežíval v minulom storočí viac než kedykoľvek predtým, menilo chápanie dejín. Víťazi vždy nastolia svoju ideologickú nadvládu, dnes sa tomu hovorí napríklad „mäkká sila“. Lenže ako ukázal W. Benjamin, konštelácia dejín to nejako tajuplne zariadi tak, že minulosť je svojím spôsobom prítomná a boje, ktoré vybojovali tí, čo už dnes nežijú, vlastne pokračujú, lebo sa premietajú do bojov súčasných.
Vždy nejako pôsobia vykladači dejín, ktorí rozlišujú pravoverných a tých druhých. Niekedy viac, inokedy menej. Ja si pamätám, že som mal za minulého režimu dobrých učiteľov. O národnom obrodení napríklad. Lenže bolo cítiť, že o duchovných treba hovoriť akosi menej, lebo štátna ideológia marxizmu-leninizmu. Dnes agresívni progresívni boľševici vymazávajú z dejín členov tej nesprávnej strany, lebo sú nehodní či nevhodní. Odstránia pomník, premenujú ulicu. Toto ideologické besnenie je však dočasné rovnako ako ich predchodcov v modrých košeliach z 50-tych rokov, ktorých kongeniálne popísal Milan Kundera v románe Žert. Áno, aj P. Zemánka, ktorý sa aktuálne v slovenskej politike reinkarnoval. Ako si dovoľujem tvrdiť, že iba dočasne? Nuž, tajuplná schopnosť histórie, ktorú Benjamin nazval „konštelácia“ to časom zariadi.
Chcem sa pristaviť pri procese s buržoáznymi nacionalistami. Odohral sa po Stalinovej smrti, bol neverejný, preto neboli vynesené rozsudky smrti. Na rozdiel od procesu so Slánskym, kedy popravili aj Clementisa. Tieto a ďalšie politické procesy spôsobili rany, ktoré v kultúrnom kontexte pociťujeme dodnes. Tak ako sa pozastavujem nad osudmi tých, ktorí najprv trpeli v nacistických koncentrákoch a potom skončili v stalinských väzniciach. Iniciatívne sa do odsudzovania buržoáznych nacionalistov zapojil Viliam Široký na IX. zjazde KSS v marci 1950, jeho prejav sa stal základom posudkov, ktoré predložili na procese historici. Akademik Gosiorovský sa k tomu neskôr s ľútosťou priznal. Uvedené má hlbšie príčiny. Prezident Beneš bol aj po vojne presvedčeným obhajcom teórie jednotného československého národa. Košický vládny program prijal so škrípaním zubov, lebo vtedy musel: v dôsledku odkazu SNP „rovný s rovným“. Tri pražské dohody medzi pražskou vládou a SNR v rokoch 1945-46 však presadili silnú centralizáciu, takže Beneš bol úspešný. V tejto politike pokračoval prezident A. Novotný, ktorý v ústave z roku 1960 presadil zrušenie už aj tak oklieštených národných orgánov (povereníctiev) a dokonca nám nanútil štátny znak, ktorý neskôr Gustáv Husák označil ako „živánska pod Kriváňom“. Ďalší príbeh je známy, prijatie zákona o česko-slovenskej federácii (27. októbra 1968) a napokon ustanovenie samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Na tomto behu dejín má nezabudnuteľnú zásluhu prezident G. Husák. Takže konštelácia…
Verím, že Matica slovenská bude vo svojich záslužných aktivitách pokračovať. Aj dejiny MS sú kľukaté, boli a sú obdobia, kedy bola zaznávaná alebo dokonca likvidovaná. To je dôkaz, ako je táto svojbytná inštitúcia slovenského národa potrebná a s jeho osudom spätá.
Ľavičiarstvo je všade akosi tŕňom v oku
a to bez ohľadu na to, či sa ho budeme
alebo nebudeme zastávať
Luboš Svetoň
Koncom minulého roka sa uskutočnila úvodná prezentácia publikácie Novomeský & Horváth: Velikáni literatúry a politiky, zo Senice do sveta. Jej podtitul znie: „Vlastenci alebo buržoázni nacionalisti?“ II. Prvou monografiou s týmto podtitulom bola v rámci série publikácia o Clementisovi a Mináčovi, ktorá vyšla v roku 2023. Ako prvá bola naviazaná na celé 100. výročia, súčasná pripomína okrúhle a presné 120. výročia narodenia dvoch slovenských dejateľov kultúrnych politikov, slovenských spisovateľov v roku 2024, kedy k tomuto výročiu bola zorganizovaná aj vedecká konferencia. Pre úplnosť treba dodať, že zborník vychádza ako výstup z podujatí Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej, Inštitútu Analýzy-Stratégie-Alternatívy, Spoločnosti Ladislava Novomeského, Klubu NOVÉHO SLOVA, Klubu umelcov, spisovateľov a historikov pri ÚR SZPB a Mladej Matice.
Po úvodnom slove sú v zborníku zoradené rôzne príhovory, spomienky, svedectvá a odkazy (účel poradia vedia zrejme len editori), pričom niektoré okrem zachytenia významu, ktoré tá či oná osobnosť alebo inštitúcia k obom umelcom prechováva, iný zmysel nemajú. Ďalšie môžu slúžiť ako podklady do náčrtu vyskladania ich životných príbehov (a v rámci horváthovskej rodiny i na zobrazenie anabáz jej jednotlivých členov, pričom si podávali ruky národovectvo, pokrokovosť a často aj účinkovanie v Matici slovenskej). Viac informačnú než objavnú úroveň majú aj záverečné časti publikácie venované podujatiam o Novomeskom a Horváthovi a výberom z rozhovorov o nich a davistoch v Slovenských pohľadoch. Niekedy však aj drobná kvapka originálneho farbiva môže napomôcť pri výskume našich dejín a špeciálne významných osobností.
Medailóny oboch priekopníkov ducha z pera LUKÁŠA PERNÉHO je už iná káva. Ide v nich o záslužný pokus vyrovnať sa s najnovšími historickými zisteniami o ich pôsobení, smerovaní a prežívaní v komplexnom pohľade. Prepracovanejší je Novomeského medailón, čo asi vyplýva z faktu, že autor je súčasným predsedom Spoločnosti Ladislava Novomeského.
Než sa pokúsime trochu podrobnejšie sa venovať vedeckému zhodnoteniu ich činnosti, dovolím si malý osobný odskok. Dlhé roky som žil v Ružinove, na sídlisku Pošeň. Tu som vychodil ZDŠ, ktorá po rokoch zbierania informácií získala hrdý názov kapitána Jána Nálepku, učiteľa, ktorý zo Slovenskej armády prebehol na druhú stranu a v bojoch proti fašizmu položil svoj život. Dnes po kapitánovi v Ružinove neostala ani zmienka. Škola sa premenovala na Spojenú školu sv. Vincenta de Paul. Mnohí sme sa z tejto školy rozpŕchli práve do okolitých vzdelávacích inštitúcií, ja s niekoľkými na gymnázium na ulici Ivana Horvátha, ďalší na gymnázium Ladislava Novomeského (pritom stále išlo o jedno sídlisko). V publikácii viackrát spomínaný Eduard Urx tu mal tiež svoju ulicu, dnes je však premenovaná na Seberíniho. Oproti na sídlisku Trávniky sa dodnes zachovala ulica Dr. Vladimíra Clementisa.
Ale napríklad Novomeského trieda neďaleko Dunaja sa vrátila k názvu Karloveská. V tejto súvislosti , načierajúc už do jednej v monografii zverejnenej vedeckej eseje, sa možno pýtať, či sme pri ctení si minulosti lepší, než povedzme obyvatelia Budapešti, ktorí po osadení pamätnej tabule v roku 1979 na budovu, kde sa Novomeský narodil, ju potichu v roku 2011 sňali a ktovie kam odložili či zahodili. Ľavičiarstvo je všade akosi tŕňom v oku a to bez ohľadu na to, či sa ho budeme alebo nebudeme zastávať. Keďže minulý režim priniesol, a to dokonca aj obom protagonistom, mnoho utrpenia, nečudo za takýto náhľad. Predpokladám preto, že na prvé počutie sa niektorým ročníkom otvoria vo vačkoch nožíky, keď sú Horváth i Novomeský označení už v názve knihy za velikánov politiky.
Ako sa však čitateľ dozvie, ich veľkosť spočívala nie predovšetkým v slepom poslúchaní straníckych príkazov, ale práve v ich kultúrnom a mravnom ponímaní, ba dokonca aj pomoci niektorým prenasledovaným kolegom. Za Novomeským musíme takto napríklad vidieť aj jeho zakladanie viacerých národných inštitúcií, ktoré fungujú doteraz (Slovenská filharmónia, Slovenská národná galéria, Vysoká škola múzických umení, Vysoká škola výtvarných umení a ďalšie kultúrne a školské). Zdôraznime ešte jednu skutočnosť, ktorá sa obyčajne nepretriasa a je pritom interesantná: Aj v Maďarsku krátko po skončení 2. svetovej vojny dochádzalo k rôznym žalobám a odsúdeniam v rámci tamojšieho straníckeho vedenia. A práve odtiaľ prišlo Klementovi Gottwaldovi „psaníčko“ obžaloba, na základe ktorej sa spustil pohon na tzv. buržoáznych nacionalistov, ktorá lámala väzy a poslala do väzenia aj oboch našich spisovateľov. Ich skutočnou „vinou“ bolo vlastne iba vynútené dohliadanie na povojnovú výmenu menšín, o ktorej sa rozhodlo na iných, vyšších úrovniach, či iné dodržiavanie nariadení.
Ale odbočme od hodnotenia skúmaných osobností k hodnoteniu monografie. V publikácii je zhromaždených viacero príspevkov, ktoré sa navzájom zaujímavo dopĺňajú ako v mozaike, no nájdeme tu aj také, ktoré sú skôr do počtu, či na pripomenutie. Nájdeme tu príspevky vyslovene „čítavé“ (napríklad od publicistu JÁNA BÁBIKA), ale aj vyslovene odborné, a to aj z fachov, kde väčšina umenovedcov nie je doma (napríklad právo). Odbornosť je na oboch stranách neodškriepiteľná. Keďže jednotlivé príspevky boli prednesené či zverejnené na rôznych miestach a v rôznom čase, stáva sa tiež, že sa navzájom citujú alebo odkazujú. V takejto podobe sú vhodné aj ako študijný materiál. Možno by však bolo vhodné, keby sa kdesi v závere ocitol pre všetky zverejnené materiály jeden (navyše) odkazový kľúč literatúry, kde by sa možno mohli ocitnúť aj ďalšie významné diela, ktoré sa k obom protagonistom vzťahujú, ale neboli v knihe použité ani vo forme odkazov.
Je potrebné obom editorom LUKÁŠOVI PERNÉMU a IVANOVI HORVÁTHOVI najml. vysloviť vďaku za zhromaždenie veľkého množstva neraz prvý raz zverejneného vedeckého materiálu a faktov. Príspevky pochádzajú od JANY SCHILLEROVEJ-HORVÁTHOVEJ, DEANY HORVÁTHOVEJ-JAKUBISKOVEJ, MARIÁNA GEŠPERA, EDUARDA CHMELÁRA, DALIMÍRA HAJKA, JOZEFA SCHWARZA, MARTINA KRNU, MARTINA MURÁNSKEHO, ZDENKA VALENT BELIČA, PETRA BREZINU, ĽUBICE KRIŠTOFOVEJ, BRANISLAVA FÁBRYHO, SVETOZÁRA KRNU, PAVLA PARENIČKU, JAROSLAVA DURECA, DOMINIKA BLANÁRA, PETRA SCHVANTNERA, LADISLAVA SKRAKA, PETRA KERECMANA, SONE VALOVIČOVEJ, spomenutého JÁNA BÁBIKA, AUGUSTÍNA ŠUTTU, OĽGY HAUSKRECHTOVEJ, JOZEFA LYSÉHO, ale aj VLADIMÍRA MINÁČA či MIROSLAVA VÁLKA. Už samotné množstvo autorov s ich rôzne nastavenými jazykovými i osobnostnými preferenciami, muselo byť výzvou zladiť to množstvo do jedného zmysluplného celku. Občas zrejme ponajviac pri prepisoch prejavov nejaké to písmenko na konci slov „ušlo“, ale vcelku si monografia udržala vysoký jazykový štandard a množstvo neraz prvý raz zverejnených fotografií zo súkromných archívov svedčí aj o objavnom a citlivom prínose pri priekopníckom „znovuoživovaní“ neraz neprávom zabúdaných osobností aj našej literatúry.
Nuž a komu už v titule zazvonila Senica a nevie prečo sa u oboch spomína, nech si zalistuje v monografii dozvie sa nielen to, ale aj mnoho ďalšieho zaujímavého.
Svedectvo o ich intelekte,
ale aj konflikte medzi ideálmi
a mocenskou mašinériou
Marián Klenko
Kniha Novomeský & Horváth: Velikáni literatúry a politiky, zo Senice do sveta dokumentuje osudy dvoch osobností kultúrneho a politického života na Slovensku, ktoré boli spojené s pohnutým 20. storočím. Patrili k literárnym tvorcom, ktorí do slovenskej kultúry priniesli európsku modernu. Ich životy sa však neprelínali len v tom, že prináležali k literárnej avantgarde, ale prešli si aj obdobnou politickou skúsenosťou.
Predložená publikácia, ktorú zostavil Lukáš Perný a Ivan Horváth najml. je štruktúrovaná do viacerých tematických celkov. Časť Príhovory, svedectvá, spomienky a odkazy obsahuje vyjadrenia viacerých verejných činiteľov, ktoré sa dotýkali života a diela Laca Novomeského a Ivana Horvátha. Obsahuje však aj zaujímavé postrehy rodinných príslušníkov I. Horvátha, ktoré dotvárajú obraz tohto literáta, právnika a diplomata.
Druhú časť Medailóny, tvoria podrobnejšie štúdie o Novomeskom (Laco Novomeský moderný básnik, predseda Matice slovenskej, kultúrny politik, politik kultúry) a Horváthovi (Ivan Horváth „slovenský Fitzgerald“). Ich autorom je Lukáš Perný, ktorý sa dlhodobo zaoberá davistami. Ako kulturológ, filozof a publicista opisuje ich literárnu činnosť, ideovú orientáciu aj politické cesty.
Novomeský aj Horváth boli úzko spätí s mestom Senica, kde obaja prežili časť mladosti. Horváth sa v tomto meste narodil, rodina Laca Novomeského z neho pochádzala. Novomeský v neskoršom období prišiel do Senice z Budapešti, kde žil prvých 15 rokov.
Novomeský patril k zakladateľom a redaktorom ľavicovo orientovaného časopisu DAV. Horváth s davistami úzko spolupracoval (s členmi tejto skupiny udržiaval priateľské vzťahy a zúčastňoval sa aj na jej spoločných aktivitách). Obaja boli aktívni v protifašistickom odboji, patrili k členom ilegálnej Slovenskej národnej rady a po vojne zastávali významné posty (Novomeský bol povereníkom školstva a osvety, Horváth pôsobil v diplomacii ako veľvyslanec v Budapešti).
Jednotlivým aspektom ich života sa bližšie zaoberá ďalšia časť knihy Vedecké príspevky a eseje. Autori si všímajú pozadie ich umeleckých postupov. Literárnu tvorbu. Pôsobenie v dobových časopisoch (periodikách). Verejné angažovanie aj protirečivý vzťah k moci, s ktorou sa intelektuáli ako Novomeský a Horváth napokon v 50. rokoch 20. storočia dostávajú do dramatického konfliktu.
Autori príspevkov a esejí prinášajú pomerne heterogénne množstvo informácií, úvah a postrehov. Vypovedajú nielen o Novomeskom a Horváthovi, ale aj zložitej dobe, v ktorej boli literárne a politicky činní. V predloženej publikácii sa Novomeského dilemami detailne zaoberá profesor Dalimír Hajko. Analyzuje jeho vzťah k moci, tvorbe a harmónii, ktorá je akoby v rozpore s revolúciou, ktorej rovnako veril.
Zaujímavý bol aj vývoj Novomeského vzťah k Budapešti, ktorá patrila k veľkomestám stredoerópskeho významu. V samostatnej štúdii ho bližšie opisuje sociológ Jozef Schwarz. Novomeský v tomto meste vyrastal, čo malo vplyv na jeho avantgardné smerovanie. Sociálne kontrasty, ktoré sprevádzali koniec I. svetovej vojny, demonštrácie i pád monarchie ovplyvňovali zase jeho politickú (ľavicovú) orientáciu. Skúsenosti s maďarizáciou v školstve formovali jeho národné povedomie.
Novomeský sa pridal k Danielovi Okálimu, Andrejovi Siráckemu a Vladimírovi Clementisovi a stal sa kľúčovou postavou časopisu DAV. Činnosť tohto periodika, do ktorého prispieval ako literárny hosť aj Ivan Horváth, si v samostatnom príspevku Úryvok k storočnici DAV- u všíma profesor Jozef Leikert. Okrem iného uvádza, že: „… časopis vychádzal v rozpätí 13 rokov, t. j. v období od r. 1924 do r. 1937. Za tento čas vyšlo 70 čísiel, z toho 8 dvojčísiel a 55 čísiel, čo predstavuje 1 072 strán časopisu.“ (str. 192) Podľa Leikerta sa vydaním prvého čísla DAV-u otvorila dôležitá etapa v kultúrno-politických dejinách nielen Slovenska, ale i celého Československa.
Publicista Martin Krno sa vo svojom príspevku zaoberá pôsobením L. Novomeského v časopise Elán. Dokumentuje nielen jeho tvorbu, ale aj politické zápasy, ktoré sa odohrávali pred, počas i po skončení II. svetovej vojny. V predvojnovom období na jeho stránkach upozorňoval na nebezpečenstvo fašizmu. Venoval sa česko-slovenským vzťahom. Prinášal sociálnu kritiku.
Zakladateľom Elánu bol demokrat a vitalista Ján Smrek. Časopis Elán bol príkladom spolupráce intelektuálov s rozdielnym politickým presvedčením. V období Slovenského štátu (1939 1940) mal Novomeský ako komunista obmedzené možnosti publikovania. Smrek umožnil, aby v Eláne publikoval pod pseudonymom (v roku 1940 v tomto periodiku prvýkrát vyšla aj jeho báseň Pašovanou ceruzkou) a pomohol mu aj pri získaní práce.
Publikačnú aktivitu Ivana Horvátha ešte v prvej časti knihy bližšie opisuje jeho dcéra pani Jana Schillerová-Horváthová. Vo svojom príspevku Ivan Horváth a jeho časopis Kultúrny život uvádza, že bol nielen prvým šéfredaktorom Kultúrneho života, ale zároveň bol i tým, ktorý sa časopis rozhodol založiť, o čom vedeli len jeho priami účastníci. Veľkým impulzom mu boli francúzske literárne periodiká, s ktorými prišiel do kontaktu počas štúdia vo Francúzsku.
Horváthovými advokátskymi poviedkami sa v ďalšom príspevku podrobnejšie zaoberal profesor Martin Muránsky. Horváth sa vo svojich príbehoch venoval vnútornému svetu páchateľa a obete. Postavy v jeho knihách sú častokrát vzdelaní ľudia, ktorí prežívajú vnútornú neistotu v konfrontácii s moderným svetom. Na rozdiel od staršej slovenskej literárnej tvorby sa jeho poviedky neodohrávali na vidieku, ale v mestskom prostredí.
K téme spravodlivosti mal blízko, keďže samotný Horváth bol advokátom. Tento rozmer jeho osobnosti si podrobnejšie všíma spisovateľ a rovnako advokát Peter Kerecman. Horváth študoval v Prahe, Bratislave a Paríži. Ako advokátsky koncipient pôsobil u Ivana Dérera, ktorý bol významným sociálnodemokratickým politikom. To ovplyvnilo aj jeho politickú orientáciu, o čom píše pani Schillerová-Horváthová v ďalšom samostatnom príspevku (Ivan Horváth sociálny demokrat).
Predložená publikácia analyzuje široké spektrum aktivít, ktoré boli spojené s Novomeským a Horváthom. Z hľadiska mapovania ich činnosti má osobitný význam ich fungovanie v období Slovenského štátu a najmä počas Slovenského národného povstania. Pôsobením I. Horvátha v protifašistickom odboji podrobnejšie opisuje v samostatnom príspevku kultúrna pracovníčka Ľubica Krištofová. Uvedenú tému rozoberá aj literárny vedec Pavol Parenička. V tomto kontexte, okrem iného, opisuje aj prijatie Vianočnej dohody.
Predchádzalo jej vytvorenie ilegálnej Slovenskej národnej rady, na čom sa podieľali zástupcovia komunistického a občianskeho odboja. Parenička približuje: „Tá v decembri 1943 v Bratislave prijala programovú deklaráciu známu ako Vianočná dohoda, na ktorej koncipovaní sa podieľal i Novomeský. V januári 1944 sa zrejme na Novomeského popud Horváth stal ex post signatárom Vianočnej dohody za sociálnych demokratov a členom ilegálnej Slovenskej národnej rady.“ (str. 247)
Vianočná dohoda okrem vytvorenia SNR deklarovala aj obnovu Československa, ktoré malo byť demokratickým štátom zbaveným prvkov fašizmu, nacizmu a rasizmu. Ďalej deklarovala spoluprácu so Sovietskym zväzom, ale aj ostatnými spojencami a vedenie ozbrojeného odboja. Paradoxom neskoršieho vývoja bolo, že presadzovanie tejto dohody bolo použité proti L. Novomeskému v procese s takzvanými buržoáznymi nacionalistami.
Historik a politológ Peter Schvantner v ďalšom z príspevkov približuje činnosť Laca Novomeského po II. svetovej vojne. Pôsobil ako povereník školstva a národnej osvety, a hlavne ako predseda Matice slovenskej. Tým sa stal prvýkrát v roku 1945 (na prvom povojnovom matičnom valnom zhromaždení). Ako uvádza P. Schvantner: „Jeho prvé pôsobenie v tejto funkcií sa však skončilo veľmi nešťastne. V roku 1950 bol zbavený tejto funkcie, keď bol obvinený z tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu.“ (str. 271)
Jednou z okolností, ktorá sa mu vyčítala, bola aj príslušnosť k skupine DAV. Podľa obžaloby vnášala do marxizmu nacionalistické a buržoázne prvky. Zásadné obvinenia súviseli s tým, že Novomeský sa mal údajne usilovať o odtrhnutie slovenskej kultúry a školstva od českého vplyvu, čím oslaboval jednotu štátu. A tiež, že nechal v týchto sférach pracovať intelektuálov z nekomunistického prostredia.
Týmto tragickým udalostiam sa venujú príspevky od publicistu Jána Bábika Ladislav Novomeský a Ivan Horváth ako politickí väzni, ako aj politológa a historika Eduarda Chmelára Nepochopená skúsenosť desivých päťdesiatych varuje, ktorý v závere svojho príspevku upozorňuje: „Základom obvinení počas komunistického teroru boli vždy reálne skutočnosti, ktoré však boli zámerne dezinterpretované tak, aby sa dominantným faktorom nestala samotná skutočnosť, ale jej interpretácia. Tento postup sa uplatňoval pri konštrukcii všetkých ďalších obvinení. A tieto metódy dnes ožívajú.“ (str. 315)
Novomeský patril krátko po druhej svetovej vojne k významným predstaviteľom „komunistickej“ moci, ktorá sa napokon obrátila proti nemu. Napriek tomu, že sa stal obeťou v procesoch s tzv. buržoáznymi nacionalistami a bol odsúdený a väznený, neprestal veriť ideálom spoločnosti zbavenej triednych rozdielov, hoci na jeho umeleckú bytosť doliehali chyby, ktorých sa systém dopúšťal aj po (jeho) politickej rehabilitácii.
Publikácia si všíma aj ďalšie aspekty života a diela L. Novomeského a I. Horvátha. Na jej obsahu sa podieľalo široké spektrum autorov, ktorí zdokumentovali ich vieru v sociálnu spravodlivosť. Literárny talent. Moderné vlastenectvo, pre ktoré je vlastný pozitívny vzťah k národu aj otvorenosť voči svetovej kultúre. Kniha prináša svedectvo o ich intelekte, kultúrnosti, ale aj konflikte medzi ideálmi a mocenskou mašinériou.
Recenzentský posudok
Emil Višňovský
Posudok interného recenzenta na rukopis publikáciePredložená publikácia je kolekciou rozmanitých textov z vedeckých, osvetových a spomienkových podujatí, archívnych dokumentov, fotografií a ďalších unikátnych materiálov, ktoré podávajú široký a plastický obraz o živote, činnosti a diele dvoch jedinečných osobností slovenského kultúrneho, politického a verejného života Ladislava Novomeského a Ivana Horvátha. Obaja mali veľa spoločného, obaja boli „intelektuálmi v politike“, tvorivými ľuďmi, autormi, ktorí zanechali po sebe originálne a vplyvné literárne dielo, ale ktorým sa podarilo zasiahnuť aj do vývoja kultúry a spoločnosti, a to v mimoriadne náročných časoch. Oboch spájal nielen intímny vzťah k mestu Senica, ale k celému Slovensku, rodnej krajine a jej osudom. Aj keď sa narodili ešte v Rakúsko-Uhorsku, dospievali už spolu so zrodom Česko-Slovenska a od 1920-tych rokov začali reflektovať situáciu človeka v novej republike, o ktorej písali a z ktorej vyvodzovali aj svoje verejné občianske postoje. Zápasili slovom i činom za pozdvihnutie celého spoločenstva sociálne i kultúrne pozdvihnutie , za dôstojné národné bytie, ako aj jeho miesto vo svete, medzi slobodnými národmi a štátmi. Obaja boli pravými humanistami, ktorí svoje myšlienky nekomunikovali len svojimi básňami, poviedkami a novelami, ale aj angažovanou publicistikou, politickými vystúpeniami a prejavmi, politicko-organizačnými aktami ako členovia mnohých občianskych, odborných, verejných či straníckych zoskupení alebo štátnych orgánov. Obaja sa zaslúžili aj o formovanie štátnosti na Slovensku Ich život bol naozaj obdivuhodne naplnený bohatou činnosťou „na roli národa dedičnej“. Činorodo nadväzovali na najlepšie tradície modernizácie Slovenska v kultúrnej oblasti v najširšom zmysle.
„Otvárali okná“ do sveta, požadovali „vízum do Európy“, pestovali intelektuálny rozhľad a nadhľad nad prízemným politikárčením. Až sa obaja nevyhli tomu, čo by sme mohli označiť na „prekliatie“ nevyzretého národného spoločenstva za všetko dobré, čo pre toto spoločenstvo nezištne vykonali, zaplatili vlastným osudom, prenasledovaním, väznením, zničeným zdravím a napokon aj predčasným skonom. Neboli to len kruté 1950-te roky a besnenie stalinizmu za hranicami jeho pôvodu. Takú nevyzretosť môžeme pozorovať v našich národných dejinách už aj predtým alebo aj potom. Kľúčovou otázkou je, kedy sa jej konečne zbavíme a kedy „dozrejeme“ (ako písal iný básnik, M. Rúfus), kedy si začneme sami medzi sebou vážiť človeka a najmä tých, čo vykonali viac než ktokoľvek druhý?
Kedy si človek-Slovák začne vážiť človeka-Slováka nielen preto, že niektorý z nich sa stal „majstrom sveta“ a uznali ho v zahraničí, ale jednoducho preto, že sme tu všetci „z jedného rodu“ a odkázaní na spolužitie v tejto našej rodnej krajine? Že od nás samých závisí táto podoba nášho spolužitia, my sami si ju tvarujeme a máme tvoriť predovšetkým sami pre seba?
Predložená publikácia je takýmto edičným činom vďakyvzdania a zadosťučinenia, hoci dávno „in memoriam“. Súčasné seniorské i stredné generácie si oboch velikánov ešte môžu pamätať z ich života alebo diela, no ide o to, aby ich posolstvo začali vnímať mladšie a budúce generácie. V tom spočíva vari najväčší význam tejto publikácie, „almanachu“, zostavenom pri 120. výročí ich narodenia. Je to záslužný čin, ktorý odkrýva a zachováva pre budúce generácie aj pozadie, rodinné či dobové, z ktorého L. Novomeský a I. Horváth vyrástli. Vzácne sú spomienky rodinných príslušníkov a vzácna je aj bohatá obrazová a fotografická príloha.
profesor Emil Višňovský, v Malinove, 4. 8. 2025
Knihu som prečítal, chýbalo mi viac kritiky, ale inak dobré.