Pri príležitosti odhalenia pamätníka J. M. Hurbanovi redakcia DAV DVA zverejňuje informatívny článok o tejto osobnosti. Článok vyšiel pôvodne na Matica.sk
„Naše osobné lósy a osudy v návaloch vekov budú isto rozmanité, ale čože nám tu do osobnosti, keď ide o celok. Ja, kdyby dnes prišlo umreť, vďačne rozlúčim sa so svetom, lebo môžem povedať, že som videl vek slovenskej slávy a slobody… Toto nech vás poteší.“
Jozef Miloslav Hurban, list Samuelovi Jurkovičovi počas revolúcie 1848
Vydavateľ Slovenských pohľadov, spoluzakladateľ Tatrína a Matice slovenskej, spisovateľ, novinár, kritik, historik, politik, filozof, evanjelický kňaz, vedúca osobnosť Slovenského povstania 1848 – 1849, organizátor národného hnutia, životopisec Ľudovíta Štúra, to všetko bol JOZEF MILOSLAV HURBAN (* 19. marec 1817, Beckov – † 21. február 1888, Hlboké). 20. februára si pripomíname úmrtie a 19. marca narodenie a 20. septembra zvolenie za prvého predsedu Slovenskej národnej rady. Pri tejto príležitosti mu bol dnes v Beckove odhalený pamätník.
POZRI AJ: V Beckove odhaľujú sochu veľkého JOZEFA MILOSLAVA HURBANA, prvého predsedu SNR, ECAV vysiela naživo
Hurban sa narodil v rodine evanjelického farára, vzdelanie získal najprv u otca, neskôr v mestskej škole v Trenčíne a napokon na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom. Spolu so Štúrom bol najaktívnejším členom Spoločnosti česko-slovenskej a Ústavu reči a literatúry československej. Zúčastnil sa stretnutia štúrovskej mládeže na Devíne, kde prijal slovanské meno Miloslav. Evanjelickým kňazom sa stal v roku 1840. Pôsobil ako evanjelický kaplán v Brezovej pod Bradlom a neskôr v Hlbokom. S herečkou Aničkou Jurkovičovou, dcérou zakladateľa družstevníctva a národného buditeľa Samuela Jurkoviča, mal štyri dcéry a päť synov, pričom jeden z nich bol významný spisovateľ Svetozár Hurban-Vajanský.
POZRI AJ: Samuel Jurkovič, slovenský národný buditeľ a zakladateľ družstevníctva a Vyšla kniha o slovenskom vynálezcovi družstevníctva
Ideovo bol pôvodne stúpencom Jána Kollára (písal v biblickej češtine), no pod vplyvom Štúra a Hodžu vzniklo rozhodnutie prijatia stredoslovenského nárečia ako základu celonárodného spisovného slovenského jazyka pre zjednotenie národného hnutia a tak v druhom vydaní almanachu Nitra uviedol novú spisovnú slovenčinu.
V rokoch 1848 až 1849 sa stal jednou z hlavných postáv Slovenského povstania, participoval na tzv. Nitrianskych žiadostiach a Žiadostiach národa slovenského. Stal sa spolupredsedom prvého národnopolitického orgánu – Slovenskej národnej rady. Neskôr bol na Hurbana vydaný zatykač a odchádza do českých krajín. Angažuje sa na Slovanskom zjazde v Prahe, zúčastňuje sa pražského povstania a po jeho potlačení sa presúva do Chorvátska a Srbska.
Po víťazstve kontrarevolúcie bol odstavený od politického života a dostáva sa pod policajný drobnohľad. Následne sa zameral na teologické štúdium a v roku 1860 získal tituly PhDr. a ThDr. h. c. Stáva sa spolutvorcom Memoranda národa slovenského a stal sa zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej.
Po smrti Karola Kuzmányho sa stal načas superintendentom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Neskôr bol opätovne väznený pre politické články. Postavil sa proti zatvoreniu slovenských gymnázií a Matice slovenskej a spracoval rozsiahly životopis Ľudovíta Štúra a historické texty o slovenskom povstaní. Zomiera 21. februára 1888 v Hlbokom.
Hurban bol mimoriadne činný aj v literárnej oblasti, predovšetkým v realistických poviedkach ako Korytnické poháriky, Od Silvestra do Troch kráľov; písal tiež osvetové texty ako Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných; publicistické texty, spravodajstvo; cestopisné reportáže (Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách) a taktiež spomínané historické texty a biografiu Štúra. Písal teda literárno-historické štúdie, kritiky, recenzie, úvodníky, fejtóny, komentáre, správy i glosy. Podrobná analýza Hurbanovej literárnej tvorby by si zaslúžila samostatný vedecký článok. Veľká časť jeho diela je zdigitalizovaná v Zlatom fonde Denníka SME.
Filozofia je tá vedomosť pre každý, najmä ale pre náš, nanovo sa prebúdzajúci národ slovenský najpotrebnejšia, jej pomocou sa národ približuje k poznaniu toho, čo má byť k preniknutiu svojho určenia a povolania svojím duchom. Bez filozofie sa nemôžu tie rozličné, vo všetkých ohľadoch a bokoch národa sa zjavujúce hlasy v jednu pieseň životnú, v jeden veľký zmysel zobrať.“ “
Rozboru Hurbanových filozofických postojov sa venoval v knihe Štúrovci a Hegel profesor Rudolf Dupkala. Hegelova filozofia podľa Rudolfa Dupkalu zaznamenala ohlas v prácach: Úvod k Červenákovmu Zrkadlu Slovenska, Vedaa Slovenské pohľady, Ľudovít Štúr (Rozpomienky, Slovensko a jeho život literárny, Prítomnosť a Obrazy zo života Tatranského.
O prvé (pozitívne) kontakty Hurbana s Hegelovou filozofiou sa pričinil – čoskoro po svojom návrate z Nemecka – Ľudovít Štúr. Vzťah Hurbana k Hegelovi prešiel podľa Dupkalu – počas jeho tvorby – vývinom, v ktorom možno vyčleniť dve základné etapy: etapu aplikačnej recepcie Hegelovej filozofie a etapu odmietania, resp. negácie tejto filozofie.
V prvej etape sa Hurban snaží s Hegelom vyrovnať viac menej ako filozof, resp. filozoficky. V druhej etape už Hegela reflektuje predovšetkým ako teológ, resp. teologicky, pripomína Dupkala. Filozofiu Hurban chápe ako univerzálnu „vedomosť“ o prejavoch ducha v prírode i v ľudskej spoločnosti, ktorá je potrebná tak pre jednotlivého človeka, ako aj pre celé národy. Vo vzťahu k slovenskému národu jej potrebu Hurban zdôvodňoval slovami.
Podľa Dupkalu je dominantnou kategóriou Hegelovej filozofie, ktorou je absolútna idea, resp. absolútny duch, Hurban prezentuje ako vnútorne dynamické a tvorivé bytie. Hurbanov hegelianizmus sa prejavil tiež v jeho názoroch na dejiny: „história, ktorá dľa náuk racionalistov bola iba hromada nesúvislých faktov, ktoré neprenikala žiadna všetko zjednocujúca a všetko oduševňujúca myšlienka, táto história dostala v Heglovej »filozofii histórie« nového pôvabu a lesku novej podoby, živšieho, poetičnejšieho a záživnejšieho záujmu“ Svetové dejiny Hurban chápe – v nadväznosti na Hegela – ako proces napredovania svetového ducha v uskutočňovaní, resp. uvedomovaní si slobody pripomína Dupkala.
Po potlačení národného hnutia štúrovcov v r. 1849, nástupe Bachovho absolutizmu a predovšetkým po smrti Ľ. Štúra, sa Hurban stále výraznejšie identifikuje s teológiou a z dogmaticko-teistických pozícií prehodnocuje aj svoj pôvodný vzťah k Hegelovi. V mladosti teda Hurban charakterizoval Hegelovu „sústavu“ ako „najvyššie filozofické vedomie sveta“. Neskôr jeho náboženské myslenie späté s vedomím Slovanstva „porazí“ – ako to zdôrazňuje Vladimír Mináč – „aj najvyššie filozofické vedomie sveta, totiž Hegla a hegeliánstvo. Hegel teda nie je pre Hurbana cieľ, ale posledný medzistupeň, po ňom príde dokonalosť, slovanská veda, ktorá akoby bola tajným cieľom všetkých ľudských snažení“ dodáva Dupkala.
Rudolf Dupkala bližšie definuje tiež Hegeliánsky výklad dejín podľa Hurbana, ktorý zavŕšil analýzou a interpretáciou objektivizácie ducha v historickom vývoji Slovanov a Slovákov s akcentom na prejavovanie sa ducha v ich vede, náboženstve a literatúre. Filozoficky zaujímavá je v tejto súvislosti najmä Hurbanova predstava o prejavovaní sa ducha v slovanskej vede, ktorá je – okrem iného – tiež typickou ukážkou jeho teistickej reflexie Hegelovej filozofie. Takto chápaná veda sa vonkoncom nevyčerpáva len rozumom. Charakteristickou črtou slovanskej vedy je skutočnosť, že sa „živí“ všetkými duchovnými aktivitami človeka: filozofiou, náboženstvom, umením atď. konštatuje Dupkala[7]. Jej základom je syntéza rozumu a viery, v dôsledku čoho Hurban používa pre jej označenie aj termín „viero-veda“.
Ďalej Dupkalu vo svojej štúdii uvádza, že dominantným princípom, resp. „najprednejším ťahom“, či „najzvláštnejším momentom“ všetkej slovanskej vedy je – podľa Hurbana – tzv. „videňja“, lebo „kdo nevidí ten ani ňevje, t .j. ňevje istoti a pravdi“. Videňja, však Hurban nechápe ako synonymum zmyslového vnímania či nazerania. Prezentuje ho ako syntézu všetkých duchovno-kognitívnych dispozícií človeka, ktoré sa realizujú prostredníctvom aktivity rozumu, vnútorných zmyslov, citov a viery, dodáva Dupkala. Dupkala uvádza, že reakcia štúrovcov na Hurbanovu predstavu o slovanskej vede bola zjavne heterogénna. Zatiaľ čo Ctiboh Zoch vyjadruje voči nej viaceré námietky, Peter Kellner-Hostinský sa prezentuje ako jej otvorený apologét.
Hurban patrí k významným bojovníkom za národné práva Slovákov a tiež k významným osobnostiam slovenského literárneho života 19. storočia. Položil základy slovenskej literárnej historiografie, stál pri vzniku a spoluparticipoval na významných dokumentoch od Nitrianskych žiadostí po Memorandum národa slovenského, spoluzakladal Maticu slovenskú, organizoval ochotnícke divadelné predstavenia, spolutvoril Slovenské divadlo nitrianske a spolu so Samuelom Jurkovičom stál aj pri vzniku prvého družstva v Európe. Vydával tiež literárne almanachy, organizoval čitateľské krúžky, redigoval cirkevné časopisy a venoval sa tiež ľudovýchove a osvete (nedeľné školy, spolky miernosti). Bol aktívnym členom tajného spolku Vzájomnosť. Je po ňom dokonca pomenovaná planéta (3730) Hurban.
PhDr. Lukáš Perný, PhD.,
autor vyrastal na ulici pomenovanej po Hurbanovi
