Valihnojovci, párik ligotavých chrobákov, sa na ceste hrabal v kope ťavieho trusu, prehrabával ho nohami a z mazľavého ťavieho veďvietečoho modeloval guľôčku, keď už bola dostatočne veľká, odtlačil ju na bezpečné miesto, do zeme vyhrabal jamku a svoje guľaté veďvietečo starostlivo uložil do pripraveného depozitu. Do tejto nie práve príjemne páchnúcej hmoty potom pani Valihnojová slávnostne zniesla vajíčko, svoje budúce potomstvo.
Vajíčko ležalo v hnoji a jedného dňa sa z neho vyliahla larva.„Je tu príjemne teplo,“ pochvaľovala si larva „a bezpečne! Hovela si v hnoji a obzerala sa po nejakej strave, gén G jej našepkal, aby okoštovala hnoj, v ktorom leží. „Hhm, chutí znamenite, mňam! “ pochutnáva si na veďvieteakej delikatese larva Valihnoja. „Komfort!“
Horúce egyptské slnko putuje po klenbe oblohy. Už neviemkoľkýkrát absolvovalo svoju každodennú púť od východu na západ, larva v hnoji rastie, dospieva. A sníva o tom, ako si raz vymodeluje svoju vlastnú guľôčku. Veďvietezčoho!
Verili by ste, že sa taký chrobák stane bohom ?
Stal sa !
Neznamená to však, že ním je !
Foto: matt wengerd , CC