Eduard Chmelár

Ivan Laluha (* 20. novembra 1932 Tekovské Lužany – 21. júla 2025) bol slovenský historik, sociológ, v roku 1968 stúpenec reformného prúdu v KSS. Pôsobil v politike aj po roku 1989. Patril medzi blízkych spolupracovníkov Dubčeka.

Búrliváka Janka Kráľa označil Laco Novomeský za „prvého slovenského komunistu“. Viliam Pauliny-Tóth sa ako poslanec Uhorského parlamentu a prvý slovenský ľavicový politik pridal do klubu liberálnej ľavice, v ktorom úspešne presadzoval výstavbu železníc na Slovensku. Prvý kapitán štúrovských dobrovoľníkov Samuel Štefanovič si po ideologickej roztržke s Vajanským založil vlastný časopis Svetlo, v ktorom propagoval Marxovo učenie a ideály sociálne spravodlivej spoločnosti. Socialisti boli významnou súčasťou hlasistického hnutia. Ale až založením vlastnej strany sa začala ľavicová politika systematicky rozvíjať.

Význam správy o stave republiky by sa mal hodnotiť podľa toho, ako veľmi bude rezonovať v spoločnosti, ako dlho sa bude o nej hovoriť a ako hlboko ovplyvní smerovanie štátu. Na tieto otázky ešte nepoznáme odpoveď, ale už teraz si dovolím konštatovať, že išlo o jeden z najlepších, ak nie vôbec najlepší prejav tohto druhu. Vidieť to aj na tom, že sa k nemu (presnejšie k jeho jednotlivým častiam) prihlásili takmer všetci. Extrémne reakcie – ako poznámka predsedu SaS Branislava Gröhlinga, že sme počuli „prezidenta opozície“ alebo naopak zástupcu Matovičovej Lode bláznov Gábora Grendela, že Pellegrini vo svojej správe zachraňoval upadajúci Hlas – sú paradoxne dôkazom, že prezidentovi muži skoncipovali tento prejav veľmi dobre.

Politika Progresívneho Slovenska vykazuje také demagogické znaky, že nedáva veľa priestoru na serióznu analýzu, pretože keď sa obmedzíte na niekoľko floskúl, ktoré potom všetci bezmyšlienkovite opakujú ako naprogramovaní roboti v každej, aj tej najabsurdnejšej situácii (Ficova drahota – Smer chce vyviesť Slovensko z EÚ – Ruský zákon a podobne), nemá zmysel strácať s nimi čas. Ibaže niekedy sa títo neboráci tak zúfalo opustia, až ich spôsoby politického kabaretu začínajú byť nebezpečné a musíte ich na to upozorniť presne tak, ako keď sa malé deti hrajú so zástrčkou.

Diskusia na palete s historikom a politickým analytikom Eduardom Chmelárom. V úvode zhodnotil prínos nedávno zosnulého “posledného velikána zlatej éry slovenského herectva” Štefana Kvietika. Kritizoval, že väčšina jeho kolegov z Činohry SND odmietla prísť na poslednú rozlúčku a namiesto toho sa zúčastnili opozičného protestu.

Mináč: Keď Colotka pomenuje niekoho ako „človeka práce“, neznie to veru ani na okamih falošne. Možno preto, že si sám svoju osobnosť „v zápase o ľudskú kvalitu“ vybudoval a vybojoval prácou. To je večné ľudské dobrodrúžstvo. A hrdinstvo.