Soňa Valovičová: NEMÔŽE UMRIEŤ TEN, KTO NEDOZREL (odkaz povstaleckého básnika)

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom
Marcel Herz
(* 1925 — † 1944 )— povstalecký básnik, účastník protifašistického odboja, mučený a popravený nacistami

Marcel Herz sa narodil 22. augusta 1922 v Kremnici, okr. Žiar nad Hronom. Po maturite na kremnickom gymnáziu chcel študovať zverolekárstvo, avšak august 1944 pritiahol Marcela i celú jeho rodinu do povstaleckých radov. Otec pracoval na partizánskom veliteľstve, matka vypomáhala v partizánskej kuchyni. Marcel sa s mladším bratom Norbertom prihlásili do 5.partizánskeho oddielu v Kremnici. Stal sa redaktorom časopisu komunistickej mládeže Pokrok. Po obsadení Kremnice 6. októbra opustila rodina svoj domov. Marcel s bratom pracoval krátky čas na povstaleckom Povereníctve informácií v Banskej Bystrici, neskôr sa vrátil k svojej partizánskej jednotke. V tých časoch jeho otec padol a brat bol zastrelený v masovom hrobe v Hornom Turčeku. V druhej polovici novembra je Marcel vo väznici gestapa v Kremnici. V rozličných útrapách a v nemoci tu píše svoju poslednú báseň November. Čoskoro bol popravený. Zomiera 23.novembra 1944 v Hornom Turčeku, dnes časť Turčeka, okres Martin. Po oslobodení boli jeho telesné pozostatky spolu s inými uložené na kremnickom cintoríne. Samostatnú knihu nevydal, básne a preklady publikoval časopisecky. Jeho básne, poznačené citovou rozorvanosťou vyplývajúcou z rozporu medzi subjektívnymi predstavami a objektívnou realitou, vyšli posmrtne v antológiách povstaleckej poézie Kvet našej krvi (1959) a Odpusťte mamička (1974). Pochovaný je v Martine.

Príďte dnes večer

Príďte dnes večer ku mne na hostinu
Noc bude jasná Nebo bezoblačné
Budem vám rozprávať ako sa časy minú
Ako sa umiera keď život páliť začne

Príďte dnes večer ku mne na hostinu
Bude to zvláštne Bude to naposledy
Tichučko tíško posledné chvíle plynú
Chcem vám dať zbohom Ako? Kedy?

Odpusťte, mamička…

Odpusťte, mamička, že nechávam vás samu
pre hŕstku tichých snov a ešte tichších nocí,
pre hŕstku rozprávok, ktoré ma zase sklamú.
Odpusťte, mamička, že nechávam vás samu.

Odpusťte, mamička, mi tieto tiché chvíle,
v nich večnosť núka sa a rozchod nezabolí
a oči zavrú sa a krv nám zoschne v žile.
Odpusťte, mamička, mi tieto tiché chvíle.

Odpusťte, mamička, mi tieto mŕtve riadky,
život mi uniká a novej sily niet,
pre smútok samoty tak nekonečne sladký.
Odpusťte, mamička, mi tieto mŕtve riadky.

Odpusťte, mamička, mi tieto slová hmlisté,
ja lúčiť neviem sa. Keď stečú slzy dneška
a vaše „odpúšťam“ raz nájdem v padlom liste,
potom sa, mamička, vrátim k vám celkom iste.

Zimný večer

Bol zimný večer mĺkvy v spánku
Súmrak sa vliekol mŕtvy napolo
Noci som spieval uvítanku
Tak krásne ešte nikdy nebolo

Chcel som len plakať plakať trošku
Tak bolo nebo mäkké jasné
Slzy som včera stratil v bozku
Dnes som v jej očiach stratil básne

Tak tíško bolo ako v chráme
Tak tíško ako v mŕtvom meste
Len nepovedzte mojej mame
Jak ťažko umrieť na polceste

Bol zimný večer mĺkvy v spánku
súmrak sa vliekol mŕtvy napolo
Smrti som spieval uvítanku
Tak krásne ešte nikdy nebolo

Hra s tromi tieňmi

Hviezdy vtedy sivé boli ako Zem
ľudia vtedy chorí boli ako ja
hrobári sa hrali budem — nebudem
o kus môjho pohrebného závoja
keď mi jedna z predposledných mŕtvych Žien
povedala: Ty sa nesmieš Smrti báť
hrobári nech hrajú budem — nebudem
ty sa v hre tej zrodíš tisíckrát

Na rozbitých pleciach nový nesú Deň
zavraždené deti Lež nás nezmámi
so Smrťou sa hráme budem — nebudem
hrobári a ja a ktosi Neznámy

Až umriem

Tam celkom v rohu cintorína
kde teraz kvitnú biele orgovány
tam celkom v rohu cintorína
až umriem chcel by som byť pochovaný

Až skaly rodné do rovu mi spršia
a slza matky hrudu porosí
len vtedy budem vedieť celkom iste
že na svete som predsa mal kohosi

Neplačte matky keď synom kriela zotnú
neplačte bo slzy sú len márne trpké žiale
čo zablúdili v labyrinte života
a rozmrvené vyschnú v žitia skale

Tam celkom v rohu cintorína
kde teraz kvitnú biele orgovány
tam celkom sám so slzou matky
až umriem chcel by som byť pochovaný

November

Ni vzdychnúť sme si nestačili,
a jeseň prišla už.

Pár žltých listov na orechu
jak pečať sĺz a mdlého smiechu
leta,
ktoré nedozrelo.

Mám ešte svoje zachmúrené čelo
i ruky
i prsia chudé.

A jeseň, ktorá ešte stokrát bude,
ma nájde v srdciach splesnivených tiel.

Ó, verte, umrieť nemôže
ten, ktorý nedozrel.

Lokalita: Kremnica, P.Križku 390/4, vpravo od vchodu do Školy úžitkového výtvarníctva
Nápis: SNP
ŠTUDENTOM BÝVALÉHO GYMNÁZIA V KREMNICI:

JÚLIUSOVI HORVÁTHOVI *8.2.1923
MARCELOVI HERZOVI *22.8.1925
NORBERTOVI HERZOVI *2.1.1927
J. THEODOROVI SCHMIDTOVI *15.5.1922
JÁNOVI MIHÁLIKOVI *10.2.1921
JÁNOVI HERCHLOVI *8.4.1923
JOZEFOVI KLOBUŠICKÉMU *2.2.1925
DUŠANOVI ŠOLCOVI *7.1.1927
EMÍLII ZÚBRIKOVEJ *19.2.1926

KTORÍ PADLI V BOJI PROTI FAŠIZMU V SNP, PRI PRÍLEŽITOSTI MEDZINÁRODNÉHO DŇA ŠTUDENTSTVA, VENUJE SUPŠ.
KREMNICA, 17.11.1972.

Časopis POKROK – mládežnícky časopis, ktorého jediné číslo vydali členovia samovzdelávacieho krúžku Hviezdoslav pri gymnáziu v Kremnici 25.9 1944 ako orgán slovenskej socialistickej mládeže. Hlavný redaktor H. Horváth, ako aj zodpovední redaktori Klobušický, Linkeš a Herz, 1944, boli umučení fašistami. Časopis bol určený predovšetkým mládeži, aby zaujala rozhodný postoj k súčasnej situácii, v ktorej niet miesto pre kompromisy.

Lokalita: Kremnica, Dolná, vpravo od bočného vchodu do citorína, pri plote
Nápis: NA PAMIATKU CELEJ TRAGICKY ZAHYNULEJ RODINY HERZOVEJ
Ladislav Herz 16. IV. 1897 – 15. II. 1945
Marcel Herz 22. VIII. 1925 – 23. XI. 1944
Norbert Herz 2.I.1927 – ?

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom