Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Ja v bunkri som sa krčil,
zatiaľ čo iní v mieri spali.
V tej pivnici som sa hrôzou mučil,
zatiaľ čo plamene ich žrali.
Videl som, čo iní nie, budúcnosť som vyveštil.
Bál som sa jej. Kedy príde? Tom som veru netušil.
Hlaveň proti hlavni pomaly sa dvíhala.
Priateľ proti priateľovi dýku už si brúsil.
Zatiaľ čo nevedomosť s blbosťou pred očami sa nám mihala,
bodnúť každý náš pán iného párkrát už len skúsil.
Zábrany už opadli, apokalypsa srandou jest.
Len svätý Ján videl, aký ukrutný to trest
pre svetských mocných je, čo vládnuť chcú ohňom.
Oheň príde, neutečú pred tým súdnym dňom.
Smrť býva spravodlivá, každého si berie.
Či mocipán, či chudák s ňou za všemocným ísť musí.
Azda niekto ako prvý odísť sa už derie?
Či myslí si, že sa vráti, ak smrť „na chvíľu“ okúsi?
Najprv kameň a či drevo,
potom bronz, železo, meče.
Zrazu niekto v momente odpráskne ťa smelo
a dnes ťa sila jadra až na prach upečie.
Azda len ničenie a smrť vývojom ľudstva hýbali?
Či veci aj pre dobrú vec vývoja sa týkali?
Nuž hľa!
Vývoj ľudstva z dier ničoty nás vyviedol.
Stali sme sa veľkými pánmi, no sme jak kvapka vody.
Ten istý vývoj nás späť do dier zaviedol.
Kvapka vody v mori zmizla. Štyria jazdci majú hody.
Ja v bunkri som sa krčil a ostatní utekali.
Zbytočné je bežať, tá bomba ťa hneď zabije,
ktorú múdri ľudia kedysi pre svetový mier utkali
z atómov pre rovnováhu, ktorá svet aj tak raz navždy zabije.
Ach! Príroda, príroda! Prečo ich ty nesúdiš?
Ach! Otče náš na nebesiach! Prečo ich ty nesúdiš?
Azda výtvor svoj dokonalý už vôbec neľúbite?
Ľudstvo, ty od stvorenia s vlastnou hlavou blúdiš.
Takže vy ľudia sami seba vlastne raz zahubíte.
Ja v bunkri som sa krčil a iní vonku umierali.
Viem, že umriem, hoc neodvratné to náhle byť môže.
A čo iné svety na večnosť sa v momente uberali,
len môj svet jest zachovaný do tej mojej vlastnej kože.
No šťastný nie som, trpieť budem, peklo vonku spatrím.
Budem jak Riman plakať pri páde mesta Rím.
Stáť sám proti istému koncu nebýva vlastne zbytočné?
Ani človek vlak svojim telom nikdy nezastaví.
Nebude už ani človek, pre ktorého to bude poučné.
Nebude už svet, ktorý sa z týchto chýb raz napraví.
A čo sa teda dá?
Nuž, len v bunkri sa skrčiť a na koniec čakať
sa dá, aj keď len s pravdou, ktorá núti plakať.
Tomáš Beník