Slovinský filozof provokatér, Slavoj Žižek o roku 1968: Z Československa sa mohol stať obyčajný liberálno-kapitalistický štát, invázia zachránila mýtus Pražskej jari

Slavoj Žižek o intervencii v roku 1968. K tejto téme sa vyjadril niekoľko krát.

„Víte, v historii často událost, která se může zdát katastrofická zachrání nějaké lidi, nebo myšlenku, ze které se pak stane mýtus. Vzpomeňte si na vpád sovětských a dalších zavaršavských vojsk do Československa v roce 1968, který měl potlačit takzvané Pražské jaro. Pokus českých demokratických komunistů zavést více lidský socialismus. Většinou tento brutální sovětský zákrok vnímáme jako něco, co zničilo kratičký sen Pražského jara.

Myslím, že to ten sen zachránilo. Buď by se z Československa stal obyčejný liberálně-kapitalistický stát, nebo v určitém bodě, což byl většinou osud reforem komunismu, by komunisti u moci byli povinni nastavit určitý limit. Ok, pobavili jste se, měli jste svou svobodu, to stačí, teď znovu zavedeme omezení. V tom je přesně ten paradox, že sovětský zásah zachránil sen o možnosti dalšího komunismu.“

„Socializmus zlyhal, keď sa pokúšal nastoliť rovnosť pod dohľadom byrokratickej štátostrany. Kapitalizmus krachuje, keď sa snaží dosiahnuť blahobyt, bez toho, že by bral do úvahy odvekú požiadavku egalitárskej rovnosti. Nie je teda na čase znova oprášiť ideu, ktorá sprevádza ľudstvo od čias Platónových dialógov, ideu komunizmu?“ 

Slavoj Žižek

V souladu s tím bylo Havlovi jasné i to, že sovětská invaze svým způsobem zachránila mýtus Pražského jara 1968 – utopickou představu, že kdyby Češi byli ponecháni svému soudu, skutečně by vytvořili „socialismus s lidskou tváří“, autentickou alternativu jak reálného socialismu, tak reálného kapitalismu. Jinak řečeno: co by se stalo, kdyby síly Varšavské smlouvy v srpnu 1968 nezakročily? Buďto by české komunistické vedení muselo zavést určitá omezení a Československo by zůstalo (pravda, liberálnějším) komunistickým režimem, nebo by se změnilo v „normální“ západní kapitalistickou společnost (možná s výrazněji skandinávským, sociálně demokratickým nádechem). Havel nám tudíž umožňuje spatřit falešnost toho, co bychom nazvali interpasivním socialismem západní akademické levice: to, co tito levičáci přesouvají na druhého, není jejich aktivita, nýbrž jejich pasivní autentická zkušenost. Na Západě se ženou za svými dobře placenými akademickými kariérami a využívají přitom idealizovaného druhého (Kubu, Nikaraguu, Titovu Jugoslávii) jako látku svých ideologických snů: sní skrze druhého a obrací se proti němu, pokud naruší jejich samolibý sen (pak se zříkají socialismu a dávají přednost liberálnímu kapitalismu). (Žižek, 2007, s. 95)

Súčasná éra sama seba sústavne vydáva za postideologickú, ale toto popieranie ideológie je faktickým dôkazom, že viac než kedykoľvek predtým sme od ideológie závislí.“ 

Slavoj Žižek

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


4 thoughts on “Slovinský filozof provokatér, Slavoj Žižek o roku 1968: Z Československa sa mohol stať obyčajný liberálno-kapitalistický štát, invázia zachránila mýtus Pražskej jari

  • 22. augusta 2019 at 15:58
    Permalink

    Podľa všetkého má Žižek pravdu v tom, že invázia Varšavských vojsk tým, že zabránila aby sa Pražská jar plne rozvinula a ukázala svoju pravú ekonomicko-politickú podstatu, z nej urobila mýtus o procese smerujúcom k socializmu s ľudskou tvárou.
    Na strane druhej však Žižek nemá určite pravdu, ak tvrdí, že „sovětský zásah (ako vieme nebol to sovietsky zásah, ale zásah krajín Varšavskej zmluvy, V.M.) zachránil sen o možnosti dalšího komunismu.“ Predsa z toho, že by obrodný proces pokračoval bez prekážok a nakoniec by v daných geopolitických pomeroch skončil buď ako „liberálnejší komunizmus“ (podľa všetkého sovietskeho typu V.M.) alebo ako „normálny kapitalizmus“ nijako neplynie, že idea komunistickej spoločnosti, spoločnosti slobodných, rovných a vzájomne spolupracujúcich členov spoločnosti, bez politického násilia je len snom. Pravdou ale je , že v 1968, za daných pomerov bolo formovanie takejto spoločnosti nereálne, t.j. bol to len sen.

    Reply
  • 22. augusta 2019 at 16:46
    Permalink

    Doprdele, keď už oštiepkárov musí učiť o ich vlastných dejinách nejaký jugoš … bez pušky …
    Že … Ego,…

    V jednom so Žižekom nesúhlasím, a to že socializmus zlyhal .Nezlyhal, len zo svojej miernej a mierovej podstaty veľmi ťažko spolujestvoval na jednej planéte s útočným kapitalizmom. Ten hatil jeho rozvoj, čím mohlo dôjsť u časti obyvateľstva ( už bez dejinnej skúsenosti ) k strate dôvery a trpezlivosti, pri porovnávaní životnej úrovne vo vyspelom kapitalizme, bez poznania a chápania globálnych súvislostí., prečo je tomu tak.

    Ak kapitalizmus všeobecne zabezpečuje výrazný blahobyt 10 % „šikovného“ obyvateľstva, a ďalších 10 % prisatých na túto elitu vďaka tomu vedie príjemný život, potom týchto 10% – 20% ľudí stačilo na vykonanie kapitalistického prevratu, ktorý im dáva neporovnateľné hmotné výhody, oproti spolupatričnému socializmu. A ten zvyšok obyvateľstva, nebol jasne prosti socializmu, no bol pasívny na to, aby odrazil prebiehajúci kapitalistický prevrat. A je pasívny dodnes, preto tým 10 – 20 % stačia lacné cirkusové triky, divadielko, na udržaní súčasného stavu.

    Zožerme bohatých !

    Reply
    • 22. augusta 2019 at 16:51
      Permalink

      …a mimochodom, čože za plagátik to má mysliteľ vyhrubovaný v pravom hornom rohu fotky …

      … aj generalissimus cudne odvracia zraky …

      Reply
  • 8. septembra 2019 at 10:52
    Permalink

    https://www.facebook.com/events/509014859675807/

    Čeliac nárastu pravicovo populistických hnutí a strán si slovinský filozof Slavoj Žižek kladie zásadné otázky:
    1. Čo v liberálnej demokracii umožňuje tento trend?
    2. Ako naň možno reagovať?
    3. Je liberálna demokracia najlepším možným politickým systémom, resp. definitívnou formou spravovania spoločnosti?

    Ak neurazím učenosť svojou jednoduchosťou, skúsim odpovedať :

    1. Veľká časť obyvateľstva volí omáčkové kapitalistické strany, ktoré keď sa „opotrebujú“ tak sú nahradené novými omáčkovými stranami. A tak stále dookola. Množstvo takýchto voličov je stále dostatočné na to, aby k recyklácii kapitalistických globalistických a v niektorých prípadoch liberálnych strán, a ku zakonzervovaniu dnešného „stavu“ neustále dochádzalo. Títo ľudia sú snáď nepoučiteľní ( odmyslím si 10% + 10% obyvateľstva, ktorí z kapitalizmu ťažia ) a jedine nejaká ohromná „bomba“ by im otvorila oči, že s kapitalizmom to ďalej nejde.

    Ďalšia časť obyvateľstva cíti, že kapitalihnus je nanič a preto časť z nich nevolí a ďalšia časť hľadá iné. A tu nastupuje protisocialistická a hlavne protikomunistická propaganda, ktorá zabezpečí to, len aby sa toto obyvateľstvo neobrátilo k socialistom či, varuj pápež, ku komunizmu. Časť obyvateľstva túto propagnadu prehliadne a ( triedne ) sa identifikuje s tradičnou ľavicou, no je ich tak málo, že stav a sila európskej ľavice je taký aký je.

    Takže, pre tú časť obyvateľstva, ktorí sú nespokojní s liberálnym globálnym kapitalizmom, a boli presvedčení o „zlých komunistoch“ tu zostáva konzervativizmus, nanajvýš upravujúci niektoré nedostatky kapitalizmu.

    Všimnite si, ako rád liberálny kapitalihnus využíva konzervativizmus v boji proti socializmu a komunizmu, a vzápätí keď je socializmus „vyriešený“, tak sa s rovnakou zuřivosti pustí do demolácie a zosmiešňovania konzervativizmu.

    S pravicovým konzervativizmom je to náročnejšie, pretože sa halí do rôznorodých tradičných národných tém. Napríklad na Slovensku je to katolicizmus a z neho rašiace svetské ľudáctvo, v Nemecku a Taliansku to teraz môže byť ochrana pred emigrantami, vo Francúzku ochrana národnej identity atď. Ešte pred 20 rokmi sa zdalo, že slovenské ľudáctvo bolo po vojne vykynožené, a ono si v kapitalizme vyrástlo znovu, za výdatného hnojenia Katolíckou cirkvou, s.r.o..

    Takže zatiaľ čo voči socializmu vystupujú či už liberálni, alebo konzervatívni kapitalisti vždy útočne, buď spolu, alebo osve, čím sa vytvára výhradne zlý obraz o ľavici u obyvateľstva, k boju medzi liberálmi a konzervatívcami dochádza len občas, no takmer vždy pri témach neohrozujúcich kapitalihnus. Keď k tomu pripočítame „prihriatosť“ a bezzubosť západnej euroľavice, ktorá úplne opustila obyčajného človeka s jeho dennými starosťami v sociálnej oblasti, na pracovisku, v zdravotníctve, a hlavne svoj hlavný bod programu a to likvidácia kapitalizmu, potom skutočne tej časti obyvateľstva, ktorá sa chce k politike a spoločnosti vyjadrovať, neostávalo nič iné len prikloniť sa ku konzervatívnym prúdom pravice. Konzervativizmus sa držal „svojich“ tém a ponúkal ich ako alternatívu, zatiaľ čo euroľavica spravidla len reagovala na témy podhadzované liberálnymi a konzervatívnymi kapitalistami, a nedržala sa svojich tém. Preto ľavica vlastne stratila tvár, a u ľudí, nesledujúcich politiku, no voliacich – keby ste sa ich spýtali čo je nosným programom ľavice, asi mnohí by pokrčili plecami, alebo ešte horšie, na otázku, aký je rozdiel medzi pravicou a ľavicou by odpovedalo – žiadny !

    2. V prvom rade zdôrazňovať hlavný bod programu a to likvidácia globálneho nezriadeného kapitalizmu, ďalej tvrdošijne držanie sa a predkladanie tradičných ľavicových tém ako sociálna politika, pracovné právo, silný štát, štátne ( štátom vlastnené ) hospodárstvo, odrezanie súkromného podnikania od štátu v čo najväčšej miere.

    Tieto témy predkladať politickým pro-kapitalistickým súperom a voličom, a ich hlasná a dôsledná prezentácia. Pokiaľ to mediálne prostredie neumožní, využívať nové nezávislé spôsoby styku s verejnosťou. Na pravicové nedôležité pseudotémy nereagovať a prekryť ich svojimi ľavicovými témami.

    Tu musím povedať, že je nutné oddelenie tradičnej ľavice od euroľavice a sociálnej demokracie, a zlených, ktorí vždy spolupracovali s veľkokapitálom a nikdy neohrozili kapitalihnus, dokonca ani globalizáciu nie. Pokiaľ sú spoločné postoje, v poriadku – hlasovať spolu, ale nikdy nespolupracovať pred voľbami, alebo dokonca sa spájať. To je neprijateľné.

    3. Csaba – néblázni !

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom