Štrukturálna mizantropológia (2. časť)

„Važme si nepřátel, co udelují fér údery…“¹

Prvú časť plánovanej série článkov som ukončil naposledy výzvou na vystríhanie sa pred upadnutím v „bezcharakterné“ anti-rozmýšľanie, dnes primárne reprezentované wokizmom, cancel culture a najnovšie tiež opačným, protiľavicovým trumpovským resentimentom. Úvodzovkami som sa snažil naznačiť dva (naproti si idúce) procesy: jednak, že takému uvažovaniu chýba „charakter“ v zmysle „charakteristiky“ – stáva sa premenlivým a neforemným, nemá žiadne pevne stanovené vlastnosti a jeho jedinou stálou známkou je práve táto premenlivosť. Bez ambície rozmýšľať v kategóriách nie je možné žiadne rozmýšľanie. Bez rozmýšľania potom nie je ani žiadna morálka. Anti-rozmýšľanie sa tak spätne stáva skutočne bezcharakterným (bez úvodzoviek).²

Nie je náhoda, že aktivizmus predmetných hnutí je z podstaty emocionálny. Ako som už písal v prvej časti, tento proces je symetrický – úbytok schopnosti abstraktného uvažovania sa prejavuje prebytkom konkrétneho konania. Konania, ktoré neprešlo riadnym „schvaľovacím procesom“ rozumu, pretože naň nebol čas a muselo sa jednať hneď – „tu a teraz“. Takto vznikla praktika oblievania vzácnych plátien farbou eko aktivistami, dekolonizácia spočívajúca v odstraňovaní sôch, rušenie prednášok významným odborníkom, pretože sú „nenávistnými“ ľuďmi aj faulujúci „argumentačný faul“ whataboutizmu…

V zbesilosti a fanatizme sa týmto skupinám západného sveta historicky vyrovnala snáď iba Čínska kultúrna revolúcia. Novodobé moralizátorstvo ako výsledok ich snaženia pramení, podľa môjho, práve vo vydelení etiky zo systému ľudského rozmýšľania, a teda v dôsledku i z kategórie „ľudského“ ako takej. Ide o vydelenie, ktoré je akoby dôsledkom i príčinou – „nová etika“ je ponorkou, čo zachránila pasažierov z potápajúcej sa lode uvažovania, ktorú torpédovala. Spoločensky rozšírený nihilizmus či úvahy antinatalizmu o nerodení detí v záujme ochrany klímy³ – to všetko je súčasťou úpadkovej temnej „apokalyptiky prechodu“ z módu Eróta v proti-ľudskú túžbu po rozplynutí sa v nekonečne či takpovediac, „návrate do anorganického stavu“.⁴ Samovražedná tendencia, ktorá sa nepriznane prejavuje vlastnou štylizáciou do potenciality „byť čímkoľvek“ alebo „byť všetkým“.⁵

ANTI-KONCEPCIA A NEPLODNOSŤ

„Rozmýšľanie“ mimo kategórií vychádza z toho, že každá vertikála zaváňa autoritou či pravidlom a je preto nahradená „oslobodeným“ horizontálnym „spektrom“, de-hierarchizovanou sieťou vzájomne podmienených diferencií na rovnakom stupni. Je to akýsi mentálny „outsourcing“ (celý proces nápadne pripomína súčasnú ekonomiku) – na horizontálnej osi niet autority a tak prenášame na každý subjekt jednotlivo právo vytvárať si vlastný systém znakov „z jeho uhla pohľadu“ (akým ďalším rodom sa ešte cítiš byť?). V dôsledku rezignácie na možnosť vertikálne diferencovať, náš mozog vykonáva jedinú operáciu a to, že „objednáva“ u druhých „produkt“ ich subjektívnych fantázií, ktorý potom začleňuje do nového pseudo štrukturovaného systému myslenia (pokusy o vytvorenie kategorizácie 72 rodov či slovníku genderových pojmov alebo o inú „osvetu spoločnosti“ typu príručky správneho oslovovania a „onikania“). Otázne je, ako sa mozog vysporiada s týmto procesom, až zanikne i „Druhý“, na ktorého teraz, vo svojej nekonečnej „tolerancii“, cieli. Zánikom pojmov Ja, Ty, subjekt, objekt, druhý, niekto (v prípade, že sa napríklad osoba cíti byť všetkým), zaniká i možnosť efektívne komunikovať.

Ešte väčšou otázkou však je, či vôbec niekto bude mať záujem alebo potrebu zmysluplne komunikovať? V spoločnosti štvrtej priemyselnej revolúcie a technologickej singularity bude exponencialita rastu priamo úmerná strate schopnosti človeka akokoľvek do nej intervenovať. Medziľudská interakcia sa v tomto procese vytratí, stane sa druhoradou. Nedokáže konkurovať AI či byť nositeľkou zmeny, bude môcť tak maximálne „spôsobiť škody“. Preto bude nevyhnutné túto bytostne „kontrarevolučnú“ činnosť (rozumej jazyk) „prenastaviť“. Súčasné spoločenské zmeny sú tak, v tomto zmysle, akýmsi predvojom predpovedaného vývoja. Nový „algoritmus“ ľudskej komunikácie bude zameraný výsostne na banalitu (ktorá sa dobre znáša s nonsensom anti-rozmýšľania)⁶ a rozpoznávanie „nenávistných naratívov“ (nie porozumením, ale syntaktickým reagovaním na znak, ktorému inak nerozumiem – čiže tým, čo teraz robí AI),⁷ predávané masám ako „kritické myslenie“. Sociálny štát ako výdobytok emancipácie bude v tomto procese prebytočný a kontraproduktívny (dobrý maximálne tak na vyplácanie kreditov – ekéhosi držhubného pre masy). Vyresetuje sa tak pravdepodobne do svojho „továrenského nastavenia“ – štátu trestajúceho.

KEĎ TRESK! TAK TREST!

Aktuálne tento trend najviditeľnejšie badať v hlasoch volajúcich po úprave výšky malej škody na pôvodnú sumu 266 Eur, po novele Trestného zákona, ktorá túto zdvihla na 700 Eur, zohľadňujúc 20-ročnú infláciu. Bez ohľadu na význam korelácie medzi nárastom drobnej kriminality a predmetnou legislatívnou zmenou, ktorou dokola „argumentujú“, jednoducho nie je prijateľné, aby liberáli kritizovali liberalizáciu trestného práva (bez ohľadu na zámer zákonodarcu). Je to asi rovnako absurdné, akoby zavrhli (hypotetickú) dekriminalizáciu drog (čo je typicky liberálna agenda) argumentujúc, že sa to zaviedlo „kvôli Kaliňákovi“… Liberál je povinný hľadať iné prostriedky a metódy tzv. sekundárnej prevencie páchania trestnej činnosti, nie sa ukájať skratkou krátkozrakých riešení a drakonických trestov. Takto totiž nepriamo potvrdzujú, že najlepšie to, napríklad v súvislosti s korupciou, robí Čína. Je snáď tá ich novým ideovým vzorom?

Tento príklad vhodne ilustruje súčasné mentálne nastavenie väščiny spoločnosti, súznejúce s návratom represívneho štátu. Ten plní po novom úlohu „externej servisnej služby“ pre udržiavanie dominancie vládnuceho diskurzu a hľadá možnosti, ako „zefektívniť“ svoju činnosť.

„Predvojom“ tejto politiky sú už niekoľko rokov Česi s ich rozšírením skutkovej podstaty § 356 o „podnecovanie nenávisti k triede“, čím nielenže vulgárne položili rovnítko medzi fašizmus a komunizmus, ale rezignovali na možnosť akejkoľvek zmysluplnej interpretácie dejín, ba čo viac, zobrali pracujúcim jazyk, ktorým by mohli kolektívne pomenúvať realitu, zakorenenú priam v ich „genetickej výbave“⁸ (hoci inak sa môžu individuálne cítiť čím len chcú). I to napokon stojí za krachom ľavice v ČR už dve volebné obdobia po sebe… V tohtoročnej reforme trestného zákona česká snemovňa zasa kriminalizovala ľavicové myšlienky výslovným zákazom propagácie komunistického hnutia či zavedením „kladiva na konšpirátorov“ v podobe kontroverznej skutkovej podstaty „činnosti pre cudziu moc“. Naša vláda, za Kolíkovej ministrovania, smerovala k podobným cieľom, iba inou cestou – plánovaným zavedením trestného činu „šírenia nepravdivej informácie“, znamenajúceho fakticky nepriame uvalenie „dôkazného bremena“ na občana, ktorý by bol povinný si všetko najprv pred zverejnením stopercentne overiť – pričom štát by nemusel dokazovať prakticky nič, stačila by mu 1% pochybnosť o pravdivosti informácie (čo z nej robí nepravdu – názor zväčša nie je nikdy „úplnou“ pravdou, ale jej časťou). Tento protiústavný nonsens, pripomínajúci najviac inkvizičný proces, hrozil byť potenciálne najväčším doterajším ohrozením právneho štátu, nakoľko predstavoval prevrátenie logiky „negatívnej slobody“, teda že občan môže konať všetko čo mu zákon nezakazuje a štát iba to, čo mu zákon ukladá.

Hoci k zavedeniu predmetného trestného činu u nás napokon neprišlo, „anti-nenávistná“ politika si hľadala cesty svojej realizácie aspoň prostredníctvom výkonu súdnej moci – či už v absurdnom, mesiace trvajúcom väzobnom stíhaní staručkého Rudolfa Vaského (ktorého videá sú v lepšom prípade nepochopenou satirou a v horšom výplodom plnokrvného blázna), bez uplatnenia materiálneho korektívu pri prečinoch; či napríklad D. Bombica, ktorého súd poslal do väzby za pokračovanie zverejňovania „nenávistných“ príspevkov, ktoré mu predtým zakázal,⁹ bez toho, že by sa verejnosť mala možnosť dozvedieť, v čom konkrétne boli tieto nenávistné, resp. prečo je vyššia miera expresivity a použitie vulgarizmu automaticky považovaná za nenávisť, prípadne ktoré časti zverejnených statusov obsahujú explicitne rasistický či etnicky nenávistný podtext?

Zo sveta spomeňme britský non crime hate incident, ako prostriedok policajnej šikany bežných občanov za vyjadrenia a posty na sociálnych sieťach, ústiace v mohutné udávanie a nahlasovanie „verbálnych zločinov“ či „hate speech“ a za všetky jeho jednu nedávnu obeť – tvorcu skvelých seriálov Black Books a IT Crowd, Grahama Linehana, ktorého polícia zadržala na londýnskom letisku za pár smiešnych statusov.

SPEKTRUM NAMIESTO ŠKÁLY

Neschopnosť vertikálne hierarchizovať verbálne „nenávistné“ prejavy v jazyku sa pretavuje do nemožnosti materiálne prihliadať na štrukturálnu asymetriu či triedne postavenie aktérov týchto prejavov. „Vyžadovať slušnosť od všetkých rovnako je podobne bezohľadné, ako šíriť neoliberálny mýtus o rovnosti šancí v Rimavskej Sobote,“ napísal som svojho času v podobnom duchu. Dôsledkom tohto uvažovania je teda akási „rovná daň z hrubosti“ (teda opäť uplatňovanie podobných princípov v ekonomike i jazyku), kedy sa kladú rovnaké nároky na úroveň mluvy robotníka vo Svidníku ako i na bratislavského intelektuála. Ba naopak, jediný prípustný binárny kontrast súčasnosti – metafyzický koncept „dobra proti zlu“ (ktorý som rozoberal bližšie v prvej časti eseje a ktorý je „záhadne“ tým silnejší, čím viac sa všetky ostatné binárne opozície jazyka rozplývajú v „spektre“ rovnakého) spôsobuje, že hanlivé výroky Šimečku st., Nvotovej, Marcinkovej¹⁰ či Naďa a ďalších (teda údajnej intelektuálnej elity) sú dokonca ospravedlňované ako hyperbola či satira – narozdiel od prísne a doslovne posudzovaných výrokov „post-sedliakov“ a ich volených zástupcov (zla), u ktorých je každá expresívnejšia kritika istých chránených politikov (typicky „pani prezidentky“ či vrcholných predstaviteľov PS) považovaná za útok.

Istý stupeň nenávisti, či ak chceme, dokonca resentimentu, je prítomný v samotnej „druhovej podstate“ triedy pracujúcich, definovaných práve nespravodlivou distribúciou bohatstva v spoločnosti (tak ako o nej písal Wolker, ktorého básňou som začal prvú časť eseje). Naopak, nenávisť prejavovaná vládnucou triedou je iba znakom pohŕdania masami a udržiavania statu quo. A ako som už uviedol – neexistuje žiadna abstraktná nenávisť… Každá jednotlivá sa štrukturálne vzťahuje k jednému z uvedených pólov a podľa toho má byť i hodnotená. Tento typ jazykového binárneho kontrastu je však v súčasnosti potláčaný – bohatý i chudobný sú vraj súčasťou jedného spektra „inakosti“.

Bez akceptovania naznačenej dichotómie (ktorá, narozdiel od manichejskej predstavy o dobre a zle nevyplýva iba z logiky určitého systému znakov ale zo samej podstaty reality), nedokážeme prisudzovať správne jednotlivým „nenávistným prejavom“ hodnotu, resp. „zrovnoprávňujeme“ ich a niektoré z nich (čisto zo subjektívneho hľadiska sympatií a antipatií) spätne ospravedlňujeme. Namiesto odpovede na otázku kto naozaj šíri nenávisť prichádza potom nekonečné vzájomné obviňovanie sa.

DEBIL ALEBO O VÝCHOVE

Tu nepomôže plané moralizovanie. Otvorene povedané, nikto z politikov aktuálne nemá záujem o zmier (v rozpore s ich mediálnymi deklamáciami). To čo vidíme, sú skôr závody v „zbrojení“. Tupá nekultúra instagramu a vizuálnych médií vytvorila obraz, skratku, dekontextualizované zjednodušenie. Politici na túto vlnu „anti-rozmýšľania“ ochotne naskočili, ale nevytvorili ju. Preceňujeme ich vplyv. Čím viac depolitizovanú dobu žijeme (a strácame tak dosah na jednotlivé oblasti našich životov od škôl, cez pracovisko až po hrob, ktoré sa realizujú mimo nás a mimo náš vplyv – prevažne cez nevolené ekonomické štruktúry), tým viac sa upíname k politike ako k výrazu „morálky“. Poslednou (a skrz naskrz iluzórnou) baštou nášho občianskeho a politického vplyvu (ktorý realizujeme prostredníctvom volených politikov) sme my sami. Skrze toto ultimátne uplatnenie nášho nároku na politickú moc sme, paradoxne, seba postavili do role nesvojprávnych detí, ktoré majú politici (svojim verejným vystupovaním) vychovávať. V Európe bez budúcnosti, kde už niet autentického politického rozhodovania a ďalší vývoj už je „predurčený“ dávno začatými procesmi vo vnútri aj mimo EÚ, je v konečnom dôsledku každá politika už len edukácia. Úlohou pro-európskych politikov už je len vysvetľovať tieto „rozhodnutia“ hlúpym masám strednej a východnej Európy…

Vplyv politikov na správanie ľudí sa preceňuje. Najvšeobecnejšie prijímané tvrdenie, prakticky na úrovni ľudového porekadla, hovorí, že politika je (nutné) zlo. Ja by som povedal, „nekultúrna nadstavba“. Nikto normálny hádam nemá o akomkoľvek politikovi extra ilúzie (snáď s výnimkou 64% konšpirátorov¹¹ v radoch voličstva PS). Prečo by teda mal prejímať jeho vzorce správania?

THE SHOWMAN AND THE SNOWMAN

Drastický prepad úrovne politickej kultúry datujeme od nástupu Matoviča do politiky. Ale individuálnu zodpovednosť teraz naozaj bokom… O kvalite politickej reprezentácie rozhoduje trh. „Hodnota“ úrovne politiky sa vždy ustáli konsenzuálne na najvyššej (resp. morálne najnižšej) ešte predajnej úrovni, za ktorú ju obyvatelia budú ochotní „kupovať“. Vyvodzovanie osobnej zodpovednosti politikov za „nenávistné prejavy“ nie je namieste. Oni skrátka nemôžu individuálne predávať za inú „cenu“. Neobstáli by tak v konkurenčnom boji a jedine to je (pre nich) meradlom úspechu. Trh by ich položil. Úroveň sa, pochopiteľne, lokálne líši.¹² Niekde „zákony trhu“ regulujú spoločnosť iba fair zápolením, niekde ohováraním súpera, inde dumpingom, v Kolumbii zasa samopalmi… Každé skvalitnenie verejnej debaty by tak muselo byť „kartelovou“ dohodou. Tú ale v skutočnosti nikto nechce… Nastúpeným trendom totiž dali, v inak dlhodobo tematicky vyčerpanej politike, vzniknúť úplne novému bojisku – vytvorili nový druh tovaru.

Tak ako korupcia kedysi stála u zrodu kapitalizmu ako takého, pomohla vytvoriť korporácie, lobbistov a prakticky celú súčasnú politiku, tak neskôr vznikla téma „boja proti korupcii“ ako politická agenda.¹³ Niektoré strany typu OĽaNO, výhradne definované ako antikorupčné, postavili na uvedenom celý svoj biznis plán. Podobne dnes – stupňujúca sa expresivita a primitivizmus vo vyjadrovaní politikov v súvislosti s vyššie popísanými dôvodmi dala vzniknúť agende „boja proti nenávisti“, ako reakcii na dopyt. Politické strany tak môžu nenávisť predať masám dvakrát – raz ako metódu marketingovej komunikácie a druhýkrát ako jej prevrátenie – podobne ako „The Snowman“ Colonel Parker (v poslednom filme Buzza Luhrmanna) predával odznaky I Love Elvis/I Hate Elvis.

Prečo by sa napokon politici oberali o úplne nové pole pôsobnosti a o nové „zisky“ kvôli nejakému kultivovanému prejavu či snahe o zmierenie spoločnosti? Popísaný jav je tak ďalším dôkazom, že človek už nie je primárne občan ale spotrebiteľ (konzument) – stále horšieho informačného junk foodu. Akýkoľvek pokus o slušnosť či zmierenie je v takomto prostredí znova iba účelovou (a „speňažiteľnou“) sebaštylizáciou.

„ARE YOU TRANSPOTTING?“

To súvisí s vplyvom nových médií ako Instagam či TikTok, ktoré v zásade zrušili ďalšiu podstatnú dichotómiu, a to oddelenie verejného a súkromného – bytostne súkromný (a prijateľný) spôsob vyjadrovania a prezentácie tak kontaminoval verejný priestor (kde je neprijateľným).¹⁴ Spoločenské tabu má svoj význam. Priveľké dávky explicitného jazyka vytvárajú návyk a „dávka“, ako je známe, sa musí zvyšovať… Obdobie normalizácie kedysi vnieslo do spoločnosti rozpor medzi oficiálnym a súkromným, nakoľko sa iné hovorilo doma a iné vonku. Súčasný rozpor medzi politicky korektným vyjadrovaním a tým, čo si naozaj myslíme sa javí ako veľmi podobný jav. V skutočnosti bol vtedajší „súkromný“ názor bez u – teda skôr „skromný“ – nenárokoval si právo obscénne pohlcovať verejný priestor (ani to technologicky nebolo možné). Keď ho potom obsadiť mohol (rozmach technológie i obscenity v 90-tych rokoch) neexistoval už rozpor s oficiálnym. Súkromný priestor tak na čas akoby okupoval verejný (spomeňme Českú sodu vo vysielaní verejnoprávnej televízie či reklamami oblepený Istropolis), ale nesplynul s ním. Súčasný proces prepájania týchto oddelených priestorov (či myšlienkových svetov) nie je okupáciou, obsadzovaním ani anexiou. Skôr jeden „transcenduje“ v druhý. Splýva s ním, v akomsi presahu oboch.

Typickým zástupcom tejto trans-verejnej „platformy“ je žáner Stand-up comedy, ktorá preniesla „humor obývačky“ na verejnosť. V debate o „hraniciach humoru“ sa nikdy nedalo zaujať úplne jasné stanovisko, lebo aj ten najkrutejší zlomyseľný žart bol v zásade prijateľný medzi priateľmi (ak si takto nastavili vzájomné hranice). Zároveň by ale nikomu nenapadlo použiť ho vo verejnom  príhovore k skupine ľudí. Stand-up zbúral túto hranicu. Jakub Gulík tak môže verejne sexisticky ponižovať konkrétnu ženu (pretože nemá správne názory),¹⁵ hoci inak je také správanie oficiálne  považované za maximálne odsúdeniahodné. O takomto konaní som písal už v prvej časti článku ako o akejsi „kvantovej superpozícii“ – teda možnosti nachádzať sa naraz v dvoch protichodných stavoch (v tomto prípade, pranierovať sexizmus aj byť sexistom) na základe subsystému znakov, v ktorom je etika iba „pravidlom (ich vlastného) jazyka“ – znejúcim, že: nepriateľa takto ponižovať môžeš. V novom „trans-priestore“, ako som ho popísal o odstavec vyššie, však ide o viac než len etiku správania sa k nepriateľom – totiž o skrytú implikáciu, že keďže toto hovorím (nekorektný vtip nevhodný pre verejnosť), som vždy medzi priateľmi…

IBA PRE ČLENOV (NIE PRE ČULENOV)

Nakoľko každý priestor tvoria primárne ľudia (rôzni), tak až takýmto zánikom verejnosti (premenenej v „priateľov“) zaniká definitívne verejný priestor. Z hľadiska etiky sa už nejedná ani tak o „návrat ku klanovej morálke“ našej dediny versus vašej (čo je sociologicky popísateľný jav dejúci sa na jednej mape), ako skôr o „kategorickú negáciu nepriateľa“,¹⁶ o prechod v „nezmapované“ územie, bez akejkoľvek „topografie osídlenia“. Je to výsostne narcistický priestor „armády klonov“. A hoci sa môžem tajne votrieť do ich spoločenstva a umlátiť sa smiechom pri stand-upe, je mi zároveň jasné, že „až se vrátím na cimru, budu zase takovej lump jako předtím.“ Ako „diskurzívny bezdomovec“ nemôžem verejne prenášať podobné vtipy (napríklad, že máme novú top-modelku),¹⁷ nakoľko by boli považované za nekorektné. (A nielen verejne. Často už dokonca ani medzi známymi). Korektnosť či nekorektnosť sa tak vzťahuje nie k výroku samému, ale k príslušnosti ku skupine.¹⁸ Takéto rozdelenie spoločnosti a zánik verejného priestoru sa iba ťažko dá prekonať novou dlažbou na Námestí SNP, hoci aj vodopriepustnou…

POLITICKÝ JUMP-SCARE (NEVHODNÉ PRE CITLIVÉ POVAHY)

Myšlienka, že rozdelenie spoločnosti prekonajú politici jazykom je úplne scestná. Nie sú lingvisti, etymológovia ani trendsetteri. Oni jazyk a poťažmo text využívajú len ako prostriedok pre svoje ciele. Nie je sám o sebe metódou ich činnosti. Keď dovolíme, aby sa nám rozpadol jazyk na nezrozumiteľnú hatmatilku, budú používať túto zlátaninu. Keď budeme reč kultivovať, budú aj oni kultivovanejší v prejavoch. Jediná forma zmeny, ktorú môžeme (a musíme) od politikov žiadať leží v politike samej. Musia robiť politiku. Vrátiť sa od lacného marketingu k silnej politike. To, že z politiky urobili PR produkt a že politický čin sa stal primárne iba aktom predstierania je tiež napokon iba výsledkom hyperreality a nadprodukcie znakov, ako o nej pojednáva Baudrillard, a nie ich vlastným výmyslom. V procese „rozdeľovania spoločnosti“, z ktorého ich viníme sú teda v zásade tiež iba obeťami, determinovanými vytvoreným prostredím, v ktorom je ich úspech (ako meradlo účinnej politiky) podmienený prispôsobením sa trendom hypermoderny.

Robiť politiku (v kladnom slova zmysle) znamená teda vybŕdnúť z existujúceho „názvoslovia“ mimo známy jazyk a mimo kontinuum ustálených významov. Nesnažiť sa zapáčiť nikomu a úplne ignorovať spôsob uvažovania založeného na „úlitbe“ v prospech niektorého zo znakových subsystémov (progresívneho, konzervatívneho, alt-right a ďalších). Takéto snaženie potom zároveň implikuje znepáčenie sa všetkým… To teraz, symbolicky, vykonám i ja – v návrhu na pre mňa jediný rýdzo politický spôsob pre našu spoločnosť, ako vyviaznuť z (pred)nastaveného mentálneho rozdelenia – teda, realizovať to, čo by nikto nečakal… Napokon, skôr než  (pochybná) teória, môže aj samotný volebný výsledok a nemožnosť zloženia väčšinovej vlády prinútiť v budúcnosti politických aktérov k nemysliteľnému – koalícii Smeru a PS. To by naštvalo úplne všetkých… Ale zároveň vytvorilo premostenie k novému politickému uvažovaniu a urobilo definitívnu bodku za jednou, výsostne neplodnou, érou post-politiky.¹⁹

Tomáš Klimek, autor je kultúrny kritik

___________________________________________________

1 Dr. Cvach (Jozef Vinklář) v seriáli Nemocnice na kraji města, na adresu svojho profesného soka, primára Blažeja.

2 Je to v zásade podobné s náboženstvom. Každý kresťan vám povie, že darmo niekto konal dobro, keď nemal vieru v Boha. Uveriť (myslieť kategóriu Boha) je základom. Jedine v pochopení absolútneho boha je skrytá možnosť rozlišovať medzi dobrým a zlým. Všetky relatívne platné životné pravdy sa vzťahujú k jedinej objektívnej prapodstate. Obdobne vo filozofii, „rozmýšľanie“ mimo kategórií, nie je rozmýšľaním vôbec. Každý dobrý skutok založený na takomto iracionalizme je potom iba náhodný (náhodne korelujúci s niečím čo možno vnímať tu pozitívne – tu negatívne). Nie je dobrý ani zlý. 

3 Antinanatalizmus je v tomto zmysle spojením najhorších tradícií antihumanizmu, fyziokratizmu, malthusiánstva, ludizmu, primitivizmu a nihilizmu (prípadne i (pseudo)budhistického nacizmu na štýl Spalovača mrtvol či existencializmu).

4 BÓKA, T. Kurt Cobain – kód v Matrixe, str. 7. Dostupné v: Klimexova knižnica. V tomto zmysle možno chápať i názov eseje – „mizantropológiu“ – teda vedu o človeku obrátenú v dôsledku proti nemu, prejavujúcu sa systémovo antiľudskou politikou, toxickou pozitivitou všelásky a otvorenosti, ktorá končí vylúčením, zákazom a impotenciou. V opačnom zmysle môže byť Štrukturálna mizantropológia vnímaná ako antropológia „etiky nenávisti (misos)“ a tiež ako odkaz na názov knihy Levi Straussa a jeho jazyk binárnych protikladov, ktorý vnímam ako zásadný pre zachovanie zmyslu reči

5 V tomto zmysle je naozaj „kultúrou smrti“, hoci nie úplne tak, ako to myslia biskupi.

6 Banalita totiž nevyžaduje duchaprítomnosť. Kundera v románe Sviatok bezvýznamnosti v tomto zmysle píše: „Rozprávať a nezaujať pozornosť, to nie je ľahké! Stále byť slovom prítomný a predsa ostať nevypočutý, to si vyžaduje virtuozitu! … Ticho priťahuje pozornosť. Vie zapôsobiť. Urobiť ťa záhadným. Alebo podozrivým… Keď sa nejaký skvelý chlapík usiluje zviesť ženu, ona má pocit, že ide o súťaženie. Má pocit, že musí tiež zažiariť. Zatiaľ čo bezvýznamnosť ju oslobodzuje. Nemusí byť obozretná. Nevyžaduje si to nijakú duchaprítomnosť. Je bezstarostná…“ (str. 21)

7 Viď. myšlienkový experiment „Čínskej izby“. Na podobnom princípe v zásade funguje i Orwellov „thoughtcrime“ (myšlienkový zločin) v románe 1984, kde sa nikto nezamýšľa nad obsahom zdeľovaného, ale použité slová iba pomeriava s „povoleným“ uvažovaním a vyhodnocuje odchýlku. Všetko, čo nezodpovedá šablóne prednastavených znakov je potom, povedané slovníkom súčasnosti, „proruský naratív“.

8 V zmysle zavedených štátnych reštrikcií voči používaniu triedneho slovníka je úplne nemiestna kritika hnutia Stačilo! (z pozícii ľavice), že žiadnymi komunistami nie sú – ako by aj mohli byť, keď nemôžu hovoriť svojou rečou?

9 Ide o typický príklad abstraktnej nenávisti, ktorá natoľko stratila konkrétnu podobu a zameranie, že sa stala „nenávisťou samou o sebe“, ako som písal v prvej časti eseje. V tom zmysle aj súd formuloval obmedzenie spočívajúce v zákaze zverejňovania príspevkov s „nenávistným“ obsahom.

10 Narozdiel od ostatných menovaných, ktorých výroky už takmer „zľudoveli“ a nie je potrebné ich tu opakovať, v prípade poslankyne PS Marcinkovej nie je dostatočne známe jej zdieľanie výslovne fašistických či šovinistických naratívov, kedy prezentovala svoju mienku o Rusoch, prostredníctvom názoru „bežného Ukrajinca“ na facebooku: „Ja Rusov dobre poznám. Na nich platí len sila… To je v ich mentalite rešpektovať jedine hrubú silu a nie dohody. V detstve sme mali na sídlisku aj Rusov. Boli fyzicky zdatní. Šikanovali nás menších.“ (lebo zrejme nikde inde na svete k šikane nedochádza a je výsostnou doménou Rusov). Vymeňme nachvíľu slovo Rus za Róm a zamyslime sa, o čo horšie boli výroky Mazureka v rádiu Frontinus, za ktoré bol právoplatne odsúdený?

11 Podľa nedávneho prieskumu si 64% voličov strany PS myslí, že atentát sa nestal (čo je zhruba obdobou konšpirácií o plochej zemi a 5G sieťach) – pravdepodobne pod vplyvom sofistikovane sugestívnych titulkov a konšpiračných komentárov Denníka N typu: „Premiérovi by malo záležať na tom, aby neboli nijaké pochybnosti o jeho zdravotnom stave a atentáte“ (!) či „Prevoz po dvoch týždňoch domov otvára legitímne otázky…“ ako trefne upozornil (inak rýdzo pravicový politik) Béla Bugár v relácii O tom potom.

12 To, že sa jedni politici niekomu javia menej „nenávistní“ ako druhí je zapríčinené iba spôsobom jeho nazerania na vec a prioritizáciou určitých foriem správania pred inými. Fínski politici sa možno vyjadrujú slušnejšie a korektnejšie než slovenskí. Miera tejto úrovne je však, podľa môjho, determinovaná primárne ekonomicky – „miesta zlomu“ kde ide o veľa (teda veľmoci ako USA, ktoré určujú beh svetovej politiky alebo semiperiférie ako Slovensko, ktoré sa ešte môžu čiastočne vzoprieť globálnemu hegemónovi) sú zároveň miestami pokleslej politickej kultúry. Naopak, Fínsko, Dánsko, Holandsko a ďalšie si držia zdanlivo vysokú uroveň politickej kultúry nie preto, že majú „stáročiami vycibrený cit pre demokraciu,“ ale že jestvujú v mocenskom vákuu – slovami Waltera Benjamina – „v homogénnom, prázdnom čase“ – plne zapriahnuté v kontinuu časového poriadku (globálnej) vládnucej triedy. Aj tam sa však debata mení. Vidíme nástup „extrémistického“ vyjadrovania v Nemecku, vo Švédsku a ďalších štátoch, ohrozených neriadenou migráciou. Druhotne je uroveň politickej kultúry určovaná jazykom (o čom pojednáva v zásade celý tento text). Toto tvrdenie by mohlo evokovať, že nakoľko sú shitstormami zmietané všetky krajiny s bežne dostupným internetom a sociálnymi sieťami, mala by byť rovnaká úroveň politickej (ne)kultúry na celom svete. I tu však jestvujú regionálne rozdiely, pravdepodobne v súvislosti so špecifikami jednotlivých jazykov, rôzne odolných voči globalizačným trendom. Slovenčina je žiaľ veľmi málo rezistentný jazyk, ktorý silno podlieha znakovej kolonizácii globalizmom. I tu sú však rozdiely v rámci krajov. Mladí Záhoráci pod vplyvom rigidnej „logiky reči“ svojho regiónu (ktorá je inak terčom vtipov) napríklad značne menej začleňujú „slovglish“ do svojho prejavu než mladí Bratislavčania, prakticky bez vlastného jazyka (iba s typickým prízvukom na prvú slabiku, ako kultúrnym importom viedenskej nemčiny). Preto sú značne viac priepustní voči cudzím jazykovým vplyvom (a teda i mentálnym schémam). Príslušníkovi generácie Z v Bratislave už prakticky neporozumiete. Mladý Záhorák „vyprávja“ úplne rovnako ako jeho ded – a teda pravdepodobne aj dosť podobne myslí. Uvedené sa najzreteľnejšie prejavuje vo volebných výsledkoch Bratislava vs. „vidiek“ – Bratislavou interpretované ako jej „svetovosť“ a „prozápadnosť“.

13 Tento „boj proti korupcii“ je skutočne iba politickou „agendou“, nie reálnym politickým cieľom. Boj proti korupcii by si vyžadoval boj proti kapitalizmu od podstaty. Podobne, skutočný boj proti nenávisti (nenávistnému jazyku) by musel byť bojom antikapitalistickým a protitrhovým, keďže trh drží úroveň jazyka čo najnižšie a tlačí ho k hranici pornografie. Snaha o kompromis medzi slušnosťou a kapitálom je utópiou. Nie je skrátka možné „slušne hovoriť“ o kapitalizme. Je to akoby sme žiadali od Remarqua s Hemingwayom, aby písali „slušne“ o vojne.

14 Byung-Chul Han, odkazujúc na sociológa Richarda Sennetta, v tomto zmysle poznamenáva, že: „18. storočie je theatrum mundi… Teatralita stojí v priamom protiklade k taktilite… Divadlo je miestom predvádzania, trh je miestom vystavovania sa… Teatrálnosť má voči intimite špecifický, nepriateľský vzťah… priateľský naopak chová k rozvinutému verejnému životu. Kultúra intimity kráča ruku v ruke s úpadkom objektívne-verejného sveta… Sociálne médiá vytvárajú priestor extrémnej dôvernosti, z ktorého je vonkajšok celkom vylúčený. Človek v ňom stretáva iba seba… Digitálne susedstvo servíruje výseky sveta, ktoré sa dotyčnému páčia. Takto likviduje verejný priestor a privatizuje svet… Politici nie sú pomeriavaní podľa svojho jednania, ale záujem sa upína na osoby, čo v nich vyvoláva nutkanie inscenovať sa… Miesto verejného priestoru uzurpuje zverejnenie osoby. Z verejného priestoru sa tak stáva výstavný priestor. Stále viac sa odczudzuje priestoru spoločného jednania.“ HAN, BYUNG-CHUL. Společnost trasparence. In: Vyhořelá společnost, Rybka Publishers, 2016, str. 112-113.

15 „Ja jej nemám za zlé, že je p*ča! Presne takto sa správa žena, čo potrebuje poriadne vy*ebať!“ – na adresu Lívie z Kulturblogu.

16 Používaný Kunderov popis morálneho gýča ako „kategorickej negácie h*vna“ (v kontexte toho, že politika, podľa názoru bratislavskej kaviarne, nie je umením kompromisu či „zašpinenia si rúk“ vo vyššom spoločenskom záujme, ale morálne „čistučkou“ a kryštáľovo jasnou disciplínou státia na „správnej strane dejín“ esteticky doprevádzanou vlajkami a odznakmi) sa na ďalšej úrovni, podľa mňa, tranformuje do „kategorickej negácie s*áča“ – teda (negatívneho) transhumánneho gýča – opaku toho, čo písal Nietzsche o „hrdosti na nepriateľa“. Za transhumanistický gýč by sme mohli považovať neochvejnú vieru vo vyvinutie sa v „nadčloveka“, v „uploadovanie“ ľudskej mysle na digitálny cloud, ako písal Bondy či Kurtzweil. Negatívny transhumánny gýč by potom znamenal, v prenesenom zmysle, opak – „stiahnutie“ nepriateľa zo sveta a jeho nahranie na zastaraný analógový nosič, ktorý už nie je možné prehrať (Ja si to fakt nemám, nemám nemám kde pustiť.). Nejestvuje tu už záujem morálne rásť v názorovej konfrontácii s nepriateľom, ale iba sa zakopať na pripravenej „morálnej“ pozícii výmazom oponenta, či jeho „downgradeom“ na úroveň softvérovej inkompatibility („Škrpál!“). Táto gýčová predstava prezentuje tiež pravú povahu fenoménu cancel culture.

17 Ako si dovolil „zavtipkovať“ v roku 2021 toho času ešte len poslanec Taraba na adresu dcéry prezidentky Čaputovej a zožal až hysterickú mieru kritiky zo strany liberálov.

18 Analógiu nachádzam v Žižekovej analýze rádov a uzavretých spoločenstiev, prezentovanou vo filme Perverzný sprievodca ideológiou, ktorých atraktivita je, podľa neho, založená na akomsi skrytom nepriznanom pôžitku v rámci priestoru novonadobudnutej exkluzívnej slobody. Ide o cynický kontrakt medzi inštitúciou a veriacim, trápeným sexuálnymi túžbami. Skryté obscénne povolenie, bianco šek na rozkoš, krytý božským „Veľkým Druhým“. Člen skupiny môže robiť čokoľvek chce (ľudovo je toto poznanie obsiahnuté vo vtipoch o mníškach). Nie je to explicitne správa: zriekni sa, prežívaj utrpenie! Ale skutočná, skrytá správa: Predstieraj, že sa zriekaš a môžeš mať všetko (zpredmetnená v piesni Climb Ev’ry Mountain v muzikáli The Sound of Music  z roku 1965). Podobne Žižek opisuje aj inciačné rituály a sadistické praktiky na britských verejných školách, pod povrchom akademickej idylky, kde pre prijatie do komunity je zásadné „ušpiniť si ruky“. I v paralele s dnešnou spoločnosťou sa vyhnime záveru, že etika „politickej korektnosti“ prináša so sebou nejaký nový druh všeobecného puritanizmu či kalvínskej upätosti a škrobenosti. Korektnosť (a sankcia za jej porušovanie) je určená iba pre nečlenov. Bezpodmienečným prijatím tohto naratívu (inklúzie) naopak člen získava oprávnenie (exkluzívne) konať čokoľvek… Fiki Sulík, Andrew Tate aj mladý Kali sú nečlenovia. Gulík či PSár sú členmi. Alebo skôr „Jokermi“ z filmu Fullmetal Jacket, s „mash-ovským“ ironickým odstupom od mašinérie politickej korektnosti, vďaka čomu ju „neberú príliš vážne“ a stávajú sa tak, paradoxne, jej najefektívnejšími „vojakmi“ (opakom efektivity v uvedenom filme je príklad vojaka, čo sa zastrelil, nakoľko sa príliš stotožnil s obscénnymi vojenskými rituálmi a stratil nadhľad, stal sa hlasom „superega“). Obdobne, nie každý člen „progresívnej bubliny“ je šťastný… Nie každý je totiž jej členom v pravom slova zmysle. Niekto, napríklad, iba kopíruje úspešný vzorec správania, ale nepochopil naznačenú pointu členstva v exkluzívnom spolku. Tento strávi potom život doslovným dodržiavaním pravidiel ultra-korektnosti a do smrti sa pravdepodobne nezasmeje. Podobne ako napríklad veriaci, ktorý sa plne stotožní so zákazom masturbácie.

19 Takýto scenár môže evokovať Nemecko a dlhoročné veľké koalície ľudovcov a socialistov. Čo je však v jednom prostredí iba prejavom dlhoročnej neplodnej politickej korektnosti a jednostrannej kapitulácie sociálnych demokratov v prospech neoliberalizmu, môže byť v inom prostredí úplne zásadným riešením, ktoré mení hru . Smer (a Hlas) by brzdil PS v progresívnych tendenciách a oni by zasa naopak mohli kontrolovať transparentnosť procesov a brzdiť korupciu (alebo skôr ukojiť „anti-korupčný“ resentiment svojho „voličstva“).

---