Úchvatná komplexnosť. Zamyslenie nad prozaickou knihou RENÁTY BOJNIČANOVEJ

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Renáta Bojničanová: KOLOVRAT. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018, 1. vyd., 134 s., ISBN 978-80-8202-022-2

Mária Bátorová a Pavol Tomašovič recenzujú knihu RENÁTY BOJNIČANOVEJ.

Neustále na ceste

Cesta potvrdzuje nádej. Nádej hľadania, prepojenia i smerovania. Z jedného miesta na druhé. Odniekiaľ niekam. I hľadania seba. „Kráčam stále ďalej, duša vyhrkaná vlakom. Ulicami, ulicami, tam, odkiaľ som – odkiaľ som, možno, nikdy nevyšla“ (s. 21). Slovo sa stáva cestou. Od seba k iným. Dáva nádej, rozdeľuje i spája. Človeka s človekom, čitateľa so spisovateľom, myslenie s realitou. Tak ako kniha Renáty Bojničanovej Kolovrat, ktorá vyšla v minulom roku vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Kolovrat je symbolom i nástrojom. Slúžil na spriadanie priadze, vďaka ktorej bolo možné utkať oblečenie či úžitkové predmety.

Stal sa symbolom plynutia i prostriedkom pre jeho zastavenie v predmetoch slúžiacich na obdarovanie. Pre básnika je takouto priadzou naakumulovanej ľudskej skúsenosti slovo. Báseň či text utkaný zo slov je závojom duše pre inú ľudskú bytosť.V dnešnej technickej dobe sa vytratil kolovrat a aj slová prestali byť závojom. Stávajú sa často kameňom proti iným, priestorom sebaprezentácie i lasom zvierajúcim hrdlo. Aj preto každý, kto berie slovo vážne, usiluje sa precizovať jeho použitie, nechať ho prejsť vlastnými zákutiami bytia, aby prostredníctvom neho mohol naznačiť cestu porozumenia. Štrnásť rokov zrel autorkin text, v ktorom dnes ponúka čitateľovi hľadanie cesty domov. K ľudskej duši, a to nielen k tej vlastnej, ako aj k mestu, ktoré nie je iba miestom detstva.Aj preto autorkine slová prechádzajú priestorom i časom a presahujú do prebývania, do jednoty citu i plynutia. Vstupujú do stavov mysle, emócií, spomienok i túžob. Pohybujú sa v protismere dnešnej doby.Rýchlosť znížená na minimum, nemerateľná hodinami, napreduje skôr vrstvením a prehlbovaním než zrýchľovaním.

Kolovrat, ktorého princípom je koleso, sa v knižnom podaní nekrúti a nerúti vpred ako kolesá áut, ktoré majú čím rýchlejšie dosiahnuť náš cieľ.Nejde dokonca ani po vychodených a vydláždených cestách. Rozprávanie nesleduje uchopiteľný prí-beh a nepohybuje sa v jednej uzavretej forme. Text netečie v plynulom očakávaní, miestami tvorí znaky prózy, prechádza v báseň, aby zároveň ponechal miesto pre každú čiarku, pomlčku, obraz i prázdny priestor. Odmlku pre ticho. Aby mohlo odznieť naznačené i nevypovedané.Cesta je vždy aj scestím: „Blúdenie neustále – cesta -mi-necestami…“ (s. 125).

Popritom vstupuje do intimity mysle, samoty i osamelosti:

„Krúžim a plyniem. Pomaly“ (s. 21).

Podarí sa jej spomaliť, pozastaviť aj nás? Čo je princípom nášho čítania, nášho života?Rýchlosť? Najrýchlejšie dospieť k cieľu?Alebo vstúpiť do sveta, ktorý napĺňa čas hĺbkou, vrství prežité, rešpektuje myslenie, cit aj emóciu a pootvára okná duše?Sebapoznávaním spoznávať svet.Základnú os života tak, ako ju zachytáva Renáta Bojničanová:

„Hľadám v každom kroku stred, súlad, plynutie pohybu“ (s. 21).

Na ceste k nám i mimo nás hľadať čas rozhodnutia i zázraku. Čas nemerateľný, neustále plynúci, vlievajúci sa do večnosti spolu s vrstvami našej duše i dotykmi s jej presahom.Pretože cesta domov je cestou k sebe.K miestu, z ktorého vyrastáme, odkiaľ myslíme i rozprávame, kde sa formuje naša identita. Je to priestor prijatia i vymedzenia, akceptácie i sporu. Cesta vpred i späť, do stredu bytia.

Pavol Tomašovič pre Literárny týždenník

Zamyslenie nad prozaickou knihou RENÁTY BOJNIČANOVEJ

Všetci sa v tom pohybujeme. Meníme prostredia, svety, kontexty, niektorí zásadnejšie, iní len na krátko, ale-bo aj navždy. Tell kultúrnych vrstiev narastá najmä v historických obdobiach, ktoré sú otvorené, dynamiku umožňujú a podporujú. Fenomén emigrácie – opustenia domova – je pre našu krajinu symptomatický, ako aj vnútorná emigrácia v totalitných režimoch v našej histórii. Akokoľvek úspešná by bola emigrácia, psychológovia konštatujú, že prísť do nového prostredia je ťažké, prirovnávajú to k „vyzliekaniu z kože“. To isté sa však stáva pri návrate domov.

Renáta Bojničanová sa pohybuje už dlho medzi dvomi svetmi: španielsko-francúzskym priestorom, teda oblasťou, ktorá je dlhodobo predmetom jej študijného záujmu, no aj najprivátnejšej sféry realizovanej manželstvom s významným slavistom, madridským univerzitným profesorom Salustiom Alvaradom, a Slovenskom – domovinou a dodnes profesijnou plochou UK, na ktorej zanecháva výrazné stopy svojím výskumom. Zaoberá sa literatúrou a porovnávacou literárnou vedou, sprostredkúva kultúrnohistorické poznatky medzi dvoma rozdielnymi kultúrami v mimoriadnych komparatistických štúdiách o D. de Serrovi a I. Horváthovi, Martinovi Kukučínovi a i.

V knihe Kolovrat času vydala táto autorka vlastné svedectvo. Svedectvo také originálne, že nič podobné sme nečítali v slovenskej literatúre, ani inde. Ide o formálne aj významovo celkom výnimočné dielo, ktoré sa pokúsime neúplne charakterizovať a identifikovať. Naozaj len čiastočne, lebo úplná analýza je v tomto prípade takmer nemožná.

Ak sa jazyk skladá z konvencie a je prekážkou jedinečnosti, u tejto autorky to neplatí. Bojničanovej jazyk je do maximálnej miery jedinečný a nekonvenčný. Ide o text, členený výlučne podľa vnútorného rytmu autorky, takže sa tu vyskytujú miesta neistôt a pochybností v podobe nedokončených viet, ďalej množstvo novotvarov, ktoré musí-me identifikovať, eliptických miest, otáznikov, ktoré hatia plynulosť vnímania a nútia k zastaveniu, uvažovaniu… Na druhej strane sú to miesta, v ktorých sa kumulujú významy synonymami, medzi ktorými sa často nájde anti-synonymum. Na každej druhej strane text plynulo prechádza do bás-ne a zasa z nej plynulo vchádza do prózy.

Mária Bátorová, celý text v Literárnom týždenníku  9 – 10/2019

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *