Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vlastne ani nadpis tohto článku nevie nájsť slovník spisovného jazyka nakoľko ide o akýsi mix dvoch jazykov v onom Husákovskom duchu čechoslovenčiny, ale to je práve ten zámer. Vystihnúť absurdnú podstatu šokujúceho života okolo nás. Sociálno-kritické texty potrebujú nadpisy, ktoré zaujmú, a nadpis samo-mluvkyňa je celkovo špecifický, takže autor textu pragmaticky predpokladá, že onen užívateľ Facebooku alebo iný druh čitateľa na to klikne. Ale nebude to iba esej založená na nejakom zavádzaní marketingového charakteru, ale jasná a adresná reportáž zo života nočného mesta…

Bolo tak okolo desať hodín večer. Nasadal som na električku… kdesi na Štúrovej ulici. Na poslednú chvíľu dobehla do električky akási podivná cholerická bytosť. Vstúpila do retro-električky, ktorá si ešte pamätá obdobie socíku, aj drsných rozkrádačiek najntís. Práve do tejto električky, ktorá už pamätá si svoje, vstupuje podivná a šialenstvom rehotajúca sa „dáma“. Rozorvaná, to je to správne slovo, sadá si medzi asi štyroch cestujúcich (vrátane mňa). Možno by mi to aj mohlo byť jedno a nebyť inšpirovaný písaním tohto článku mohol by som si povedať, že sa ma to netýka. No následne ona, osamelá bytosť s rehotajúcim sa šialenstvom, potkla sa a vypadli jej asi tri sladké rožky, známe skôr pod pomenovaním resanka a s nimi aj minerálka a nejaký jogurt… či čo to tam vlastne v tom podivnom sáčku mala. Najskôr sa ona bytosť pokúsila v hysterickom rauši tieto predmety vrátiť späť do sáčku, no v zápätí, v ďalšom hysterickom rehote, jej opäť vypadli a posunula sa o stoličku ďalej. Na stratené kúsky jedla zabudla, pretože ju zaujal dialóg s fiktívnym (ne)priateľom. Natoľko vášnivý, až niektorých cestujúcich svojou anti-charizmou donútila k opusteniu električky.

S imaginárnou (alebo pre nás smrteľníkov nepoznanou entitou) viedla ona osoba mono/dialóg o tom, že to decko vlastne nebolo ani jeho, že prečo ho okašlala a že vlastne aj tak si našla tá beštia druhého. Monologický „dialóg“ sa niesol električkou a spolucestujúci striedali smiech a zdesenie. Ona entita, ktorú nikto nevidel, iba dotyčná osoba, bola až natoľko neexistujúca, že vyvolávala pocit, že skutočne existuje, len ju nikto nevidí. Niečo ako liberálna demokracia. No, ale dajme pokoj paranormálnym javom a pozrime sa na celý problém z iného hľadiska.

Ona osoba, ktorá komunikovala s onou entitou sa stala pre mňa záhadnou z jedného zásadného hľadiska. Nielen z hľadiska ľahostajnosti všetkých spolucestujúcich, vrátane mňa, ktorí sa tvárili, že problém neexistuje (hipsterská dievčina sediaca oproti nej, ktorá mala určite plné reči slniečkárskeho humanizmu si otvorila knihu a tvárila sa, že sa jej to netýka), ale predovšetkým z hľadiska fungovania celého štátu sa pýtam: Ako je možné, že táto bytosť je odkázaná na svoju labilnú psychiku a nesedí kdesi na psychiatrii, kde by jej bola zabezpečená odborná pomoc a základné sociálne zabezpečenie. Ako je vôbec možné, že ona samo-mluvkyňa dokáže so svojimi stavmi v tomto svete prežiť a hlavne, ako je možné, že sa štát o takto stratených ľudí absolútne nestará a nerieši ich situáciu?

Samo-mluvcov a samo-mluvkýň je po celom Slovensku neúrekom. Pamätám si ešte jednu s podtitulom staničná. Bola mimoriadne agresívna a nikto jej nevedel pomôcť. Každému liezla len na nervy až sa jedného dňa objavila správa, že sa stratila. Nuž, buďme úprimní… táto bytosť nikomu, ako stála potížistka, nebude chýbať, ale čo má spoločnosť celkovo robiť s týmito zmätenými ľuďmi. Ľahostajnosť a farizejský pocit, že sa nás to netýka, iba dokazuje našu pokryteckosť. A nielen našu, ale pokryteckosť celého systému. Z kantovského hľadiska by sme sa mali o takúto stratenú bytosť postarať, ale ktože si to môže dovoliť? Pri splácaní hypotéky, preplnenom byte a dlhoch? Radšej sa tvárime, že problém neexistuje rovnako ako žobrajúce deti na prešovskej stanici, ktoré vysielajú do ulíc ich vlastní rodičia. V tomto svete sa celkovo dejú hrôzostrašné veci, ktoré vystesňujeme a vytvoril ich tento zvrátený systém, ktorý nazývame tak ušľachtilo „liberálna demokracia.“ Čo sa dá robiť so samomluvcami a samomluvkyňami? Budeme sa ďalej tváriť, že problém neexistuje? Čo ak sa naši blízki sami nimi stanú?

Peter Hron

obrázok: Ľudovít Fulla, Psie počasie

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

One thought on “Samo-mluvkyňa

  • 7. októbra 2020 at 13:56
    Permalink

    Som čítal, že rozprávanie sa samého so sebou je prejavom tej najvyššej inteligencie.

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom