Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

DINKA, P.: Stretnutia s krutým partnerom. Eseje o spoločnosti, kultúre a literatúre. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2019

Pozorne čítam Dinkove eseje, som jeden hlas z ozveny verejnosti, o ktorej predpokladám, že bude častá a poväčšine súhlasná, vyburcovaná brutalitou súčasnosti. V knihe nachádzam veľa z psychológie, ktorú komunisti na vlastnú škodu tupo podcenili a veľmi zanedbali. Spomeniem Dinkove kľúčové vety: „Zdá sa vám fér, keď sa 120-tisíc ľudí na námestiach usiluje vydávať svoje postoje za všeľudovú mienku? A miliónov sa akosi nikto nepýta.“ Na hnusných príkladoch, ktoré sa odohrali na festivale Pohoda /už len fakľový sprievod tam chýbal!/, Dinka identifikuje ideologické pozadie či podhubie: bežnú a každodennú prax tzv. médií hlavného prúdu s falošným puncom neobyčajnosti. V niektorých kapitolách tejto nevšednej knihy Dinka dokáže z neočakávaných umeleckých zdrojov vyťažiť kritické, diagnosticko-analytické nuggety pre praktický chod spoločnosti a náš každodenný život. O tejto tematicky bohatej a myšlienkovo podnetnej knihe nevedel som napísať krátku recenziu, aká by tomuto opusu vlastne ublížila a neprávom by ho postavila do všedného, štandardného radu. Každá z kapitol tejto knihy je akoby maximálne koncentrovaná, zhustená samostatná kniha, ale celá táto reťaz kapitol tvorí ucelený, súvisiaci filozoficko-sociologický celok. Preto takúto knihu je nesmierne ťažké recenzovať stručne, v obvyklej „metráži“. V mojej recenzii s početnými ukážkami je autor esejista na výslní so svojimi výstižnými a zodpovednými charakteristikami, ale v poriadnom tieni recenzent so svojimi stručnými poznámkami. Dúfam, že ma čitateľ správne pochopí a uzná, že som nemohol písať túto recenziu v zaužívanom rozsahu, teda ako relatívne krátku, a „disciplinovane“ kĺzať po povrchu tejto obsažnej a cieľavedome kritickej knihy, teda premeniť moju recenziu len na akýsi fádny register kapitol. Zo strachu pred výčitkami typu „ale sa ten Kenda zasa rozpísal“ navrhujem vytvoriť aj skrátenú verziu a zredukovať recenziu na tieto štyri kapitoly, azda najzaujímavejšie a najpotrebnejšie z psychosociologického hľadiska: Byť first; Džin z fľaše; Podvolení… sérotonínom; Na verejnosti opatrne, doma otvorene. V ďalšom texte budem sa však držať pôvodného rozsahu.

    Raskoľnikovovci – rozkolníci – inšpirované Fiodorom Michailovičom Dostojevským. Stretneme sa tu s Dinkovou aktuálnou tézou „Zabíjať sa dá aj slovami“. So zreteľom na súčasné rozbesnené pomery u nás /kde „slušní“ zatiaľ aspoň verbálne zabíjajú „neslušných“/ je situácia hodná jeho podrobnej analýzy a čitateľovej vnímavej i súzvučnej pozornosti, lebo veď práve v tomto marazme sme prinútení žiť! Len jeden príklad z najčerstvejších: Momentálna ministerka kultúry, ktorá má politicko-výkonnú moc, nazve čomajovské kultivované a bystré Slovenské národné noviny plátkom a toto obludné klamstvo šíri v sociálnych sieťach! Nuž naozaj zabíjať sa dá aj slovami. A to je konštrukt predstaviteľky vraj slovenskej kultúry!

    O prienikoch slovenskej a českej literatúry – Spisovateľ nesmie mlčať – inšpirované Jozefom Miloslavom Hurbanom. Je tu veľa zaujímavého z dávneho obdobia interferencie medzi jazykom českým a slovenským i o využívaní samotnej bibličtiny, teda kraličtiny na Slovensku. Ako kľúčovú vetu kapitoly som vybral túto: „Naša /slovenská/ literatúra a kodifikovaná slovenčina dozrievala a vyspievala v úzkej súčinnosti s českým prostredím, vo vzájomnom obohacovaní a inšpiráciách.“ Náš esejista charakterizuje potešiteľný záujem o českú a slovenskú literatúru v totalite a objasňuje tragédiu literatúry „demokracii“ prostredníctvom analýzy týchto príčin a paradoxov. Sformuloval tiež výstižnú a kultivovanú výzvu na adresu spisovateľov: „Literatúra obnažuje realitu života prostredníctvom umeleckého videnia sveta, emocionálne i racionálne obohacuje vnútro človeka, no dôležité je, aby sa nestala samoúčelným prostriedkom pre prostriedok – to by bol jej koniec. A spisovateľ by mal opäť plniť funkciu svedomia národa v celej jeho spoločenskej plnokrvnosti. Tak ako to bolo po dlhé roky v slovenskej a českej literatúre, navzájom prepojenej a spätej.“

    Mám sen – inšpirované Nikitom Sergejevičom Michalkovom. Dinka v tejto kapitole spomína dramatické peripetie vo vydávaní Literárneho týždenníka najmä v časoch, keď bol jeho šéfredaktorom. Cenná je autorova analýza dnešného rozbúreného sveta a kakofónie mätúceho dusna i zrýchlenej, až neprehľadnej haravary:

„Podľa sociológov sme sa ocitli v spoločnosti výkonu, presnejšie absolutizácie výkonu, z ktorej sa pomaly, ale isto vytráca duch a homo sapiens sa v istej chvíli stáva páchateľom i obeťou zároveň, väzňom i dozorcom, vykorisťovaným aj vykorisťovateľom.“ Autor tu rozpovie svoj sen: „Verím, že raz niekto pozve k bohato prestretému stolu náš Literárny týždenník a pomôže mu zabezpečiť primerané existenčné podmienky, aby bol v duchu esse est percipi dielom vskutku vnímaným a dôstojným.“

Tyrania ekonómie – inšpirované Soshanou Zuboffovou. V tejto pre náš život mimoriadne cennej kapitole autor rozkrýva tvrdú diktatúru, až neúprosnú tyraniu neoliberálnej ekonómie, tyraniu, ktorá prekryla a odsunula politické vplyvy. Stretávame sa tu s ekonomickou tyraniou pôsobiacou v rozličných, neraz až neočakávaných súvislostiach. Túto malú encyklopédiu súčasnej veľkoplošnej tyranie oplatí sa predstaviť v autorskom kaleidoskope brilantných kritických postrehov: „Diktát ekonómie a moderných technológií dnes jednoznačne dominuje a výrazne predstihuje politiku – tá prišla o svoju moc, odovzdala ju kapitálu. // Nie je to nič radostné, milé, jemné a hebké, čo by ľudstvo vynieslo na humanistický piedestál, naopak, bujnie individualizmus. // Tyrania ekonomického a ľudského egoizmu vtláča arogantnú pečať celej planéte, vrátane euroatlantickej civilizácie. // Raz tragédia, inokedy štatistika. S tým úzko súvisí úsilie prezentovať smrť jednotlivca ako tragédiu a smrť miliónov ako štatistiku. Je to neférové, vrcholne nespravodlivé! // Aj u nás na Slovensku sa skôr pestujú štatistiky ako morálka a hodnoty ducha. Tyrania ekonómie má svoje diabolské podoby: poslanci sa stávajú skokanmi roka v menení politických tričiek, hrubému domácemu produktu sme prišili úlohu všemocného zaklínadla. // V kapitalizme dohľadu na čele s pionierskym Googlom to však nie je a nebude jednoduché – bude o nás vedieť všetko, ale my nebudeme vedieť o ňom nič, naše mysle podmínuvajú digitálne dáta, radikálne ich pretvárajú, minúta je v tomto procese ničím, musíme si dať pozor, aby sme všetko nezmeškali. Pozor preto, lebo kapitalizmus dohľadu ženie technológie ďaleko za digitálne hranice a pôvodne dobre mienený projekt sa v konečnom dôsledku obrátil proti človeku, jeho životu a slobodnej existencii. // Problémy sa prehĺbili do nevídanej etickej ostrosti spojenej s deštrukciou hodnôt, strata súkromia sa stala cenou za prístup k informáciám a jednotlivci sa premenili na prostriedok biznisu iných, presnejšie na informačnú surovinu v podobe pracovného predmetu v digitálnom produkčnom procese. // Áno, ekonómia tyranizuje aj politiku. A záverečné resumé tejto kapitoly? Kontrola, sledovanie, pozičná asymetria moci, tváriace sa ako sloboda voľby, živý priemysel strachu, digitálna kriminalita. Nádej na emancipáciu a zmenu však ešte vždy jestvuje, no sama zmena nestačí, treba zmeniť princípy zmeny v mene budúcnosti ľudstva.“

Čierne verzus biele – inšpirované Arthurom Rimbaudom. V tejto zvláštnej, akoby nadrealistickými náznakmi vyšperkovanej kapitole, sprevádzanej niekoľkými citátmi z Rimbaudových veršov, takých milých najmä milovníkom opiátovej poézie, môžeme nájsť napodiv „mimozemšťanom“ Rimbaudom inšpirované bystré a vtipné Dinkove diagnózy a sentencie, aplikovateľné pre tvorbu, pre reálny život a jeho hodnotové kritériá: „Čierne verzus biele nie je trvácny a trvalý kontrapunkt, je to vzťah vo vývoji a metamorfózach. // Čierno-biele videnie chtiac-nechtiac presakuje do vnútra človeka, obchádza svet v podobe zakukleného strašidla. Kam sa pohnete, tam naň narazíte. Rozkotúľalo sa po stráňach politiky a kultúry vôbec, rado sa vyžíva v šarvátkach, raz sa ocitne na jednej strane, inokedy na druhej. Bičujúce úsudky, vytresnuté bez rozmyslu, či úchytkom napríklad v našom parlamente, výroky plné zloby a nenávisti, rozsýpajúce sa žulové pravdy, hlučné upaľovanie bosoriek, naťahovanie ľudí na škripce a nevyberané škandalizovanie – ten je zlodej, tamten podvodník, onen zase mafián – sa stalo neodmysliteľnou súčasťou politických hier. Argumenty netreba! Piesok parlamentnej púštnej búrky prekryje všetko.“

Katarzia v osamelosti – inšpirované Bernardom Mandevillom. Dinka v úvode tejto kapitoly objasňuje literárne východisko svojej eseje: Bernard Mandeville, lekár, filozof a básnik, sa vo svojej veršovanej Bájke o včelách alebo Súkromné neresti, obecný úžitok z roku 1705 vysmieva zo štyroch nerestí – chamtivosti, podvodu, prepychu a pýchy. Náš esejista, inšpirovaný klasickou bájkou, zobrazuje apokalyptické pomery, v ktorých sme prinútení žiť, či skôr živoriť. Sú to dôležité i poburujúce informácie a súvislosti. Dinka píše: „Tyrania ekonómie vpísala do neoliberálneho vzorca jej elít kvantitatívnu modlu rozvoja spoločnosti – výšku hrubého domáceho produktu, vyrovnanosť rozpočtu, mieru verejného dlhu, celkovú zamestnanosť atď. Verklíkuje sa len o tom, koľko a za čo vyrobíme, koľko a za čo predáme a dovezieme – aj to je dôležité, no akosi sa zabúda na spokojnosť, mentálnu pohodu, emocionálnu a duchovnú stránku človeka. HDP a iné strohé kvantitatívne hospodárske ukazovatele len málo povedia o tom, aké majú ľudia nálady, čo ich teší, resp. trápi, kedy sa usmievajú, kedy plačú, skrátka, ako im je na duši.“ Po demonštrácii rôznych antických, stredovekých i utopicko-socialistických teórií sa Dinka pohrúžil do normálneho života, do toho našského každodenného monotónneho hlasu: MAŤ… MAŤ… MAŤ. Pripomína: „Chamtivosť prichádza z minulosti, dávnej i nedávnej, nesie sa prítomnosťou a mieri, žiaľ, aj do budúcnosti; jeho ozvena pripomína lúpeže storočí z éry dobyvačných vojen a kolonializmu, ale i gniavenia slovenského ľudu maďarskou feudálnou tyraniou, pristaví sa pri neprávostiach doby nie až takej vzdialenej a naostatok nám vchrstne do tváre lúpeživé výboje zo začiatku 21. storočia – regionálne vojnové konflikty, vrátane Európy, v Česko-Slovensku diabolské zvýšenie cien o vyše 70 percent v roku 1991, barbarská tzv. kupónka či pirátska a bezohľadná veľká privatizácia prakticky všetkého na čom nájdete odtlačky mozoľov každého pracujúceho človeka. A dnes? Na plné ústa to po prvý raz vyslovil politik stredoeurópskeho priestoru Andrej Babiš na stretnutí premiérov V4 a Nemecka v Bratislave 7. 2. 2019, keď na výčitku, že naše štáty parazitujú na Európskej únii reagoval ozaj po lopate: Nezabúdajte, že dcérske firmy v krajinách V4 odvádzajú materským firmám sídliacim v EÚ vyše 50 miliárd eur ročne vo forme dividend.“

Byť first – Poslední budú prví a prví poslední – inšpirované obrazom Paula Gauguina. V tejto kapitole nášho esejistu inšpirovali postavy zo slávneho obrazu Paula Gauguina „Odkiaľ prichádzame? Kto sme? Kam ideme?“, postavy, ktoré nechcú byť prvé, first ich nezaujíma, túžia poznávať. Dinka sarkasticky analyzuje súčasný ošiaľ v duchu sloganu „Byť first“: „Každý chce byť first, žiaľ, neraz first za každú cenu, nehľadiac na nič a nikoho, všetci politici sveta chcú byť first, ekonomické elity doslova pištia po prvenstve, second hand sa jednoducho nenosí, je to pod úroveň, pod ľudskú dôstojnosť – také niečo, – čo ste sa azda zbláznili? Mladí sa predháňajú v ťukaní do mobilov, v chrlení anglicizmov, v opičení po západných výstrelkoch.“ Nájdeme tu aj burcujúcu, presnú a dôvtipnú diagnózu egocentrického prvenstva /či prvomátoženia?/ za každú cenu: „Pod lákavo znejúcu pozlátku možno skryť všetko – zasahovanie do vnútorných záležitostí iných štátov, vývoz akože demokratických revolúcií, podporu lokálnych vojnových konfliktov, zabíjanie bezbranných civilistov, úsilie zmocniť sa energetických surovín, zaujať jednoznačnú dominanciu vo svete. // Politiku zhrýza lepra lží, urážok, ohovárania a ponižovania, vrstvenie kopcov nenávisti, absencia vzájomnej úcty a ústretovosti. V kultúre a umení vládne ideologizácia, postmoderná prázdnota, hromadenie slov a obrazov bez ladu a skladu. // Všetko sa, žiaľ, zväčša varí iba v západnej žurnalistickej kuchyni s typickými prísadami manipulácie a nenávisti. Keď chcel generálny riaditeľ RTVS nadviazať spoluprácu s agentúrou Sputnik, div ho za to neukameňovali. Konfrontovať, porovnávať, analyzovať a syntetizovať, je, zdá sa, neprípustné. V záujme vymývania mozgov treba zatiahnuť mediálnu /železnú/ oponu, dobre ju vystužiť, zalepiť každú škáročku. Smiešne a arogantné!“ V závere recenzovania kapitoly „Byť first“ neviem odolať nutkaniu pripojiť vlastný aforizmus: Byť prvým je naozaj dôležité iba v lese na hubách!

Demokratickosť práva na odpoveď – inšpirované Monikou Rahimovou. Náš autor sa inšpiroval u nás tak bezočivo ignorovanou a upieranou zásadou, ktorú sformovala nemecká ústavná právnička Monika Rahimová: „Každá osoba má mať možnosť brániť sa proti svojmu vyobrazeniu v médiách. Právo na odpoveď je súčasne späté s právom slobody prejavu a možnosti účasti na tvorbe verejnej mienky.“ Dinka odhaľuje farizejstvo a aroganciu slniečkarskych politikov a ich novinárskych adlátusov v tomto vstupe do kapitoly: „V našom parlamente je na spadnutie búrka v pohári vody v súvislosti s údajným ohrozením slobody tlače u nás, ktorú by isté účelové prepletence rady premenili na povíchricu, vraj politici si idú znovu udeliť právo na odpoveď, chcú zasahovať do obsahu periodík, komentovať pravdivé tvrdenia, volajú po všakovakých pokutách atď. A to zdanliví demokrati nemôžu pripustiť.“ Táto kapitola je náročná sekvencia, v ktorej striktne záleží na každom slove, ak nie dokonca na subtílnom odtieni slov. Zároveň tu sledujeme komplikovaný súboj medzi vlasteneckými silami a quislingovsko-prozápadnými preudodemokratmi o konečné znenie tlačového zákona v súvislosti s inštitútom práva na odpoveď. Táto kapitola sa ťažko komentuje v súvislosti s množstvom analyzovaných právnych rezultátov, odkazov, spojitostí a podrobností. Je nevyhnutné osobne ju čítať, a to veľmi pozorne. Ale pristavme sa aspoň pri niektorých kľúčových vetách „vytrhnutých“ zo zložitého kontextu v podobe akéhosi útržkovitého seriálu: „Poslanci NR SR za SMER-SD Dušan Jarjabek a Miroslav Číž podali plénu na prerokovanie návrh novely tlačového zákona. // Už pri predložení čerstvej poslaneckej novely zazneli na rozličných mediálnych a iných fórach falošné výkriky o údajne neslýchanom náhubku a o neprípustnej cenzúre. // V článku nemeckej ústavnej právničky Moniky Rahimovej sa uvádza: Rozlíšenie medzi skutkovým tvrdením a hodnotiacim úsudkom je základným predpokladom na uplatnenie práva na odpoveď. // Dnešné naše neoliberálne médiá, zvestovatelia večných právd, manipulátorskí výrobcovia súhlasu spolu so svojimi zahraničnými spolupútnikmi tristne obhajujúcimi svoje úzke skupinové záujmy, autormi tendenčných správ o slobode tlače vo svete sa úspešne pričinili o to, že žurnalistická činnosť prerastá do politického aktivizmu, zomieľajúc pri tom verejnosť v mediálnom mlynčeku. A práve takým najviac prekáža výsostne demokratický mechanizmus práva na odpoveď.“

Džin z fľaše alebo Sloboda vôle – inšpirované Salmanom Rushdiem. Dinka nás tu uvádza do problematiky slobody vôle odkazom na džinov z fľaše, známych z rozprávok Tisíc a jedna noc. Píše: „Vypusteným džinom je pre dnešné celé ľudské pokolenie digitalizácia a zosieťovanie nášho sveta. Pôvodne mala slúžiť človeku, uľahčiť získavanie informácií, obohacovať poznatkovú spoločnosť, demokratizovať verejný priestor, rozšíriť komunikačné možnosti, premeniť planétu na jednu veľkú globálnu dedinu s prehlbujúcim sa humanizmom a mierom atď. Lenže džin, povedané slovami Salmana Rushdieho, začal lietať, ako sa mu zachce, starieť sa do intímností človeka, vkĺzať do oblastí, ktoré by mali byť nedotknuteľné. Z dobrého pomocníka sa stal zakrátko zlý pán, ziskuchtivo nazerá do skrytých záhybov nášho života, denne vstupuje do našich príbytkov, prehrabáva sa v súkromí, sofistikovane kopíruje vzorce ľudského správania, využíva človečenské slabiny. Zastrčiť ho naspäť do fľaše? Kdeže!!! Už podrástol na Veľkého brata, ktorý diktuje a ustavične hrozí prstom. Vyšvihol sa tak vysoko, že neoliberálny kapitalizmus pretvára na vyššie štádium – na kapitalizmus dohľadu. // Džin alias Veľký brat si potichu otvára všetky dvere, štáty sa tvária, že to nevidia. Iné ani nemôžu robiť, chýba im ekonomická sila ochrániť nás. // Džin sa postavil na vlastné plecia, na slabších a menších sa pozerá z mrakodrapových poschodí – má na to všetky prostriedky a možnosti. // Štáty sú v defenzíve, ustupujú a cúvajú. Kto a ako tento trend zastaví? Kto skrotí rozpínavého džina? Vari zbyrokratizovaná Európska únia svojou reguláciou a sfanatizovanými apelmi niektorých členov jej parlamentu? // Džina do fľaše nebude ľahké vrátiť, našťastie máme slobodnú vôľu rozhodnúť sa, jedinú slobodu, ktorou sa môžeme obdariť. Nepremárnime ju!“

Rozhovor s krutým partnerom – inšpirované Eliasom Canettim. Náš esejista sa v tejto kapitole, ktorá poskytla názov celej knihe, zaoberá výsostne subjektívnymi problémami tvorby, uvažuje v nej nad svedomím slov básnických či spisovateľských. Upozorňuje na knihu Eliasa Canettiho, ktorý v nej nastoľuje problematiku freudovského neutíchajúceho a ustavične dobiedzajúceho zápasu medzi egom, superegom a kategóriou id, teda povedomej žiadostivosti po slasti. Odporúčam tvorivým typom ľudí, aby si túto kapitolu pozorne prečítali a sami posúdili, v čom je pre nich podnetná. Ja sa v tejto recenzii bližšie ňou zaoberať nebudem, lebo v nej sa zdôrazňuje aj myšlienka, že dobrá literatúra sa rodí v bolesti, v krutom zovretí svedomia slov a svedomia autora. Ospravedlňujem sa, že sa tu správam rýdzo egocentricky, lebo ja ideu o tvorbe ako bolesti pokladám iba za klišé. Ani seba, ani mojich známych literátov nepokladám za masochistov, ktorí by pri písaní trpeli, ktorých by k tvorbe priviedli masochistické sklony. Za vyše 60 rokov satirickej literárnej tvorby som pri písaní prežíval iba radosť, pobavenie, zadosťučinenie, priam rozkoš či slasť. Pravdaže, aj prirodzenú únavu, ako pri každej dlhšie trvajúcej práci, čo však rozhodne nie je utrpenie. Pripúšťam, že sú aj tvorcovia – trpitelia, ale utrpenie nepokladám za nevyhnutný sprievodný jav literárnej tvorby. Ale náš esejista si v tejto kapitole všíma aj svedomie slov – politikov a svedomie slova – žurnalistického. Dinka píše: „So slovom treba narábať neobyčajne citlivo, preobracať ho zo všetkých strán a až potom vyslovovať súdy. // Mnohým žurnalistom, osobitne lovcom vo svorke, to však neprekáža: prázdne, urážlivé a jednostranne orientované slová s hrubou dávkou toxicity verejného diskurzu sa sypú ako lavína do čiernej diery, kopia sa a otravujú ovzdušie.“

Dilema „Višňového sadu“ – inšpirované Antonom Pavlovičom Čechovom. Náš esejista v tejto kapitole analyzuje ťažiskovú dilemu slávnej Čechovovej tragikomédie „Višňový sad“. Píše: „Slávny dramatik otvoril v hre zásadný spoločenský rozpor: na jednej strane stojí zdanlivo nepotrebná krása kvitnúcich višňových kvetov a na druhej strane perspektíva lukratívneho pozemku /Lopachin ho totiž kúpil a chystá sa stromy vyrúbať/ na výstavbu chát či domov. Kontrapunkt ako zo súčasnosti! Zmena spoločenského systému, výmena generácií a s tým prichádzajúce otázky: Je správne dospieť k zisku za každú cenu? Obetovať genius loci sadu a identitu miesta na úkor ekonomických hodnôt? Na čiu stranu sa postaviť? Na stranu peňazí, či na stranu kvíliacich stínaných višní? // Nový spoločenský systém, neviditeľná ruka kapitalistického trhového hospodárstva, dravý mocenský zápas politických elít, nenásytnosť finančníkov, krátkozrakosť a cielené manipulácie médií, nekritické podliehanie verejnosti davovým psychózam, uvoľnenosť až úpadok mravov vôbec neposkytujú nádej na jednoznačný optimizmus.“ V tejto kapitole autor prináša oveľa viac bolestných otázok namiesto toho, aby nás lacným spôsobom utešoval naivnými riešeniami. Ťaživá dilema višňového sadu! Čakáme na geniálne riešenie od geniálnej osobnosti – alebo to bude večné peklo v intenciách baskervillského kapitalizmu?

Šťastie a duchovná kultúra – inšpirované Sigmundom Freudom. Preambulou tejto Dinkovej kapitoly je citát zo štúdie Sigmunda Freuda s názvom Nespokojnosť v kultúre: „Ľudia túžia po šťastí, chcú sa stať a zostať šťastnými. Toto úsilie má dve stránky – pozitívnu aj negatívnu -, jednak volá po neprítomnosti bolesti a jednak po prežívaní silných pocitov slasti.“ Náš esejista analyzuje z rozmanitých, neraz protirečivých uhlov túto „neuchopiteľnú“, ale večnú, večne dráždivú, večne pretriasanú, večne unikajúcu a univerzálnej pointe vzdorujúcu tému. Pozrime sa na ňu prostredníctvom kaleidoskopu z Dinkových postrehov: „Pokiaľ ide o utrpenie, pocit zneuznania, tie hrozia človeku z troch strán: z vlastného tela, ktoré /keďže je odsúdené k úpadku a rozkladu/ sa nezaobíde bez bolesti a strachu /ako varovných signálov/, ďalej z vonkajšieho sveta útočiaceho na nás ničivou silou a po tretie, zo vzťahu k iným ľuďom. Ako proti tomu všetkému bojovať? Ako kráčať v ústrety šťastiu? // Predovšetkým nám prichodí definovať si rozdiely medzi šťastím a nešťastím: šťastie znamená realizáciu túžby. // Nešťastie je nežiaduce vybočenie z komfortu – úraz, choroba, rodinná tragédia, nečakaná nehoda, životná dráma, ale i zmarená ilúzia, zlyhanie šťastia ako takého. // Neopomeňme však ani ono tretie utrpenie, vychádzajúce zo vzťahu k iným ľuďom, utrpenie z odvrhnutia a zneuznania, ktoré pociťujeme vari najbolestivejšie. Nenahraditeľná v tomto smere je práca, ktorá včleňuje človeka do spoločnosti. // Nemenej dôležitou metódou /popri mnohých iných/ ako sa vyhnúť bolesti a depresii, je umocniť pocit slasti pomocou psychickej a intelektuálnej činnosti. Takéto uspokojenie poskytuje napríklad umelcovi radosť z tvorby, zo stelesnenia jeho fantazijných predstáv, vedcovi pre zmenu pôžitok z procesu poznávania pravdy; v ich priesečníku, v priesečníku všetkých duchovných aktivít /nielen umeleckých a vedeckých/, sa potom rodí duchovná kultúra každého spoločenstva.“

Podvolení… sérotonínom – inšpirované Michelom Houellebcqom. Náš esejista chce, aby sme romány tohto francúzskeho, morálne i politicky provokatívneho autora čítali, a to nielen s pochopením, ale aj s hlbokým zamyslením a záväzným odkazom pre naše budúce konanie. Azda budúce, fatálnym vývojom vynútené konanie. Rozoberá predovšetkým román „Soumission“, v českom preklade „Podvolení“. Dinka takto reťazí veľký, aktuálny problém európskej civilizácie: „V diele Podvolení ide o distopiu /fikciu, s podozrivo možnou realizáciou – pozn. recenzenta/, rámcovanú do roka 2022, keď sa Francúzsko stáva islamským štátom. Prečo? Politické strany podporili vo voľbách kandidáta fiktívnej politickej strany Moslimská jednota Mohameda Bena Abbesa, len aby si do prezidentského kresla nemohla sadnúť šéfka pravicového Národného frontu Marine Le Penová. V krajine prichádza k radikálnej zmene: ženy sa musia zo dňa na deň zahaľovať na verejnosti, razom sa obmedzí ich vzdelávanie, stredné školy prechádzajú na islamskú výučbu. Sám autor hodnotí prózu ako fikciu /tvrdí: urýchľujem históriu/, šmahom ruky so škodoradostnou iróniou posiela multikulturalizmus a sociálny liberalizmus na smetisko dejín, akoby už neexistovali. Berie si na paškál pokrytectvo politikov, konformnosť novinárov a zbabelosť intelektuálov tzv. kaviarne. Nenápadne upozorňuje, že zo strany islamistov neprišlo ku krvavej invázii, lež v zajatí morálky politickej korektnosti sme sa im sami podvolili. // Francúzsky autor popustil v tomto prípade uzdu fantázii, ktorá je vo svojej podstate metaforickým výkrikom a vystríhaním pre budúce generácie, upozornením, že je tu problém, ktorý treba riešiť rýchlo a systematicky. // Vrchol ľudského šťastia spočíva v absolútnom podrobení – to je ústredná myšlienka, ktorú kladie francúzsky autor na pranier, raz sa z nej vysmieva, raz ju ironizuje, no predovšetkým ju v celom diele hlboko odsudzuje.“ Po dočítaní tejto kapitoly som si spomenul na optický zážitok z francúzskeho mesta Orleáns, kde sme pobudli niekoľko hodín pred odjazdom domov z poznávacieho zájazdu po Francúzsku. Potulujúc sa ulicami tohto mesta videli sme ďaleko viac počerných, exotických tvárí než tvárí zvyčajného, typického európskeho fenotypu. Spolu s manželkou sme sa sami seba pýtali: Sme ešte stále vo Francúzsku? Pri tejto spomienke sa mi fikcia francúzskeho autora vôbec nevidí preexponovaná, utopická, nerealizovateľná. A je to hrozba iba pre Francúzsko, nie postupne pre celú Európu? Esejista Dinka rozobral túto hrôzu a hrozbu naozaj dôkladne, systematicky a zodpovedne.

Pocta Štefánikovi – inšpirované poetickým večerom Juraja Sarvaša pri sviečkach. Náš esejista sa zúčastnil na hudobnodramatickej kompozícii podľa scenára Juraja Sarvaša v Dome kultúry Bratislava – Kramáre. V tejto kapitole jednak opisuje svoje dojmy z divákmi vzrušene a nadšene prijímanej inscenácie, jednak sa zameriava na ukážky najdôležitejších etáp života Štefánika tak, ako ich zachytáva scenár. Píše: „Umelecký program sa skončil, búrlivý potlesk stíchol, potlesk úprimný a obdivný, poďakovanie všetkým protagonistom za predstavenie, ktoré, ako som videl, diváci sledovali so zatajeným dychom. Nečudo! Nie vždy sa naskytne možnosť vidieť Štefánika ako obyčajného človeka z mäsa a kostí, a pritom velikána.“ Dinka tu prináša ukážky z najdôležitejších etáp či hviezdnych okamihov zo Štefánikovho života, spracovaných v Sarvašovom scenári: Prebijem sa!V Paríži Dlhé čakanie /na stretnutie s najvýznamnejším astrofyzikom tých čias Julom Janssenom/ – Štefánikove ženyTragická smrť. Recenzent pri tejto príležitosti pokladá za správne a užitočné upozorniť na všetky Sarvašove Poetické večery pri sviečkach, ktoré sú venované rozličným historickým i umeleckým osobnostiam Slovenska a ich odkazom pre našu súčasnosť. Z tohto aspektu dá sa metaforicky povedať, že docent Juraj Sarvaš je priam lovcom perál z našej histórie, ale aj súčasnosti.

Minervina sova – inšpirované ukrajinským novinárom Ruslanom Kocabom. Náš esejista objasňuje Heglov metaforický princíp Minervinej sovy a prináša početné ďalšie súvislosti: „Ako vieme, Minervina sova vylieta až za súmraku. Táto slávna Heglova veta z úvodu jeho „Základov filozofického práva“ hovorí o osudovom oneskorení múdrosti za vývojom sveta, ktorá sa zjavuje až po čine, vo chvíli, keď je takpovediac po všetkom a nedá sa už nič zmeniť. // Nedávno som bol v Prahe na istom žurnalistickom podujatí, vystupoval na ňom Ruslan Kocaba, novinár zo západnej Ukrajiny, potomok českých prisťahovalcov, odhodlaný pacifista, človek, ktorý z duše nenávidí vojnu, nezmieriteľný obhajca slobody slova, ktorý si za svoje odvážne a nekompromisné postoje vyslúžil 500 dní vo vyšetrovacej väzbe. // Nie slová a gestá, ale činy – na rozdiel od našich politikov, kvázipolitikov a exhibicionistov. Nijaké otrepané Za ľudí či Chceme slúžiť /s kapelou či bez kapely/ – to všetko počúvame už desaťročia, sľuby sa menia na panské huncútstvo a rýchlo miznú na zajačom chvoste. // Krásne divadielka pre verejnosť a noviny, vyhlásenia typu: Prišiel čas vrátiť túto krajinu /dávno rozpredanú!/ ľuďom a uchopiť moc. Niekedy človek ani nespozná, z akého politického košiara také hlasy pochádzajú, omieľané frázy sa na seba až priveľmi podobajú /len sú zabalené do ligotavého papiera inej farby/, všetko vedia, všetko počuli, všetkému rozumeli, všade boli, skrátka, načo by im bola taká Minervina sova?!“ Dinka predkladá ďaleko viac bolestných, varovných, aktuálnych a osudových súvislostí, než nám tu recenzný priestor dovolí predostrieť. Čitateľ knihy má výhodu, že sa s nimi zoznámi v celom komplexe.

Rozkoš posledného človeka – inšpirované Josém Saramagom. V tejto kapitole jednak prostredníctvom svojich úvah i citátov zo spisov veľkých svetových osobností, jednak uvádzaním tvrdo krvilačných alebo rafinovaných ukážok z tlače i sociálnych sietí, rozoberá Dinka večný a zložitý evolučný konflikt dobra so zlom. Ide o kaleidoskop konkrétnych traumatizujúcich protirečení i programových ideologizujúcich opiátov od svetovládnych politických šamanov. Náš esejista smeruje k tomuto rezultátu: „Nenávisť oslepuje, šíri sa ako nákazlivá choroba. Hádam nikto to výstižnejšie nevyjadril ako José Saramago v knihe „Slepota“, za ktorú získal Nobelovu cenu za literatúru. Hovorí v nej o svete vidiacich, ktorí vlastne nevidia skutočnosť, ale iba jej odraz, tieň. A na margo roho Saramago dodáva: Dobru sa vždy na ceste k dokonalosti stavajú na ceste prekážky, zatiaľ čo hriechu a zlu žičí šťastie.“

Iba chudobní sú kriminálnici? – inšpirované Rachel Kushnerovou. Náš esejista sa tu takto zamýšľa: „Kushnerová v rozhovore pre Neue Zürcher Zeitung poukazuje na to, že chudobní nie sú o nič horší ako bohatí, no tí, čo majú toľko majetku, že by ho mucha na krídlach odniesla, žijú neraz v neznesiteľných podmienkach; keď niečo vykonajú, nemajú peniaze na advokátov a tí ex offo pridelení štátom sú nesmierne zavalení robotou, nestačia, radšej preto presvedčia klientov, aby sa priznali, vraj ich za to vysekajú s minimálnym trestom. Lenže už nepovedia, že človek opečiatkovaný väzením je v Spojených štátoch nadosmrti poznačený – nedostane prácu, byt, slovom, nesie si so sebou doživotný trest. Podľa autorky by sa mali klasické väznice zrušiť, uvádza na to viacero dôvodov. // S výzvou na rozsiahlejšiu reformu väzenstva nepriamo, no o to naliehavejšie prichádza Kushnerová vo svojom románe. Nie je to však návod, skôr inšpirácia – jej návrh na zrušenie väzníc nie je kategorickým imperatívom, myslí ním vlastne zásadnú a reálnu zmenu väzenstva, ponúka tému, o ktorej by sa malo aspoň diskutovať. // Mohlo by sa zdať, že Kushnerová väzňov ľutuje, keď volá po zásadnej zmene väzenského systému – nie je to tak, ľutovať by bolo málo, chce niečo viac, humanizovať výkon trestu, vrátiť odsúdeným dôstojnosť. // Najdôležitejším momentom je skvalitňovanie života ľudí, stieranie rozdielov medzi bohatými a chudobnými, pomoc nezamestnaným a sociálne vylúčeným. Ide nepochybne o beh na dlhé trate, no zmeny sú viac ako nevyhnutné a potrebné. A žiadali by sa aj na Slovensku, naše väzenské ústavy sú preplnené, dnes sa v nich nachádza vyše desať tisíc odsúdených – pritom nejde len o nás, zdá sa, že väzenstvo v Európe začína naberať nelichotivý americký trend.“

Na verejnosti opatrne, doma otvorene – inšpirované Udom Ulfkottem, nemeckým prominentným žurnalistom. Názov tejto kapitoly je nadostač výrečný, jednoznačný, diagnostický. Náš esejista nás tu zoznamuje s kritickými pohľadmi, priznaniami i zážitkami nemeckého publicistu Uda Ulfkotteho, ktorý sa dokonca „samovražedne“ priznáva k ére vlastného lokajstva, keď ako redaktor denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung dal sa korumpovať a podplácať. Toto odvážne sypanie popola na hlavu prináša viaceré autentické pohľady a detailné informácie o fyziológii novinárskej predajnosti zo svojrázneho sveta pokrytecky maskovaných nepriateľov verejnosti priamo z knihy tohto kritického kajúcnika s názvom Kúpení žurnalisti. Popri týchto citovaných diagnózach a priznaniach sa v tejto Dinkovej kapitole stretneme s viacerými výstižnými postrehmi nášho autora, pohľadmi do našej /naozaj našej?/ žurnalistiky, spomedzi ktorých prinášam aspoň miniatúrny výber: „Manipulácia verejnou mienkou, vymývanie mozgov vyúsťujú v konečnom dôsledku do neistoty, nedôvery a atmosféry vzájomného upodozrievania. Propaganda totiž nekráča po chodníčkoch morálky, čestnosti a férovosti, skacká od jedného mantinelu k druhému v závislosti od toho, aký režim je pri moci a kto vládne. Raz je niečo biele, inokedy čierne, raz čosi zatracujeme, inokedy velebíme. // Aj naši občania sa boja vysloviť na verejnosti vlastný názor. Obávajú sa dotknúť háklivých tém. // Radím vám, ak nechcete byť tzv. konšpirátormi, radšej mlčte, dialóg sa dnes nenosí. // Žiaľ, bez otvoreného dialógu sa nedá vzdorovať tendenciám obmedziť slobodu slova či eliminovať snahy vyrábať čoraz väčšmi kontrolovanú spoločnosť. Lenže demokracia nemôže jestvovať bez posudzovania alternatív.“ Hlavný motív tejto kapitoly vystihol svojím aforizmom geniálny slovenský satirik, majster Berco Trnavec /1934 – 2016/: „Demokracia: slobodne si myslieť, no nepovedať čo.“ Podstatná časť Trnavcových humoristicko-satirických kníh vychádzala postupne vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.

Aj kameň môže puknúť alebo Úvaha o čítaní a písaní – inšpirované Elenou Ferranteovou, svetoznámou talianskou spisovateľkou, utajujúcou svoju identitu, autorkou, ktorú niektorí novinárski pátrači pokladajú za muža, resp. za spolupracujúcu skupinu autorov. Náš esejista sa v tejto kapitole zaoberá mágiou a fyziológiou literárnej tvorby a vzťahmi medzi fikciou a realitou. Text je zaujímavý predovšetkým pre ľudí, ktorí píšu, ale aj pre ostatných milovníkov literatúry, usilujúcich sa preniknúť do tajomstiev literárnej tvorby. Veľmi ma potešilo, že náš esejista v tejto kapitole nepodlieha všeobecne rozšírenému klišé o literárnej tvorbe ako o utrpeniu a sebatrýzneniu, ale zdôrazňuje príjemné pocity /v súlade s názormi Sigmunda Freuda/ slasti a vzrušenia z tvorby svojráznych hrdinov, myšlienok i svetov, z opojenia kreaticitou.

Sudca a jeho kat – inšpirované Friedrichom Dürrenmattom. Teda švajčiarskym dramatikom, prozaikom a esejistom, ktorého spisovateľ a redaktor Literárneho týždenníka Igor Válek v publikácii Malý lexikón literárnych diel charakterizoval ako autora, ktorý svoje hry, približujúce sa k absurdnému divadlu, tvoril v presvedčení, že len komédia môže zachytiť dianie vo svete. Náš esejista Dinka postrehol v Dürrenmattových absurdných hrách veľkú kontinuitu a kritickú paralelu s dnešným slovenským Absurdistanom. Dinka píše: „Len sa obzrime vôkol seba: prepojenie politiky s oligarchiou, naprieč celým politickým spektrom, násilné ohýbanie paragrafov parlamentom / zrušenie Mečiarových amnestií, Lex Harabin/, zneužívanie nástroja trestného práva či majdanizácie ulice. // Mnohých žurnalistov zdobí povesť nekompromisných katov, a to aj bez Dürrenmattovho sudcu, verejné popravy patria v tejto branži medzi najobľúbenejšie disciplíny. A netreba na to ani veľkú námahu, tobôž čo len štipku svedomia: chlebodarca vám žoviálne posunie na pracovný stôl od akože neznámeho zdroja tajný materiál /bez toho, aby bola jednoznačne overená jeho pravosť/, a potom propagandisticky užitočné časti postupne dávkujete na spôsob arzénu verejnosti. // Vychádzajúc z poznania našej politicko-mediálnej scény akosi mi všetko pripomína onen Dürrenmattov blázinec z večne aktuálnej komédie Fyzici, tento raz nie imaginárny, lež skutočný, v ktorom je slobodné myslenie ohrozené a v ktorom začína prevládať šialená politicko-korektná diktatúra plná nezmyselných nových pravidiel. Ako inak, keď je mafián poslancom, daňový podvodník politikom, poslanec, čo zrazí autom človeka, advokátom, rodený hulvát poslancom, niekdajší známy stratég volebnej kampane istej politickej strany napokon jej trójskym koňom, udavač morálnou hviezdou, prebehlík politickým idolom, konzervatívec liberálom a liberál konzervatívcom, korupčník lobistom, agresor obeťou, provokatér vojny ochrancom mieru…“

Oprávnene rozhorčené slová v tejto knihe, jasná reč, varujúce paralely, užitočné vademekum nášho vynútene úzkostného žitia, kritický obraz šialeného času. To všetko v tejto mimoriadne podnetnej a obsažnej knihe, ktorá si priam vynútila rozsiahlu recenziu s početnými ukážkami.

Milan Kenda, vyšlo v Literárnom týždenníku

Podporte DAV DVA kúpou knihy zo spriazneného online kníhkupectva:


Navštív obchod

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Len vďaka Vašej podpore dokážeme robiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


2 thoughts on “Vademekum šialeného času

  • 9. januára 2021 at 12:25
    Permalink

    P.D: „Tyrania ekonómie má svoje diabolské podoby: poslanci sa stávajú skokanmi roka v menení politických tričiek, hrubému domácemu produktu sme prišili úlohu všemocného zaklínadla. “

    HDP počítaný na hlavu (per capita) dáva produktivitu. Jednotne by však mala byť počítaná na ekonomicky činné obyvateľstvo. Produktivita sa zásadne nemení ani v čase kríz. Niektorí ekonómovia hovoria, že sa zvyšuje, keď pracujúci sú prepúšťaní a naopak znižuje sa pri ich naberaní do procesu. Iní tvrdia, že sa nič s produktivitou nedeje. A to dokonca ani pri masívnom zavádzaní IT technológií.

    V roku 2018 rezonovala predpoveď, že MMF a Svetová banka zastaví meranie HDP a budú hodnotiť podľa PRODUKTIVITY.
    Na jarnom stretnutí MMF a Svetovej banky dôjde k prekvapivému rozhodnutiu.
    Hlavné ekonómky Pinelopi Goldberg a Gita Gopinath oznámia svoj zámer zastaviť meranie HDP krajín. Úroveň HDP podľa nich nedostatočne odráža skutočný vplyv nízkonákladových služieb založených na technológiách a tento ukazovateľ nezohľadňuje environmentálne otázky, čo dokazujú hrozivé dôsledky znečistenia na ľudské zdravie a zhoršenie životného prostredia v Indii a po celom svete. Nestalo sa to však ani v roku 2020.

    Jedno je však isté. PRODUKTIVITA je tým kľúčom v dvoch Marxových zákonoch, ktoré odomknú dvere márnice kapitalizmu, ide o Zákon hodnoty a Zákon nadhodnoty.

    Reply
  • 9. januára 2021 at 13:07
    Permalink

    P.D: „Vypusteným džinom je pre dnešné celé ľudské pokolenie digitalizácia a zosieťovanie nášho sveta. Lenže džin, povedané slovami Salmana Rushdieho, začal lietať, ako sa mu zachce, starieť sa do intímností človeka, vkĺzať do oblastí, ktoré by mali byť nedotknuteľné.
    Džin alias Veľký brat si potichu otvára všetky dvere, štáty sa tvária, že to nevidia. Štáty sú v defenzíve, ustupujú a cúvajú. Kto a ako tento trend zastaví? Kto skrotí rozpínavého džina?“

    STRATA SÚKROMIA , ŠŤASTIE A JEHO ZDIEĽANIE
    V postkapitalistickej spoločnosti – v spoločnosti takmer absolútne slobodných ľudí, žijúcich v bezštátí bude strata súkromia výhodou a nevyhnutnosťou.
    Jedine tak možno realizovať samoriadiacu (biotechnologicky zosieťovanú) spoločnosť s vedomím kŕdľa , v ktorej nič čo je ľudské nebude nikomu cudzie.
    Jedine tak je možné dosahovať pocit šťastia každému, s tým vedomím, že šťastie nie je našťastie trvalý stav.
    Slobodou každého bude slobodná vôľa – zdielanie šťastia iných a pre iných.

    Komunizmus nie je o dokonalosti ale o slobode, s výnimkou dvoch platných pre všetkých (od jedinca sa vyžaduje zdieľanie spoločnosti s inými a vyžaduje sa sebarealizácia).
    Vylúčenie demokracie, ako moci, bude nevyhnutné.
    Jedine tak možno postihnúť vôľu kohokoľvek mať moc nad kýmkoľvek a identifikovať túto posadnutosť mocou ako chorobu liečiteľnú a to s najľudskejším prístupom.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom