Veterán sovietskej rozviedky: Kto a ako pripravil ZSSR k „Bialoviežskemu pralesu“

V poľovníckom domčeku ÚV KSSZ sa v predvečer zišli: Prezident RSFR Boris Jeľcin, štátny sekretár Genadij Burbulis, prvý tajomník ÚV Ukrajiny Kravčuk spolu s premiérom Ukrajiny Vitoldom Fokinom s predsedom Vrchného sovietu Bieloruska Stanislavom Šuškevičom a Vjačeslav Kebič.

Všetci uvedení politickí činitelia zostavili a podpísali dokument, v preambule ktorého sú obsiahnuté tieto slová:

„Zväz SSR ako subjekt medzinárodného práva ako geopolitická realita ukončuje svoju existenciu.“

  1. december 1991 vošiel do histórie ako deň rozpadu ZSSR. V noci z 25. na 26. decembra bola zo štátneho stožiara Kremľa spustená štátna zástava ZSSR. V ten istý deň Michail Gorbačov oznámil v televízii, že sa vzdáva funkcie prezidenta ZSSR. Svoje odstúpenie ihneď telefonicky oznámil prezidentovi USA Georgovi Bushovi.

Bush, ktorý vypočul Gorbačova povedal: „Spojené štáty vítajú a podporujú toto historické rozhodnutie v záujme slobody, vytvorenia novej spolupráce medzi štátmi. Nepozerajúc na potenciálnu možnosť nestability a chaosu, tieto udalosti sú v zhode s našimi národnými záujmami.“

O zákulisí decembrových udalostí pred 25 rokmi beseduje s korešpondentom EADaily veterán sovietskej rozviedky Nikolaj Leonov – generálporučík vo výslužbe, ktorý bol v roku 1991 náčelníkom analytického oddelenia KGB ZSSR (vonkajšia rozviedka) zaoberajúca sa históriou národno – osloboditeľského hnutia v krajinách Latinskej Ameriky. Leonid Leonov bol známy ako starý priateľ Fidela Castra a Ernesta Che Guevaru.

Nikolaj Sergejevič ako si spomínate na udalosti v Bialoviežskom pralese, keď Jeľcin, Kravčuk a Šuškievič podpísali ortieľ ZSSR?

Pochopiteľne som v Bialoviežskom pralese nebol. „Pre Jeľcinovské komando sme boli staré haraburdie,“ ktoré muselo uhnúť z cesty, ak by sa to nestalo, hrozila fyzická likvidácia. V bývalom ministerstve obrany prebiehali o sto šesť nezákonné uvoľňovanie zo služby dôstojníkov a generálov, ktorí sa z rôznych príčin nepáčili „demokratickému“ vedeniu. Mnohí dôstojníci to nevydržali a ukončili svoju činnosť. Na čelo tohto „demokratického“ vedenia bol ustanovený bývalý náčelník Hlavného vojensko-politického vedenia ministerstva obrany ZSSR Dmitrij Volkogonov, ktorý sa neskôr stal populárny v spoločnosti ako autor kníh o sovietskych vodcoch. V KGB rozbil „demokratický“ predseda Vadim Bakatin, ktorý predával Američanom informácie o štátnom tajomstve.

Stretnutie vo Viskuljach zariadili tak, že ich skutočný význam zostal utajený do posledného momentu, nielen pre obyčajných ľudí, ale aj pre predstaviteľov novej „demokratickej“ moci.

Prípravná štúdia k bialoviežskej dohode bola pripravená ešte predtým, ako sa v Moskve zamýšľali čo robiť ďalej. Pochopiteľne zachrániť ZSSR  sa nesnažili ani „demokrati“ z Moskvy a ani ich „kolegovia“ z bývalých sovietskych republík. Napokon aj jeľcinovské komandá v jeseni 1991 išli v zhode s nimi. Dôkazom je udalosť, keď Jeľcin pred očami tlačového tajomníka Pavla Vošanova otvorene sa už 27. augusta o ZSSR vyjadroval v minulom čase. Vošanov vystúpil s vyhlásením  v mene Vlády ZSSR a načrtol budúce hranice. Súhlasne s tým hovoril o rozpustení ZSSR a tvrdil, že Rusko sa stáva následníkom ZSSR. A deklaroval vytvorenie nových administratívnych hraníc medzi bývalými zväzovými republikami. Týkalo sa to všetkých republík okrem vyňatia troch pobaltských republík. Prebudovanie hraníc s Ruskom a jeho bývalými susedmi by vyriešili škrtnutím pera. Konzervácia týchto hraníc by mohla byť veľmi krvavá. Otázka hraníc sa týkala 25 miliónov ruských ľudí, ktorí boli odtrhnutí od svojej vlasti a nechaní napospas vznikajúcim nacionalistom-rusofóbom. Neviem, či bol Vošanov autorom tejto idey alebo bol autorom šírenia cudzích autorov. Najpravdepodobnejšie sa zdá, že vyhlásenie jeľcinovského tajomníka bolo zhodné s Jeľcinom, samotný Boris sa skrýval za kulisami. No aj tak Vošanov robil zdravé vyjadrenia, pod ktoré by sa bol podpísal hociktorý zdravomysliaci sovietsky človek. Boli by ste prekvapený.

Protestoval Leonid Kravčuk, k nemu sa pridal Nursultan Nazarbajev a k tomuto postoju sa podriadil aj Stanislav Šuškievič a s ním všetci ostatní. Najhlasnejšie však revali noví domáci „demokrati“, ktorí napísali list Jeľcinovi so žiadosťou potrestať  tlačového tajomníka za to, aby neprerábal hranice. V dokumente „demokratickej“ spoločnosti sa konštatuje: vyjadrenia Vošanova protirečia záujmom Ruska, lebo to bude viesť ku komplikácii medzinárodných vzťahov a ich možnému zostreniu   a napokon k vojne a život a šťastie našich vlastencov v druhých krajinách bude ohrozené. „Demokrati“ apelovali na to, že nemennosť štátnych hraníc je princíp, ktorý je uznávaný svetovým spoločenstvom, ktorý v sebe obsahuje všetky práva a slobody a preto vstup Ruska, vtedy ukrajinského Krymu alebo ruskojazyčného Kazachstanu bude zhodné s anšlusom Hitlera v Rakúsku v roku 1938.

Je jasné, že tieto názory boli do Moskvy a Pitera  vnášané západnými emisármi. Jeľcin sa podriadil. Podľa jeho doporučenia viceprezident Ruckoj odletel do Kyjeva, aby tam v besede s Kravčukom ospravedlňujúcim tónom odstránil napätie a Vošanova tak obvinil, že je zodpovedný za všetko. Ešte jeden dôkaz toho, že ZSSR je odsúdený na smrť bol zjazd ľudových poslancov ZSSR 5.9. 1991. Podľa očitých svedkov to bol zjazd „separatistov“. Delegáti, ktorí ešte v marci hlasovali za záchranu Sovietskeho zväzu nohami aj rukami sa v septembri prispôsobili novej politickej realite. Včerajší obhajcovia ZSSR sa preobliekli za bojových nacionalistov. Nursultan Nazarbajev na tomto zjazde vystúpil so stanoviskom s koncipovaným Gorbačovom a ďalšími desiatimi predstaviteľmi zväzových republík, v ktorom sa konštatovalo, že treba zvážiť a podporiť dohodu o tvorbe „Zväzu suverénnych štátov“ a požiadať OSN o uznanie suverénnych republík ako subjektov medzinárodného práva. Kŕčovité pokusy zachrániť novgorodské dohody sa tiahli celú jeseň až tesne do bialoviežskej dohody. Bolo však jasné, že to bola iba dymová clona, ktorá mala zastrieť operáciu prípravy rozpadu ZSSR. Epilógom sa stalo stretnutie v poľovníckom domčeku v bieloruských lesoch.  Vilka vo Viskuljach, kde sa zhromaždili bialoviežski podpisovatelia nebola vybraná náhodne. Tento domček bol vybudovaný na základe nariadenia Nikitu Chruščova, aby bol nenápadný a nepútal pozornosť v časoch Nikitu Sergejeviča. Nikto mu nevenoval pozornosť. Bohom zabudnutý bol tento dom v prostredí starých lesov, ideálne miesto na stretnutie o obsahu, o ktorom nemal nikto vedieť. Na podobných miestach sa združujú banditi alebo nepriateľskí špióni. A v tomto prostredí sa stretli bývalí najvyšší stranícki predstavitelia – teraz predstavitelia demokratických suverénnych štátov. To, za akých okolností sa rodili bialoviežske dohody, je do dnešných dní nejasné. Nie je jasné, či signatári prežívali strach a stres, napajaní alkoholom či na konci dohody boli v stave horúčky. Boli pod vplyvom strachu. Domček bol v odpočúvaní nakoľko v okolí Bialoviežskeho pralesa sa sústredila špeciálna jednotka KGB Bieloruska, ktorá len čakala na rozkaz Gorbačova, aby zaistili túto nešťastnú spoločnosť.

Potom, ako sa bialoviežsky dohovor dostal von, jeho členovia boli svojimi občanmi prekliati. Bývalí účastníci zasadania vo Viskuljach sa tvárili tak, akoby sa o skutočnej podstate dohody dozvedeli až na samotný koniec pobytu v loveckom domčeku. Stanislav Puškevič potvrdzuje, že mali prediskutovať otázky nafty a plynu, na ktorých sa mal zúčastniť aj Nursultan Nazarbajev – šéf naftovej republiky. Nazarbajev však v poslednom momente sa rozhodol necestovať do Bieloruska a vycestoval do Moskvy za Gorbačovom. Na základe toho prišiel Puškevič k záveru, Nazarbajev vyčkával, kto si čo urve. Kravčuk hovorí, že vo Viskuljach sa signatári (podpisovatelia) rozhodli „vyviesť“ novoogarevské dohody zo „slepej uličky“, ale ako to urobiť, to nevedel nikto. Vtedajší bieloruský premiér Vjačeslav Kebič potvrdil, že idea rozpadu ZSSR vyšla od Jeľcina a Burbulisa. Podľa slov Kebiča ruskí predstavitelia prišli do „Pralesa“ so svojimi „domácimi dohodami“ rozpadu ZSSR. Autori túto pripravovanú dohodu označili ako Európa Gajdara, Sergeja Šachraja a spomínaného Genadija Burbulisa. Ako sa ukazuje všetci z Bialoviežskeho pralesa sa snažili zhodiť zodpovednosť jeden na druhého a samého seba označiť za obeť, vďaka svojej slabosti sa dostali do takejto situácie. No fakt zostáva faktom: všetci zúčastnení v Bialoviežskom pralese nesú podiel viny za rozpad ZSSR a nesú zodpovednosť za tieto udalosti.

 

  • Myslíte, že by sa bol zachránil Sovietsy zväz, ak by sa zamedzilo podpísaniu Zväzových dohovorov? Váš bývalý šéf predseda KGB ZSSR Kriučkov konštatoval, že táto dohoda bola v tom duchu, ktorý vyhovoval Gorbačovovi, preto nemohol nič robiť nakoľko v auguste 1991 ZSSR čakal koniec.

 

Vladimír Alexadrovič mal v tomto pravdu. Všetky udalosti v roku 1988 dokazujú, že všetko spelo k rozpadu veľkej mocnosti, nezávisle od tých variantov, ktoré sme popisovali. V roku 1989 som cestoval po Pribaltijska podľa nariadenia vtedajšieho šéfa KGB Viktora Čebrikova. Sprevádzal ma ešte jeden generál KGB ZSSR, ktorého meno zamlčím, lebo pochádzal z Pobaltia a dnes tam žije. Počas cesty republikami Pobaltia som sa zúčastnil besied so straníckym vedením republík ako aj s vedením štátnej bezpečnosti Litvy, Lotyšska a Estónska. Po príchode do Moskvy som napísal správu na ÚV KSSZ a vopred som predložil tieto závery Čebrikovovi. V krátkosti by som to charakterizoval takto: všetky dokumenty sformulované za éru perestrojky „demokratické“ organizácie vrátane litovského Sajudisu viedli k vystúpeniu republík zo ZSSR a perspektívnemu rozpadu našej krajiny. Na základe danej situácie som predložil dokument pod názvom „Finladizácia Pobaltia“. Zmysel predloženého plánu bol zameraný na to, aby bol navrhnutý pobaltským republikám, plný „chozraščot“ s prerušením dodávok daní a tak im dať možnosť dosiahnúť najvyššie zisky, pretože tieto štáty mali najlepšie rozvinutý priemyselný rozvoj a vedecko-technické vzťahy. Týmto spôsobom sa môže v určitej miere vytvárať aj značné politické oteplenie.

Finlandizáciou bol tento plán nazvaný analogicky podľa vzájomných vzťahov v časoch Ruského impéria medzi Petrohradom a Kniežatstvom Fínska. Vtedy malo Fínsko svoju autonómiu, ekonomický systém, svoju Ústavu, svoj parlament, vlastnú úroveň politických práv a slobôd. Vo svojej podstate zostávali súčasťou Ruska. Fínsko však bolo fakticky nezávislým štátom, ale jeho obyvatelia sa považovali za poddaných ruského cára. A ešte jeden vážny moment chcem zdôrazniť. Obyvatelia Fínska uznávali vládu ruskej monarchie a separatistické tendencie sa neprejavovali.

Rozpad cárskeho Ruska začal vtedy, keď vláda ustupovala fínsko-švedskym separatistom, ktorí podliehali nemeckému generálnemu štábu. Predložený plán „Finlandizácie “ neobstál. Za niekoľko mesiacov po mojej ceste regiónom sa túto cestu odhodlal s veľkou misiou Gorbačov, emisár Alexander Jakovlev „architekt perestrojky“. Jakovlev predložil ÚV a Politbyru úplne opačné stanovisko ako som predložil ja. Podľa Jakovleva všetky procesy politického charakteru v Pribaltijskom regióne neznamenajú nebezpečenstvo pre ZSSR. A tak sa Sajudiz a „Ľudové fronty“ s ich protisovietskymi a nacistickými výzvami stali procesom demokratizácie a prestavby. Jakovlev vyzval Gorbačova, aby nechal na pokoji týchto „demokratov“ a aby bol ústretový k ich požiadavkam. Gorbačov ako sa obyčajne stávalo slepo veril záverom Jakovleva. Dôsledkom toho sa reálna moc v Pobaltí dostala do rúk nacionálnych separatistov. Prišlo k mnohým čistkám voči miestnym obyvateľom ruskej národnosti, huckali proti nim, bili ich a vyhadzovali z práce. V roku 1991 došlo až k ozbrojeným provokáciám proti zákonnej moci. Na potlačenie týchto provokácií už nestačilo dobré slovo, ale bola potrebná sila zbraní. Podobná situácia ako v Pobaltí bola prakticky vo všetkých okrajových štátoch vrátane autonómnych republík, ktoré boli súčasťou ZSSR. O každej vzniknutej situácii KGB informovala komunistickú stranu v plnej miere, ale ÚV na čele s Gorbačovom ignoroval naše upozornenia, v skutočnosti sa snažili doviesť situáciu k explózii. Melkunov informoval o situácii v Uzbekistane. Melkunova v tejto situácii… odvolali z funkcie a poslali ho za hranice do Československa. Významnú situáciu pri vyostrení hral Gorbačov a Jakovlev. Plukovník Hlavnej správy KGB mi rozprával ako vystupoval Jakovlev v Jerevane pred skupinou arménskych nacionalistov. Povedal im, že Karabach je odveká arménska pôda, Baku je taktiež arménskym územím, Azerbajdžanci by sa mali odobrať do Turecka atď. Ďalšími podobnými vyjadreniami dráždil Azerbajdžancov. Napriek tomu nemožno pripísať celú zodpovednosť za rozpad ZSSR Jakovlevovi. Generálnym tajomníkom a neskôr prezidentom bol Michail Gorbačov. Gorbačova by som charakterizoval podľa slov Gogoľovho Revízora: „že bol hlúpy ako sivý kôň valach“. Iné porovnanie nemôžem použiť. Robil tak, že si neuvedomoval dôsledky svojho konania. Ešte predtým ako preliala prvá krv na pôde Karabachu sa pričinením Gorbačova uskutočnili krvavé udalosti v Alma Ate v decembri 1986. Predtým odvolal z funkcie prvého tajomníka Dinmuchameda  Kunajeva a uviedol do funkcie na jeho miesto nevýraznú osobnosť ruského pôvodu Genadija Kolbina, ktorý bol dovtedy prvým tajomníkom regiónu Uľjanovsk a vôbec nepoznal špecifické podmienky v Kazachstane. Výmena dlhoročného vodcu domáceho pôvodu v podmienkach glasnosti a prestavby viedla k nárastu nacionalistických nálad medzi Kazachmi. A meniť v takejto situácii miestneho lídra znamená podľa starej múdrosti – vypustiť džina z fľaše. Výsledkom boli krvavé udalosti v Alma Ate, ktoré budú navždy čiernou škvrnou v histórii Kazachstanu, ktoré sa stali otvorenou ranou a zlomom v dlhoročnom spolužití Kazachov a Rusov. December 1986 v Alma Ate viedol k rozvoju nacionalistickej špirály po celej strednej Ázii. V roku 1989, keď Kolbina prevelili do Moskvy, bol tento postup Gorbačova hodnotený ako príznak slabosti zväzového centra.

 

  • Veľmi výrazne podčiarkujete deštruktívnu úlohu nacionalistických nálad, ktoré splodila glasnosť a prestavba. Tieto nálady nevznikali z ničoho. Povedzte existoval spôsob efektívne utlmiť a neutralizovať nacionalizmus spôsobený prestavbou?

 

Jurij  Vladimírovič Andropov – predseda KGB, neskorší generálny tajomník ÚVKSSZ povedal: „Nacionalizmus, ktorý sme poznali pred sovietskym zriadením sme dokázali poraziť. Ale nacionalizmus, ktorý vznikol počas Sovietskeho zväzu nadobudol nacionalistické mimikry a vytvoril nové formy a charakteristiky, existovať s ním je veľmi náročné.“

Jurij Vladimírovič v mnohom nemal pravdu, ale v charakteristike nacionalizmu sa nemýlil, preto aj opatrenia v tejto oblasti boli správne. Spomínam si ako bol Andropovovi predložený materiál predsedu KGB Uzbeckej republiky Levona Melkunova, ktorý na 40 stranách dokazoval Jurijovi Vladimirovičovi fakt o obrovskom neporiadku a nacionalistických bakchanáliach, ktoré sa stali v Uzbekistane. Melkunov navrhol zobrať na zodpovednosť Šarafa Rašidova a postaviť ho v Uzbekistane pred súd. Andropov po prečitaní Melkunovho dokumentu povedal: celý obsah dokumentu je veľmi cennou informáciou a sú v ňom správne závery, ale na lámanie Rašidova ako navrhuje Melkunov ešte nie je vhodný čas. No to, čo urobil Andropov potom mnohých prekvapilo. Neodstránil Rašidova, pretože si myslel, že by to mohlo viesť k explózii nacionalizmu, ale Melkunove informácie treba vziať na vedomie a využiť ich pri riešení situácie v Uzbekistane. Samotný Melkunov bol odstránený zo svojho postu a bol poslaný do zahraničia ako poradca do Československa. Tak rozhodol preto, ak začne čistka v Uzbekistane, aby organizátori nevedeli, že Melkunov predložil o tom dokumenty Andropovovi.

Andropv mal pravdu, s nacionalizmom treba zúčtovať potichu a zodpovedne, inak zvlčie. Gorbačov, ktorého Andropov priviedol k moci neurobil všetko tak, ako to navrhol jeho mecenáš. Posledný generálny tajomník jednoznačne nechápal nebezpečenstvo nacionalistickej hrozby, ignoroval skutočnosť a jeho laxnosť pri riešení mala dopad na moc. Výsledkom toho bol narastajúci nacionalizmus, vďaka ktorému Gorbačov Sovietsky zväz rozbil na kusy. Samotný nacionalizmus ako aj ďalšie deštruktívne javy viedli k tomu, že sa uvaril vo vlastnej šťave. Rozdiel medzi nacionalizmom perestrojky od nacionalizmu na okrajoch je v tom, že na ňom pracovala takmer celá mediálna kampaň, ktorú riadil člen Politbyra Alexander Jakovlev za podpory ďalšieho vysokopostaveného straníckeho činiteľa Eduarda Ševarnadzeho.

 

  • Pripomeňte našim čitateľom, ako  k tomu došlo?

 

Smrť Sovietskeho zväzu a vzostup Jeľcina k moci v Rusku bol spojený predovšetkým so stratou kontroly  komunistickej strany nad médiami. Jakovlev ako tajomník ÚV KSSZ a člen politbyra riadiaceho toto odvetvie bez odporu sovietskeho prezidenta Gorbačova dosiahli tento stav, preto ich môžeme označiť za žeravých nepriateľov socializmu. Spomeňte si, aké časopisy boli pred zánikom socializmu v kurze: „Nový svet“, „Zástava“, „Ohník“. Hlavným redaktorom „Ohníka“ bol Vitalij Korotič. V auguste 1991, keď moc v krajine prevzal pohotovostný oddiel (GKPČ) Korotič požiadal o politický azyl v USA. Počítal s tým, že ak bude Gorbačov odvolaný, tak ho KGB zoberie na zodpovednosť za vysokoplatenú podvratnú činnosť proti ZSSR a on mal čo ukrývať pred štátnou bezpečnosťou. V tej istej piatej kolóne ako „Ohník“ kráčali aj „Moskovské novosti“- ďalší obľúbený pokrm, ktorý čítala inteligencia a ktorý šíril v rámci celej krajiny zradca Oleg Kalugin. Ospravedlňujem sa za výraz, keď okydával našu armádu a štátnu bezpečnosť. Hlavný radaktor „Moskovských novostí“ bol Jegor Jakovlev, ktorý bol nielen menovec, ale aj najlepší priateľ Jakovleva. Po rozpade ZSSR za pomoci tajomníka Jakovleva sa stal hlavou televízie, z ktorej urobil nielen komerčnú televíziu, ale aj zradcovsko protisovietsku. Námestník hlavného redaktora „Izvestij“ bol Igor Golembiovskij, ktorý bol v minulosti v CK VL Komsomolu zodpovedný za propagandu a agitáciu urobil v augusta 1991 za pomoci Jakovleva z Izvestij nástroj protiruskej a protisovietskej propagandy. Jakovlev pomohol skromnému sovietskemu novinárovi sa stať významným magnátom – sionistom za éry Borisa Jeľcina. Len veľmi málo sa od nich líšil redaktor žurnálu „Novyj Mir“ Sergej Zalygin. Na stránkach časopisu, ktorý kedysi riadil frontový básnik Alexander Tvardovskij autor „Vasilija Terkina“ po jeho odchode riadil žurnál nacista – Čečenec Abdurachman Avturchanov. V Novom Mire uzrela svetlo sveta v ruštine knižka „Harwest of Sorrow“ (Žatva) – mytológia hladomoru a genocída národa napísaná agentom britskej spravodajskej služby Robertom Conquestom. Bolo to možné  nielen preto, že Zalygim nenávidel všetko sovietske, ale preto, že ako redaktor popredného časopisu každý týždeň prijímal pokyny od Jakovleva. Zalygin ako člen strany plnil disciplinovane všetky úlohy. Podobne to bolo aj ostatných redaktorov v sovietskych médiách v tejto dobe. Iba jedny noviny  sa vymkli z rámca tejto pôsobnosti a to „Sovietskaja Rosija“: Jakovlev sa v pozadí prejavoval ako profesor a Gorbačov ako úbohý sliziak. Netreba zveličovať schopnosti a možnosti Alexandra Nikolajeviča. Jeho obraz bol vytvorený podľa amerických kurátorov. Jakovlevove knihy boli publikované v USA v mnohomiliónovom náklade, boli určené pre neskúseného západného spotrebiteľa. Ruský človek alebo cudzinec znalý ruských pomerov nebude čítať takéto haraburdie. Schopnosti Jakovleva boli nafúknuté západnými kurátormi podobne, ako keď dedinskí chlapci naťahujú žabu. Tak to robia v Štátnom departmente USA a v amerických tajných službách s každým ruským človekom, ak im vyhovuje. Nerozhoduje ako ho volajú, či je to Alexander Jakovlev, Anna Politkovská, Evgenij Alban, alebo členovia Štátnej Dumy a niektorí členovia Federácii, ktorí pravidelne navštevujú americké veľvyslanectvo a cestujú po Amerike viac ako po ruskom území. Ale dosť bolo Gorbačova a Jakovleva. O Gorbačovovi som sa mnohokrát vyjadril, že je to naničhodník a profesionálny podvodník bez chrbtovej kosti.

Je načase, aby sa proti Gorbačovovi začalo spravodlivé trestné stíhanie, ktoré si plne zaslúži. Úspech našich nepriateľov v kolapse ZSSR by nebol možný bez chýb a omylov našich priateľov.

 

  • Koho máte na mysli ?

 

Hoci aj Vladimíra Krjučkova. Bol to poriadny slušný človek, skromný a inteligentný človek naozajstný vlastenec Sovietskeho zväzu. Ale história ho nemôže zbaviť viny a zodpovednosti za to, čo sa stalo v auguste a decembri 1991 so Sovietskym zväzom. Vladimír vyrastal pod krídlami Andropova, ktorý si ho zobral pod svoje krídla, všetky jeho rozhodnutia sú zvyčajne považované za správne. Ale ako Gorbačov navrhol Krjučkova samostatnou politickou figúrou, urobil ho predsedom KGB a členom Politbyra prejavili sa jeho nedostatky Krjučkovho charakteru, predovšetkým jeho nerozhodnosť a váhavosť. Bez ohľadu ako veľmi sa snažil, treba otvorene povedať jeho odhodlanie nestačilo. Je to vidieť aj podľa toho, že na jednaní zvolanom na podnet Krjučkova nedokázali dlho vybrať predsedu. Napokon vybrali Genadija Janajeva. Na čelo Výboru pre mimoriadne udalosti bolo treba vybrať rozhodnú osobnosť, ktorá by mohla zatieniť Jeľcina, ktorý bol v tej dobe tej dobe výraznou osobnosťou. Nakoniec vybrali Janajeva, ktorý sa v rámci nomenklatúry javil ako bezfarebný. Nikomu z Výboru nebola jasná cesta spasenia štátu. Doviedli do hlavného mesta vojská a nevedeli čo ďalej!? Nečinné armády sa stali nástrojom propagandy Jeľcina a z ničoho nič sa z členov pohotovostného výboru stali „demokrati“. Až história odsúdi členov výboru za ich dohodu s Jeľcinom. Pripomeňme si nedávno zosnulého vodcu Fidela Castra, ktorého som osobne poznal. V roku 1961 počas pristátia amerických vojakov z radov kubánskych žoldnierov v Zátoke svíň Fidel Castro dokázal svojimi prejavmi mobilizovať milióny ľudí bojovať za slobodu Kuby. Kuba nakoniec prežila. V rukách vtedajšieho štátneho pohotovostného výboru bola armáda, polícia, KGB a ľudia ochotní vystúpiť na obranu ZSSR. Fidel Castro to s Kubáncami dokázal. Výbor do posledných váhal a správal sa zbabelo, sníval o tom ako sa dohovoriť s Jeľcinom na spoločnej  pozícii. Nekonečné zákulisné rozhovory Výboru s Jeľcinom viedli v konečnom dôsledku k záverečnému krachu a samotný Výbor – na smetisko dejín. Spomínam si ako člen KGB na udalosti z 19. augusta 1991, keď Krjučkov zvolal kolégium a vyslovil mimoriadne rozhodnutie, že moc prešla do rúk núdzového štátneho výboru. Nazarbajev telefonicky zavolal, že plne podporuje činnosť pohotovostného výboru. A nato Vladimírovič povedal, že s Jeľcinom sa budú môcť dohodnúť. Následne všetci členovia kolégia tvrdili, že s Jeľcinom sa je možné dohovoriť hoci stoja na protikladných pozíciach. Vo svojej podstate sa dá tvrdiť, že to všetko bolo už dávno plánované. Bol som prekvapený touto situáciou. Krjučkov už dávno predtým navštevoval Jeľcina na rôzne debaty a zakaždým oznámil, že sa v tej lebo inej otázke nepodarilo dohodnúť. Existovala iba naivná viera v úspech. Ako je všetkým známe nízka bojová naladenosť Výboru ho doplavila do „Labutieho jazera.“

Podľa toho ako sa vyvinuli udalosti okolo Domu Sovietov som si uvedomil, akú pravdu mali Číňania, keď pri podobnej akcii v roku 1989 sa odhodlali k vojenskému zásahu na námestí Nebeského pokoja v Pekingu. Otázka zákonnosti by nemala trápiť vládne hlavy pokiaľ ide o osud štátu. Argument „demokratov“, „strieľať do neozbrojeného davu je zlé“, alebo ako sa hovorí na Ukrajine „sú to deti“- tieto tvrdenia sú čistým pokrytectvom. „Demokrati“ v októbri 1993 neváhali strieľať do parlamentu, ktorý bol zvolený z ľudu našej krajiny! A postavy typu ako Oleg Basilašvili a Lia Avedžekova išli ďalej ako Jeľcin: oni žiadali „obesiť všetkých komunistov“ a za to ich do väzenia nikto neposadil.

Ak by boli vedúci predstavitelia Výboru pre mimoriadne udalosti urobili niečo podobné ako urobil v Pekingu Teng Siao-Ping ťažko by mohol Jeľcin prevziať moc. História by sa bola vyvíjal inak. Ale vedenie zostavené z predstaviteľov komunistickej strany z degenerovaných morálnych elít nemali ani oduševnenie ani odvahu.

Keď sa okolo Domu Sovietov zhromaždil dav, ktorý bol zmanipulovaný členmi Výboru spolu s vedením KGB sa Výbor rozhodol odovzdať moc bez boja ako by bol ukolísaný v „Morskom bezvetrí“, namiesto toho, aby zachránili štátne zriadenie, Vlasť a ľud.

 

Z EADaily preložil: Bohumil Mihálik

 

Foto: Ceri C, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *