Temná poetika psychologických filmov československej novej vlny

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Československá kinematografia prelomu 60. a 70. rokov, predovšetkým tzv. nová vlna patrí k tomu vôbec najkvalitnejšiemu, čo na našom území v oblasti filmového umenia vzniklo. Za svoj život som videl desiatky a snáď aj stovky filmov z tohto obdobia. Za posledný týždeň sa mi podarilo zhliadnuť nasledujúce tri tituly.

Čest a sláva

Čest a sláva, réžia: Hynek Bočan; predloha: Karel Michal; hudba: Zdeněk Liška; hrajú: Rudolf Hrušínský, Blanka Bohdanová, Karel Höger, Iva Janžurová, Josef Kemr; ČSSR, 1968, 84 min

Temná poetika spojená s hrubosťou, špinou a rozkladom, to je film, ktorého dej sa odohráva v Čechách v roku 1647, v dobe, kedy bola krajina zničená 30 ročnou vojnou, zdeptaná Habsburgovcami a náboženskými vojnami. V tejto atmosfére chudoby a beznádeje sa divák ocitá vo vidieckom sídle malého českého šľachtica, rytiera Václava Ryndu z Loučky (Hrušínský). Rynda reprezentuje rezignovaného anti-hrdinu, ktorý chce mať hlavne kľud a pokoj. Nemá chuť ísť do konfliktu, snaží sa prežiť. Do deja prichádza luteránsky emigrant Jindřich Donovalský, ktorý je v službách francúzskeho kráľa a snaží sa Václava Ryndu vyprovokovať ku vzbure proti Habsburgovcom.

Na pozadí sporu medzi katolíkmi a luteránmi môžeme vidieť existenciálny spor medzi medzi túžbou po pokojnom živote a principiálnosťou. Avšak iba zdanlivo. Situácia sa mení a s ňou aj roly a postoje súčasne s historickými okolnosťami, hneď po uzavretí westfálského mieru. Kto je v čase úpadku a občianskej vojny hrdinom, a kto je podliakom? Historický film Hyňka Bočana sa premiéry nedočkal, lebo poukazoval nielen na váhavosť českého národa, ale vo všeobecnosti na fenomén ohýbania chrbta pred cudzou nadvládou. Režisér filmu Hynek Bočan (Záhada hlavolamu, Přítelkyně z domu smutku, Zdivočelá země, S čerty nejsou žerty, Svatební cesta do Jiljí) absolvoval pražské FAMU a v roku 1961 spolupracoval s režisérmi ako Jindřich Polák, Karel Kaychňa, Karel Hoger a Jiří Weiss.

Ďalší fenomén, na ktorý film poukazuje, je lojalita k utláčateľom aj zo strany tých, ktorí z lojality nielenže nič nemajú, ale sami trpia biedou s postojom „len aby bol kľud“. Film atmosférou pripomína Kladivo na čarodejnice a opisuje úpadok ľudského správania v hraničných situáciách „na zdevastovaném dvorci, nořícího se do bláta a obhroublosti“. Vo filme s existenciálnou a historickou tématikou nachádzame silné prvky naturalizmu (drsná scéna vojnového vraždenia zameraná na detaily), ktoré sa striedajú so zdĺhavými dialógmi. Vynikajúce herecké výkony odohrali nielen Rudolf Hrušínský, ale aj Blanka Bohdanová a Josef Kemr. Nemožno nespomenúť monumentálnu hudbu Zdeňka Lišku, bez ktorej by film rozhodne nemal takú silnú výpovednú hodnotu. Text titulnej skladby:

Duše zaslepená * věčně štvaná z místa * Bohem opuštěná * žes tak málo čistá * Ženicha Krista ztratila jsi * není spásy, není kudy kam * Běda nám! * Bázeň Boží je ta tam * Slyšíš Boží hlasy * není ti však asi * žádná řeč už svatá * Tvoji mysl láká * hřích a bláto * Hleď, a za to * treste ze všech stran * drahota a bída * V zemi válka dravá * Morem Bůh nás stíhá * soud svůj poznat dává * to je tvoje strava – plahočení * víry není * sklízíš klam a mam * Běda nám! * Bázeň Boží je ta tam!

Zaujímavosťou je, že režisér spolupracoval priamo s historikmi a v roku 1969 na festivale v Benátkách získal cenu za najlepší zahraničný film. Podľa informácií na stránke ČSFD bol problém s odvysielaním aj po roku 1989.

.

…a pátý jezdec je strach

A pátý jezdec je Strach, réžia: Zbyněk Brynych; predloha: Hana Bělohradská; hudba: Jiří Sternwald; hrajú: Miroslav Macháček, Olga Scheinpflugová, Jiří Adamíra, Zdenka Procházková, Josef Vinklář; ČSSR, 1964, 97 min

Expresionistický psychologický film z obdobia protektorátu s hlavnou postavou židovského lekára Brauna (hrá M. Macháček) od režiséra Zbyňka Brynycha (režisér filmov Transport z ráje, Já spravedlnost, Romance za korunu), podľa predlohy Hany Bělohradskej (Bez krásy, bez límce, 1964) pojednáva o období represií a strachu, o bezmocnosti, tiesnivej atmosfére prenasledovania a bezmocnosti. A v tomto temnom prostredí sa hlavná postava vzbúri svojmu najväčšiemu nepriateľovi: strachu. Film pripomína Otčenáškovo dielo Romeo, Julie a Tma či Krejčíkov/Drdov Vyšší princíp.

„Historicky jsem optimista, že se to zlo, ta brutalita, celý ten hnus a ta hrůza, ve které žiji, někdy převrátí a pomstí…“

hovorí hlavná postava filmu docent Braun.

Udavačstvo, slepé poklonkovanie a lojalita vládcom, atmosféra strachu. Film síce pojednáva o období nacistickej okupácie, no vnímavý a sčítaný divák neprihliadne určité analógie.

Slabosťou filmu sú hluché a miestami až nudné pasáže filmu. Existenciálnu depresívnosť filmu podčiarkuje aj osud herca, ktorý si zahral hlavnú úlohu. Film je skutočne ťažko stráviteľný, ale zároveň presvedčivo umelecký spracovaný. Rozorvaný, hlučný, kakofonický, až na hranici filmového znázornenia šialenstva… taký je tento film. Nič na pokojné popoludnie, skôr na hlbšie filozofické meditácie o ľudskej prirodzenosti v hraničných situáciách. Film využíva avantgardné tvorivé princípy, predovšetkým invenčné využitie kamery (Ján Kališ) a hudby (Jiří Sternwald). Film je učebnicovým príkladom československej filmovej tvorby 60. rokov.

Za ďalší pozoruhodný film od režiséra Zbyňka Brynycha považujem dielo Já, spravedlnost, ktorý sa pýta na otázku hranice medzi historickou zodpovednosťou a psychickým trýznením. Film rieši ťažké existenciálne otázky zločinu a trestu inovatívnym avantgardným prístupom.

.

Vraždy po našem

Vraždy po našem, réžia: Jiří Weiss; predloha: Jan Otčenášek; hudba: Zdeněk Liška; hrajú: Květa Fialová, Rudolf Hrušínský, Václav Voska, Vladimír Menšík, Jindřich Narenta; ČSSR, 1966, 94 min

Rukopis režiséra Jiřího Weissa poznáme z filmov Spravedlnost pro Selvina či Romeo, Julie a tma. Režisér sám istý čas pracoval ako korešpondent malej firmy a možno práve táto životná epizóda ho inšpirovala k filmu o živote nešťastného úradníka. Scenáristu Jana Otčenáška preslávila predovšetkým dráma Romeo, Julie a tma, vďaka ktorej sa stal uznávaným scenáristom. K jeho scenáristickej tvorbe patria aj dve filmové epizódy 30 prípadov majora Zemana. Niektorí komentátori autorom vyčítajú, že aj keď má film ambíciu byť vtipným, rukopis autorov tragédií je natoľko silný, že vyvoláva skôr hlbšiu depresiu. Ale kto má rád poetiku filmov ako Spalovač mrtvol či Obchod na korze, určite tento film ocení.

Zvláštny druh čierneho humoru o beznádeji a zúfalstve šedých dní bežného úradníka nám (možno) pomôže preniesť sa cez každodenné problémy. Film o nude, beznádeji, bezvýchodiskovosti, ješitnosti, pomste, ale aj o nenaplnenej túžbe, zbytočnom čakaní na lásku a špinavých hrách. Film sa rozvíja spočiatku priveľmi pomaly, no druhá polovica filmu je poriadnou porciou absurdného čierneho humoru. Podobne ako pri filme Čest a sláva, znovu veľký kus práce urobil Zdeněk Liška. Napokon, možno aj preto asociuje spomínané filmy. Liška sa tu skutočne vyhral, predovšetkým v spolupráci s autorom strihu (napr. časť vo svadobnej sieni). Jeden z diskutujúcich na stránke ČSFD pripomína, že tento film pojednáva o tzv. Butterfly Effect o niekoľko desiatok rokov skôr, než sa tento pojem preslávil. Celý film je v čiernobielej poetike, ktorá má svoju sémantickú funkciu – má predstavovať šedosť smutných a všedných dní „zbytočného človeka“. Avšak do absurdného, až surrealistického záveru použil režisér farebný motív, akoby zdôraznil potrebu snívať. Ionescovská absurdita spojená až so Sartrovským existencializmom, to je film Vraždy po našem.

Pripravil PhDr. Lukáš Perný

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


One thought on “Temná poetika psychologických filmov československej novej vlny

  • 22. mája 2020 at 11:38
    Permalink

    Za prehľad vďaka.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *