Strach má veľké oči, sociálna poviedka Mira Majerníka

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

       „Oje jej dnes je, ale krásny slnečný deň“ prebehlo mysľou penzistovi Františkovi v tento čítankový čas začínajúcej jesene keď si tak ako mal už roky vo zvyku popoludní vyjsť pred bránku svojho príbytku skontrolovať poštovú schránku. Poobzeral sa po okolí, na ulici bolo úplné ticho, v diaľke šumelo mesto do ktorého sa tlmene odrážal kvíliaci zvuk sanitky. František chvíľu postál, prebleskla ním chmúrna myšlienka, „niekto neznámi zase potrebuje pomoc“, pri pomyslení, že raz sa to môže stať aj jemu, aj keď sa ho to nijako netýkalo striaslo ho, v krku pocítil plazivú úzkosť čosi ako strach. Pozorne sa do zvuku započúval, odhadoval odkiaľ zlovestný tón záchranky prichádza, ktorý niekomu prinesie pomoc, po pár minútach tón slabol, tíšil sa až úplné prestal. František vypustil kvíliacu sanitku z hlavy, nič ho viacej na ulici nezaujímalo, vrátil sa k pôvodnej činnosti, pre ktorú sa ocitol tu kde práve stoji. Kontrola poštovej schránky bola jeho hlavnou dalo by sa povedať až rituálnou popoludňajšiu činnosťou, povinnosťou keď nebolo iné nič na prácu. Pozrel sa na ňu, plechová z boku vplyvom počasia už koróziou načatá bledomodra schránka sa mu zdala mimoriadne plna, prizrel sa jej bližšie, trčali z nej kadejaké reklamné noviny, ale jeho zaujala veľká obálka vyčnievajúca nad dobrou polovicou otvoru. Zo zväzku kľúčov ktorý po celý čas držal v ruke vyhľadal patričný mini kľúčik, zaštrngotal opatrne ju otvoril, obsah natlačených rôznofarebných väčšinou nepotrebných haraburdených zásielok aj z trčiacimi novinami a veľkou obálkou sa vyhrnula von, pár ich pohotovo rukou zachytil, ale väčšia časť z nich spadla na zem, zahromžil na svoju nemotornosť, chvíľu na nich civel, nohou sa  ich snažil pozhŕňať na kôpku, trocha podržal, ale obálky, listy a noviny nie a nie postať.  

„Nuž čo teraz, ako ich dostať naspäť“, zahundral si sám pre seba. Chtiac – nechtiac musel sa zohnúť, vytiahol si nad kolenom nohavice a neohrabane sa zohol, aby sa mu lepšie zbieralo roztrúsene papiere a netlačil ho roztrúsený štrk, jedným kolenom si kľakol na trsť trávy vyrastajúcu z neúrodnej štrkovej drví pod schránkou pripevnenou na vonkajšom betónovom pilieri plota. V rýchlom slede ich jeden po druhom pozbieral, aby ich mu s pred nosa neuchmatol rýchlejší vietor. Mal šťastie všetky ich za pár okamihov zvieral v jednej ruke, druhou sa oprel o pilier a ťarbavo sa postavil na nohy. Chvíľu si ich prezeral nič zaujímavé sami plevel ani veľká obálka polepená výzvami, Otvorte čaká vás prekvapenie, adresovaná jeho polovičke ho nezaujala, takých už vo vlastnej domácnosti videl habadej. Nezaujali ho ani malé reklamné plagátiky pozývajúce na výhodný nákup hrncov, posteľných prikrývok a iných zbytočnosti, tak všetko čo  vybral zo schránky odniesol k stolíku pred garážou, kde na jesennom slniečku popíjajúc dopoludňajšiu kávu sa jeho nežnejšia polovička slastne vyhrievala. Na reklamné plagáty, obálky, časopisy a noviny bol zvyknutý, že takými aktivitami si rôzne obchodné spoločnosti naháňajú nových zákazníkov a neraz im aj otravujú život, lebo nejedného potenciálneho zákazníka  výhodné nákupy z reklamy zlákajú aj napriek rôznym upozorneniam v rozhlase aj televízii nenaletieť podvodníkom. Ľudská zvedavosť, mať niečo nove za pár euráčov je nepredvídateľná, veď stačí iba tak málo, vyplniť objednávku, prísť na obchodnú akciu alebo len tak zájsť do najbližšieho nákupného centra a za pár dni drahé a nepotrebné rárohy naplnia obydlie.

František pozrel na manželku, a už jej podával hrbu papierov do rúk, ona ako by sa štítiac ich pudovo odtiahla a hrba sa ocitla na stole.

„Na čítaj čo nového je vo svetovej reklame“, ironický  jej ponúkol hrbú nepotrebnej korešpondencie o ktorej predpokladal, že, ju tie reklamné tretky záujmu a tak všetky po krátkom nahliadnutí poputujú do koša aby štatistický zvýšili objem komunálneho odpadu na obyvateľa malého okresného mesta. 

          Žena sa na predloženú hrbu nezúčastnene pozrela, znudene kývala hlavou hodnú chvíľu dávajúc  najavo, že ju to nezaujíma akoby mu naznačovala, „zober to preč, neotravuj“, ale pokušenie, čo keď bolo väčšie.  Končekom prsta len tak nesmelo z kopy tlačovín vysunula tú veľkú obálku, chvíľu na ňu zazerala, teraz už viditeľne veľká pestrofarebná obálka sľubujúca prekvapenie ju zaujala aj napriek tomu, že takých obálok už doposiaľ otvárala viacej a všetky len sľubovali, ale nič nedali a čo viac pýtali. Objednajte si, vyhráte, a tak žena ako aj tisícky pred ňou roky objednávala, tovar prišiel, zaplatila. Nepotrebné a nekvalitné veci rôzneho druhu od oblečenia po riady, zázračné prístroje sa kopili, zapĺňali skrine aj špajzu, ale výhra neprichádzala. Lósy, výherné listiny s krasopisne vypísaným menom adresou prichádzali, ale vždy to malo jeden háčik objednajte a vyhráte, ale stále nič nové sklamanie. Potencionální výhercovia prichádzali o poctivo zarobené peniaze, a neraz aj dôverčiví dôchodcovia o penzie a podvodné agentúry bohatli. Žena sa zaprisahala už nikdy nič neobjedná, už nikdy ani obálku neotvorí, ženská zvedavosť nedala, nepustila jej ego, obkukávala, vnútorne z pokušením bojovala až napokon zvíťazila. Obradne odsunula šálku nedopitej kávy, obálku podsunula pred seba, podržala ju chvíľu v rukách, otvoriť, neotvoriť, váhala. Pozrela na muža, ten sa iba usmieval, vedela, že čaká na jeho reakciu, vedel, že neodolá aj keď sa hádam sa už stokrát zaprisahala, že už nebude nič otvárať, pokúšať reklamné dôveryhodne vyzerajúce, ale  polo podvodné šťastie večné sľubujúcu výhru. 

„Tak čo, koľko miliónov sľubujú dneska“ zo smiechom v dobrej nálade sa opýtal jej muž. Len na to čakala,  posmelilo ju to, prijala jeho výzvu odkryť tajomstvo obálky, akože bez prestieraného nezáujmu ju obrátila na opačnú stranu. Nedbalo, len tak na krivo prilepený žltý poštový lístok na nedoručené zásielky, si sprvu ani nevšimla, zdalo sa, že patrí k obálke, pre istotu skúmavo pozrela sa naňho ešte raz, priblížila si ho bližšie k očiam. Komolilo lúštila škrabopis poštového pisateľa, rajonného poštového doručovateľa, precitaním mena a dôvodu zaslania zistila, že to nepatrí k obálke a ani jej, ale jej manželovi, trpko sa  usmiala, hľadala slovo ako mu to citlivo oznámiť. Vedela, že každý doporučený úradný doklad po odchode manžela do dôchodku ho dokáže poriadne vystrašiť. Vedela to aj z vlastnej skúsenosti, že doporučený list z úradnej inštitúcie dôchodcom neprináša nikdy nič pozitívne čo by ich potešilo, síce raz do roka príde aj kladný, úprava výšky dôchodkov, ale je to spravidla začiatkom roka a teraz je už koniec leta. Doporučené listy veštia vždy pre prijímateľa galibu, niečo negatívne, z čoho bežný človek ma strach, aj keď niekedy sú to bežné záležitosti ako sú to dane za nehnuteľnosť, psíka, poplatky za odpad a veci podobné. Citlivo, priam nežne hľadala slova ako mu to oznámiť aby ho to zbytočne nerozrušilo:

„Ferko, Ferinko na tej pošte nezabudli ani na teba“, jemne akoby zakričala na muža stojacieho opodiaľ pohrávajúc sa z domácim maznáčikom Jerrym. 

„Oho ho, mňa neoklameš“, zasmial sa František, „čo by asi tak odo mňa teraz niekto niečo chcel“, trochu nevrlo zamrmlal na manželku. 

„Dane som vrchnosti poplatil, aj za psa aj za smeti máme vyrovnané, mobil a internet mi včera stiahli z účtu, takže ja nemám z nikým nič“.  

„…ale, ale, určite máš“ a zakývala mu žltým lístkom, „dokonca ti prišiel až z Maďarska“. Muž podišiel k stolíku, pre istotu si sadol, nasadil okuliare ležiace na nedočítaných novinách a jedným okom skúmavo na žltom lístku ktorý mu žena opatrne podsúvala, hľadal meno bolo síce kostrbaté, ale zdá sa, že je to jeho, zohol sa k lístku aby sa ešte raz presvedčil.

„Máš pravdu je to pre mňa“, poškriabal sa po brade, zamyslene si odpovedal, „čo ty páni zasa chcú“. Chvíľu, len tak bez záujmu si ho obzeral, až teraz už viditeľne namosúrene zobral  lístok do rúk, prezrel si ho ešte raz a dôkladne keď sa presvedčil, že je tam jeho meno, adresa, polohlasne sa rozčítal: 

„František, ten a ten, odosielateľ, Maďarsko, druh zásielky do vlastných rúk“, zbledol, mal z toho zlý pocit, chrbtom sa mu prehnali zimomriavky, prevrátil oči, nebolo zvykom aby mu také listy chodili domov. Položil lístok znovu na stôl, zamyslel sa, ale, na nič čo by s tým malo súvis si nespomenul, podvedomie mu našeplo, veď toto je prvý list v živote ktorý by mu mal prísť z Maďarska, pokiaľ si z neho nerobí dobrý deň,  ale túto alternatívu hneď zavrhol, veď je ju jasne čierne na žltom, že na pošte ma doporučený list do vlastných rúk.

„Skadiaľ, že ti to došlo“, prerušila jeho myšlienky žena, pozrel sa na ňu a hlasno zopakoval to čo už pred chvíľou vyčítal: „…no veď to už vieš, že z Maďarska“.

