Kniha esteticky rehabilituje brutalistickú architektúru a teoreticky dokazuje jej hodnotu. Ukazuje, že je prítomná tak na západe, ako aj na východe.
Článok ešte budeme aktualizovať o ďalšie súvislosti a obrazové materiály, téme sa na DAV DVA plánujeme podrobnejšie venovať. Rozpracovaný text je zatiaľ iba upútavkou.
***
„To, čo je v Mechanickom pomaranči Stanleyho Kubricka (1971) a High-Rise J. G. Ballarda (1975) zobrazené ako prostredie násilné, barbarskej spoločnosti, začína pomaly zaujímať svoje niekdajšie miesto v populárnej kultúre. Bol tento architektonický štýl, typické pre 60. a 70. roky, skutočne brutálny? A bol to vôbec jeho zámer? Odpoveď znie: z veľkej časti nie. Až postmodernizmus rokov 70. a 80. ho tak začal označovať v snahe oddeliť prúdy predchádzajúcich generácií architektov, aby tak sám vyznieval civilizovanejší.“
Ch. v. UFFELEN: BRUTALIZMUS VČERA A DNES, s. 10
Internet je doslova fascinovaný architektúrou brutalizmu. Nachádzame ho na stránkach Socialist Modernism, Ai brutalism, Soc Mod, World architecture inspiration, Architecture Lab Magazine, Architecture Lab, Archimarathon Archinerds a mnohých ďalších. Zadná strana knihy BRUTALIZMUS VČERA A DNES Chrisa van Uffelena slávnostne deklaruje: Brutalizmus je späť! A dodáva, že architektúra desaťročia zatracovaná ako nevlastné dieťa moderny sa vracia ako posledný objav medzi digitálnymi novinkami dneška. Ide o obrovské stavby 60. a 70. rokov, ktoré sú spojené s trúfalosťou a nekompromisnosťou, pomník povojnových rokov a inšpirácia pre jazyk modernej architektúry.
Samotný termín „brutalizmus“ vznikol pôvodne ako hanlivý a vychádza od francúzskeho základu ‚brut‘, čo znamená surový alebo nevycibrený. Uffelen v knihe porovnáva historické a súčasné stavby tohto nedoceneného architektonického štýlu na viac než 300 stranách. Knihu vydala Grada Publishing, čo je najväčšie vydavateľstvo odbornej literatúry v ČR.
Autor búra jeden veľký mýtus, a to jest to, že brutalizmus je iba fenoménom východného bloku, a taktiež jednoznačne búra mýtus, že ide o architektúru, ktorá nemá autentickú umeleckú hodnotu, čo bolo donedávna prítomné aj v slovenskej spoločnosti (najčerstvejšou ranou je zbúranie budovy Istropolisu, DAV DVA vyjadril symbolický protest umiestením motívu Istropolisu na predposlednú ročenku, ako aj symbolickú podporu manifestu proti búraniu).
BETON TEHLA OCEĽ DREVO SKLO
Christian van Uffelen (narodený 19. decembra 1966) je holandsko-nemecký autor a historik umenia, pôsobiaci v Stuttgarte. Študoval dejiny umenia na Univerzite v Münsteri a následne na Univerzite Mainz, kde získal titul MA. Zameriava sa na stredovekú architektúru, klasickú modernitu a súčasnú výstavbu. Napísal niekoľko novinových článkov a kníh na tieto témy, ako aj veľké množstvo článkov o dejinách umenia a architektúry, všeobecne pre encyklopédie, uvádza o autorovi anglická Wikipédia. Je autorom diela Berlin: Architecture and Design, Paris – The Architecture Guide, Cinema Architecture, Masterpieces: Bridge Architecture + Design, Street Furniture, Contemporary Museums – Architecture, History, Collections, Light in Architecture či Airport Architecture, čo ukazuje je skutočne široký záber. Vráťme sa ale ku knihe, ktorá vyšla ešte v roku 2019 (ktovie, možno už v roku 2026 by také niečo vyjsť nemohlo).
V knihe je textu málo, no o to viac je užitočný a informačne nasýtený. Pointa pojmu brut je ukazovať materiály „také aké sú“ alebo surovým dojmom pôsobia, rovnako ako skladatelia konkrétnej hudby používajú zvuky tak, „ako sú nahrané“. Beton má zostať odkrytý, drevo neobrúsené, omietka neuhladená, tehly majú zostať hrubé, sklo a kovy zatlačené do pozadia.
Kniha obsahuje umelecké fotografie a plány obytných domov, galérií, kostolov, veží, knižníc, múzeí, športovných centier, výťahov, štúdií, národných zhromaždení, vodných elektrární, ústavov, ateliérov, kampusov, redakcií, klubovní, škôl či iných budov.
Pre pochopenie je dôležitých prvých 20 strán, ktoré sú zamerané na teoretický rámec problematiky, z ktorých čerpá aj úvodný citát. „Psiu hlavu“ neskorej moderne nasadila práve postmoderna aby vyznievala sama civilizovanejšie, konštatuje v podstate autor Uffelen. Autor uvádza, že vlastne ani nemožno určiť presne odkiaľ pojem brutalizmus pochádza, no uvádza príklad, keď sa Hans Asplund vyjadril o Göthova vile, ktorú v Uppsale navrhli Bengt Edman a Lennart Holm ako príklade nybrutalizmu (škandinávska architekturá bola, píše autor, počiatkom 50. rokov značne obľúbená v Anglicku, a anglickí architekti nový pojem prijali rovnako ako Reyner Banham, jeden z najvplyvnejších historikov a kritikov tejto doby). Zlomové je publikovanie článku The New Brutalism v Architectural Review.
Prvým príkladom brutalizmu je škola v norfolskom Hunsantone (1954) podľa návrhu Alisona a Petra Smithsonových ovplyvnená Ludwitom Miese van der Rohom (obnažená kovová konštrukcia vyplnená tehlami, pričom sklo a technické zariadenia zostávajú odkryté). Peter Smithson mal tiež prezývku Brutus, a tak teda Brut + Alis(on) + m = Brutalism, uvádza Uffelen. Tým Uffelen vyriešil záhadu, kde sa tento pojem vôbec objavil. Aj keď treba dodať, že pôvod je viacvrstvový a dodnes diskutovaný, nie „vyriešený“.
Charakteristickým prvkom týchto stavieb sa stal surový betón, po francúzsky brut, betón, ktorý použil Le Corbusier ako povrchový materiál Unité d’habitation. A tak sa stali Le Corbusier, Mies van der Rohe a Mies predstavitelia nového štýlu (Bahnam prehlásil Miesa za predchodcu brutalizmu). Brutal sa stalo kontrastom elegantnej architektúry povojnového funkcionalizmu. Taktiež sa betón-brut stáva analógiou k Dubuffetovmu art arut, v ktorom Bahnam nachádza rovnako priamy výraz v diele Jaskona Pollocka, uvádza Uffelen. Obľubu brutalistickým budovám tiež priniesla kniha The New Brutalism z roku 1966 od Bahnama, taktiež vďaka skupine Team Ten, štrukturalistom a metabolistom (prezentuje v knihe prezentuje diela Alda van Eycka, Atelier 5, Kijonori Kikutakeho, Walter Förderera, Louisa Isadore Kahna, Paula Rudolfa). Autor uvádza katalóg Pelloziho a Handersona Paralela života a umenia, ktorého cieľom je „vypodobnit nejen antiestetiky brutalismu, ale i násilí jakožto antiumění ve smyslu art brut.“
Slovenského čitateľa poteší, že hneď na 12. strane tejto knihy je uvedená budova SLOVENSKÉHO ROZHLASU (Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič, Barnabáš Kissling, oceľová obrátená pyramída, 1983) a Corbusierova budova Národného zhromaždenia v Kandaháre (1962) až akosi priveľmi pripomína zbúraný Istropolis. Autor v kontexte Slovenského rozhlasu hovorí o využití menej ušľachtilých kovov s patinovaným alebo korodujúcim povrchom. Novú scénu Národného divadla zase uvádza v kontexte využitia ručne vyrobeného skla a následne obalenie budovy z tvaroviek fúkaného skla.
Kniha uvádza nasledujúce príklady:
- Lever House v New Yorku (1952) navrhnutý Gordonom Bunshaftom a NAtáliou de Blois z ateliéru Skidmore, Owings a Merril, inšpirované sklenenými domami nemeckých expresionistov (Paul Scheerbart, Bruno Taut)
- Farnsworth House v Illinois
- Seagram Building v New Yorku
- budova Promontory Apartments (1949)
- Mechanical Engineering Building Institute of Technology Illinios (1952)
- škola v norfolskom Hunstantone (1954) postavená manželmi Smithsonovcami, ktorú Banham prehlásil za prvú brutalistickú stavbu
- tvorba skupiny De 8, statok Gut Garkau a i.
- kostol Modonna dei Poveri v Miláně (Figini, Pollini, 1956)
- v obrázkoch okrem Slovenského rozhlasu: Stredná škola Hunstanton (1954), kostol sv. Bernadety Banlay-Nevers (1968), budova Národného zhromaždenia od Corbusiera (1962), vysielacie centrum Šizouka (1967), univerzitná kaplnka Tuskegee, Aljaška (1969), Nová scéna Národního divadla Praha (Prager, 1983), budova Národního shromáždení, Praha (Prager, Kadeřábek, 1973), Bostonská radnica (Kallman, McKinnell, Knowles, 1968)
- Notre Dame de Haut, Ronchamp (Le Corbusier, 1955)
- Aréna Takamac (Kanzó Tange, 1964)
- Novozélandský parlament (Basil Spence, 1977)
- Olympijský štadión Tokio (Kenzó Tange, 1964)
- Katedrála Zjavenia Panny Márie v Brazílii (Oscar Niemeyer, 1970)
- Letisko Duller (Eero Saarinen, 1962)
- Sanatorium Družba (Igor Vasilevsky, 1985)
- Opatský kostol sv. Jána (Marcel Breuer, 1961)
- Galéria Yale University (Loius I. Kahn, 1953)
- Letisko Tegel (Gerkan, 1974)
- Konvinkt v Churu (1969
- Christ College, Cambridge (1970)
- radnica v Terneuzene (1973)
- Birminghamská ústredná knižnica (1974)
- Havajská štátna správa (Belt, Lemon, Lo a John Carl Warnecke, 1969)
- obchodný dom Horter (Eiermann, 1960)
- banka Credital Communal (1973)
- úrad prefektúry Kagawa (Kenzó Tange, 1958)
- Robin Hood Gardens (P. a A. Smithson, 1972)
- Najvyšší súd Brazílie (Niemeyer, 1957)
- Kancelárie poisťovne (Hartberger, 1972)
- amsterdamský sirotčinec (Eyck, 1960)
- Atelier 5 (1961)
Tehly sú pre brutalizmus zdrojom dramatického napätia (expresionistická červená, funkcionalistická ružová a žltá, tradičná hnedá), taktiež prírodný kameň využitý hrubým, rustikálnym spôsobom vymývaný betónom, mramor sa objavuje zriedka, a ak áno, pôsobí ťažko, uzavrete a nepatrične (Istropolis). Uvádza tiež využitie pohľadového betónu či použitie bednenia ako estetického prvku (Le Corbusier to použil prvý raz).
V druhej kapitole sa zaoberá budovaním obrazov (expresionistický, jednoliaty, beztvarý, obrátený, jedinečný), pričom citujúc Banhama píše, že kľúčovou vlastnosťou brutalistických budov je jednotný obraz, jasný a zmapovateľný. Spomína nemecký expresionistiov a neoexpresionistov v kontexte ostrých línií hrán ako zdroje inšpirácie pre brutalizmus. Spomína tiež protobrutalistické Goetheanum vo švajčiarskom Dornachu, čo je stavba, ktorú navrhol a zadal Rudolf Steiner potom, čo zhorelo je antroposofické centrum. Čo sa týka prieniku experimentálnej architektúry do kresťanských stavieb, uvádza druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965) a tak vznikli mariánsky púťový kostol v Neviges, kostol sv. Alberta, kostol sv. Jána v Collegeville, kostol sv. Jána Krstiteľa vo Florencii a mnoho ďalších kostolov. U niektorých možno hovoriť o neoexpresionizme, u iných priamo o brutalizme. Ako príklad uvádza kaplnku Colorado Springs poskladanú zo 17. ihlí zo skladaného hliníkového plechu (stavba akoby sa dala prehnúť a zložiť). Komentuje aj pútnickú horu v Neviges či kostol Najsvätejšej Trojice vo Viedni nasledovne: „Pri takých stavbách (kde je 7500 kubíkov betónu a 510 ton tvrdenej ocele) môžeme mať pocit, že len božia bázeň drží strop nad hlavami veriacich.“ Neoexpresionistický kostol v Colorade uvádza ako jeden z najnavštevovanejších neoxpresionistických kostolov.
Kniha na 300 stranách prezentuje konkrétne stavby začínajúc betonovým domom vo Füllinsdorfe, CCC Gallery v Číne, Wotrubovom kostole vo Viedni, jednotlivé stavby predeľuje komentármi, a pokračuje až po záverečný text Brutalizmus včera a dnes. Autor odmieta, že spojenie brutalizmu so studenou vojnou, a dá sa povedať, že tým, že ho ukazuje najmä v západnom svete a s presahom do súčasnosti, ho rehabilituje aj pre apolitické publikum, ktoré si ho spája s 20. storočím. Tým sa však dopúšťa nepriamo vyčlenenia tejto architektúr z kontextu doby: na východe budovanie socializmu, na západe budovanie sociálneho štátu, teda systémy, pri ktorých bol v prvom rade v záujme človek, ľud, pracujúci, veľký príbeh boja za sociálnu spravodlivosť, sebestačnosť, spoluprácu a mier, a najmä posilnenie jeho sociálnych práv.
Autor sa zameriava čisto na estetický rozmer tohto slohu, depolitizuje ho. Uvádza ho síce ako oficiálny smer po oficiálnom konci socialistického realizmu, a v kontexte oneskoreného vývoja za Západom, no jedným dychom dodáva, že po roku 1989 sa začína opäť vracať na západ. Zaujímavosťou je, že autor zmapoval brutalizmus aj v Afrike a arabskom svete.
PhDr. Lukáš Perný, PhD.
autor je kulturológ a filozof
SÚVISIACE ČLÁNKY:
- Budovy, ktoré poznáte. Vladimír Dedeček, architekt neskorej moderny, ktorý vstúpil do našich životov
- Nová strategická hra Soviet republic simuluje plánovanú ekonomiku a sebestačnú spoločnosť
- Pomníky Titovho diela. Juhoslávska moderna a pamiatky na Druhú svetovú vojnu a Titovu revolúciu majú vlastnú stránku SPOMENIK
- Srbi a Slováci, Československo a Juhoslávia / Срби и Словаци, Чехословачка и Југославија (KULTUROLÓGIA MEDZINÁRODNE II.)
- Ako ďalej s DAV DVA? Aké sú plány? Určovať nové témy smerom k budúcnosti utopického Slovenska
Kniha Chris van Uffelen Brutalizmus včera a dnes neprináša len estetickú revíziu jedného architektonického štýlu. V skutočnosti ide o širší kultúrny akt: rehabilitáciu pamäti neskorej moderny, ktorá bola desaťročia deformovaná ideologickými a estetickými predsudkami.
Brutalizmus nikdy nebol „brutálny“ v zmysle, aký mu prisúdila postmoderná kritika. Jeho názov, odvodený od francúzskeho béton brut, označuje skôr úprimnosť materiálu než násilie formy. To, čo sa v populárnej kultúre – od Stanley Kubrick až po J. G. Ballard – zobrazovalo ako chladné a odcudzené prostredie, bolo v skutočnosti pokusom o radikálne demokratickú architektúru: architektúru bez pretvárky, bez ornamentu, bez triednych ilúzií.
Uffelen presvedčivo ukazuje, že brutalizmus nie je geograficky ani ideologicky ohraničený fenomén. Nevznikol len „na Východe“, ako sa často stereotypne tvrdí, ale paralelne formoval mestá západnej Európy, USA aj globálneho Juhu. V tomto zmysle búra nielen estetický, ale aj geopolitický mýtus.
Problém jeho prístupu je však zároveň jeho limitom. Tým, že brutalizmus dôsledne depolitizuje, oslabuje pochopenie jeho historickej funkcie. Brutalistická architektúra nevznikala vo vákuu. Bola produktom konkrétnych spoločenských projektov – či už išlo o budovanie sociálneho štátu na Západe, alebo socialistických spoločností na Východe. V oboch prípadoch išlo o architektúru, ktorá mala slúžiť verejnosti: bývaniu, vzdelaniu, kultúre, kolektívnemu životu.
Práve preto je dnešná „renesancia“ brutalizmu ambivalentná. Na jednej strane ide o oprávnené uznanie jeho estetickej hodnoty. Na druhej strane hrozí, že sa z neho stane len vizuálny štýl vytrhnutý z pôvodného sociálneho kontextu – dekorácia pre digitálnu éru, ktorá už stratila jeho pôvodné ambície.
Slovenský kontext tento rozpor ilustruje mimoriadne ostro. Stavby ako Budova Slovenského rozhlasu či zbúraný Istropolis nie sú len architektonickými objektmi. Sú svedectvom doby, ktorá – nech už ju hodnotíme akokoľvek – mala odvahu myslieť vo veľkom: plánovať, budovať a investovať do verejného priestoru.
Ak dnes hovoríme, že „brutalizmus je späť“, mali by sme sa pýtať: čo presne sa vracia? Je to len estetika surového betónu, alebo aj idea architektúry ako verejnej služby?
Uffelenova kniha nám pomáha vidieť brutalizmus novými očami. No skutočná rehabilitácia sa nezaobíde bez druhej polovice príbehu – bez pochopenia sociálnych a politických vízií, ktoré tieto stavby zrodili. Bez toho hrozí, že namiesto obnovy pamäti dostaneme len jej estetizovanú náhradu.
Tento článok ma celkom potešil, lebo brutalizmus je u nás stále tak trochu „zakázané slovo“. Väčšina ľudí vidí len betón a hranaté tvary, ale málokto si uvedomí, že za tým bola jasná architektonická filozofia a snaha robiť veci poctivo, funkčne a bez zbytočných ozdôb. Je fajn, že existujú autori ako Van Uffelen, ktorí sa to snažia vysvetľovať a trochu rehabilitovať.
Mnohé budovy z tohto obdobia sú dnes vnímané len ako socialistické relikty, pritom veľa z nich má obrovskú architektonickú hodnotu. Stačí sa pozrieť na to, ako sa v zahraničí brutalizmus vracia do módy a ako sa oň zaujímajú mladší architekti. U nás sa skôr búra, než premýšľa, čo s tým.
Páči sa mi aj myšlienka, že brutalizmus je vlastne úprimný štýl – nič neskrýva, nič nepredstiera. A možno práve preto dnes pôsobí tak moderne. Dúfam, že podobné texty pomôžu ľuďom pozerať sa na tieto stavby trochu inými očami, nie len cez prizmu „šedého socializmu“.