Slovenská televízia: Verejno-bulvárny gýč Markízy

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Keď sa pred rokmi v SLOVENSKEJ TELEVÍZII presadila koncepcia a vízia programovej náplne a celkového smerovania bývalého riaditeľa MARKÍZY pána Miku aj s jeho riadiacim a organizačným tímom, ktorý si so sebou do STV zobral, pochopil som, že slovenskí diváci, ktorí s nostalgiou stále spomínajú na časy, keď sa k nim prihovárali kvalitné pestré výbery filmových, poetických, hudobných vzdelávacích, detských programov, kde doteraz nezabudnuteľne žiari slávna to éra „Televíznych pondelkov“ (za rok STV vyprodukovala 156 inscenácií) môžu nadlho beznádejne zabudnúť najmä na ponuku z domácej tvorby, ktorá mala vždy kredit vysokej umeleckej kvality a už vôbec nie očakávať, že STV si bude plniť zo zákona svoje poslanie, posilňovanie vlastenectva a hrdosť na národnú kultúru. A bývalí chlapci z televízie Markíza, na čele s novým riaditeľom STV pánom Mikom, odchovaní praxou a metódami z komerčnej televízie sa príkladne činili pri uskutočňovaní svojho vytýčeného cieľa – od základu prebudovať televízny formát verejno-právnej STV na VEREJNO BULVÁRNY GÝČ MARKÍZY, kde jeho hlavnou programovou náplňou, zmyslom, sa už nebude považovať spokojnosť divákov aj v menšinových žánroch programov, bez ohľadu na jeho sledovanosť, ale prioritou, hodnotou číslo jedna sa stane aj za cenu straty úrovne kvality programov, konkurovať komerčným televíziám, kde za úspech sa pokladá čo najvyšší rating sledovanosti divákov (Nikto nie je dokonalý, Milujem Slovensko, seriály pána Marcina, Super Star,  televízna anketa TOM, zrušenie relácie Hodina deťom atď.)

Domácu tvorbu nahradilo a postupne ju likviduje prax početných výnosných nákupov (súkromné obchodné spoločnosti) zahraničných programov, čím logicky nenahraditeľne zanikajú domáce tvorivé výrobné štáby, ktoré tak úspešne zabezpečovali ponuku filmov, televíznych hier, detských programov, ktoré STV so slušným ziskom predávala práve aj do zahraničia.  Duševný kapitál vedomostí, zručností skúsenej generácie výrobných štábov nebude mať možnosti odovzdať svoj fortieľ tvorivosti ďalšej generácii, pretože tej vedenie súčasnej STV neumožnilo nasať do seba skúsenosti cez množstvo práce v domácej tvorbe a stať sa tak postupne majstrami svojho remesla.

Verejno-právna STV by mala práve cez domácu tvorbu predovšetkým vzdelávať, vedieť ľudí zaujať a inšpirovať, slúžiť na výmenu myšlienok, informácií a nie len na zábavu a odpočinok, kde klasik Ivan SVITÁK povedal, že dôležité je dávať ľuďom nielen čo chcú, ale aj to čo potrebujú. Inak sa stáva televízor len „prázdnou krabicou s drôtmi a súčiastkami“.

STV ako mediálny nositeľ verejnej služby občanom, by si mal plniť poslanie aj dôležitými vzdelávacími a umeleckými programami, kde by mal prispievať ku kultivácii spoločnosti, zvyšovať jej vnímavosť a ľudskosť bežných ľudí, aby sa prehĺbil ich cit a celkový vkus, aby tak ľahko nepodliehali cieleným masmediálnym manipuláciám, ktoré sa snažia nahradiť skutočné hodnoty bezbrehým sebectvom, egoizmom a konzumným spôsobom života. Takzvané „zábavné programy“, ktoré ponúka STV je presná kópia bývalých markizáckych programov tohto typu, za vtedajšieho riaditeľovania pána Miku a jeho družiny, ktorá ponúka svoju tradičnú overenú komerčnú receptúru, v podobe hlučných sálv s nahratým smiechom a potleskom, kde sa do popuku  predvádzajú grimasy účinkujúcich takzvaných umelcov, ktorí sú už už na pokraji umretia od super zábavy. Humor, ktorý produkuje STV je typickým príkladom základnej výbavy komerčných televízií, ktorý nevyznáva formát schopnosti „chytrého humoru“ postaveného na jeho náznakoch s výslednou pointou, aby divák bol vyzvaný premýšľať a potom sa výsledne z chuti zasmial nad jeho dôvtipom, keď je navyše aj správne načasovaný. Namiesto toho ponúka bulvárny humor, ktorý uprednostňuje spôsob siahnutia na nízku úroveň premýšľania, slovných vulgarizmov, lascívnosti a celkovej hrubosti pointy humoru, často padajúca až na mínus piatu cenovú skupinu. Nemýľme sa však, že toto nie je prepracovaný systém televízií, ktoré ho ponúkajú v tejto podobe, touto formou tak, aby si divák ani nevšimol, že sa mu znižuje prah citlivosti na slovné vulgarizmy, aby po čase sám duchovne zhrubol a akceptoval skutočnosti, že sa nič tak primitívne a bezduché vlastne nedeje. Tento kultúrny, duchovný stav spoločnosti je iba dôsledkom, že skutočná kultúra bola nahradená bulvárom, ktorý len využil svoju biznisovú príležitosť, keď najmä verejno-právna STV sa nestala tou kultúrnou baštou, ktorá by práve svojou domácou umeleckou tvorbou dokazovala, že divákovi vie dostatočne ponúknuť pestrý výber kvalitnej filmovej, hudobnej, poetickej tvorby, kde aj chytrý humor sa dokáže vysmiať tomu podprahovému, bulvárnemu.

Kvalita televízneho spravodajstva je kapitolou sama o sebe, preto si dovolím svoj hodnotiaci uhol pohľadu na jeho celkovú úroveň.

Začnem prvým paragrafom z novinárskeho kódexu, kde je napísané že „verejnosť má právo na pravdivé, objektívne vyvážené a odborne fundované informácie“ Dôležitá je tu totiž vždy VEREJNOSŤ, ako prijímateľ informácie a nie niektorí dnešní rýchlo vykvasení novinári (česť výnimkám). Realita spravodajstva je predovšetkým ovplyvnená priam okatým nadržiavaním jednej strane, ktorá má hodnotovú značku pravicového neoliberalizmu, kde pravdivé, objektívne vyvážené informácie sú propagandisticky nahrádzané vedomou, cielenou  manipuláciou s faktami a argumentmi, podoprené navyše prekrútením reálií, kde záverečnou psychologickou bodkou je absolútne zablokovanie a úplné ignorovanie akejkoľvek informovanosti občanov o dôležitých prebiehajúcich udalostiach doma či v zahraničí, ktoré nevyhovujú hlásanej spoločnej politickej línii. Mnohí diváci, ktorí disponujú dobrým všeobecným politickým prehľadom v širších geopolitických súvislostiach žasnú nad tým, ako často podceňujú ich úroveň osobnosti, kde sa ich spravodajstvo STV cez ich redaktorov snaží presvedčiť, z mozgovej liahne USA, EÚ, NATO, že existuje humanitárne bombardovanie, ak ho uskutočňuje mierotvorca USA a agresívne, bezohľadné, ak ho uskutočňuje vraj vojensky sa rozpínajúce Rusko v Sýrii, ak je požiadané oficiálne sýrskou vládou, keď bojuje proti Islamskému štátu. Že existuje vojenská agresia USA, ktorá ide brániť vraj ich jedinú pravdu a nimi uznávanú patentovanú slobodu a demokraciu do cudzích štátov bez požiadania ich oficiálnych predstaviteľov vlád, porušujúc tým všetky platné a uznávané medzinárodné práva OSN, zanechávajúc za sebou cez svoje bombardéry a pozemné jednotky ničivú spúšť zabitých desiatok tisíc civilných obyvateľov, zničené domy v mestách, dedinách, biedu a hlad zúfalých ľudí, ktorým zlikvidovali budúcnosť ich rodín. Irak, Afganistan, Líbya, Sýria – to je politický rukopis USA, NATO, ako rozbiť vojensky, politicky chod suverénnych štátov v mene masmediálne hlásaného šírenia demokracie a ľudských práv, bezohľadne zamlčiavajúc, že tam boli cez ich armády páchané dokázateľné vojenské zločiny proti ľudskosti, mieru, kde potom vazalské médiá  bez štipky hanby prinesú výroky Georga Busha ml.: „Sorry, atómové, chemické zbrane sme tam predsa len nenašli, veď mýliť sa je ľudské.“ Alebo výrok podareného socialistu, vtedajšieho premiéra Veľkej Británie Tonyho Blaira, že sa priznáva k svojmu vojnovému omylu (zločinu), ale že vraj za svojim rozhodnutím si stále stojí. Vojenský tribunál v Haagu tak jednostranne nekompromisný v prípade vojny v bývalej Juhoslávii, len alibisticky krčí ramenami, že nemôže konať, lebo USA nepodpísali zmluvu, neuznávajúc ich žiadne súdne právomoci.

Preto som viac ako zarazený, že práve reprezentant SMERu – SD, pán minister kultúry SR Marek  Maďarič bráni existujúci obsahový projekt a celkovú koncepciu programovej dramaturgie  verejno-bulvárneho gýču Markízy v STV, kde slovenská tvorba je pomyselne už na kolenách, sem tam sa vynoriac nad hladinu, aby vyprodukovala rovnako zúfalý pokus o umelecké dielo. Zaráža ma, že mu nevadí politická jednostrannosť diskusných politických relácií pánov Hríba, Havrana, kde si títo páni pozývali takmer väčšinovo diskusných hostí, prevažne  názorovo orientovaných len jedným smerom, kde znovu platila len jedna pravda, samozrejme spravodlivá – tá ich.

Zaráža ma, že pánu ministrovi kultúry Maďaričovi vôbec nevadí, že naše verejné peniaze sú biznisovo maximálne využívané na nákup zahraničných programov, kde zdravé šírenie vlastenectva a národnej hrdosti na našu kultúru ustúpilo lukratívnym obchodom. Jeho politické truc divadielko na pokračovanie mi silne pripomína úroveň reklamnej samochvály STV, ktorá nám s radosťou oznamuje, že nám môže prinášať program bez reklamy, ktorá nám samozrejme povinne náleží zo zákona o STV alebo bonbónik oznamu, že nás stále zaplavujú len a len super kvalitnou produkciou z tvorivej dielne STV. Pán minister kultúry Maďarič, tvrdíte, že Vy z vášho najvyššieho postu nemôžete zasahovať do fungovania a programového smerovania STV, o ktoré Vás však my občania, televízni diváci vôbec ani nežiadame, ale mnohí predsa vieme, že cez politické nominácie v rade STV sa vytvárajú potrebné mechanizmy na zabezpečovanie potrebných  podmienok a predstáv, ako má  vyzerať programová koncepcia fungovania skutočne NÁRODNEJ, KULTÚRNEJ, VZDELÁVACEJ A INFORMAČNEJ VEREJNO-PRÁVNEJ STV, ktorá nemá a nesmie byť výkladnou skriňou  VEREJNO BULVÁRNYEHO GÝČU  MARKÍZY.

Dovidenia pán minister kultúry Maďarič a dúfam že rovnako aj už dosluhujúcemu riaditeľovi STV pánovi Mikovi pri ich spoločnom projekte novovzniknutej komerčnej televízie na Slovensku.

Foto: Benjamin Chan, CC

Redakčná poznámka: Redakcia DAV DVA nezodpovedá za prezentované názory prispievateľov či respondentov a nemusí sa s nimi úplne, ani čiastočne stotožňovať.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne




Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *