Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Samko bol sotva šesťročný malý šarvanec, ktorý najradšej zo všetkého behal po dvore a
brodil sa v hlbokom snehu. Zimu mal nadovšetko rád. Stromy, ploty, potok aj stará šopa boli
zrazu ako z rozprávky. Keď trochu prižmúril oči pred slnkom, sneh sa jagal ako farebné
drahokamy. Jedna snehová vločka svietila modrým svetielkom, druhá žltým, iná
červenkastým. Samko sa neraz vybral za dedinu, Šmýkal sa na zamrznutom potoku a
závistlivo pozoroval chalanov, ako sa spúšťajú dolu kopcom na všelijakých sánkach. Ako mu
len bolo ľúto, že nie je medzi nimi. Veď ho aj volali, ale nešiel. Onedlho bude Mikuláša a
Mikuláš istotne dobre vie, ako veľmi Samko túži po nových saniach. Isto-iste mu ich prinesie.
Na Mikuláša sa Samko nevedel dočkať večera. Mamička sa usmievala a vravela: „Len sa
neboj, Samko môj, dočkáš sa! Ak si bol dobrý, odmena ťa neminie.” No dobre, pomyslel si
Samko, zajtra hneď ráno vytiahnem sane na kopec. Nech chalani vidia! Keď Samko ráno
otvoril oči, vyskočil z postele ako struna a bežal do obývačky, kde si večer položil svoje
starostlivo vyčistené čižmičky. Pri čižmičkách uvidel strieborné lietadielko, veľkú obrázkovú
knižku a v čižmičkách veľa, veľa sladkostí. Ale sane, sane veru nikde! Do očí sa mu tisli slzy
a neposlušne sa skotúľali dolu lícami. „Samko, ty sa netešíš?” Chytila ho za ruku mama a
pritiahla ho k sebe. To už Samko nevydržal a nahlas sa rozplakal. „Ale, keď ja…, ja som
prosil Mi… Mikuláša, aby mi priniesol sánky,” vzlykal. „A prečo si mi to nepovedal, ty môj
mal˘ hlupáčik,” utierala mu slzy mama. „Neplač už, keď budeš dobrý chlapček a v kostole sa
budeš modliť k Ježiškovi, na Vianoce ich určite nájdeš pod stromčekom. Ježiško vyplní tajné
želania všetkým dobrým deťom. A Vianoce budú čo nevidieť.” Samko si vzal mamine slová k
srdcu. Každý deň chodil do kostola a prosil Ježiška, aby mu pod stromček priniesol sánky. Na
štedrý večer pod vianočným stromčekom skutočne stáli prekrásne nové sánky. Samko sa na
ne nevedel vynadívať. Očká mu žiarili ako dve hviezdičky. Bol nadšený. Mamička s oteckom
boli tiež veľmi šťastní, keď videli Samkove rozžiarené oči. Samko si ešte v ten večer
zaumienil, že sa Ježiškovi pôjde poďakovať. Veď na vlastné oči videl, ako pán farár ukladal
Jezuliatko do jasličiek v kostole. Určite tam zajtra ešte bude. Ráno povedal mame, že sa bude
celý deň sánkovať, keď už má svoje vytúžené sane. Mama sa usmiala a skontrolovala, či je
Samko dobre oblečený na sánkovačku. „Obedovať budem u babičky, lebo býva hneď pod
kopcom, nemusíš sa o mňa báť,” zvolal Samko. „Samko, aj pusu si mi zabudol dať!” volala
mama.
„Večer ti dám aj desať, mamička, ale teraz sa ponáhľam, čo keď sa sneh zajtra roztopí!?”
Mama pokrútila hlavou a vrátila sa k svojej práci. Hoci Samko ešte nemá šesť, ocko povedal,
že je už chlap. A chlap vždy slovo dodrží. Preto Samko zahol na cestičku ku kostolu, aby sa
poďakoval Ježiškovi za svoje prekrásne sánky. Kľakol si pred jasličky a pozeral sa na malé
Jezuliatko. V kostole nebolo nikoho, a preto sa mohol s malým Ježiškom nerušene
porozprával. „Ani si nevieš predstaviť, ako sa teším na sánkovačku. Tie sánky sú presne také,
aké som chcel. Povedz mi, ako si vedel, že chcem práve tieto?” Ježiško neodpovedal. „Vieš,
ty si oveľa, oveľa lepší ako Mikuláš. Keď chceš, povozím ťa na sánkach prvého.” Ježiško
zase nič. „Hm, len ako ťa povozím, keď nemáš šaty,” rozmýšľal Samko nahlas. „Nič to.
Vyzlečiem si vetrovku, veď mám pod ňou ešte hrubý sveter.” Vybral Jezuliatko z jasličiek a
starostlivo ho zabalil do vetrovky. Vonku ho opatrne položil na sánky, pritiahol si sveter ku
krku a spokojný sám so sebou veselo kráčal dedinou. S pýchou ťahal svoje sane a podchvíľou
sa obzeral na vzácny batôžtek položený na nich. Pán farár sa ešte pred omšou vybral
skontrolovať, či je v kostole pripravené všetko tak, ako sa patrí. Kostolníčka babka Amálka
mu už pri dverách vymenovala, čo všetko stihla urobiť. Keď prechádzali okolo jasličiek, kňaz
si mimochodom všimol, že sú prázdne, a udivený zastal. „Kam ste dali Jezuliatko?”

Babka Amálka skoro z nôh spadla a od prekvapenia zhíkla: „Preboha, veď ráno tu bolo,
namojdušu, pán velebný! Ešte som sa naň dívala, akô len bolo peknô,” babka krútila hlavou
neveriac vlastným očiam. „Žeby nám to tí neznabohovia schválne urobili?” uvažovala babka.
„Zlodeji to nemohli byť, tí by predsa kradli iné veci! Takô čosi tu veru ešte nebolo. Čo
budeme robiť?” trápila sa. „Skúste do omše zohnať novú bábiku,” zachoval si chladnú hlavu
pán farár. Babka Amálka sa hneď rozbehla do dediny a o chvíľu sa už celá dedina
pohoršovala nad drzosťou neprajníkov. Všetkých trápila jediná otázka: Kto to len mohol
urobiť? Obviňovali kadekoho, ale dôkazov nebolo a nebolo ani nového Jezuliatka. Omša sa
teda musela zaobísť bez Jezuliatka a pán farár v kázni pre istotu poriadne stúpal do svedomia
veriacim i neveriacim. Keď sa Samkovi zdalo, že Ježiška už dosť povozil, vrátil sa ku kostolu.
Bol rád, že splnil svoj sľub a ešte aj poukazoval Ježiškovi celú dedinu. Veď Ježiško si to
naozaj zaslúžil. Pred kostolom stretol Samko pána farára. „A čo ty tu tak neskoro, Samko? Už
je dávno po omši!” „Veď ja nejdem na omšu, pán farár. Bol som len povoziť Ježiška.” Na
chvíľu sa odmlčal a potom dodal: „Lebo je lepší ako Mikuláš! Pozrite, aké krásne sane mi
doniesol pod stromček,” pýšil sa Samko. Zobral batôžtek zo sánok a niesol ho k jasličkám.
Vybalil Jezuliatko z vetrovky a starostlivo ho uložil späť do jasličiek.

Ružena Smatanová, Vianočné príbehy, VSSS

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Len vďaka Vašej podpore dokážeme robiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom