Nakoľko doc. Eduard Chmelár udelil súhlas na preberanie jeho statusov, uvádzame najnovšie z nich. Aj vzhľadom na to, že sociálne siete sú dnes neisté. Mažú príspevky aj celé profily, DAV DVA bude slúžiť aj pre archiváciu statusov, ktoré môžu byť v budúcnosti zmazané z cenzorských pohnútok.
NÁVRAT EXTRÉMNYCH CENTRISTOV K MOCI BY BOL OHROZENÍM PRÁVNEHO ŠTÁTU
Dvorný cenzor predchádzajúcej vlády, „Andrej Ždanov“ matovičovskej éry David Púchovský (Hoaxy a propaganda) sa načisto opustil, vygrcal sa na mňa a iba dokázal to, čo som o ňom napísal: že je to fanatický hulvát, ktorý si paranoidne domýšľa na ľudí veci, ktoré sa nikdy nestali, pričom je príliš nevzdelaný a nemorálny na to, aby si uvedomil, že to, čo robí, je ďaleko cez čiaru. Nezaoberal by som sa útokmi takýchto úbožiakov, ktorých výpady nemajú hlavu, iba pätu, keby správanie šialencov podobného typu nebolo také nebezpečné. Pretože všetky tieto metódy sa vrátia, ak umožníme návrat k moci takým darebákom ako je Naď alebo Matovič, ktorí sa už teraz otvorene vyhrážajú ľuďom prenasledovaním a zatváraním. Zvlášť treba poukázať na to, že Progresívne Slovensko sa síce navonok dištancuje od Matoviča, ale uvažuje nad tým, že vytvorí predvolebnú koalíciu s Naďom, aby mu neprepadli hlasy. Akoby bola niekdajšia dvojka na kandidátke Matovičovej Lode bláznov lepšia ako jej líder! Varujem pred takýmto uvažovaním. Matovič a Naď sú síce v agresivite rovnakí, Naď je však nebezpečnejší, lebo je schopný takpovediac tasiť zbraň. Panáčikovia ako Púchovský sú síce nuly, pešiaci propagandistickej vojny, ale dokonale reprezentujú, ako títo šialenci uvažujú o ľuďoch a o svete, čo plánujú, aký dehumanizačný slovník používajú a ako ohrozujú posledné zvyšky spoločenského zmieru v tejto krajine. Každý, kto má zdravý rozum, by nemal dopustiť ich návrat k moci a obnovu bezprávia v tomto štáte. A na záver, je úplne zábavné, ako táto rozbesnená čivava vyzýva svojich priaznivcov, aby vraj nemali predo mnou „obavy“ (?) a aby sa so mnou vysporiadali „jasne, rázne a stručne“. Presne toto je štýl tejto nekultúrnej svoloče. Hecovať vášne, špiniť a vyhrážať sa. Naozaj netuším, z akého dôvodu sa považujú za slušnejšiu alebo dokonca vzdelanejšiu časť národa. Len mi nejde do hlavy, prečo ich vyzýva, aby sa neznížili na moju úroveň, keď by najprv musel nejakú mať a k tej mojej sa nepriblíži, aj keby na ňu šplhal ako na Everest. Spisovateľka Gabriela Rothmayerová raz na adresu týchto rozzúrených hlupákov, ktorých vie rozdráždiť do nepríčetna každý môj vyargumentovaný názor, poznamenala: „Triafaš presne. A to zabolí.“ Nuž, s človekom, ktorý ovláda aspoň základy výrokovej logiky a racionálnej argumentácie, si vymením názory rád, ale naozaj nemienim strácať čas tým, že budem každému hulvátovi fúkať bibinko.
FAŠIZMUS NA UKRAJINE NIE JE OKRAJOVÝ JAV A ZELENSKYJ SA SPRÁVA AKO DIKTÁTOR
Len pred dvoma mesiacmi Európsky súd pre ľudské práva jednomyseľne rozhodol, že Ukrajina je vinná z toho, že pred 11 rokmi, 2. mája 2014, nezabránila násiliu, ktoré vyvrcholilo podpálením Domu odborov v Odese. Pozostalí po obetiach to považujú za výsmech. Plamene usmrtili 48 ľudí z radov proruských demonštrantov, ktorí tu hľadali úkryt pred útočiacim davom a stovky zranených na strane etnických Rusov. Nič sa nevyšetrilo a nikto nebol odsúdený. Naše skorumpované médiá a progresívni politici to dovtedy označovali za ruskú propagandu.Tento incident je kľúčový v celom konflikte. Stal sa motorom etnickej nenávisti, ktorá zničila život niekoľkých generácií. Ak bol duch Ukrajiny zabitý na Majdane, potom boli jej zvyšky spálené v Odese. Je zvrátené, že časť Ukrajincov dnešné výročie tragédie oslavuje. Jeden z najpopulárnejších projektov monitorujúcich rusko-ukrajinskú vojnu DeepState (ktorý sa teší štátnej ochrane a na Telegrame ho sleduje vyše 787 tisíc ľudí) sa obetiam tragédie z 2. mája 2014 otvorene vysmieva a dnešné výročie nazýva „Dňom vyprážaných kohútov na odeský spôsob“. Ideológ pluku Azov a bojovník 3. útočnej brigády Oleksij Reins Konsul zasa oslavuje 2. máj ako „Deň očisty a rozhodnosti“. Ľutuje len to, že niečo podobné nestihli urobiť v Donecku a Luhansku. Profesorka Havryško mapujúca prejavy neonacizmu na Ukrajine upozorňuje, že napriek schvaľovaniu týchto zverstiev pravicový extrémista Konsul zastupuje ukrajinskú vojenskú elitu a je prijímaný s poctami v parlamentoch a na univerzitách západných demokratických štátov. A napriek tomu podpredseda Slovenského protifašistického hnutia Boris Zala v rozpore so skutočnosťou tvrdí, že fašizmus na Ukrajine je len okrajovou záležitosťou… Kto ak nie antifašistická organizácia má byť citlivý na takéto rastúce prejavy neonacizmu, ktoré navyše v prípade pestovania banderovského kultu podporujú najvyššie politické kruhy?Šovinizmus voči Rusku zaslepuje úsudok progresívnych elít a škaredo na to doplatíme, ak poctivo nepreskúmame tento jav. Je viac než isté, že bezprecedentné útoky voči najlepšej sopranistke všetkých čias (ktorá už dávno zatienila Mariu Callasovú nielen spevom, ale aj stvárnením a podaním postavy) Anne Netrebko sú vedené tým najodpornejším šovinizmom, aký z moderných dejín poznáme. Sú živené ľuďmi, ktorí nikdy neprotestovali proti návšteve izraelských umelcov, lebo ich vláda vedie genocídu proti palestínskemu ľudu, nikdy nevyčítali Clintovi Eastwoodovi, že podporoval Georga Busha pri jeho krvavom a nezákonnom ťažení proti Iraku. Prirodzene, bolo by to hlúpe a rovnako nekultúrne, ako keď títo primitívi vykrikujú proti absolútnej svetovej opernej jednotke, ktorá poctila svojou návštevou Bratislavu, že ju tu nechceme. A čo mňa osobitne pohoršuje, že napriek všetkým zverejneným faktom opakujú klamstvá, že Netrebko neodsúdila vojnu a že je nástrojom Putinovej propagandy. Náročky nespomenú, že Netrebko vojnu nielen takmer okamžite odmietla, ale odvtedy sa už verejne ani neangažuje, za čo ju Komsomoľská pravda nazvala „zradkyňou“. A podobne ako títo antiruskí šovinisti lživo tvrdila, že s opernou divou už nikto nebude chcieť spolupracovať, keďže prvá ruská scéna, Novosibirské divadlo opery a baletu, s ňou po tomto vyhlásení rozviazalo spoluprácu. Lenže Anna Netrebko má napriek vyhláseniam Hvoreckého, Stankeho a Fialovej kontraktov viac než dosť. Stačí si pozrieť jej kalendár na najbližšie mesiace: vystúpenia na najprestížnejších operných scénach v Paríži, Londýne, Berlíne, v Madride, vo Viedni, v Zürichu, Verone atď. svedčia o všetkom možnom, len nie o tom, že je to neželaná alebo izolovaná umelkyňa. Ak teda bývalý generálny riaditeľ SND Matej Drlička moralizuje, že je cynické pozvať na našu prvú opernú scénu svetovú sopránovú jednotku, lebo je Ruska, potom by muselo byť od nich rovnako cynické, že mlčali, neodsudzovali či dokonca schvaľovali všetky ostatné nezákonné vojny v Juhoslávii, Iraku, Gaze či Jemene a nikdy nemali problém pozývať sem amerických, britských alebo izraelských umelcov. Smiešne v tejto súvislosti bolo ďalšie z jednostranných politických vyhlásení Vysokej školy výtvarných umení, ktoré dalo do kontrastu Annu Netrebko s Dominikom Tatarkom, ktorý vraj „celý život zasvätil boju proti totalitám“… Svatá prostoto! Máte na mysli toho Dominika Tatarku, ktorý v čase najväčšieho komunistického teroru, keď jeho kamaráti hnili v base alebo končili na šibeniciach, udával a bol jedným z naodpornejších stalinistických autorov? Kam speje naše školstvo, keď z neho vychádzajú takéto sprostosti a lži? A napokon, ak protestujúci vykrikovali na divákov, že sú to „ruskí kolaboranti“ a v hľadisku sedel okrem iných významných umelcov aj majster Peter Dvorský, znamená to, že títo neboráci považujú za kolaboranta aj jeho? Ach, časy, ach, mravy…Už som povedal, že ľudia, ktorí vystupujú proti prítomnosti všetkého ruského, sú obyčajní šovinisti, nech už si svoju nenávisť zdôvodňujú akokoľvek. Ale je pritom dobré pozrieť sa aj na to, koho bránia. Uvalenie sankcií na najväčších politických rivalov Volodymyra Zelenského Atestovyča, Bondarenka a Oleška (ktoré zahŕňa aj zhabanie majetku a zákaz vstupu do krajiny) je ďalším dôkazom, že na Ukrajine vládne režim, ktorý smeruje k autokracii. Na protest proti tomuto kroku sa podplukovník Roman Kovaľov vzdal štátneho vyznamenania, ktoré mu udelil prezident minulý rok za hrdinstvo pri obrane vlasti. Kovaľov poukázal na to, že Zelenského rozhodnutie je v rozpore s článkami 6 a 19 Ústavy Ukrajiny a taktiež v rozpore so zákonom o sankciách, ktorý umožňuje uplatniť sankčný režim na ukrajinských občanov len v prípade, ak sa dopustili teroristických aktivít. Svojvoľné rozhodnutie Volodymyra Zelenského podkopáva základy právneho štátu a sleduje jediný cieľ: nezákonné odstránenie politických konkurentov. Ako to, že teraz Európska únia, naša opozícia a hyperkritické médiá mlčia a chránia nelegitímneho uzurpátora moci?Zelenského bývalý poradca Olexij Arestovyč, ktorý žije v exile v USA, nielenže kritizoval Zelenského politiku zákazu rokovania s Ruskom ako devastačnú a poukazuje aj na porušovanie ľudských práv na Ukrajine, ale plánoval tiež kandidovať na post ukrajinského prezidenta. Tým sa stal pre Zelenského nebezpečný. Ale keď sa vodca obáva kritiky a panikári zo straty moci, stáva sa z neho diktátor. A dnes to už treba povedať nahlas: kto podporuje Zelenského, podporuje autokrata, ktorý pre udržanie vlastnej mocenskej pozície odovzdal Ukrajinu do rúk Spojených štátov ako kolóniu. Nechcel by som si zobrať na svedomie takúto morálnu záťaž.
ZUZANA ČAPUTOVÁ SA STRETLA POČAS VRAŽDENIA NA UKRAJINE S ANNOU NETREBKO – BUDÚ PROTESTY?
Keď hŕstka primitívov vrieskala pod oknami šatne svetovej sopránovej jednotky Anny Netrebko, že ju tu nechceme a popredných umelcov v sále opery vykričali ako „ruských kolaborantov“, v tej chvíli sa miera pokrytectva našej progresívnej stoky vyliala z brehov a zaplavila námestie pred budovou SND. Vo svojej zle skrývanej nenávisti voči všetkému ruskému a trápnom moralizovaní, aké je to vraj necitlivé pozvať sem v čase vojny ruskú speváčku, vám totiž zabudli povedať niekoľko podstatných detailov. V septembri 2019, keď už bol Krym anektovaný a niekoľko rokov sa bojovalo na Donbase, navštívila prezidentka Zuzana Čaputová Metropolitnú operu v New Yorku a na pozvanie Anny Netrebko si pozrela premiéru Verdiho opery Macbeth s ruskou opernou divou v hlavnej úlohe (fotografia je z tohto podujatia). Denník N s nadšením písal, že Anna Netrebko zagratulovala prezidentke Čaputovej k zvoleniu do funkcie a povedala, že nabudúce sa už uvidia v Bratislave (sic!). Autor nesmierne servilného článočku sa rozplýval nad každým detailom a okrem iného napísal: „Netrebko je diva, ktorá je na pódiu obdivovaná a obletovaná priaznivcami z celého sveta, ale keď príde potom domov, je podľa jej vlastných slov obyčajnou ženou, ktorá má rodinu a dieťa, nakupuje, žehlí a varí (povestný je jej vynikajúci boršč a pilaf). Jednoducho žiadne hviezdne maniere u nej v domácnosti nevládnu. Prezidentka Čaputová sa tiež snaží byť v čase, keď nie je práve v úrade, úplne obyčajnou ženou bez privilégií hlavy štátu. V takomto prístupe speváčka pravdepodobne mohla uvidieť istý spoločný prvok (odhliadnuc od toho, že majú ešte spoločného módneho návrhára – Borisa Hanečku, ktorý oblieka obe dámy).“ https://dennikn.sk/…/prezidentka-zuzana-caputova-sa-v…/ Všimnite si ten kontrast. Zdôrazňujem, že protestujúci z iniciatívy „Netreba nám Netrebko“ vyčítali ruskej speváčke, že „podporovala Putina“, ktorý jej udelil titul národná umelkyňa a že podporovala „proruský separatizmus“, keďže už v roku 2014 venovala vzbúreným regiónom značný obnos peňazí. Tretí dôvod protestu – že sa vraj nevymedzila proti invázii na Ukrajinu – bol vyslovene lživý, ako sme to dokázali už v predchádzajúcich príspevkoch. Chýba k tomu už len paranoidný rozhovor s Michalom Hvoreckým v konšpiračnom Denníku N, ktorý sprisahanecky tvrdil, že to nie je náhoda, že sa tu objavila Netrebko, že ju sem vlastne poslal Putin, a to napriek tomu, že v Rusku ju vyhlásili za zradkyňu… Neskutočná psychiatria, táto progresívna scéna.Podčiarknuté sčítané, progresívcom nevadilo, keď sa Zuzana Čaputová stretla s Annou Netrebko v čase, keď podporovala Putina, jeho anexiu Krymu a vzbúrené regióny na východe Ukrajiny. Ale usporiadali proti nej demonštráciu v čase, keď už s Kremľom neudržiava kontakty, vojnu odsudzuje, verejne sa neangažuje a v Rusku ju považujú za zradkyňu. Napriek týmto skutočnostiam dnes o nej protestujúci vyfabulovali lživý obraz osoby, ktorá podporuje Putinovu vojnu. Takú konšpiráciu nevymyslíš. Čaputová však nie je jediná, ktorá opernú divu podporila v čase, keď obdivovala Putinovu politiku. Herečka Emília Vášáryová i bývalá progresívna ministerka kultúry Silvia Hroncová síce tiež podpísali protest proti návšteve Anny Netrebko, no pred desiatimi rokmi, teda (opäť pripomínam) v čase, keď už bol na Donbase konflikt, sa s ňou odfotili na festivale v St. Margarethen. https://operaslovakia.sk/…/g-puccini-tosca-open-air…/ Miera antiruského šovinizmu v tejto krajine je naozaj odporná a ja by som chcel iba podotknúť, že na hanobenie národa máme v tejto republike ešte stále paragraf. Ale oveľa podstatnejšie je uvedomiť si, kto proti vám stojí: že to nie je žiadna elita, žiadna slušnejšia časť národa, ale banda pokrytcov a klamárov, ktorá je plná nenávisti a žlče rovnako ako akýkoľvek pravicový či ľavicový extrémista. Bez hanby a často aj bez akýchkoľvek argumentov osočujú, očierňujú a diskreditujú každého, kto nezapadá do ich zvrátenej predstavy o svete. Napríklad niekdajší fanatický cenzor Matovičovej a Hegerovej vlády Dávid Púchovský zo stránky Hoaxy a podvody si vymyslel absolútnu sprostosť o premiérovi Ficovi a svoju vyfabrikovanú lož sa pokúsil zakryť novým pojmom: vraj on iba „proaktívne informuje“ o možných konšpiračných teóriách, s ktorými síce ešte nikto neprišiel, ale môže prísť… Takže radšej ich predbehol a šíri konšpiráciu vlastnú?? Neuveriteľné. No ešte neuveriteľnejšie je, že tento cynický bezškrupulózny cenzor sa pred mesiacom takto rozfňukal: „Nemôžeme sa vzdávať, aj keď sme zúfalí. Musíme ich nahlasovať, lebo ich cieľ je, aby sme boli umlčaní, ich cieľom je cenzúra!!“ Niečo podobné o tom, že mu berú slobodu slova, hystericky jačal aj Jaro Naď – ten, ktorý podporoval nezákonné zatváranie kritických webov a vyhráža sa, že keď sa dostane k moci, opäť ich všetky zakáže. Týmto šialencom konkuruje len ráčkujúci agent Šnídl z Denníka N, ktorý je mnou úplne posadnutý a podľa mňa mu až šklbe viečkom, keď musí zakaždým vysloviť moje meno, v ktorom je až dvakrát r. Šnídl ako všetci agenti v zahraničných službách nedisponuje žiadnymi racionálnymi argumentmi (mentálne na ne ani nestačí), iba bezduchými obvineniami, že slúžim zlu, Putinovej diktatúre a zrejme aj samotnému Luciferovi. To je argumentácia na úrovni, že Šnídl slúži globálnej mafii, americkému imperializmu a izraelskému apartheidu (a bolo by to bližšie pravde). A keďže nie je schopný ani raz odsúdiť americké vojnové zločiny či izraelskú genocídu (nemôže, za to mu neplatia), do zbláznenia vyťahuje tie isté nudné propagandistické táraniny o „whataboutizme“ – ako každý, kto je zbabelý hovoriť pravdu. Lebo nie, nemôžete nazývať Rusko „fašistickým štátom“, ktorý vedie „teroristickú vojnu“, keď nie ste schopný ani slovom odsúdiť neporovnateľne obludnejší konflikt, genocídu v Gaze. To podľa akýchkoľvek elementárnych kritérií ľudskosti nejde. Šnídlovi a Púchovskému raz z ich fanatickej upätosti preskočí. Títo neboráci sa nevedia správať normálne, sú ustavične konfrontační, lebo sú najatými žoldniermi informačnej vojny a za zmierlivý tón by ich chlebodarcovia pokarhali ako za slabosť. Ale tých, ktorým ešte ostali zvyšky zdravého rozumu, chcem povzbudiť: táto šialená doba sa raz pominie. A títo zbabelí darebáci sa za tie šialenstvá budú buď strašne hanbiť alebo sa vyhovárať, že oni to tak nemysleli. Ale mysleli. Dejiny sú plné takýchto lotrov a pokrytcov, ale pravda si počká aj na nich.
SLOVENSKO ZOŠALELO
Fascinuje ma, ako táto do extrémov vybičovaná studená občianska vojna propagandisticky mení význam slov. „Otvorená kultúra“ v skutočnosti vyzýva na jej uzavretie pred vonkajším svetom. „Mier Ukrajine“ v skutočnosti protestuje proti mierovým rokovaniam a hecuje do vojny. Tí, ktorí vyzývajú na „ochranu demokracie“ a jej „reguláciu“, v skutočnosti volajú po cenzúre, zákaze kritických médií a umlčaní nepohodlných osôb.Dalo by sa na tom zasmiať, veď pokusy o tvorivé uplatnenie nového propagandistického newspeaku tu boli vždy. Ale táto vysoko subštandardná atmosféra je už dávno nebezpečná a ohrozuje samotné základy spoločnosti. V prvom rade som rád, že sa včera nikomu nič nestalo a až na zopár vandalských výtržností (vyliatie červenej farby pred SND) sa protesty obišli bez násilia, lebo výzvy niektorých protagonistov boli všelijaké. Ale toto rozhodne nebola normálna demonštrácia a kultúrna spoločnosť by si na to nemala zvykať. Ja si vlastne ako historik pamätám na jedinú situáciu, ktorá by sa dala s touto porovnať: na výtržnosti ľudákov v bratislavských uliciach v tridsiatych rokoch minulého storočia protestujúcich proti vysielaniu „židovského“ filmu Golem v kinách. Médiá hlásali, že včera vraj protestovala „kultúrna verejnosť“. Tá hŕstka radikálov ani vzdialene nepripomínala kultúrnu verejnosť, kultúrna verejnosť chodí na koncerty, na divadelné predstavenia alebo na večery poézie, ale rozhodne nehuláka pred Slovenským národným divadlom „hanba divákom“. Je vskutku bizarné, keď herci stoja vonku a hanbia sa za divákov, ktorí sedia vnútri. Kam sme sa to dostali? Čo bude nabudúce? Hanba voličom?Prejavy nespokojnosti a isté druhy rebelstva sú pre demokraciu osviežujúce, nie však v prípade, ak sa používa lož ako pracovná metóda. Už včera som dokázal, že tvrdenia, že svetová sopránová jednotka Anna Netrebko podporuje vojnu na Ukrajine, nie sú pravdivé, napriek tomu toto klamstvo šíril nielen ukrajinský veľvyslanec, ale aj rečníci na proteste a večer na TA3 bývalý generálny riaditeľ SND Matej Drlička. Bývalý poradca Jara Naďa a profesionálny propagandista Victor Breiner zasa prostredníctvom iniciatívy Mier Ukrajine šíril senzačnú konšpiráciu, že Erik Kaliňák neoficiálne navštívil ruskú ambasádu a potajomky sa z nej zakrádal zo služobného vchodu… Neskutočná kravina. Bol niekto z týchto konšpirátorov niekedy na konzulárnom oddelení Veľvyslanectva Ruskej federácie tak ako sa z neho „potajomky zakrádajú“ stovky ľudí, ktorí si tam vybavujú víza? Vedia, kade sa tam chodí? Čo myslíte? Cez plot alebo cez záhradu?Victora Breinera som zažil ako notorického klamára už na ministerstve obrany, keď som tam za združenie Zjednotení za mier rokoval o pripomienkach k vojenskej zmluve s USA. To ma neprekvapuje. Prekvapuje ma, ako na túto kačicu bez overenia skočili slovenské médiá. A ešte jedna vec. Buď Victor Breiner spolu s aktivistami iniciatívy Mier Ukrajine striehnu celé dni a noci pred ruskou ambasádou (čo je veľmi nepravdepodobné) alebo spolupracujú so zahraničnými rozviedkami (čo by ma vôbec neprekvapilo), ktoré im fotografiu mladého Kaliňáka podsunuli. Dezinformačné kampane a spravodajské hry totiž nie sú v dnešnej dobe ničím výnimočným. S Erikom Kaliňákom som sa nerozišiel v najlepšom, ale upodozrievať ho z nejakej spolupráce s ruskými tajnými službami preto, lebo si bol pred cestou do Moskvy s premiérom štandardne vybaviť víza, je viac ako absurdné. Je to choré. Rovnako ako Matovičova konšpirácia, že si tam bol pre výplatu. Ale možno, že tak súdia z vlastnej skúsenosti, keď oni navštevujú takýmto spôsobom západné ambasády. Žeby to fungovalo práve takto?Chorá je však táto doba a celá spoločnosť. Mnohí ľudia robia chybu, keď k niektorým opozičným politikom, novinárom a občianskym aktivistom pristupujú so serióznosťou, akoby to boli vážení akademici. Pritom sú to obyčajní nevzdelaní hlupáci a niekedy aj vzdelaní idioti, lebo tak ako s vekom často neprichádza múdrosť, ale len staroba, tak aj vzdelaný človek nemusí byť múdry. Je bohužiaľ svetovým trendom, že ľudstvu vo všeobecnosti klesá IQ. Zosnulý český psychiater Cyril Höschl sa preslávil okrem iného aj jedným konštatovaním: „Tretina obyvateľov tejto krajiny je slabá duchom. Každý siedmy občan je dementný alebo debilný alebo je alkoholik. Približne polovica obyvateľov tejto krajiny má podpriemerný intelekt. Týmto ľuďom, a je to polovica národa, uniká mnohotvárnosť a mnohoznačnosť sveta, a čo z tohto sveta v ich očiach zostáva, sa dá rozdeliť na celkom jednoduché, väčšinou protichodné elementy. Niekedy sa tomu hovorí čiernobiele myslenie.“ (Stavím sa, že ani tento výrok polovica ľudí nepochopila.)Na Slovensku to nie je inak. A ešte jeden dôležitý postreh psychiatra. Len tretina obyvateľov má rozvinuté kritické myslenie charakteristické uvažovaním v súvislostiach. Ďalšia tretina síce uvažuje racionálne, ale nerozumie kontextu. No a posledná tretina je vyslovene debilná, ktorú viete osloviť len prvou signálnou sústavou. A takto sú rozdelení aj voliči a podľa toho vyzerá politická komunikácia na Slovensku. Je najvyšší čas s týmto stavom niečo robiť. V opačnom prípade si pozrite aspoň úvod filmu Idiokracia. Nie ako béčkovú hollywoodsku komédiu, ale ako dokument o našej temnej budúcnosti. Lebo nás už môže naozaj zachrániť len vyššia kultúra. Kultúra, ktorá spája, a nie politika, ktorá rozdeľuje.
NA PRVÉHO MÁJA ŽIADAJTE SVOJE PRÁVA, NIE SELFÍČKA S POLITIKMI
Rád by som špeciálne verejnoprávnej televízii pripomenul, že dnešný štátny sviatok a pracovné voľno nemáme na to, aby sme stavali máje a vyznávali lásku svojim polovičkám, dokonca ani na to, aby sme si pripomenuli výročie vstupu Slovenska do EÚ, ale preto, aby sme oslavovali Sviatok práce. Lebo program Slovenskej televízie tomu nezodpovedal. Dokonca aj hlavná spravodajská relácia sa začala politickými zdravicami k 21. výročiu integrácie Slovenskej republiky do Európskej únie, v rámci ktorých zaznelo niekoľko neuveriteľných nezmyslov. Napríklad Ivan Korčok vyhlásil, že vstup do EÚ nám vraj priniesol slobodu. Nevšimli si v Progresívnom Slovensku, že slobodnou krajinou sme sa stali už pätnásť rokov predtým a že EÚ v tom nezohrala žiadnu úlohu? Podobne progresívna aktivistka Sandra Sviteková (voči ktorej demagogickému skresľovaniu dejín na youtube kanáli Dejepis inak musel protestovať aj Historický ústav SAV) vo videu, ktoré zaplatilo Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku, bez hanby tvrdí, že Bojnický zámok tu vlastne stojí vďaka Európskej únii… Ako to tí Pálffyovci, Thurzovci, Zápoľskovci, Korvínovci, Čákiovci a Poznanovci dokázali, že náš najkrajší zámok to bez Bruselu vydržal 800 rokov?? Vstup Slovenska do EÚ je iste významný medzník, ale propagovať ho takýmito tupinami uráža ľudskú inteligenciu a pripomína komunistickú propagandu.Ale späť k Prvému máju. Sviatok práce nie je nijaký komunistický prežitok. Vznikol v USA, je naším najstarším štátnym sviatkom oslavovaným už od roku 1919 a pripomínajú si ho vo viac ako sto krajinách sveta. Dodnes ho však nevieme zmysluplne oslavovať. Počas dvoch totalitárnych režimov bol zneužitý, potom si ho nejaký čas pripomínali recesisticky. Ale práva pracujúcich sú vážna vec. Pri bojoch za ich presadenie tiekla krv. A hoci som rád, že si Sviatok práce pripomínajú aspoň vládne strany Smer-SD a Hlas-SD, viac ako chvastanie sa tým, že máme nízku nezamestnanosť, by som očakával návrhy, ako zlepšiť jedny z najhorších pracovných podmienok v Európe, ktoré stále ešte máme. Alebo ako naďalej v podmienkach revolúcie nových technológií znižovať pracovný čas. Veď tým sa to všetko v roku 1886 v Chicagu a v roku 1918 v Liptovskom Mikuláši začalo (nielen požiadavkami na mier a sebaurčovacie právo, pán minister zahraničných vecí). Mali by sme byť hrdí na jeden z výdobytkov dubčekovskej Pražskej jari – päťdňový pracovný týždeň – a citliví na to, keď vidíme, že vývoj v niektorých krajinách sa obracia späť (napríklad v Grécku obnovili 6-dňový pracovný týždeň).Takže nie. Mať nízku nezamestnanosť nestačí. Jednak vďaka závratnému tempu zavádzania umelej inteligencie môžeme veľmi rýchlo prísť aj o túto komparatívnu výhodu a jednak zhoršujúce sa pracovné podmienky robia zo zamestnancov v tom lepšom prípade pracujúcu chudobu, v tom horšom novodobých otrokov. V tomto smere by som viac návrhov očakával od vládnych strán hlásiacich sa k sociálnej demokracii. Od opozičných strán neočakávam vôbec nič. Tam sa nedočkám ani len zlých návrhov, len eldoráda demagógie. Napríklad poslankyňa za SaS Vladimíra Marcinková vo svojom medzigeneračnom rasizme tak nenávidí premiéra Fica, že mu vyčíta aj to, že dáva viac dôchodcom a falošne sa tvári, že vďaka nemu sa musíme osamelým matkám zbierať na základné potraviny. Nuž, netvárte sa ako samaritánka, pani Marcinková. Konkrétne vaša pravicová strana sa určite oveľa viac zbiera na muníciu pre Ukrajinu ako na potraviny pre naše pracujúce mamičky. Úpadok autentickej ľavice okrem iného spôsobil, že obdivujeme silných vodcov, ktorí pod zámienkou znižovania zbytočnej byrokracie a verejných nákladov okrádajú bežných ľudí. Stačí si všimnúť, ako pravicoví autoritári typu Javier Milei z Argentíny alebo Donald Trump v USA ožobračujú najzraniteľnejšie vrstvy spoločnosti bez odporu verejnosti.Prvý máj by nemal byť socialistickým Valentínom a nemal by sa oslavovať majálesmi, ale tvrdo pripomínať mocným tohto sveta masovými demonštráciami potrebu väčších práv pre pracujúcich – presne tak, ako sa to už desaťročia deje vo Viedni, Berlíne, Paríži, Ríme, Londýne a inde (v Paríži dnes napríklad demonštrovalo za sociálnu spravodlivosť a mier až stotisíc ľudí). Duch Prvého mája je duchom odporu, nie zhovievavosti s vládnucimi vrstvami, ktoré si vás kúpia za cigánsku a kofolu. Žiadajte svoje medzinárodne garantované práva, nie selfíčka s tými, ktorých platíte za to, aby vám ich zabezpečili. Je to sviatok vašej dôstojnosti, nie ich papalášskych privilégií. Česť vašej statočnej práci.
FAŠIZMUS NA UKRAJINE NIE JE OKRAJOVÝ JAV A ZELENSKYJ SA SPRÁVA AKO DIKTÁTOR
Len pred dvoma mesiacmi Európsky súd pre ľudské práva jednomyseľne rozhodol, že Ukrajina je vinná z toho, že pred 11 rokmi, 2. mája 2014, nezabránila násiliu, ktoré vyvrcholilo podpálením Domu odborov v Odese. Pozostalí po obetiach to považujú za výsmech. Plamene usmrtili 48 ľudí z radov proruských demonštrantov, ktorí tu hľadali úkryt pred útočiacim davom a stovky zranených na strane etnických Rusov. Nič sa nevyšetrilo a nikto nebol odsúdený. Naše skorumpované médiá a progresívni politici to dovtedy označovali za ruskú propagandu.Tento incident je kľúčový v celom konflikte. Stal sa motorom etnickej nenávisti, ktorá zničila život niekoľkých generácií. Ak bol duch Ukrajiny zabitý na Majdane, potom boli jej zvyšky spálené v Odese. Je zvrátené, že časť Ukrajincov dnešné výročie tragédie oslavuje. Jeden z najpopulárnejších projektov monitorujúcich rusko-ukrajinskú vojnu DeepState (ktorý sa teší štátnej ochrane a na Telegrame ho sleduje vyše 787 tisíc ľudí) sa obetiam tragédie z 2. mája 2014 otvorene vysmieva a dnešné výročie nazýva „Dňom vyprážaných kohútov na odeský spôsob“. Ideológ pluku Azov a bojovník 3. útočnej brigády Oleksij Reins Konsul zasa oslavuje 2. máj ako „Deň očisty a rozhodnosti“. Ľutuje len to, že niečo podobné nestihli urobiť v Donecku a Luhansku. Profesorka Havryško mapujúca prejavy neonacizmu na Ukrajine upozorňuje, že napriek schvaľovaniu týchto zverstiev pravicový extrémista Konsul zastupuje ukrajinskú vojenskú elitu a je prijímaný s poctami v parlamentoch a na univerzitách západných demokratických štátov. A napriek tomu podpredseda Slovenského protifašistického hnutia Boris Zala v rozpore so skutočnosťou tvrdí, že fašizmus na Ukrajine je len okrajovou záležitosťou… Kto ak nie antifašistická organizácia má byť citlivý na takéto rastúce prejavy neonacizmu, ktoré navyše v prípade pestovania banderovského kultu podporujú najvyššie politické kruhy?Šovinizmus voči Rusku zaslepuje úsudok progresívnych elít a škaredo na to doplatíme, ak poctivo nepreskúmame tento jav. Je viac než isté, že bezprecedentné útoky voči najlepšej sopranistke všetkých čias (ktorá už dávno zatienila Mariu Callasovú nielen spevom, ale aj stvárnením a podaním postavy) Anne Netrebko sú vedené tým najodpornejším šovinizmom, aký z moderných dejín poznáme. Sú živené ľuďmi, ktorí nikdy neprotestovali proti návšteve izraelských umelcov, lebo ich vláda vedie genocídu proti palestínskemu ľudu, nikdy nevyčítali Clintovi Eastwoodovi, že podporoval Georga Busha pri jeho krvavom a nezákonnom ťažení proti Iraku. Prirodzene, bolo by to hlúpe a rovnako nekultúrne, ako keď títo primitívi vykrikujú proti absolútnej svetovej opernej jednotke, ktorá poctila svojou návštevou Bratislavu, že ju tu nechceme. A čo mňa osobitne pohoršuje, že napriek všetkým zverejneným faktom opakujú klamstvá, že Netrebko neodsúdila vojnu a že je nástrojom Putinovej propagandy. Náročky nespomenú, že Netrebko vojnu nielen takmer okamžite odmietla, ale odvtedy sa už verejne ani neangažuje, za čo ju Komsomoľská pravda nazvala „zradkyňou“. A podobne ako títo antiruskí šovinisti lživo tvrdila, že s opernou divou už nikto nebude chcieť spolupracovať, keďže prvá ruská scéna, Novosibirské divadlo opery a baletu, s ňou po tomto vyhlásení rozviazalo spoluprácu. Lenže Anna Netrebko má napriek vyhláseniam Hvoreckého, Stankeho a Fialovej kontraktov viac než dosť. Stačí si pozrieť jej kalendár na najbližšie mesiace: vystúpenia na najprestížnejších operných scénach v Paríži, Londýne, Berlíne, v Madride, vo Viedni, v Zürichu, Verone atď. svedčia o všetkom možnom, len nie o tom, že je to neželaná alebo izolovaná umelkyňa. Ak teda bývalý generálny riaditeľ SND Matej Drlička moralizuje, že je cynické pozvať na našu prvú opernú scénu svetovú sopránovú jednotku, lebo je Ruska, potom by muselo byť od nich rovnako cynické, že mlčali, neodsudzovali či dokonca schvaľovali všetky ostatné nezákonné vojny v Juhoslávii, Iraku, Gaze či Jemene a nikdy nemali problém pozývať sem amerických, britských alebo izraelských umelcov. Smiešne v tejto súvislosti bolo ďalšie z jednostranných politických vyhlásení Vysokej školy výtvarných umení, ktoré dalo do kontrastu Annu Netrebko s Dominikom Tatarkom, ktorý vraj „celý život zasvätil boju proti totalitám“… Svatá prostoto! Máte na mysli toho Dominika Tatarku, ktorý v čase najväčšieho komunistického teroru, keď jeho kamaráti hnili v base alebo končili na šibeniciach, udával a bol jedným z naodpornejších stalinistických autorov? Kam speje naše školstvo, keď z neho vychádzajú takéto sprostosti a lži? A napokon, ak protestujúci vykrikovali na divákov, že sú to „ruskí kolaboranti“ a v hľadisku sedel okrem iných významných umelcov aj majster Peter Dvorský, znamená to, že títo neboráci považujú za kolaboranta aj jeho? Ach, časy, ach, mravy…Už som povedal, že ľudia, ktorí vystupujú proti prítomnosti všetkého ruského, sú obyčajní šovinisti, nech už si svoju nenávisť zdôvodňujú akokoľvek. Ale je pritom dobré pozrieť sa aj na to, koho bránia. Uvalenie sankcií na najväčších politických rivalov Volodymyra Zelenského Atestovyča, Bondarenka a Oleška (ktoré zahŕňa aj zhabanie majetku a zákaz vstupu do krajiny) je ďalším dôkazom, že na Ukrajine vládne režim, ktorý smeruje k autokracii. Na protest proti tomuto kroku sa podplukovník Roman Kovaľov vzdal štátneho vyznamenania, ktoré mu udelil prezident minulý rok za hrdinstvo pri obrane vlasti. Kovaľov poukázal na to, že Zelenského rozhodnutie je v rozpore s článkami 6 a 19 Ústavy Ukrajiny a taktiež v rozpore so zákonom o sankciách, ktorý umožňuje uplatniť sankčný režim na ukrajinských občanov len v prípade, ak sa dopustili teroristických aktivít. Svojvoľné rozhodnutie Volodymyra Zelenského podkopáva základy právneho štátu a sleduje jediný cieľ: nezákonné odstránenie politických konkurentov. Ako to, že teraz Európska únia, naša opozícia a hyperkritické médiá mlčia a chránia nelegitímneho uzurpátora moci?Zelenského bývalý poradca Olexij Arestovyč, ktorý žije v exile v USA, nielenže kritizoval Zelenského politiku zákazu rokovania s Ruskom ako devastačnú a poukazuje aj na porušovanie ľudských práv na Ukrajine, ale plánoval tiež kandidovať na post ukrajinského prezidenta. Tým sa stal pre Zelenského nebezpečný. Ale keď sa vodca obáva kritiky a panikári zo straty moci, stáva sa z neho diktátor. A dnes to už treba povedať nahlas: kto podporuje Zelenského, podporuje autokrata, ktorý pre udržanie vlastnej mocenskej pozície odovzdal Ukrajinu do rúk Spojených štátov ako kolóniu. Nechcel by som si zobrať na svedomie takúto morálnu záťaž.
PRED 80 ROKMI BOLO OSLOBODENÉ SLOVENSKO
Pred 80 rokmi, 3. mája 1945, oslobodila slávna Červená armáda od nacistickej tyranie poslednú slovenskú obec, hraničnú dedinu Makov uprostred kysuckých Javorníkov, čím sa skončila druhá svetová vojna na území Slovenska. Je viac ako mnoho dôvodov pripomínať si túto historickú udalosť aj teraz. Oslobodzovanie územia Slovenska sa začalo 20. septembra 1944, keď jednotky 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu prekročili jeho hranice východne od Medzilaboriec a na druhý deň oslobodili ako prvú obec Kalinov, a trvalo 226 dní. Po celý ten čas bojovali na území Slovenska vojská Červenej armády spolu s jednotkami 1. česko-slovenského armádneho zboru v ZSSR a od 18. decembra 1944 aj vojská Rumunskej armády. Na území Slovenska padlo za našu slobodu 63 517 príslušníkov Červenej armády, 10 435 vojakov Rumunskej kráľovskej armády a 2790 príslušníkov Česko-slovenskej armády. Skutočných obetí však bolo oveľa viac. Po nacistoch ostalo 211 masových hrobov, 90 vypálených a vyvraždených obcí, 5 300 umučených. V koncentračných táboroch zahynulo vyše 70 000 občanov vojnovej Slovenskej republiky. Počet obyvateľov Slovenska klesol o 150 000 ľudí. Osem mesiacov bojov na území Slovenska zanechalo spustošenú krajinu. Bola zničená tretina železničných tratí, viac ako polovica mostov, 93-tisíc domov, rozsiahle územia boli zamínované. Ustupujúce nemecké jednotky poodnášali, čo sa dalo, vrátane továrenských zariadení, dobytka, obilia a umeleckých predmetov. Celková hodnota škôd na našom území sa vyšplhala na 114 miliárd korún. Pripomínam, že rozpočet vojnového Slovenského štátu dosiahol najviac 3,6 miliardy korún.Nikdy nesmieme zabudnúť na to, čoho je schopný fašizmus vo fáze absolútnej moci, nesmieme strácať zo zreteľa, koľko krvi a nešťastia stálo, kým sme sa zbavili posledného cudzieho vojaka, nesmieme dopustiť, aby sa falšovali dejiny. Nikdy som si nepomyslel, že budem musieť niekedy obhajovať, že nás Červená armáda oslobodila. Tí, ktorí sa nehanbia tvrdiť, že jej príchodom sa začal komunizmus a okupácia, vedome prekrúcajú historické fakty. Červená armáda po oslobodení odovzdala moc do rúk slovenských národných výborov a z nášho územia odišla do konca leta 1945, pričom na Slovensku vyhrala slobodné parlamentné voľby Demokratická strana. Komunistický režim tu inštalovali domáci predstavitelia. Až do roku 1968 sme boli jedinou krajinou východného bloku, kde neboli rozmiestnené sovietske vojská. Napokon, jedným z hlavných dôvodov, prečo prestal Brežnev držať ochrannú ruku nad Antonínom Novotným, bol fakt, že odmietal sovietske vojenské základne na území Česko-Slovenska. Preto keď bývalý šéf slovenskej diplomacie Rastislav Káčer (ktorý sa tvári ako ťažký intelektuál, hoci je len polovzdelaný hulvát, ktorý zabáva svoje nekritické publikum expresívnym slovníkom) tvrdí, že by sme mali prestať hovoriť o oslobodení, lebo Červená armáda nám vraj nepriniesla slobodu, ale diktatúru, tak nehanebne klame. Nielen z dôvodov, ktoré som uviedol vyššie, ale aj preto, že v rokoch 1945 – 1948 tu bol pluralitný demokratický režim a orientáciu zahraničnej politiky na Sovietsky zväz prijali v Košickom vládnom programe všetky politické sily na Slovensku, vrátane pravicových strán a prezidenta Beneša. Navyše, politická filozofka Hannah Arendtová by ho vo svojej eseji „Sloboda byť slobodný“ poučila, že oslobodenie je nevyhnutnou podmienkou pre slobodu – hoci sloboda nemusí byť nevyhnutne výsledkom oslobodenia – ale oslobodenie to v každom prípade je. Ale to už chcem od neho asi priveľa, to je nad chápanie prvoplánovo propagandistického uvažovania Rastislava Káčera.Spájať hrdinov z rokov 1944 – 45 s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy alebo súčasnou ruskou agresiou na Ukrajine je miešanie hrušiek s jabĺčkami. No najmä sú to zlomyseľné diletantské úvahy. Prečo sme potom dnes spojencami Nemecka, keď nás okupovalo? Prečo sme s Poľskom v NATO, keď nám Poliaci odkusli z územia po Mníchovskej zrade roku 1938 (a nevrátili nám ho) a zúčastnili sa aj na prepade Česko-Slovenska v roku 1968? Napokon, dobre si všimnite falošný propagandistický slovník takýchto ľudí – ak ide o zásluhy na oslobodení, budú sa vykrúcať, že nás oslobodzovali aj iné národy, ak ide o historickú vinu, padá podľa nich jednoznačne na Rusov, a to napriek tomu, že na invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa zúčastnili aj Ukrajinci, Bielorusi, Gruzínci, Poliaci, Nemci, Maďari či Bulhari. Aj za stalinistickú tyraniu môžu Rusi, napriek tomu, že na čele Sovietskeho zväzu stál gruzínsky diktátor. Tí, ktorí vyčítajú Červenej armáde, že sme prišli o Podkarpatskú Rus, nech si uvedomia, že vďaka tomu, sme získali naspäť južné Slovensko. A opýtajte sa Slovákov z Košíc, Rožňavy, Lučenca, Šurian, Levíc či Galanty, či príchod Červenej armády vnímali ako okupáciu. Takmer bezvýhradne ju vítali ako oslobodenie. Dokonca aj prípady znásilnenia sa napriek snahám nafúknuť tieto incidenty vyskytovali len ojedinele. Je dokázané, že metodicky nielenže nedochádzalo k terorizovaniu civilného obyvateľstva (na rozdiel od nacistických zverstiev), ale sú zdokumentované mnohé prípady, keď boli vojaci za znásilnenie alebo dokonca aj za obyčajnú krádež hodiniek najprísnejšie potrestaní – zastrelením. Od Kalinova až po Makov, od maršala Koneva až po maršala Malinovského, vyvinula Červená armáda heroické úsilie a nadľudskú obetavosť v snahe poraziť fašizmus. Milióny ľudí si po takmer 8 mesiacoch ťažkých, krutých a krvavých bojov na území Slovenska vydýchli a plakali od šťastia. Väčšina z nich už nežije. Nedovoľme, aby ich skúsenosť zanikla v antiruskej propagande súčasnosti. Veď koľko ľudí dodnes verí stupídnej lži, že nás neoslobodili Rusi, ale Ukrajinci, lebo tu operoval 4. ukrajinský front. Vysvetliť týmto ľuďom, že sa tak nevolal preto, lebo jeho príslušníci boli iba Ukrajinci, ale preto, že vznikol na Ukrajine, je niekedy nadľudské úsilie, ale boj o historickú pravdu nemožno vzdávať. Dnes by určité mocenské kruhy chceli, aby sme zabudli nielen na to, kto nás v roku 1945 oslobodil, ale aj na to, kto nás v roku 1938 zradil. Preto v Berlíne 8. a 9. mája zakázali akékoľvek symboly pripomínajúce sovietske bojové zástavy… Mám pocit, že skôr by prešiel hákový kríž.Mnohí pamätníci slávnych májových dní roku 1945 spomínali na večerné modlitby, v ktorých prosili Boha o mier a zaviazali sa deň skončenia vojny sláviť ako veľký sviatok. My, ich potomkovia, by sme na tento sľub nemali zabúdať. V hlave sa mi premieta jeden úryvok z knihy Vojna nemá ženskú tvár od bieloruskej spisovateľky a nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Sviatlany Aleksijevičovej: „Nám sa vtedy zdalo, že na zemi bude večný mier, že nikomu sa už nikdy nežiada vojny, že všetky náboje treba zničiť. Načo by boli? Sme unavení nenávisťou. Unavení zo strieľania.“ Kto z dnešných militantne naladených mudrlantov pripravených viesť vojny a zbrojiť pochopí skúsenosť generácie našich starých otcov a materí, ktorí nám kládli na srdce a neustále opakovali „Nikdy viac vojnu!“? Česť a sláva hrdinom, ktorí obetovali svoje životy za oslobodenie Slovenska spod jarma fašizmu!(Na snímke je najväčší vojenský cintorín česko-slovenských vojakov na Slovensku, Háj Nicovô nad Liptovským Mikulášom, na ktorom je pochovaných 1368 príslušníkov 1. čs. armádneho zboru, ktorí padli pri oslobodzovaní našej vlasti.)