         Druhý deň ráno len čo František z podlhovastou úradnou obálkou vyšiel z pošty, ani sa dvere na vchode nestačili zavrieť on ju nervózne otvoril. Zastal odstúpil nabok aby neprekáža pri vchode, vytiahol niekoľko úradne napísaných lajster v maďarskom jazyku riadne opečiatkovaných, to ho už tak veľmi nezaskočilo, bol na tento okamih pripravený, že tam bude aj čosi napísane. Očami prebehol po papieroch v neznámej reči, spočiatku nechápal, nerozumel napísaným vetám, stál a čítal, poznal pár základných maďarských slov, lúštil. Len tak naverímboha dedukoval čo asi od neho tí Maďari chcú na nič si nevedel spomenúť. Prevrátil tretí papier a pod nim zelenkastý poštový šek, pekne hrubým čiernym vypísaný, z menom odosielateľa aj z adresou inštitúcie ktorá ho poslala. Harmincenzer, stálo ako výstražné motto v kolónke ktorá mu prvá udrela do očí. To neznáme slovo prečítal ešte raz, pokuta prvé čo ho napadlo, lebo na takých obálkach aj Slovákom dochádzali rôzne poplatky, pokuty a iné nehoráznosti. Klepol sa po čele, „ajajaj…hm… už viem“ povedal nahlas iba tak pre seba, „posledná cesta od mora z rodinnej dovolenky cez našich južných susedov ma zrejme svoje následky“, myšlienkou dokončil začatú vetu. 

Pokuta, pokuta, veď to už bolo dávno čo prechádzali cez Maďarsko aj na dovolenku zabudol v duchu si vybavoval podrobnosti, ale zrejme oni nezabudli a tak mu poslali pozdrav čo už sa dá robiť, uspokojil sa. Pozorne si prezrel šek teraz až teraz zreteľne zbadal cifru, zmeravel, pre istotu pozrel ešte raz, zalial ho studený pot, zdalo sa mu, že odpadne, zľakol sa, cifra na poštovom šeku ktorú zbadal ako druhu ho ohromila, nebol na taký šok pripravený. Papiere aj zo šekom naponáhlo strčil naspäť do obálky, mal pocit, že sa mu podlamujú kolena. Poobzeral sa okolo očami hľadal oporný bod, najbližšia lavička zo sediacou ženou na jej okraji sa mu zdala dostatočnou oporou, pudovo k nej zamieril. 

          „Stalo sa vám niečo“, prihovorila sa neznámemu bledému a ťažko dýchajúcemu chlapovi staršia pani ktorá sedela na druhom konci lavičky pozorujú už hodnú chvíľu spolusediacého čudne sa správajúceho staršieho chlapa. 

„Nie nič, nič sa mi nestalo“ uistil ju chlap, vstala zahľadela sa mu do tváre, kropaje potu na čele bledosť naznačovala, že sa z ním čosi deje, nepresvedčil ju, neuverila mu, preto sa pre istotu opýtala ešte raz. 

„Skutočne nič mi nie, len sa mi zatočila hlava s toho jesenného počasia“, „no, no…, v poriadku, ale vydesili ste ma“, prikývla, že chápe, zodvihla z lavičky kabelu, naznačila, že si ide po svojom, „ale radím vám mali by ste zájsť doktorovi, nevyzeráte dobré“. Vystrašený František za odchádzajúcou zamrmlal, „baba jedná…“ Pani sa po pár metroch zastavila, očkom pozorujúc sediaceho muža, pokývala neveriacky hlavou a stratila sa v ruchu ulice. 

„To je so mnou už tak zle“?, sám pre seba si polohlasne dal otázku, počutím svojho hlasu sa ubezpečil, že žije, tak je všetko v poriadku. Chvíľu posedel, nech sa mu myseľ vyčisti, „pekne ma to vykoľajilo, keď si to všimla aj ta zvedavá baba“, prebehlo mu teraz už jasnejšou mysľou a lúskol prstom, zagánil smerom za odchádzajúcou stále rozrušený. Opatrne ako by sa jej štítil vybral obálku z vrecka ktorú v tom zmätku naponáhlo strčil, znovu prelistoval jej obsah, obrátil  papiere na druhú stranu, ktorú si pred tým nevšimol, znova sa do nich zahľadel, spozornel. Aha, z druhej strany je aj slovenský preklad, teraz už skúmavo sa doňho zahľadel, čítal, čítal nie veľmi bol z toho múdry, lebo maďarský text bol iba skomoleným počítačovým prekladom, ale aj to ho utvrdilo čo už vydedukoval z maďarského originálu, pokuta za rýchlu jazdu a punktum. Pokuta, je pokuta, veď aj slovenskí policajti dávajú pokutu, ale tak mastnú za nejaké prekročenie rýchlosti to mu nešlo do hlavy, preňho ako dôchodcu to poriadne naruší rodinný rozpočet, veď sú to dva mesačné dôchodky a ešte čosi na vyše.  Vzrušenie začalo ustupovať, tep sa mu vracal do normálu, začal reálne uvažovať: „čo teraz ako s toho vybŕdnuť“, hlavou mu prebehlo sto kombinácii, ale ani jedna nebola vykonateľná, kývol rezignovane rukou, zbalil úradne papiere do polo roztrhanej a zmúchlanej obálky a pobral sa domov.

          Doma za bránkou ho privítal iba Jerry zlatý írsky seter- miláčik, nemý člen rodiny, tmoliac sa mu okolo nôh. František  si rezignovane sadol k stolíku pred garážou, pohladkal psa, ten vďačný za prejav lásky si ľahol k jeho nohám.

„No vidíš, vidíš Jerry nebyť teba ani sa nemám komu požalovať“, pes počujúc pánove slova dvihol hlavu, smutnými očami ako to vedia prejaviť verní psí priatelia zahľadel sa ešte smutnejších pánových oči.

 „S kým sa rozprávaš“ ozval sa hlas z rohu domu, sediaci chrbtom sa obrátil za hlasom, stála tam s motykou a v gumených rukaviciach na rukách jeho manželka. 

„…no predsa…“, prstom ukázal na zo vztýčenou hlavou pololežiacého psa, „sťažujem sa mu chudákovi z problémom aký nás postihol“. 

„Čo aký náš, snáď je to tvoj problém je zatiaľ o nijakom našom neviem“, oponovala mu manželka sadajúc si k stolíku. František nedbalo vytiahol z vrecka bundy obálku, vysunul poštový šek a prstom ukázal na cifru. Žena skúmavo pozrela na šek, keď zbadala číslo zdúpnela, nepríčetne vykríkla.

„Prepánaboha a toto je čo si to vyviedol“, nechápajúc o čo vlastne ide pre istotu aby v rozčúlenosti nepovedala niečo zle čo by ju mohlo mrzieť, zavrela si dlaňou ústa. 

„Čo som vyviedol, opýtaj sa čo sme vyviedli?“, snažil sa muž zľahčiť svoju vinu pred manželkou. 

„…to bolo reči zídeme z diaľnice a poďme skratkou, ušetríme čas aj peniaze a budeme skôr doma“, teraz už vyčítavo zvýšeným hlasom jej dohováral ešte stále nahnevaný manžel. Jerry cítiac domácu búrku sa postavil na nohy, zabrechal akoby chcel obom dať najavo, že výmena názor už stačila. 

„No vidíš aj ten pes to pochopil o čom je reč, že mám pravdu, len ty doteraz si nespozorovala, že vina je na tvojej strane“, pritvrdil. Nebyť štekotu psa ktorý sa nedal zastaviť, rozprava nervóznych manželov zvaľujúc vinu jeden na druhého by pokračovala. 

           František zhrabol zo stola papiere a stratil sa v dverách domu, nervózne si sadol do kresla v obývačky, vyložil nohy na malý stolík a chvíľu nemo hľadel do steny, potom vzal do rúk papiere, ešte raz si ich dôkladne prečítal, uvažoval, Maďari ponúkajú aj odvolanie  a koniec – koncov každého problému sa musí nájsť východisko. Na um mu prišlo jeho motto ktoré si vždy keď bolo zle pripomenul. Nikdy nebolo tak zle aby nemohlo byť horšie, na tvári sa mu objavil úsmev,  napadlo ho čosi.

 „Zavolám priateľovi Edovi, advokátovi, nech poradí“, povedal si nahlas aj keď bol v izbe sám. V zozname mobilu našiel patrične číslo, z druhého konca sa mu ozvala pani sekretárka: „tu advokátska poradňa…..“, jej hlas na prvé počutie poznal, nedal jej dohovoriť, ani sa nepredstavil,  „prosím si pána Samka…..“, odovzdám ozvalo sa z druhého konca telefónnej linky. Po chvíľke sa ozval advokát, „prosím…. Samko…“. 

„Tu Vlk, Fero Vlk, pozdravujem ťa, mám problém, potrebujem radu“, začal bez toho aby sa ho advokát na niečo pýtal. 

„No dobré, dobré ja sa posadím a ty mi to opíš o čo ide“, vyzval starého známeho advokát Samko.  František vyrozprával čo sa mu prihodilo, čítal z papierov čo mu napísali, vysvetľoval, že to je nehoráznosť, takto trestať za banálny priestupok, slovenského dôchodcu… advokát počúval, neprerušoval ho keď po niekoľkých minútach monológ problém z maďarskou pokutou dokončil, tak sa ho nakoniec spýtal:

„O akú sumu to vlastne ide?“ Fero jedným okom pozrel znovu na šek, ešte raz si sumu v duchu prepočítal aby nebodaj neprestrelil a pustil sa odpovedať: 

„Nie to suma smrteľná, ale na pokutu je to veľa,“ pokrútil  sám pre seba hlavou, „podľa prepočtu kurzu činí to niečo pres tisíc euráčov“.  

„Tak to je dosť aby sme napísali odvolanie na maďarské ministerstvo vnútra“ , pritákal mu advokát, „no teraz mi povedz,…a koľko to robí no veď vieš v tých ich forintoch“ požiadal  priateľa na spresnene advokát. 

„Rovných tridsať…tisíc“,  vyslabikoval František, v mobile nastalo ticho, zdalo sa mu, že advokát si niečo šušle akoby počítal, po chvíli sa ozval: 

„ Fero, dobré rozmýšľaj, pozri sa na cifru ešte raz, keď je to tridsaťtisíc tak ti to nestojí zato, aby si okolo tejto pokuty niečo podnikal“, na okamih zmĺkol…, druha strana mu nedala dopovedať. 

„Ako to myslíš, že mi za to nestojí, no určite mi to za to stoji“, trval na svojom rozčúlený František, v sluchádku zreteľne počul smiech, „to ti je tak smiešne, že dôchodcu Maďari oberú len tak irnik – dirnik o tisíc euro“ vyčítavo karhal advokáta priateľ, smiech z druhej strany ustal.

„Tak dobré počúvaj priateľu, nerob paniku, druhýkrát sleduj finančné kurzy, keď začneš niečo podnikať, tvoja pokuta je iba zhruba niečo vyše ako sto euro“. Káravé slova advokáta Samka  ho omráčili, onemel, koktavo neveriacky sa spýtal ešte raz. „Áno, je to sto euro“, uistil ho advokát, František mlčal, po chvíli mu to došlo, že ho tie nuly ho poplietli, z ospravedlnením zahanbený zaklapol telefón, niekoľkokrát sa ťukol po čele:

            „Veď ja som dnes neprerobil, veď ja som v skutočnosti zarobil,“ z veľkým úsmevom vyšiel na dvor, ranná hmla sa práve rozplývala, začínalo krásne jesenné predpoludnie. Manželka stále sediac pred garážou iba nechápavo pozeralo čo sa deje, že manžel sa rehli na celé kolo. Z veľkým úsmevom prišiel k stolíku nič nevysvetľoval, len na ňu priateľský  pozrel: 

„Drahá moja, prepáč, že som s neovládal, dnes nevar, dobré som zarobil, spravíme si výlet a pozývam ťa na dobrý obed“.

PhDr. Miroslav Majerník

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom