Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Ja v bunkri som sa krčil,
zatiaľ čo iní v mieri spali.
V tej pivnici som sa hrôzou mučil,
zatiaľ čo plamene ich žrali.
Videl som, čo iní nie, budúcnosť som vyveštil.
Bál som sa jej. Kedy príde? Tom som veru netušil.

Hlaveň proti hlavni pomaly sa dvíhala.
Priateľ proti priateľovi dýku už si brúsil.
Zatiaľ čo nevedomosť s blbosťou pred očami sa nám mihala,
bodnúť každý náš pán iného párkrát už len skúsil.

Zábrany už opadli, apokalypsa srandou jest.
Len svätý Ján videl, aký ukrutný to trest
pre svetských mocných je, čo vládnuť chcú ohňom.
Oheň príde, neutečú pred tým súdnym dňom.

Smrť býva spravodlivá, každého si berie.
Či mocipán, či chudák s ňou za všemocným ísť musí.
Azda niekto ako prvý odísť sa už derie?
Či myslí si, že sa vráti, ak smrť „na chvíľu“ okúsi?

Najprv kameň a či drevo,
potom bronz, železo, meče.
Zrazu niekto v momente odpráskne ťa smelo
a dnes ťa sila jadra až na prach upečie.
Azda len ničenie a smrť vývojom ľudstva hýbali?
Či veci aj pre dobrú vec vývoja sa týkali?

Nuž hľa!
Vývoj ľudstva z dier ničoty nás vyviedol.
Stali sme sa veľkými pánmi, no sme jak kvapka vody.
Ten istý vývoj nás späť do dier zaviedol.
Kvapka vody v mori zmizla. Štyria jazdci majú hody.

Ja v bunkri som sa krčil a ostatní utekali.
Zbytočné je bežať, tá bomba ťa hneď zabije,
ktorú múdri ľudia kedysi pre svetový mier utkali
z atómov pre rovnováhu, ktorá svet aj tak raz navždy zabije.

Ach! Príroda, príroda! Prečo ich ty nesúdiš?
Ach! Otče náš na nebesiach! Prečo ich ty nesúdiš?
Azda výtvor svoj dokonalý už vôbec neľúbite?
Ľudstvo, ty od stvorenia s vlastnou hlavou blúdiš.
Takže vy ľudia sami seba vlastne raz zahubíte.

Ja v bunkri som sa krčil a iní vonku umierali.
Viem, že umriem, hoc neodvratné to náhle byť môže.
A čo iné svety na večnosť sa v momente uberali,
len môj svet jest zachovaný do tej mojej vlastnej kože.
No šťastný nie som, trpieť budem, peklo vonku spatrím.
Budem jak Riman plakať pri páde mesta Rím.

Stáť sám proti istému koncu nebýva vlastne zbytočné?
Ani človek vlak svojim telom nikdy nezastaví.
Nebude už ani človek, pre ktorého to bude poučné.
Nebude už svet, ktorý sa z týchto chýb raz napraví.

A čo sa teda dá?

Nuž, len v bunkri sa skrčiť a na koniec čakať
sa dá, aj keď len s pravdou, ktorá núti plakať.

Tomáš Beník

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom