Soňa Valovičová recenzuje Odojevského (Vladimír Odojevský: Ruské noci)

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

ODOJEVSKIJ, Vladimír Fiodorovič: Ruské noci. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2006

Soňa Valovičová pripravila pre DAV DVA recenziu na knihu V. F. Odojevského, Ruské noci.

Ruské noci je najvýznamnejšie dielo ruského romantického spisovateľa Vladimira Fjodoroviča Odojevského , ktoré vyšlo ako prvý zväzok trojdielnych autorových spisov Diela kniežaťa V. F Odojevského (Сочинения князя В.Ф. Одоевского) a je označovaný za prvý ruský filozofický román. Ide o rámcový príbeh, do ktorého sú vložené dvanásť žánrovo rôznorodých noviel a poviedok (fantastických, utopických, lyrických, groteskných, satirických i biografických ), pričom väčšina z nich bola autorom vydaná samostatne časopisecky už skôr. Samotný rámec tvoria nekonfliktné filozofické besedy štyroch priateľov, z ktorých každý reprezentuje odlišný svetonázorový postoj a v ktorých sa autor zaoberá rôznymi závažnými spoločenskými problémami.

Obsah knihy: Hlavnými hrdinami filozofických rozpráv sú štyria priatelia – Rastislav, Viktor, Viačeslav a Faust. Títo priatelia v dome Fausta v nočných hodinách vedú diskusie o nemeckej filozofii, anglickom priemysle, európskom osvietenstve a vzdelanosti, o politickej ekonómii a o úspechoch rozumu a pokroku ľudstva po tom, ako Faust v roli hostiteľa predčítava rôzne príbehy, ktoré nazhromaždil. Každý zo štyroch priateľov sa po dočítaní príbehu vyjadrí k téme alebo položí otázku. Jadro dialógu tvorí konflikt názorových hľadísk a k nim obhajujúce argumenty. Kniha je rozdelená do deviatich nocí a obsahuje úvod a rozsiahly epilóg.

Úvod (Введение): V úvode Odojevskij vysvetľuje zmysel svojho diela. Začína Danteho Božskou komédiou – La Divina komedia, kde Alighieri opisuje začiatok svojej púti do podsvetia prvého spevu Peklo : ,,Do stredu dráhy životnej som vkročil, keď obklopil ma temný priestor lesný, pretože prv som z pravej cesty zbočil.“ Autor v úvode píše ,,že môže existovať taká dráma, ktorej predmetom by nebol osud jedného človeka, ale OSUD POCITU spoločného pre celé ľudstvo a rôznym spôsobom sa prejavujúceho v historických a zároveň symbolických postavách.“ Ďalej už bez výkladu, nakoľko diela podľa autora – musia vravieť samé za seba, rozvíja svoje myšlienky.

Prvá noc (Ночь первая): O štvrtej hodine v noci navštívi Fausta skupina priateľov, ktorí prišli priamo z večierka. Faust ich prijme ako obvykle, ale pre pokročilú nočnú dobu s nimi odmietne diskutovať o zmysle života a o poslaní človeka, a flegmaticky ich odkáže na budúci večer. Tu treba pripomenúť, že autor v postave Rastislava premýšľajúceho pri okne o prvopočiatkoch vecí a osvete, dáva tušiť, akým smerom sa bude uberať dejová línia myšlienkových pochodov postáv tohto diela. ,,Prečo národmi zmietajú nepokoje?“ , pýta sa v duchu Rastislav. ,,Prečo sú spoločnosti znepriatelené, prečo sú nepriateľské aj k vlastným príslušníkom? Národy vstupujú do arény života, jagajú sa v lesku slávy, zapĺňajú činmi stránky histórie a náhle slabnú, prepadajú pomäteniu mysle ako stavitelia babylonskej veže.“ Spomenúc Thomasa Moora a jeho odmietnutie vydať zápisky lorda Byrona na tlak Byronovej rodiny, dáva Odojevskij myšlienkami Rastislava otázku, čo vlastne spoločnosť chce a očakáva od jedinca. Vieme, že lord Byron mal k Thomasovi Moorovi blízky vzťah, dokonca mu napísal báseň, v ktorej mu bard pripíja na zdravie, a lúči sa s ním, opúšťajúc v roku 1816 rodné Anglicko, kvôli údajnej milostnej afére s nevlastnou sestrou Augustou. Lord Byron na margo tejto aféry si v denníku zapísal: ,,Cítil som, ak je pravda to, čo sa šepká a šušká, potom sa nehodím pre Anglicko., a ak je to lož, potom sa Anglicko nehodí pre mňa. “ Thomas Moore vlastnil Byronove zápisky, poznal svojho priateľa, no aj tak sa rozhodol, strpieť očiernenie básnika, ktorý v svojich 36 rokoch zahynul na ostrove Mesholongii, keď svoj život obetoval pre ušľachtilú vec – slobodu gréckeho národa.

Druhá noc (Ночь вторая) obsahuje diskusiu o tom, že ľudia nerozumejú svetu, nerozlišujú pravdu od klamstiev a geniálneho umelca od šialenca: ,,Kým a čím vlastne sme? Sme predovšetkým ľudia!“ Viktor však vraví o ceste predurčenia, o ceste už danej, po ktorej človek musí chtiac – nechtiac kráčať. Predurčenosti verili v 19. storočí mnohí významní ľudia, medzi nimi aj spomínaný lord Byron a jeho tzv. znamenie Kaina na svojom čele v Child Haroldovej púti. Predurčenosť bola v čase romantizmu jedna z kľúčových faktorov, ktorá zohrávala svoju rolu na vnímanie okolitého sveta a jedinca v ňom. Polemika sa zvrtne k otázke o dokonalosti človeka ,,človeku je akákoľvek dokonalosť taká nedostupná, že sa nedokáže celkom znížiť ani na úroveň dobytka.“ Prečo? Lebo duša na nachádza v zhrubnutom tele – človek sa oddá pudom, chce sa vôľou zmeniť na zviera a nakoniec sa mu aj tak, z ničoho nič vkradne do duše nečakaný smútok, úzkosť, spätná morálka.

Pred dušou, ako tvrdí Faust, nemožno utiecť. ,,Prečo vôbec žijeme?“, pýta sa a zároveň si odpovedá: ,,Ťažká a zároveň ľahká otázka. Možno na ňu odpovedať jedným slovom – pokiaľ však nezaznie v našej duši, neporozumiete mu.“ Podobenstvom o hluchom slepcovi, ktorý stratil zlatú mincu a na všetkých vylial svoju zlosť, zakončil rozpravu – ,,aj my sme presne rovnakí – od narodenia hluchí, nemí a slepí úbožiaci.“

,,Čo človek potrebuje ku šťastiu?Źelať si môžeme iba to, čo poznáme.“ Kde sa však vzalo toto želanie, táto túžba v duši človeka? Čo je to za silu, ktorou je duša priťahovaná k objektu tejto túžby? A aká cesta k nej vedie? ,,Nepomýlili sa ľudia pri voľbe pravej cesty k predmetu svojej túžby? Čo ak tú cestu poznajú, len na ňu zabudli? A čo urobiť, aby sa rozpamätali?“

Ten najhorší zo všetkých zločinov v histórii ľudstva – vojna. Odkiaľ sa vzala a prečo sa opakuje nielen vo vnútri spoločnosti, ale aj medzi národmi? Pre znesvätenie všetkých zákonov Prozreteľnosti, pre neresť bez vášne, umenia bez srdca, bezočivej, hladnej a zákernej nedôvere vo všetko? Každá doba plodí svojich mužov a uprostred tohto chaosu a mravnej deštrukcie splodila toho, kto sa pyšne odvážil spochybniť a obviniť prírodu v jej dare ľudstvu rozmnožovať sa:

,, .. lebo ten, kto sa nestihol narodiť včas, nemá čo hľadať za prestretým stolom prírody.“

Na adresu anglického ekonóma Thomasa Malthusa, autora tak humánne nazvanej populačnej teórie len krátko: ,,Už tým, že človek žije, pácha zločin. Čo najrýchlejšie zabráňte sobášom, nech zvrhlosť vyhubí pokolenia už v zárodku. Nedbajte o šťastie ľudstva a sveta. Nech vojny, mor, nepohoda skoncujú s týmto trápnym omylom prírody.“

,,Hádam jediná vec je na tomto smutnom jave potešujúca: Malthus predstavuje posledný stupeň ľudskej zvrhlosti, ďalej sa už ísť nedá. „
Príroda je zrkadlom, v nej sú odpovede. V reálnom svete rastie lopúch vedľa ruže a navzájom si neprekážajú. Je toto tá dokonalosť? Je toto ono šťastie? Ako nájsť tú cestu aby sme videli, počuli, cítili, vnímali, chápali? Čo robiť? ,,Tí, čo sa v temnom svete ľudského poznania usilovali preniknúť do hĺbky, nachádzajú samé záhady. Tí, čo sa uspokoja s vonkajšou vrstvou , tápajú medzi ilúziami, medzi omylmi. Tí, ktorým je aj táto vonkajšia vrstva nedostupná, teda jednoduchí ľudia, klesajú každým dňom na úroveň hoviadka.“
Príroda sa neprestajne dovoláva ľudskej sily – bez ľudskej sily niet v prírode života!

Tretia noc (Ночь третья): Faust priateľom prečíta novelu Opere del Cavaliere Giambattista Piranesi, v ktorej sa mladý muž so silnou bibliomániou (poruchou, ktorá spočíva v hromadení kníh až do stavu, keď sú narušené sociálne vzťahy alebo zdravie) – Alexej Stepanovič – stretne v neapolskom antikvariáte s čudákom v napudrovanej parochni a v starom plášti, ktorý si prezerá nekvalitne vytlačené architektonické rytiny. Je to údajne žiak majstra Michelangela, architekt a rytec Giambattista Piranesi (Giovanni Battista Piranesi), hoci zomrel v roku 1778, autor neuskutočniteľných projektov, ktoré mohol realizovať iba vo svojich tajomných, až hrôzu naháňajúcich rytinách. Táto skutočnosť mučí jeho stareckú dušu, stala sa po neho prekliatím a neumožňuje mu zomrieť, pretože neustále hľadá spasiteľa, ktorý by mu poskytol prostriedky na realizáciu svojich vízií. Sám seba nazýva Večným Židom – Ahasverom, postavou zo stredovekej legendy o Židovi, ktorý sa nezľutoval nad Kristom na krížovej ceste, a preto je odsúdený na večné putovanie bez dobrodenia smrti.
,Aký bude morálny dopad spoločnosti, keď ľudstvo dosiahne túto epochu?“ Ako vzor vo svojich Nových poznatkoch o priemysle (1843) Chavalierovi poslúžila Amerika, kde rýchlosť a pohodlie odstránili všetky rozdiely vo zvykoch, v spôsobe života, v obliekaní, názoroch, predstavách, čo je podľa neho i dôvod, že Američanov nič už neláka, nič nie je pre nich zaujímavé, nakoľko všade je rovnako, hoc aj na opačnom konci kontinentu, ako doma. Preto pre Američana cieľom cesty je vždy osobný zážitok, a nikdy nie pôžitok. Žiť však takýmto na prospech odkázaným, pohodlným životom, prebúdza sa v človeku strašný a neznesiteľný smútok. Odkiaľ sa ale berie tento smútok? Môže to byť dôsledok jednostrannosti a špecializácie zameranej na hmotný prospech, nehľadiac viac na pohnútky ľudskej duše?

Štvrtá noc (Ночь четвёртая): Faust číta priateľom niekoľko fragmentov z pozostalosti nedávno zosnulého mladého muža, ktoré dostal od jedného svojho známeho. Tieto fragmenty sú obsiahnuté v priečinku nazvanej Ekonóm (Экономист), Brigadír (Бригадир), Ples (Бал), Pomstiteľ (Мститель), Úškrn mŕtvoly (Насмешка мертвеца), Posledná samovražda (Последнее самоубийство), Cecília (Цецилия).

Ekonóm (Экономист) – názov fragmentu vyjadruje povahu písomnej pozostalosti mladíka, ktorého život nebol ničím výnimočný. Keďže do vienka dostal śtroho uvažujúci rozum, riadil sa vo všetkom Cicerónovým výrokom – Nihil sine causa – Nič nie je bez príčiny. Keďže vášnivé city pokladal za príčinu všetkého ľudského nešťastia, všetku svoju energiu venoval tzv. pozitívnym vedám. Mladík čítal výhradne učené ekonomické spisy počnúc talianskym ekonómom – opátom Ferdinandom Galianim , o ktorom Friedrich Nietzsche hovoril ako o „najnáročnejšej a najjemnejšej inteligencii“, ako aj o „… najhlbšom, bystrozrakom a možno aj najnepríjemnejšom mužovi svojho storočia“, až po francúzskeho liberálneho ekonóma Jeana Baptistu Saya, autora zákona trhu, podľa ktorého ponuka si automaticky vytvára dopyt. Zbožňoval Malthusa a veril len svojim výpočtom. Jedným slovom – bol človekom na míle vzdialeným od akýchkoľvek návalov obrazotvornosti. Keďže zomrel náhle, pri plnom zdraví a bez zjavnej príčiny, z jeho posledných slov lekári usúdili, že spáchal samovraždu, avšak pitva nedokázala určiť, akým spôsobom si mladík siahol na život. Čo sa týka spôsobu ukončenia života, Faust dospel k presvedčeniu, že mladík použil AQUA TOFANA, jed, ktorý podľa alchimistov nezabíja hneď, ale účinkuje až o rok, o dva, niekedy až o celé desaťročie, čoho dôkazom sú aj spomínané fragmenty mladíka. Tento jed pochádzajúci z Palerma obsahoval arzén a olovo, ľahko zmiešatelné s vínom, vodou, či jedlom. Keďže nemal chuť ani vôňu, bol nanajvýš nepovšimnuteľný, a pretože išlo o pomalý proces zomierania v závislosti od dávok, umožňoval obetiam čas pripraviť sa na svoju smrť, vrátane napísania závetu a pokánia.

Fragmenty majú tieto názvy:
Brigadír (Бригадир): posmrtný monológ brigadíra (zastarane: veliteľ brigády), ktorý počas svojho života nerobil ani dobro ani zlo, nikoho nemiloval a nikto nemiloval jeho. Mladík ho napísal tesne po ukončení školy, s dozvukmi školských úloh z literatúry, kde bolo možné pozorovať istú rozhodnosť a fakt, že mladý muž nenechá tvorivé sily ležať ľadom.
Chladné divadlo pri umierajúcom, rovnako ako pohreb, vyvolali stav, kedy mŕtvy začal navštevovať toho, komu pri skone posledný krát pozrel do očí. Bol to práve onen mladík, ktorý sa ocitol pri lôžku zomierajúceho, bez akejkoľvej vnútornej účasti, až takmer s pohŕdavým úsmevom. ,,Ty si sa chladne prizeral môjmu skonu …“, boli prvé slová mŕtveho, v ktorých bolo ospravedlnenie a zároveň trpká výčitka. Monológ mŕtveho bol súhrn celého nezáživného bytia, existencie nanajvýš úctyhodnej, bez najmenších pohnútok duše. Ak aj rozum v istých zábleskoch vzdoru chcel niečo viac od života, tento nepokoj bol zahlušený v samom zárodku. A tak bežal čas, vzdelanie, práca, rodina – všetko v presných medziach šablóny cnostného života bezúhonného občana, ktorého si každý vážil, no nikomu nikdy nechýbal. Až sa čas ocitol na sklonku bytia a oči sa náhle otvorili. Opona sa zdvihla, a na javisku posledného predstavenia sa objavil ŽIVOT vo svojej nahote s darmi Prozreteľnosti, ktoré svojou pasivitou zneuctil. Smrteľnú úzkosť duše však už nikto nepochopil.

Ples (Бал): Na slávnostnom plese na počesť víťazstva nad nepriateľom, ktoré stálo tisíce mŕtvych, dav tancuje v necudnom tranze za škrípajúcich sláčikov na hudbu z diel klasikov, vyjadrujúce všetko ľudské utrpenia. Krv tuhne v žilách pri sprievode zvukov, oveľa prenikavejších ako napnuté struny – počuť krik mučeného dieťaťa, nárek mládenca, matkino kvílenie nad zakrvaveným synom – všetky zvuky mnohorakých ľudských bolestí vo svojej nekonečnej stupnici, preklínajúc prírodu a hromžiac na Prozreteľnosť. Sviečky dohoreli …
Neďaleko v opustenom prázdnom kostole sa modlí osamotený kňaz za obete vojny a za lásku k blížnemu v najvrúcnejších slovách viery a nádeje. Okolo prechádza mŕtvolný dav, nikto však už nepočuje slová duchovného.

Pomstiteľ (Мститель): Vo fragmente je vyjadrená úloha básnika so svojím sústredeným pohľadom nehybných očí, ktoré vedia spočítať každý ničomný záchvev srdca i všetky špinavé zámery rozumu. Ako svojho času povedal lord Byron – Každý básnik je do istej miery reformátor, ktorý sa snaží zachrániť svet pred hriechom ošklivosti. K oltáru gréckej bohyne spravodlivej pomsty Nemesis tak básnik prináša svoju obeť, plniac tajomné poslanie v období všeobecného duchovného rozkladu a spoločenského úpadku .

Úškrn mŕtvoly (Насмешка мертвеца): Mladá kňažná Líza ide s manželom za búrlivého večera v kočiari na ples. Cestou stretnú zástup nesúci otvorenú rakvu. Keď silný závan vetra strhne z nebožtíka rúško, zdá sa Líze, že sa na ňu mŕtvola pozrela a uškrnula. Líza v mŕtvom spoznáva mladíka, s ktorým sa dôverne poznala a ktorého čistou láskou kvôli dobrej partii pohrdla. Je otrasená k mdlobám. Keď potom na plese mechanicky tancuje, vnikne do sály povodeň a s ňou aj rakva s mladíkom, ktorý sa Líze vysmieva kvôli jej rozumnosti. Líza sa preberie doma vo svojej posteli, doktor jej mdlobu na bále vysvetľuje duševným otrasom a Lízin postarší manžel je nahnevaný, že na plese všetkých vydesila a tým pokazila nielen ples, ale že kvôli nej prišiel ešte aj o veľkú výhru v kartách.
Keď jej o rok neskôr manžel navrhuje zoznámenie sa s istým pozoruhodným mladým mužom, kňažná odmieta so slovami, že s citovým svetom mladých mužov, ich snami a myšlienkami už nikdy nechce mať nič spoločné a jedinú pánsku spoločnosť, ktorú vie tolerovať vo svojej blízkosti, sú mladí muži bez akýchkoľvek možných citových nárokov.

Posledná samovražda (Последнее самоубийство): Mladík zanechajúci vo svojej pozostalosti tieto fragmenty, pomaly stráca vieru vo všetko, dokonca aj v existenciu vedy a možné zdokonalenie ľudstva. Práve tu možno badať začínajúci sa rozklad jeho duševných síl. V trpkom výtvore, slúžiacom ako príklad – kam až môžu viesť povrchné, na pokusoch založné poznatky, ak ich neprežiari viera v Prozreteľnosť a nádej v zdokonalenie človeka, ukazuje aká neúčinná je číra láska k ľudstvu, keď nevyviera z čistého horkokrvného prameňa.
Ľudský rod sa premnožil a ľudstvo zomiera z nedostatku potravín. Ako k tomu prišlo? Polia sa zmenili na osady, osady na mestá a mestá sa neobmedzene rozrástli. Ćas plynul a svet živočíchov vytlačil svet rastlín, hranice miest sa stratili a zem sa od pólu k pólu premenila na jedno obrovské, husto zaľudnené mesto, kde sa sústredila nielen všetka nádhera a elegancia, ale i všetky choroby a špina. Ľudia však naďalej stavali krásne domy, terasy, príbytky na úkor zmenšujúcej sa úrodnej zeme a hoci oznamovacie prostriedky šírili do všetkých kútov zeme poplašné správy o hlade a chorobách, ignorovali to. Život tak zabíjal sám seba. Na vrchole tohto nekontrolovateľného stavu sa pod vplyvom totálneho nedostatku jedla začalo meniť ľudské chápanie. Všetko, čo sa vystavalo, začali rúcať a podpaľovať a týmto popolom hnojili svoje polia. Zlikvidovali umelecké diela, výtvory civilizácie, rozsiahle archívy i knižnice, nemocnice – všetko, čo zaberalo nejaký priestor, až sa zem zmenila na jedno obrovské úrodné pole.
Ľudia sa však nekontrolovane množili, a tým, že zničili všetko, čo prinášalo poznanie predchádzajúcich vekov, dávno zabudli na zväzky spájajúce ľudí citmi. Na piedestáli zostalo iba jedlo, a tak brat brata vzájomne nenávidel, otec nešťastne nariekal pri narodení syna, dcéra tancovala od šťastia na matkinom hrobe. Nebolo žiadnych Niob, práve naopak – matky samy zabíjali svoje novonarodené deti . Mnohodetné matky boli pokladané za najväčšie nemravnice, lebo svojimi deťmi oberali o jedlo ostatných a samovrahovia sa stávali hrdinami tých čias.
Krátko nato sa zjavili v dave ľudia, ktorí akoby sa oddávna zaoberali sledovaním ľudského utrpenia. Pomýlenou vierou nenávidiac život hlásali o kráľovstve pokoja, až konečne prišiel vytúžený Mesiáš zúfalstva. Slovami proroka, že existuje iba jedna cesta – posledná samovražda celého ľudstva, rozhodli sa spoločne zomrieť v jeden okamih v ohni, ktorý zničil celú planétu.

Cecília (Цецилия): Fragment napísal mladík tesne pred smrťou, utiekajúc sa k svätej Cecílii, patrónke harmónie, pod vplyvom silného náboženského citu. Zobrazuje duševnú trýzeň človeka, ktorý neutekal pred ľuďmi, ale pred šťastím, nevyhýbal sa útrapám, ale životu, nedesil ho život, ale duša plná otázok.
,, Naozaj je náš život taký smutný, nádej na uzdravenie taká mizerná a hroby také nemé? Rodíme sa naozaj iba náhodou, odžijeme si život a nakoniec po nás nič nezostane? Kto utíši moje stony? Kto mi rozumom osvieti srdce? Kto vyriekne slovo, po ktorom prahne moja duša?…“

Piata noc (Ночь пятая): Faust číta priateľom cestovné zápisky z Ameriky od iných svojich priateľov, s názvom Mesto bez názvu (Город без имени). Cestovatelia na takmer neprístupnom skalnom útese zbadá podivného človeka v čiernom dlhom plášti, ktorý im rozpráva príbeh o pokuse vybudovať novú spoločnosť na základe myšlienok britského filozofa Jeremyho Benthama, zástancu asociačnej teórie myslenia, liberalizmu a voľného obchodu. Vytvorili stáť Benthánia, v ktorom sa stal meradlom všetkých vecí výhradne OSOH. ,,Osoh je skutočným hýbateľom všetkých ľudských činov. Ćo neosoží je škodlivé, čo slúži na osoh je dovolené! To je jediný nemenný princíp spoločnosti.“
Pôvodní obyvatelia ovládajúci neprekonateľnú Bethamovu dialektiku celý svoj život a spoločnú prácu podriadili k všeobecnej spokojnosti a nič nenarúšalo ich harmóniu, do chvíle, kým sa v susedstve neobjavili noví kolonisti – roľníci, uznávajúci odlišný spôsob života. Pre OSOH Bethánčanov, ktorý bol ich modlou, začali si susedov sofistikovane kolonizovať. Najskôr obchodom, ale veľmi skoro už rôznymi úskokmi – zadržiavanými pre nich nevyhnutnými vecami, ktoré im potom predávali veľmi draho, až po všemožné zákonné formy spôsobujúce susedom úspešné bankroty. Taktiež sofistikovane rozhádali susedov s inými kolóniami, pričom im požičiavali peniaze akoby priatelia, ktoré však Bethánčania museli samozrejme mnohonásobne vracať späť. Šikovnými ťahmi pochlebovania, zákernosťami, peniazmi, hrozbami neustále rozširovali svoj monopol, čím bohatli a ich štát prekvital. Keď susedia vyšli úplne na mizinu, Bethánčania si zaumienili kvôli vlastnému OSOHU cudzie vlastníctvo – susednú zem – privlastniť právom silnejšieho. Pre OSOH bolo všetko dovolené – politické ľsti, podvody, podplácanie. Susedov najprv vnútorne medzi sebou rozhádali, aby ich oslabili, pričom podporovali slabých, aby sa postavili proti silným. A naopak – útočili na silných, aby sa postavili proti slabým. Bethánia mohutnela a prekvitala.
Pri svojej rozpínavosti však Bethánia časom narazila na odpor tých štátov, ktoré boli ďaleko od nej. Jej pohraničné mestá pre pokoj a mier chceli využívať dobré vzťahy so susedmi. Obe strany vraveli o spoločnom OSOHU, lenže slovo OSOH strácalo svoj pôvodný význam, a názory sa roztrieštili, čo sa značne odzrkadlilo na blahobyte ľudí. Spoločnosť zvyknutá na absolútny luxus začala medzi sebou súťažiť – vznikla nová priemyselná činnosť, nový spôsob na dosiahnutie niekdajšieho blahobytu, a naučení ťažiť z podvádzania susedov, začali podvádzať jeden druhého vo vnútri štátu – bankovými operáciami voľného trhu pod heslami posvätnej obchodnej slobody. A kým jedni bohatli a druhí končili na ulici, zem nemal kto obrábať, stagnovalo vzdelanie a medzi ľudí usadla záhaľka. Všetky myšlienky, city, či ľudské pohnútky boli ohraničené danou chvíľou. Len jedno zostalo dôležité – pravdou či nepravdou dosiahnuť pre seba nejaký hmotný zisk. Vládnuť začali obchodníci a z vlády sa stala akciová spoločnosť, bankový feudalizmus triumfoval.
Ćlovek strácal posledné zvyšky síl. Podvody, sprenevera, zámerný bankrot, úplné pohŕdanie ľudskou dôstojnosťou, prepiata láska k zlatu a ukojenie tých najzvrhlejších telesných chúťok boli netajené, dovolené a neodmysliteľné. Ľudí napokon postihla očistná prírodná katastrofa a oni rokmi prinútení hľadať si obživu, hnaní z kraja do kraja vytvárali tlupy a so zbraňou v ruke si zaobstarávali poživeň, až dokiaľ úplne nezdiveli a ich domov zľahol v ruinách zabudnutia.
Nasledujúce rozprava sa na margo bankárskeho feudalizmu Západu kriticky zaoberá najmä myšlienkami ekonómov a filozofov Thomasa Malthusa a škótskeho ekonóma Adama Smitha, presadzujúceho teóriu neviditeľnej ruky trhu, ktorá dáva odpoveď na základné otázky ekonómie. Smith dokázal, že nikto nie je oprávnený miešať sa do obchodných záležitostí, čo v preklade znamená odobrenie priekupníctva, kupčenia s čímkoľvek, ľubovolné zvyšovanie a znižovanie cien a šikovnými trikmi vedieť zhrabať stopercentné zisky …

Šiesta noc (Ночь шестая): Faust predčíta priateľom novelu Beethovenov posledný kvartet (Последний квартет Бетховена). V príbehu je zachytený Ludwig van Beethoven v starobe, kedy už prišiel o sluch. Žije na okraji spoločnosti a na vlastné náklady sa o neho stará jeho žiačka Lujza. Zo spoločnosti sa však vydeľuje sám, pretože ju odsudzuje za to, že ho nechápe a že sa ho opovažuje dokonca kritizovať. Má neustále geniálne nápady a počuje hudbu, aj keď nehrá. Nejedná sa o pomäteného starca, ale o šialeného génia. Faust je Beethovenom nadšený: ,,.. jeho hudba akoby prenikala do všetkých záhybov mojej duše, prebúdzala všetky zabudnuté smútky a dovoľovala im v plnej sile ožiť. Veselé tóny sú ešte desivejšie, lebo v nich akoby sa niekto neprestajne smial – zo zúfalstva.“ Ide po Piranesim o ďalší konflikt umelca so spoločnosťou.

Siedma noc (Ночь седьмая): Faust číta priateľom ďalší príbeh o geniálnym šialencovi, tentoraz novelu Improvizátor( Импровизатор), Jej hlavným hrdinom je básnik Cyprián, ktorý sa úspešne živí tým, že skladá obecenstvu bez akéhokoľvek rozmýšľania básne na zadanú tému. Predtým prežíval duševné muky nad tým, že nedokázal dostatočne vyjadriť svoje básnické obrazy. Obrátil sa preto na neslávne známeho a nestarnúceho lekára Segeliela, o ktorom sa hovorilo, že všetci jeho nepriatelia zomreli na záhadné choroby. Segeliel mu pomocou čiernej mágie pričaroval schopnosť všetko vidieť, všetko poznať, všetko chápať a tvoriť bez práce. Tento dar sa stal Cypriánovým prekliatím, pretože stratil schopnosť vnímať krásu. Miesto krásne ženy videl chodiace ľudský mechanizmus s orgánmi, namiesto nádherného obrazu len chemickú zmes farieb, hudba sa pre neho stala púhymi akustickými zvuky, vo filozofických knihách videl len snahu autorov povedať niečo nové. Cyprián z nadobudnutej mikroskopickej schopnosti nakoniec zošalie.
Nasleduje niekoľko rozpráv, ktoré končia v otázke dobra a zla. V človeku nejestvuje len svetlá, ale aj temná sféra. V tej temnej sa rodia sklony, ktoré sú živnou pôdou zlých vlastností a zločinov. Tieto temné vášne človeka ovládnu, keď podľahne hlavne ničnerobeniu a pýche. Príroda však zlo nepozná – rastlina, ani živočích nie je nútený udržiavať sa nažive tým, že ničí alebo spôsobuje utrpenie inej rastline alebo živočíchovi.
Aký vplyv má však na ľudskú dušu jednostranná orientácia na materiálnu prírodu a aké platné sú analógie medzi ňou a človekom? Príklad vidno v zasiatí semena : vytvoríš podmienky na rast – vyrastie, porušíš jednu z podmienok rastu – zahynie. Tak to bolo, je a bude. Príroda sa nedá uprosiť, nepohne ňou ľudská ľútosť, neodpúšťa. Urobíš chybu a musíš za ňu pykať, nepomôže nič. Je však správne aplikovať zákon rastu na človeka? Nezvráti sa v nezmyselnú pedantnosť a nevysuší srdce? Ako zrkadlo slúži nadstavený typ ľubomilného vlastníka manufaktúry. Táto maska je pre neho ťaživá a zle sa mu cez ňu dýcha, ale pre ZISK, musí vystupovať v roli filantropa. Avšak podnikne v tejto úlohe len toľko, koľko musí, koľko je nevyhnutné, ani o krok viac. Nezaujíma ho pravá príčina biedy, ale snaží sa ju len nejako zastrieť, aby tak neudierala do očí. Len pre plynulý chod továrne dbá o spokojnosť a mravnosť svojich robotníkov, výsmech kresťanskej lásky však demonštruje ťažká detská práca v továrni.

Ôsma noc (Ночь восьмая): Faust pokračuje v čítaní príbehov geniálnych umelcov. Tentokrát ide o poviedku Sebastian Bach (Себастиян Бах). Jedná sa o najdlhší poviedku v knihe, v ktorej autor sleduje vývoj Johanna Sebastiana Bacha od jeho detstva. Vyniká detailami z citového života skladateľa, napríklad tajným prepisom nôt po nociach zo zakázanej knihy, jeho prvým stretnutím sa s organom v deň svojej konfirmácie a strávená noc mimo domov v útrobách organu, ktorý mu učaroval, učňovské remeslo u majstra vyrábajúceho organy, otcovský prístup Johanna Albrechta, ktorý v ňom ako prvý objavil genialitu až po jeho život a manželstvo s dcérou Albrechra Magdalénou. Objavuje sa tu motív lásky, ktorú umelec potrebuje k svojej tvorbe. Vďaka svojej žene Magdaléne pociťuje Bach harmóniu, ktorá mu umožňuje skladať geniálnu hudbu, manželka je preňho najvernejším priateľom a sprievodcom na púti života. Vo svojej čistej duši a láske k hudbe myslí však viac sám na seba a na svoje umenie a nevšíma si manželkinho trápenie z neočakávanej lásky k samoľúbemu talianskemu hudobníkovi Franceskovi, ktorému to pripadá iba zábavné. Magdaléna nakoniec umiera a Bach postupne zistí, že nie je schopný bez nej tvoriť.

Deviata noc (Ночь девятая): Posledná noc knihy obsahuje zakončenie Faustovho rozprávania. Podľa princípov Condillaca (Etienne Bonnot de Condillac, Francúzsko, 18. stor): ,,Filozofia spočíva v umení vytvoriť si úsudok.“ Schellingovho idealistického nazretia do duše (Friedrich Wilhelm Joseph von Schelling, Nemecko, 18. stor) a dialektiky Heglovho učenia (Georg Wilhelm Friedrich Hegel, Nemecko, 18/19. stor) sú hrdinovia z predchádzajúcich poviedok a noviel postavení pred svetový súd. Otázka znie: ,,Obžalovaný! Pochopil si sám seba? Našiel si sám seba? Čo si spravil so svojim životom?
Na margo súdu sa protestne ozve Segeliel, lekár, ktorý svoj talent získal z temných síl podsvetia a kruto sa zahrával s ľudským nešťastím : ,,Neverte páni tomuto súdnemu dvoru, sám nevie čo chce!“ Súdny dvor: ,, Obžalovaný! Ty sa predo mnou skrývaš. Vidím tvoje symboly – ale teba nevidím. Kde si? Kto si? Odpovedz!“ Lekár odpovedá: ,, Hlas z nesmiernej hĺbky. Som ten, koho slovami nemožno označiť!“

Epilóg (Эпилог): Dialóg priateľov v epilógu prechádza miestami do vášnivej diskusie, ktorá reprezentuje a konfrontuje rôzne pohľady na svet a spoločnosť a porovnáva Európu a Rusko aj z hľadiska slavianofilstva .

Sme schopní vyjadriť svoje myšlienky a rozumieme si navzájom? Znamenali slová v minulosti to isté, čo dnes? To, čo bola pre pohana česť, dnes by bol zločin. Ako sa zneužívajú slová – rovnosť, sloboda, mravnosť?


Pozrúc sa na históriu, na toto pohrebisko faktov, vidíme, čo znamenajú obyčajné slová, ak sa ich zmysel nemôže opierať o vnútornú dôstojnosť človeka. Stačí spomenúť francúzsku revolúciu, kde sa ľudia postavili proti despotizmu, útlaku za cenu potokov krvi, len aby dosadili novú formu vládnutia despotizmu a teroru, ešte horšieho ako bol predchádzajúci. To sú tie kruté žarty, ktoré sa vďaka slovám na svete stávajú. Na nich stojí kráľovstvo klamstva! Nech priateľ ľudstva pozrie kamkoľvek – všade iba skaza, všetko pohanené, zneuctené.

Dôvodom je synkretizmus – zmes tých najprotichodnejších názorov navzdory rozumu spojené do jedného beztvarého a všetko pripúšťajúceho systému. Z vedy sa stalo remeslo a tak veda umiera. Básnik prišiel o svoju moc, neverí sám sebe a tak umenie umiera. Náboženský cit na Západe? Tam nahradila chrám politická aréna a náboženské cítenie umiera. Odumierajú tri hlavné piliere verejného života a schátraná Európa ľahína pod popol.


No Prozreteľnosť vo vzácnych chvíľach šťastia prebúdza v človeku dávno zabudnutý cit viery a lásky k vede a umeniu. ´Daleko od svetových búrok udržiava národ, ktorého úlohou bude opäť ukázať cestu, z ktorej ľudstvo zišlo a zaujať popredné miesto medzi ostatnými národmi. Veľa kráľovstiev spočinulo na mohutnej hrudi ruského orla. Len ruský meč preťal v osudovej chvíľu putá, v ktorých uviazla Európa. V slovách Viktora je ukryté proroctvo : ,,Počkám si na aerostat poháňaný parou. Potom sa ukáže, čo to urobí so Západom.“

Vladimir Fiodorovič Odojevskij – Ruské noci
Žáner : romantický filozofický román s vloženými novelami a poviedkami
Dátum vydania : 1844
Originál: Русские ночи. Vydavateľstvo : Spolok slovenských spisovateľov

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Vážení priaznivci DAVuDVA , od 1 decembra Vám prinášame aktuálne spravodajstvo, komentáre, analýzy, eseje a rozhovory. Mame množstvo plánov, ako sa naďalej zlepšovať a ponúkať Vám čo najkvalitnejší žurnalistický obsah.

Bez Vašej pomoci sa však ďalej nepohneme.


Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *