Tomáš Daněk: Kultúra je základ politiky

Vyšlo v ročenke DAV DVA 2019

,,Byť radikálnym znamená ísť ku koreňu vecí. Koreňom pre človeka je však sám človek.“

Karol Marx

Nemecký filozof Theodor W. Adorno povedal po 2. svetovej vojne, že poézia po Osvienčime je nemožná. Po týchto obrovských hrôzach  kritizoval Adorno intelektuálov za to, že neprebehala  nejaká celospoločenská diskusia (až na pár výnimiek), ako sa mohlo vôbec niečo také stať. Hneď sa prebehlo k  masovej kultúre, aby ľudia zabudli na obrovské hrôzy, ktoré zažili. V súčasnosti  je možné parafrázovať Adorna, či je kultúra možná v období, keď nie len kultúra, ale celý náš život  sa komercionalizuje a systém sa nám snaží indoktrinovať, ako životný štýl trhový fundamentalizmus. 20. storočie, ktoré bolo obdobím genocíd, 1. a 2. svetovej vojny, koncentračných táborov a výbuchov atómových bômb v Hirošime a Nagasaki a následná ekologická devastácia planéty vyvrátilo ,,uhliarsku vieru“ 19. storočia, že  iba veda a technika sama od seba  zabezpečí človeku prospech a blahobyt. Bola to bublina, ktorá praskla, ale ktorá zároveň napáchala obrovské škody. To, že sa v súčasnosti nachádzame v slepej uličke postmodernej doby, nie je žiadna náhoda.

Postmoderná relativizácia hodnôt na koniec vyúsťuje nie do ,,slobody“, ale do cynizmu a nihilizmu. V konečnom dôsledku to vyúsťuje do neslobody, pretože človek bude iba otrokom svojich nižších živočíšnych pudov tak, ako to vyžaduje súčasný systém, pretože človek bude o to viac závislejší na trhu, ak bude čoraz menej závislejší na duchovnej kultúre. Ak nemá žiadne morálne a kultúrne zásady, tak o to viac je zmanipulovanejší systémom, pretože nemá v sebe hodnotový kompas. Súčasná pseudokultúra nerozvíja človeka v jeho univerzálnej ľudskosti, ale ho otupuje a posilňuje jeho sebecké individuálne záujmy. Navyká ho na ľahkovernosť, malomyseľnosť a slepú poslušnosť.  Súčasní reklamní mágovia a mediálni ,,zabávači“ sú vysoko finančne ohodnotení práve preto, lebo vedia odpútavať ľudské masy od spoločenských problémov. Na rozdiel od manuálnych pracovníkov, ktorí predávajú iba svoje fyzické sily kapitalistom a sú do určitej miery duševne nezávislí, tak títo duševní pracovníci zapredávajú svoju vlastnú ľudskú dušu kapitalistickému Molochovi.

V súčasnosti žijeme v akejsi čudnej dobe, keď na jednej strane postmoderný človek využíva tú najmodernejšiu techniku a na druhej strane, akoby sme žili v nejakom stredoveku, keď tento istý  človek využíva túto techniku, ale má nízku úroveň duchovnej kultúry, nekritického myslenia a verí rôznym poverám, predsudkom a mýtom tejto doby umelo vytváranou súčasnou komerciou. Vytunelovanie ekonomiky musí predchádzať vytunelovanie ľudskej existencie. Inými slovami, vyvlastnenie našej ekonomiky nadnárodným kapitálom je vypuklým zrkadlom, že sme vyvlastnení v našej vlastnej kultúre. Mali by sme vytvoriť kultúrny štát a nie byť montážnou linkou Európy a odbytiskom lacných potravín zo Západu a exportom surovín a tovarov na Západ.

Kultúra bez politiky je  obsah bez formy. Politika bez kultúry je forma bez obsahu. Dnes, keď politika je totálne vyprázdnená a stala sa z nej iba boj o moc a peniaze, tak je len logické, že politické strany musia používať na miesto argumentov, manipulatívnu reklamu, ktorú financujú v zákulisí finančné oligarchie. Politici sú iba odrazom spoločnosti od ktorej sami pochádzajú. Politické strany sa dostávajú do  začarovaného  kruhu finančnej závislosti od svojich sponzorov a musia robiť potom takú politiku, (ak vyhrajú voľby) ako sa to páči oligarchom a potom voličom hodia iba pár kostí. Preto tvrdím, že ak budeme kultúru podporovať a rozvíjať, tak to bude mať politické a spoločenské dôsledky a časom môžeme poraziť finančnú moc peňazí, keď kultúrne ideály prevážia nad kapitálom.

Zmena v ľudskej spoločnosti nie je nejaký prírodný proces, ktorý prebehne sám od seba, ale musí tam zasiahnuť kvalitatívny ľudský faktor a vnášať postupne pozitívne systémové prvky, ktoré sa odlišujú od súčasného systému. Kvantitatívne zložky v súčasnosti čoraz narastajú, pretože sa stupňuje čoraz väčšia nespokojnosť so súčasným systémom, čo možno nazvať aj ako revolučnou situáciou. Ak narastá  iba kvantitatívna zložka a kvalitatívna zložka je nedostatočná, tak to nepovedie  k zmene lepšieho systému, ale do beznádejnej frustrácie, prázdnej negativity a anarchistického bezcieľneho protestu. Kvantitatívna zložka, ktorá neobsahuje v sebe kvalitatívnu zložku, vedie iba k mŕtvej abstraktnej schéme a konzervuje iba súčasný systém.

Marx tvrdil, že samotné ,,prostredie musí  byť vychovávané“. Ale to nestačí, pretože človek si musí sám dobrovoľne  prisvojiť  hodnotovú orientáciu. Keď absentuje kultúrne prostredie, tak človek  je nútený sám si vyhľadávať informácie a vhodné kultúrne artefakty. Predovšetkým kvalitnú literatúru, pretože knihy najviac rozvíjajú kognitívne (rozumové)  schopnosti človeka. Predmetnú kultúru si musí človek sám osvojiť, čo vyžaduje od neho  tvorivé duševné úsilie, aby si osvojil kultúrne hodnoty. Čím viac má v sebe osvojených kultúrnych hodnôt, tým lepšie sa orientuje v súčasnom  dynamickom svete, pretože má rozvinutejšiu  duchovnú kultúru. Dialekticky pôsobí vplyv kultúrneho prostredia na človeka a zároveň človek by mal kultúrne pôsobiť na prostredie a naopak. Technika nie je nezávislá na ľudskej kultúre, ale vždy obsahuje v sebe pečať sociokultúrnej informácie doby, v ktorej bola vytvorená.  Technika, ktorá je vytvorená v súčasnom predátorskom kapitalizme bude aj agresívna voči celej spoločnosti a prírode. Agresivita je genetický kód tohto systému, ktorý sa prejavuje drancovaním planéty, vyhladzovacích vojen, útlaku pracujúcich v nadnárodných korporáciach, ktoré vykorisťujú pracujúcich a  snažia sa z nich získať, čo najväčšiu nadhodnotu. Technika, ktorá bude vytvorená v humánnej spoločnosti bude v prospech celej spoločnosti. Na miesto nekrofílnej (mŕtvej) kultúry treba rozširovať biofílnu (živú) kultúru.  Bol to slovenský filozof Rudolf Šíma, ktorý sa zaoberal vplyvu vedecko-technickej revolúcie na človeka, ktorý konštatoval že ,,humanizáciu vedecko-technickej-revolúcie sprostredkuje humánny spoločenský systém. Buržoázny spoločenský systém, ktorého je základom nadvláda záujmov kapitálu a zisku nad záujmom ľudskej práce, aj vedecko-technickú revolúciu začleňuje do procesu zveľaďovania kapitálu a zabraňuje realizovať jej vlastné intencie zamerané na celkový rozvoj  a jej túžbu plniť humanizačno – emancipačnú funkciu.“ Nezmyselná práca nerozvíja človeka v jeho všestrannosti a univerzálnosti. Je to len vypuklé zrkadlo súčasnej spoločnosti, keď ľudia vo voľnom čase trávia čas nezmyselným konzumom. Ak ľudia budú žiť svoje životy zmysluplnejšie a budú  sa viac zaoberať skutočnými humánnymi potrebami, ktoré sú autentické a nadčasové, tak to časom bude postupne vyvíjať tlak na ekonomiku a pracovnú sféru.

Budú sa postupne meniť aj zmysluplné pracovné činnosti, ktoré budú nielen rozvíjať človeka, ale aj spoločnosť. Dialekticky sa bude rozvíjať jednotlivec v kolektíve a  spätným účinkom sa kolektív bude rozvíjať prostredníctvom  jednotlivca. Marx v Nemeckej ideológií tvrdí  že ,,zrušenie deľby práce je podmienené rozvojom styku a výrobných síl k takej univerzálnosti, že sa súkromné vlastníctvo a deľba práce stanú putami… súkromné vlastníctvo môže byť zrušené, len  za podmienok všestranného  rozvoja individualít, pretože práve existujúce formy styku a výrobné sily sú všestranné a môžu si ich privlastniť len všestranné indivíduá.“ Musí sa už teraz prekonať odcudzenie voči životu, aby sa neskôr prekonalo odcudzenie voči práci. Aj napriek obrovskému tlaku, ktorý vyvíja  súčasný systém na ľudský život. Marx tvrdil že ,,človek sa nestráca vo svojom predmete len vtedy, ak sa mu predmet stáva ľudským predmetom, alebo predmetným človekom. To je možné iba vtedy, keď sa mu stane tento predmet spoločenským predmetom a on sám sebe spoločenskou bytosťou.“ Dravý individualizmus v súčasnosti prevláda preto, lebo ľudia v práci nevyužívajú v kapitalistickom systéme naplno svoj potenciál, tak chcú aspoň vo voľnom čase  sa ,,zrealizovať“ prostredníctvom práve tých istých trhových síl, ktoré ich zotročujú v ich práci a v konečnom dôsledku aj v ich voľnom čase.

Človeka ovplyvňujú aj jeho podvedomé vášne, ktoré určujú  chovanie človeka, ako to dokázal rakúsky psychoanalytik Sigmund Freud. Tieto inštinkty, ako správne dokázal sú biologického charakteru, ale zároveň sú určované sociálnym charakterom, ako neskôr  to rozvinul nemecko – americký psychológ a filozof Erich Fromm, ktorý bol ovplyvnený Karlom Marxom, ktorý tvrdil, že ,,spoločenské bytie určuje  spoločenské vedomie.“ Systém, aby mohol fungovať, tak musí vedieť človeka ovplyvňovať v jeho správaní. V kapitalistickom systéme je to predovšetkým trhový charakter, ktorý  je založený na hromadení majetku a moci a ktorý považuje Fromm za nesprávny, pretože nepodporuje životné sily človeka a jeho ľudský potenciál.  Naopak, produktívny charakter  kapitalizmus nepodporuje, pretože to ohrozuje fungovanie systému, pretože  neodcudzený človek, ktorý nie je orientovaný duchom doby, a preto nie je ľahko ovplyvniteľný, aby stále nakupoval zbytočné veci. Technológovia moci  veľmi preceňujú  technický rozum a podceňujú hĺbkový rozum. Aj keď si to neuvedomujú, tak aj oni majú svoju filozofiu  (aj keď nesprávnu) ako to tvrdil Engels  že ,,tí čo najviac nadávajú na filozofiu, sú otrokmi práve najhorších zvulgarizovaných zvyškov najhorších filozofií.“ Nemecký kvantový fyzik Werner  Heisenberg objavil revolučný objav vo fyzike, že pri  skúmaní mikrohmoty vedec ovplyvňuje svojou činnosťou reakciu elementárnych častíc. Moderná  kvantová fyzika  potvrdila, že nie je možné pozorovateľa oddeliť od skúmaného javu, akoby bol  nezávislý od objektu svojho skúmania, ale sám vstupuje do procesu interakcie skúmania hmoty. Jednostranným zdôrazňovaním vedeckej  činnosti sa, ale môže preceniť  vedomie pred hmotou, čo v konečnom dôsledku môže obhajovať relativitu pravdy, ako sme svedkami v súčasnej postmodernej dobe, keď sa relativizujú hodnoty. Vedec síce vytvára určité hypotézy, ktorými sa riadi v experimente, ale jeho vedomie musí prvotne reagovať na hmotu a až následne ju spracuje do pojmových konštrukcií. Prvotná je hmota pred vedomím a nie vedomie pred hmotou, pretože to by viedlo k subjektívnemu idealizmu, ktorý tvrdí, že objektívna pravda neexistuje, ale názor je iba subjektívnym výtvorom jedinca. Samozrejme vedomie ovplyvňuje hmotu, ale hmota je prvotná, ktorá zase spätne ovplyvňuje vedomie. Podobne človek koná vždy v konkrétnej situácií, ktorá sa prejasní tým, že ju uchopí a odpovedá na ňu. Spôsobí to, že tá istá situácia odpovedá jemu a on zase musí na ňu odpovedať slovami a činmi.   Kvantová fyzika  sa orientuje  viac do hĺbky skutočnosti  a odhaľuje obrovskú dynamickú realitu, ktorá sa ukrýva pod povrchom hmoty.  Samotná hmota nemá pevnú substanciu, pretože atóm nie je posledná častica hmoty, ako sa pôvodne predpokladalo. Vo viditeľnom makrosvete vidíme iba časť z toho čo  sa deje v mikrosvete hmoty, v ktorej sa dejú pod povrchom hmoty obrovské procesy, ktoré sú nepochopiteľné normálnym ľudským rozumom. Einsteinova rovnica E = mc² potvrdila, že  hmotou m sa šíria obrovská energia e  rýchlosťou svetla c². Podobne treba vedieť popísať skryté súvislosti, ktoré sa ukrývajú pod povrchom našej naivnej každodennosti, kde sa ukrývajú obrovské spoločenské energie, ktoré sa šíria rýchlosťou svetla. Ak sa realita popisuje od pojmov k realite, tak sa realita znásilňuje a vytvárajú sa umelé abstraktné schémy. Namiesto toho, aby sa išlo od samotnej konkrétnej reality, ktorá sa spracuje pomocou abstraktných pojmov, ktoré dialekticky majú spätný vplyv na realitu. Môžme to nazvať ako  abstraktnú konkretizáciu. Tento pohľad na skutočnosť nás odvyká od povrchného popisu sveta, na ktorý nás navyká tento systém, pretože sa snažíme popísať skryté súvislosti, ktoré sa nemusia prejaviť  hneď vo vonkajšej realite, ale ktoré  sa môžu časom prejaviť o to silnejšou intenzitou. Človek, ktorý sa vzdeláva a snaží sa prekonať tento systém, tak navonok nemusí na prvý pohľad budiť záujem. Môže, ale v sebe ukrývať obrovské kultúrne bohatstvo, ktoré nemusia vidieť ľudia, ktorí sú okolo neho a ani dokonca jeho najbližší na ňom nič nevidia. Keďže ľudia v súčasnosti si viac všímajú koľko má človek materiálneho bohatstva a nie duchovného bohatstva. Preto vnímajú ľudí povrchne a nesnažia si všímať duchovnú hĺbku osobnosti človeka. Na koniec, ale toto skryté duchovné bohatstvo sa prejaví navonok v správnom čase a mieste. Marx rozlíšil medzi aktualizovanou hodnotou (Wertgegenständlichkeit) a potencionálnou hodnotou (Wertding). Aktualizovaná hodnota vzniká v procese praxe a následného užívania vyrobených vecí. Potencionálna hodnota  je len v stave latentného zárodku. Nie je to nebytie, ale je to už určité bytie, aj keď nie aktualizované. Podobne, ak si súčasná doba nevšíma niektoré  kultúrne hodnoty, tak to neznamená ešte, že nemajú žiadnu hodnotu, len nie sú aktualizované. Werner  Heisenberg objavil tiež princíp neurčitosti. Dôsledkom princípu je skutočnosť, že nie je možné teoreticky ani experimentálne určiť polohu a hybnosť častíc súčasne. V ľudskej spoločnosti podobne neexistujú nejaké raz navždy  určené prírodné zákony, podľa ktorých by sme mohli  predvídať a kontrolovať ľudské správanie, pretože človek má slobodnú vôľu. Môžeme odhadnúť len určité pravdepodobnosti, podľa ktorých môžeme  určiť súčasné okolnosti, ktoré ak sa nezmenia, tak môžeme určiť, že prebehnú  určité procesy. Okolnosti sa môžu na koniec zmeniť podľa toho, aké premenné faktory vstúpia do časovo – priestorového kontinua.  Všetko to záleží od toho, ako využijeme súčasnú prítomnosť, či nejako využijeme čas, ktorý sa nám kráti do najbližšej krízy, ktorá bude oveľa horšia, ako tá minulá.  Nielen čas nášho života, ako ho najlepšie využijeme v prítomnosti bude mať dopad na náš čas v budúcnosti. Podobne aj spoločnosť musí zmysluplne využiť tento čas, ktorý jej zostáva, aby ho využila čo najlepšie. Nebude to len ekonomická kríza, ale predovšetkým ekologická kríza, pretože stále hrozí globálny holokaust. Čas sa kráti. Patríme medzi posledné generácie, ktoré ešte môžu nejako zmierniť  budúce udalosti, pretože neskoršie generácie to budú mať už oveľa ťažšie. Nič, čo teraz vykonáme sa nestratí a všetko sa zachová, pretože budúce generácie môžu čerpať, alebo nadväzovať, len z toho čo sme tu a teraz vykonali. Nemusíme hneď teraz v tejto chvíli  zmeniť svet. Ide o to, že všetko čo sme správne vykonali tu a teraz, čas postupne preverí, že veci ktoré sme spravil aj napriek tlaku okolia, ktoré je v súčasnosti  (väčšinou) zmanipulované súčasnou komerciou a konzumom boli nadčasové. Na začiatku spomínaný Adorno povedal, že ideálna spoločnosť bude taká, keď sa zjednotia tie najzákladnejšie potreby, s tými najvyššími. Aké sú to tie základné potreby? Sú to také, aby nikto nehladoval, mal zaistené právo na bývanie, bol zavedený základný príjem pre každého, atď. Aké sú to tie najvyššie potreby? Aby človek naplno rozvinul svoju ľudskosť a humanitu v spravodlivej a kultúrnej spoločnosti, kde práca nebude už len ,,robotou“, ale poslaním. Základné potreby sa dajú zrealizovať ľahšie, ale tie najvyššie potreby o čosi ťažšie. Paradoxne, základné potreby dostaneme pod kontrolu až vtedy, keď zvládneme  už teraz za ťažkých podmienok súčasného systému tie najvyššie potreby. Aj keď by sa vyriešila len ekonomická stránka a nie zmysel ľudského života, tak by sa to podobalo  postave z Dostojevského románu Výrastok,  ktorý sa pýta „dobre, najedol som sa. Ale čo mám teraz robiť?” Je treba obnoviť opäť v sebe čistú radosť z bytia, že vôbec existujeme a sme na tomto svete. Všímajme si pozorne malé deti, ktoré majú radosť zo všetkého čo ich obklopuje. Je v nich taká nefalšovaná radosť. Podobajú sa  filozofom, ktorý je v kladnom slova zmysle ,,večným dieťaťom“, pretože aj on sa neuspokojí s hotovými odpoveďami a neustále sa pýta. Francúzsky filozof Paul Ricoeur tvrdil, že by sme sa mali narodiť obrazne povedané do ,,druhej naivity“, ktorá ale bude uvedomelá a kritická, pretože  tá ,,prvá naivita“, ktorá neprejde krízou dospievania bude zneužívaná súčasným systémom.

Ak sa máme ďalej baviť o zmene lepšieho systému, tak je nevyhnutné obnoviť vieru v ľudskosť a humanitu. Je to základ, pri ktorom sa môžeme ďalej baviť, ako zmeniť spoločnosť. Zmena  systému  nebude len ekonomického charakteru, pretože súčasna kríza je oveľa hlbšieho charakteru a je to skôr kultúrna kríza. Je nutná radikálna zmena civilizačnej paradigmy, čiže musí dôjsť k radikálnemu prehodnoteniu hodnôt.

---