Žiť dvojaký život ma unavilo. Padlo definitívne rozhodnutie a končím s prácou opatrovateľky. Som na začiatku niečoho nového, no hlavne viem, že to bude ťažké. Sama som tak rozhodla. Chcem konečne po tých rokoch ostať doma. Táto jeseň bude teda poslednou v mojej práci opatrovateľky…
Dnešok začal obyčajne. Mimoriadne chladné ráno, plné ulice a trochu potechy v tom, že mestská doprava v Prešove je týždeň zadarmo. Teda pre vlastníkov vodičských oprávnení. Mala som dohodnutý termín u zubára a so sebou lístok , na ktorý si už rutinne značím dôležité veci. Zabúdam. Po preventívnej prehliadke som zašla s dcérou do lahôdok a dopriala si spomienku na študentské časy. Vajíčkové chlebíky. Chutili rovnako lahodne a okolie sa ma dotýkalo svojou známou zašlou krásou. Roky, strávené v cudzine ma hlboko poznačili. Pokrivili i vyrovnali v súlade s prežitkami. Musím sa opäť vrátiť o krok späť. Čoby o krok, o celý kilometer. Chcem to.
Dnešok je pre mňa hektický. Zajtra cestujem naposledy, čo vo mne vyvoláva zmiešané pocity. Radosť i obavy vzájomne. Bola som príliš dlho vonku. Na povrchu. A ten ma oklamal ilúziami, že si zvyknem rýchlejšie . A socializujem sa a trochu uberiem z nárokov.
Mám so sebou lístok. Pre zábudlivých. Nuž, roky nezastavíš a pamäť ma začína zrádzať. Našťastie sa časom akosi sama vyplela od špiny a burín a snaží sa vynárať s tými peknými spomienkami. Fajn psychohygiena.
Tieto dva týždne voľna som vhupla do života na Slovensku oboma nohami. Prácou i pocitmi. Okolie je skeptické. Budeš sa musieť uskromniť! Priprav sa na ťažké časy!
Pcha! Bulvár a pletky okolo politikov a ,,smotánky“ ma nezaujímajú. Sú navlas podobné tým rakúskym. Bez toho prežijem. Potrebujem informácie zvonku.
Odprevádzala som dcéru ku škole a vtisla jej desať Eur vreckového. Samozrejme, že vzala. Je ešte študentka a má detské maniere.
Hlavná ulica v meste hýrila davmi ľudí, pohybujúcich sa všetkými smermi. Už si predstavujem, ako medzi nich zapadnem, anonymne a budem sa deliť o náhlivosť nikam.
Tu nás obe čosi zarazilo. To by bol však slabý výraz. Poznáte ten pocit, keď vás náhle pichne pri srdci, zabrnká vo vnútri a oťažejú nohy? To je vedomie a svedomie v jednom. Naša podstata.
Na lavičke sedel starý muž. Jeho tvár sa podobala tvári večerníčkového deduška. Bol špinavý, okolo seba mal igelitové tašky. Na kolenách papier a na ňom kúsky salámy i chleba. Jedol chvatne a so zvesenou hlavou. Jeho ruky sa triasli zimou a celé zhrbené telo sústreďovalo na to, aby nedvihol hlavu, nehľadel pred seba…
Nedokázali sme len tak okolo neho prejsť. Obe sme zamrzli.
– Bože, mami… urob niečo! – prosila ma dcéra so slzami v očiach.
Rozplakalo ju to. Nebývam hysterická, ani precitlivená, na to som si toho už dosť odžila, ale toto, ten pohľad ma naozaj prefackal.
Dcéra mu dala svoje vreckové. Pozrel na nás modrými očami, pusou, zamazanou omrvinkami, poďakoval a bez slov si tú desiatku vopchal do vrecka.
– Je vám zima? Potrebujete niečo? – pýtali sme sa.
Nepovedal nič. Len sa triasol a vychutnával kúsky salámy. Zmocnil sa ma hnev. Najmä vo vnútri. Na všetko. Behali sme z obchodu do obchodu, zháňajúc deku. Aspoň čosi. Okamžité riešenie.
Videla som už mnoho bezdomovcov. Všetci sú si v niečom podobní. No tento starček, ten bol príliš blízko. Videla som mu to v očiach. Tú hanbu, vlastnú i jeho, na ten pohľad nikdy nezabudnem. Pýtam sa samej seba. Čo sa to s nami porobilo? Prečo nik z okoloidúcich nezastavil? Nekričal? Nepoukázal? Zvykli sme si triediť aj chudobu. Na tých, ktorým sa nechce, mladých a ešte schopných pracovať, na tých, ktorí majú inú farbu pleti a je to pre nich „prirodzené“, na tých, ktorí si za situáciu „môžu sami“. Máme už vlastné rozsudky vyslovené z predsudkov. Odrazu som mala chuť niečo spraviť, zakričať, niekomu uvaliť!
No neurobila som nič. Kým som sa vrátila z obchodov, bol preč. Bola som odhodlaná. Veľmi. Mala som v úmysle vziať ho na Mestský úrad a buchnúť tam po stole, alebo na Farský, či iný, slúžiaci ľudu. Musím prijať fakt, že toto budem vídať denne? Že je to normálne? Že časom sa naučím prechádzať okolo zaslepene a oblečená v brnení ignorácie?
Si papľuch! A ja s tebou! Všetko je dovolené. Každý deň sa niečo mimoriadne prihodí. Vstrebávame to dúškami, bez dna a vypľúvame požuté a špinavé.
No tie slzy v očiach mojej dcéry ma naplnili niečím zvláštnym. BOLI TAM! My všetci a vy čo sedíte v drahých kanceláriách, vy všetci, čo kľačíte pred noblesnými oltármi v kostoloch, vy všetci, čo hrdo potriasate mocnou rukou s mocnými, vy všetci, čo máte kdesi rodičov, vy, čo máte problém, lebo ho nemáte… Toto je Slovensko? Pán premiér a ostatok panstva, dvihnite si tie zadky a konečne pokľaknite pred svojím ľudom, ktorí je na kolenách! Nie som silno veriaca, preto sa snažím v prvej rade veriť v človeka, no v tomto prípade…
Je zima. Ochladilo sa a v krajine, kde tí, čo nepracujú, nevidia, nepočujú, hoci sú zdraví, vládnu.
Dnes som si kúpila žreby. Tri. Veľmi som chcela vyhrať. Mať tak milióny… a konečne nakŕmiť chudobných. Viem, silácke rečí a odrazu sa tá žena zobudila? Nie, stále som rovnako zbabelá ako vy. No svrbí ma svedomie.
Foto: Craig Paterson, CC
Angie, vies popisat realitu a vyjadrit pri tom aj svoje pocity na jednoduchom kazdodennom pribehu. Je to uprimne a zaroven ludske, vyjadrila si to aj za mna. Kolko takych beznadejnych pribehov nam priniesla skvela demokracia? Pytam sa, kolko este budu a kam to az upadne, dokedy budeme pozerat na ponizenie ludi cez prsty. Angie Bravo!
V Bratislave sú bezdomovci na každom kroku… Vidím ich denne na zastávkach MHD. Aj keď som si myslela že som si na to zvykla ale otupela som, stále ma zarazí keď vidím jeden typ bezdomovcov čo sa líšia od iných. Tí čo majú ten prázdny vyprahnutý pohľad do nikam . Ako keby už pomaly strácali to čo ich robí ľuďmi… Vtedy ma premôže strašná ľútosť aj smútok aj strach. Môžeš si byť vôbec niekto istý že jemu sa to stať nemôže?