Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Znovu sa blíži neblahé výročie Mníchova a znovu sa vynorí tá večná Hamletovská otázka, či sme sa mali Hitlerovi brániť, alebo či prijať ultimátum bolo lepšie riešenie. Postoj k tejto otázke totiž odzrkadľuje potenciálne chovanie v inej podobnej kríze v budúcnosti. Ide aj o to, čo budeme v čase krízy vyžadovať od svojich ústavných činiteľov. Či zodpovedné a demokratické vedenie, alebo alibistickú kalkuláciu a servilitu ku geopolitickým mocnostiam. Tým skôr, že aj súčasná obranná stratégia Slovenska sa opiera prakticky len o vojenskú podporu zo strany spojencov v NATO, teda o stratégiu, ktorá už v nedávnej histórii fatálne zlyhala. O to viac ma mrzí, že naša dnešná slovenská „elita“ nám túto stratégiu prezentuje ako jedinú možnú a napríklad perom Denníka N tvrdí, že Československo vtedy nemalo šancu.
Je to komplexný problém a viacerí čitatelia môžu mať diametrálne odlišné názory. No chcel by som upriamiť pozornosť len na jeden čiastkový vojenský aspekt, ktorý sa však notoricky zdôrazňuje ako jeden z najdôležitejších – schopnosť armády viesť efektívne obranné boje a v tej súvislosti československé pohraničné opevnenia.
Budovali sa niekoľko rokov, pohltili významnú časť štátneho rozpočtu a vtedajší vojenskí odborníci považovali niektoré úseky za odolnejšie a efektívnejšie ako bola slávna Maginotova línia. Bez toho, aby sa reálne použili na to, na čo boli určené, ostalo ich budovanie veľkým tunelárskym podnikom pre stavebné a zbrojárske firmy.
Tieto objekty nikdy nepodstúpili skúšku v reálnom boji a tak obhajcovia kapitulantskej politiky môžu dôvodiť, že v priebehu druhej svetovej vojny podobné opevňovacie systémy zohrali len málo významnú úlohu. Hlavne však preto, že wehrmacht mal možnosť takéto opevnenia obísť.
Existuje však príklad reálnej bojovej situácie, ktorá účinnosť takýchto opevnení vyskúšala v reálnom boji podobnom tomu, ktorý by zrejme muselo podstúpiť Československo. Ide o náhly útok na ZSSR 22. 6. 1941. ZSSR po obsadení časti Poľska v roku 1939 plánoval opevniť celú západnú hranicu tzv. líniou Molotova. Tá však v lete 1941 bola ešte len v začiatkoch budovania a tak bola pri zadržaní prekvapivého útoku nepoužiteľná. S výnimkou jednotlivých krátkych úsekov na juhu. Pomerne slušne bol tento systém vystavaný a vybavený v pohraničnom meste Przemysl.
Toto mesto rozdeľuje rieka San na dve časti a v predvečer útoku patril ľavý breh Nemecku a pravý ZSSR. Pravý breh bol v tom čase opevnený niekoľkými desiatkami železobetónových bunkrov. Útok začal pred treťou hodinou rannou dôkladnou delostreleckou prípravou, na ktorú ale sovieti neodpovedali. Mali rozkaz neodpovedať na žiadne provokácie a zbrane použiť až vtedy, keby Nemci prekročili rieku. Počas delostreleckej prípravy však obrancovia zaujali postavenia v bunkroch a keď začal prechod nemeckých jednotiek po železničnom moste, rázne ich odrazili.
Železničný most bol pod krížovým prikrytím guľometných a delostreleckých bunkrov, ktorým delostreľba aj neskoršie ranné bombardovanie zjavne neublížilo, a účinne podporovali malú jednotku, ktorá priamo na moste niekoľko hodín zadržiavala útočiacu pechotu. Predpoludním sa Nemci pokúsili na inom mieste postaviť pontónový most, no delostreľba z bunkrov tento pokus zmarila. Až keď guľomety z obrnených transportérov vyradili z boja hŕstku obrancov mosta, podarilo sa Nemcom preniknúť po železničnom moste do stredu sovietskej časti mesta. Sovieti sa však udržali na okrajoch mesta a Nemcov ďalej nepustili.
Treba spomenúť, že wehrmacht bol strategicky aj takticky cvičený na bleskovú vojnu, nie na úmorné obliehanie opevnených rajónov, preto sa im pokiaľ to bolo možné, snažil vyhnúť. V Przemysli to možné nebolo a sovietske opevnenia sa ukázali ako efektívna prekážka. Pritom sovietska doktrína nepočítala s tým, že tieto opevnenia by mali vzdorovať náporu dlhý čas. Mali zadržať prvý útok a sovietske vojská mali okamžite prejsť do protiútoku a vytlačiť útočníka z územia ZSSR. Ďalšie boje a zničenie nepriateľa malo prebiehať na jeho území. Táto nerealistická doktrína a z nej vyplývajúce rozkazy, ktoré sa sovietski velitelia v prvých dňoch Veľkej vlasteneckej aj pokúšali plniť, nepočítala s tým, že nepriateľ môže mať mnohonásobnú prevahu a v prvých dňoch si vyžiadala veľa zbytočných strát a obetí. (A okrem toho je pre šarlatánov typu „Viktora Suvorova“ zámienkou na tvrdenie, že to naopak – ZSSR plánoval zaútočiť na Nemecko ako prvý, ale nevyšlo mu to…)
V Przemysli sa však stal zázrak a sovietska doktrína zafungovala. Veliteľ obrany Przemyslu, plukovník Dementjev, zorganizoval v noci na 23. 6. protiútok a úspešne vytlačil nemecké jednotky zo sovietskej časti mesta. Ba čo viac, rozbehnutí sovieti prešli cez železničný most a obsadili centrum mesta na nemeckej strane. Prešli do obrany a čakali na posily hlavných sovietskych síl, aby mohli pokračovať v útoku. Posily, z dôvodov, ktoré už poznáme, neprišli a sovieti sa večer stiahli na svoju stranu rieky.
Bol to pravdepodobne jediný úsek celého frontu, kde Nemci nepostúpili ani o meter a ešte boli nútení ustúpiť. Tlak z ústredného velenia bol zrejme enormný. Delostrelecké aj letecké „spracovanie“ sovietskeho brehu sa znásobilo niekoľkokrát, čo si odniesla najmä civilná infraštruktúra a množstvo civilných obetí. Opevnené objekty však väčšinou ostali bojaschopné a umožňovali sovietom účinne zadržiavať Nemcov ešte niekoľko dní. Až 27. 6. dostala jednotka plukovníka Dementjeva rozkaz stiahnuť sa do vnútrozemia, lebo hrozilo odrezanie aj posledných ústupových ciest na Ľvov.
Ústup kryla posádka jedného z bunkrov, ktoré držali v šachu prechod po železničnom moste. Tá sa vnútri zabarikádovala tak úspešne, že dovnútra sa dodnes nikto nedostal a streľba znútra bunkra zmĺkla až 1. 7. Bez podpory zvonku sa mohli útočníci dostať k bunkrom do bezprostrednej blízkosti a konečné umlčanie obrancov vykonali plameňomety.
Ako túto skúsenosť môžeme aplikovať na československé pohraničné pevnosti? V čase pomníchovskej krízy by wehrmachtu úplne chýbal moment prekvapenia. Posádky československých pevností by boli v bojovej pohotovosti aj s posádkami v zázemí a nie je žiadny dôvod myslieť si, že by cez ne útočníci prešli ľahšie ako cez Przemysl. Zvlášť keď víťazné skúsenosti wehrmachtu sa vtedy opierali len o pochod Porúrím a Rakúskom, bez boja.
A čo z toho vyplýva pre nás?
Rozhodnutie po Mníchovskom ultimáte na jeseň 1938 bolo dilemou medzi odvážnym rozhodnutím „zdola“ a uprednostnením rozhodnutia vysokej geopolitiky. Dnes už nič z minulosti nemôžeme zvrátiť, no tým periodickým hypotetickým prežívaním minulej dilemy sa programuje naše kolektívne rozhodnutie do budúcnosti.
Nie náhodou nás dnešné elity učia, že správne je spoliehať sa na zahraničných tútorov a vždy sa podriadiť ich vôli. A nie náhodou sme sa pred 1989-tym učili, že je správne, keď ľud verí vlastným silám a je správne nedať sa žiadnemu nepriateľovi.
Marián veľmi zaujímavý článok. Mňa z histórie najviac bavilo a baví obdobie 20. ho storočia a obidve svetové vojny. Prečítal som o tom veľa kníh. Podľa mňa máš pravdu. Ak by sa naši vtedajší spojenci pridali na našu stranu, vrátane ZSSR, fašistické Nemecko by neprežilo ani tridsiate roky. Ale tu išlo o niečo iné, podobne ako v súčasnosti. Dobyť a podriadiť si územia a ťažiť bohatstvo a využívať podriadené obyvateľstvo pre svoje dobyvačné účely. A súčasné NATO neslúži nám, ale chráni nadnárodné monopoly na „dobytom aj dobitom“ území a zároveň aj ich prisluhovačov na tomto území. A naši súčasní mladí ani nemajú šajnu a ani chuť, tobôž telesnú konštrukciu aby zvládli to, čo naša generácia počas ZVS.
O tom,aké mala armáda ČSR v septembri 1938 šance proti wehrmachtu,píše vo svojej analýze ruský historik Andrej Fursov tu :
https://www.szpb.sk/blog/bez-dohody-s-vb-by-hitler-na-zssr-nezautocil/
Článok odpovedá aj na súčasné pokusy o skresľovanie histórie 2.svetovej vojny.
Ak sa k tomu mám vyjadriť,tak armáda ČSR sa brániť mala a to,že tak neurobila je „zásluha“prezidenta Beneša,ktorý v záujme vtedajších európskych elít uprednostnil vlastizradu.
Právna analýza k tomu,prečo sa Beneš dopustil vlastzrady je tu:
http://www.velezrada-1938.cz/
Vďaka za tie vložené odkazy.
Pane Dubník, vítejte.
Ruský historik Andrej Fursov je cokoli, ale ne historik. Jeho následující výroky zvěčněné ve wikipedii komentáře nepotřebují, cituji: „K volbám jsem nechodil v sovětské době, nechodím ani teď. Protože to nejsou volby. Já se nezabývám politikou, protože politika v naší zemi není, u nás existuje nějaká činnost, kterou pořádá administrativa prezidenta … v cizích zápasech se podle mě hrát nedá, protože se v nich nedá vyhrát.“ Konec cit.
ZDROJ: https://ru.wikipedia.org/wiki/Фурсов,_Андрей_Ильич
A jen mimochodem, ještě nebyl ofic. rozpuštěn SSSR, a on ten Fursov ochotně přednášel na univerzitách v USA o tom, jak ten SSSR stál za hovno. A pro Jelcina taky pracoval, takže až tak apolitický taky nebyl, jak se bije v prsa v té wikipedii.
K věci. Tedy k Benešovi, zda byl zrádce nebo nebyl. JEDNOZNAČNĚ PROHLAŠUJI, ŽE DR. EDVARD BENEŠ ZRÁDCE ROZHODNĚ NEBYL. Kdyby se totiž Československo postavilo fašistickému Německu čelně, tak by z nás Hitler do půl roku udělal fašírku. Nikdo by nám nepomohl, ani SSSR ne, protože ten zoufale potřeboval čas, aby ukoval obranu proti NEVYHNUTELNÉMU PLÁNU BARBAROSSA. Konec konců, od toho byl přece uzavřen Pakt o neútočení mezi SSSR a Německem. Jinak by Hitler učinil ze SSSR už v r. 1939 doslova šrotiště až po Ural, protože už v r. 1938 HITLERA CELÁ EVROPA VYZBROJILA AŽ PO ZUBY! Do prčic, jak se mohl této gigantické přesile bez spojenců Beneš postavit??? Jenom sebevrah by se tomu postavil!!!
A ještě mi dovolte. Pokud máme jmenovat nejenom zrádce, ale SUPER-VELEZRÁDCE, pak ano ─ byl jím ÚV KSSS v čele se „slavnou“ sovětskou TROJKOU Gorbačov-Jakovlev-Ševardnadze. Tito tři ničemové s rudou legitkou členů ÚV dokonce ani s nikým nebojovali, nikdo je nezradil, aby v době plného rozkvětu socialismu všecko předali na stříbrném podnosu rovnou pod rypák svému největšímu nepříteli, který z toho málem dostal infarkt. Navíc, s nabídkou LIKVIDACE SEBE SAMA. To tu v dějinách ještě NIKDY NEBYLO!!!
P.S.
O „zradě“ Dr. E. Beneše proto nechci od nikoho slyšet již ani slovo! To je pokrytectví! Všem odpůrcům Dr. Beneše nabízím tohle:
https://nasrestart.cz/ocima-radikalni-opozice/692-j-nickelli-prolomeni-dekretu-e-benese-nedovolime
Dobrý deň aj vám,pán Vašek z Moravy!
Váš názor vám na A.Fursova vám v žiadnom prípade neberiem,len skromne podotýkam,že ak niekto lieči ľudí,tak je lekár.Ak niekto opravuje autá,tak je automechanik.A ak sa niekto zaoberá históriou,tak je historik.Človek môže robiť svoju prácu dobre, horšie,alebo vyložene zle,no nič to nemení na názve jeho povolania.Aj ten v článku menovaný,skutočne odiózny Viktor Suvorov je povolaním historik.
Viete,ja ľudí nehodnotím podľa wikipédie,ale podľa ich práce.A články A.Fursova ma zaujímajú a sú pre mňa vierohodné!Napr.tento jeho článok
http://www.chelemendik.sk/_Andrej_Fursov__Stalin_a_vietor_historie__Preklad_Tibor_Korecko_884047917.html
je pre mňa dôveryhodnejší ako práca tiežhistorika V.Suvorova týkajúca sa hodnotenia J.V.Stalina.
A k Benešovi hádam len toľko,že ak sa prezident spreneverí svojej prísahe a poruší Ústavu na ktorú prisahal,tak sa dopúšťa vlastizrady.Ďalej to rozvádzať nechcem,lebo názory na túto osobnosť čsl.dejín sú na Slovensku diametrálne odlišné od názorov v ČR.Ale nedá mi,aby som nepripomenul slová K.Gottwalda cit.“ Pane prezidente nesouhlasím s vámi !Bosí a bezbranní Habešané se bránili a my se podrobujeme.Jen se podívejte,jak se brání španělský lid.Máme skvělou armádu,národ je jednotný.Ještě nyní,měla by se ukázat naše síla,ještě není pozdě,požadavky mnichovské by se neměli přijímat!“kon.cit.
Viete,sú národy,ktoré radšej obetujú svoje životy,než by sa mali podrobiť agresorovi a také počty,že keď sa nebudeme brániť,tak si zachránime život,sú im cudzie.Napr.už spomínaná Etiopia,Afganistan alebo Vietnam.
Dobrý deň, pane Vašku.
Odkedy pamätám, tradícia československých komunistov (a nielen ich) bola, že republiku bolo nutné brániť. Okrem iného preto, že to bola vôľa ľudu. To kedy sme prevzali postoj liberálnej buržoázie?
O zrade Beneša po právnej stránke nie je žiadna pochybnosť. Na súhlas so zmenou hraníc prezident ani vláda nemali podľa platnej ČS ústavy žiadne oprávnenie. Výslovne to podliehalo schváleniu ústavnou väčšinou Národného zhromaždenia.
To, že by Hitler z nás urobil fašírku, je neoverená hypotéza ľudí, ktorí majú mentalitu večného poskoka a svoj štát si ani nezaslúžia. Zato prijatím diktátu cudzích mocností (v rozpore s ústavou, zákonmi a vlastným sľubom) z nás Beneš urobil trhaciu republiku, s ktorou si ktokoľvek zvonku môže robiť, čo sa mu zachce. Nakoniec ani tie Benešove dekréty neubránite. Logika vývoja k tomu smeruje, ak ČR ostane v EÚ, tak ešte Vy sa dožijete ich zrušenia. Ak mocnosti nie sú ochotné akceptovať ústavu Č(S)R, prečo si myslíte, že budú akceptovať nejaké prezidentské dekréty?
Keby sme neakceptovali Mníchov, museli by sme niekedy strpieť 68? A museli by sme strpieť 92 a rozpad federácie s masívnou (protiústavnou) rozkrádačkou?
Bol piatok 23.septembra1938,krátko po desiatej hodine večer.Rozhlas prerušil vysielanie a odvysielal rozkaz prezidenta republiky a hlavného veliteľa československej brannej moci Edvarda Beneša,ktorý nariadil jej všeobecnú mobilizáciu.Bližšie v nasledujúcom článku :
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/485092-mobilizacia-38-kto-chcel-bojovat-a-kto-to-len-hral/
Nevšimol som si,že by sa v tomto roku táto téma pripomínala v masmédiách.
Tak upozorním na niektoré časti článku ja.
V prvom rade chcem bratom Čechom pripomenúť,že Slováci a Rusíni z Podkarpatskej Rusi nastúpili do mobilizácie ako jeden muž,všetci odhodlaní položiť svoje životy pri obrana svojej vlasti,ČSR.
Denník Hlinkovej Slovenskej Ľudovej Strany (HSĽS) vyšiel dňa 24.9.1938 s titulkom „Všetci na obranu národa a vlasti“!
Píšem to len preto,že ešte aj dnes sa z Čiech ozývajú hlasy o tom,ako Slováci zradili v r.1939 Čechov.
Otázka však znie,kto zradil Slovákov aj Čechov už v r.1938 ?!
„Naše prestitúcke média “ boli včera ticho ako voš v chraste. Výročie Mníchovskej zrady zo strany „našich spojencov“ terajšiu verchušku už nezaujíma. Zato pred dvomi rokmi si aj sto krát na deň kopli počas najmenej 2 mesiacov do Ruska – vraj okupanta zo 68 ho roku. Človek sa pomaly bál aj chladničku otvoriť aby z nej nedajbože nevypadol Ruský vojak.