Ako progresívni liberáli zneužívajú termín „občianska spoločnosť“ v prospech mimovládok

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Článok na túto tému som chcel napísať už dávno, avšak zase ma k nemu donútil hnev zo všadeprítomnej nekompetentnosti a zákernej hlúposti, ktorá trápi posledné roky našu spoločnosť. Vznešeným termínom občianska spoločnosť sa totiž v poslednom čase oháňajú tí najzákernejší a najpodlejší konfidenti, kolaboranti, zaplatení novinári, politici, aktivisti.

Občianska spoločnosť, skutočný význam slova

„Nech sa teda vlasť ukáže spoločnou matkou všetkých občanov, nech výhody, ktorým sa teší vo svojej zemi, im ju učinia drahou. Nech vláda ponechá aby cítili, že tu sú doma, a nech sú v jej očiach zákony vždy zárukou spoločnej slobody. Tieto práva patria v celej svojej kráse všetkým ľuďom. … Vlasť nemôže existovať bez slobody, sloboda bez cnosti a cnosť bez občanov. Všetko to budete mať, až keď vytvoríte občanov. … Nestačí však mať občanov a chrániť ich, je treba tiež pamätať na ich existenciu. Starosť o verejné potreby je samozrejmou záležitosťou všeobecnej vôle a treťou hlavnou povinnosťou vlády.“
– Jean-Jacques Rousseau

Skutočný a autentický, ideologicky nezneužitý význam slova pochádza z 18. storočia, kedy slovo občan získalo spojitosť s angažovanosťou v boji za presadenie občianskych práv vo Francúzskej revolúcii. Jean-Jacques Rousseau vo svojom diele O spoločenskej zmluve opisuje občiansku spoločnosť ako najvyšší stav v rámci filozofie dejín. Ide o spoločnosť, kde je nastolená priama demokracia (zdrojom moci je suverén, ľud), ľudia angažovane rozhodujú o veciach verejných a mimo iného v tejto spoločnosti dominuje verejný záujem nad súkromným. Taktiež termín občianska spoločnosť používala Immanuel Kant v kontexte jeho federatívneho modelu svetoobčianstva, avšak aj ten vychádzal z Rousseau a z predpokladu rešpektovanie všeobecnej vôle. Občianstvo v kontexte boja za občianske práva dominuje aj v národných emancipačných hnutia 19. storočia, napr. v Štúrovej družine. Štúr v tomto kontexte nadväzoval na Hegela a podmienku uznania štátu ako podmienky politickej existencie národa.

Iste, uvažovania o angažovanom občianstve nachádzame už v antike u Aristotela (politická komunita, v diele Politika) a Platóna (angažovaný občan, v diele Ústava). Vo všeobecnosti je občianska spoločnosť spojená s prejavovaním vôle občanov. Z nejakého idiotského dôvodu je na slovenskej Wikipédii uvedené, že je to mimo „inštitúcií verejnej správy, ktorá má donucovací charakter.“ Akoby inštitúcie verejnej správy nemohli ovládať skutočne zodpovední, angažovaní a morálne spôsobilí občania, ktorí reprezentujú všeobecnú vôľu.

Absolútnym naplnením občianskej spoločnosti je priama demokracia, kde vzdelaní, osvietení a angažovaní občania aktívne rozhodujú o veciach verejných, v prospech všeobecného blaha a radikálnej vízie sociálnej spravodlivosti (komunizmus). V 18. storočí bola idea občianskej spoločnosti spojená s revoltou proti monarchii a posilnením občianskych práv tretieho stavu. Štvrtý stav (ako širšie rozšírenie občianskej spoločnosti) vystupuje na scénu až v Parížskej komúne a v revolučnom Rusku. Všeobecne treba zdôrazniť a to je hlavnou úlohou tohto článku, že občianska spoločnosť je spoločnosť, kde sú si občania vedomí nutnosti uprednostňovať záujmy štátu, komunity, obce pred svojvôľou súkromnej vôle.

Post-moderný pojem občianskej spoločnosti
ako ideologická podpora mimovládok

Zdeformovaniu ušľachtilého termínu občianstvo či občianska spoločnosť, do veľkej miery napomohli masmédiá (tie slovo využívajú na marketing západných mimovládiek), Wikipédia (slovenská aj anglická) a niektoré slovníky (Collins English Dicitonary), ktoré tento termín zamerali len na aktívne legitimizovanie zasahovania nikým nevolených zástupcov mimovládok do vlády a napokon, ospravedlňovanie majdanov (Bielorusko, Ukrajina atď., kedy sa opäť oháňa občianskou spoločnosťou).

Dokonca aj anglická Wikipedia pripúšťa, že počiatky slova nachádzame v boji proti monarchii, ale následne absurdne pokračuje až k Václavovi Havlovi a jeho rebélii proti socializmu. Je však úctyhodné, že Wikipédia priznáva, že ide o postmoderné chápanie občianskej spoločnosti, ktorá znamená v podstate nič iné, než termín opisujúci politickú opozíciu voči režimu.

Je paradoxné, že do balíka agendy novodobej interpretácie slovníka občianskej spoločnosti sa ráta aj sloboda slova a právo na informácie. A paradoxne, práve slobodu slova a právo na informácie chcú v mene občianskej spoločnosti v rámci tzv. boja proti dezinformáciám či extrémizmu tieto subjekty a ich zástupcovia obmedzovať. A to na základe rôznych inkvizičných komisií typu konspiratori.sk, ktorá priamo spolupracuje s Nadáciou otvorenej spoločnosti, ktorú ovláda kontroverzný finančný špekulant a antikomunista Schwartz György. Keď si kliknete na slovenskú Wikipédiu, nájdete tu dokonca požiadavku výrazne podporiť sponzorovanie mimovládnych organizácií (prípadne pre mimovládne organizácie vytvoriť špecifické zdroje financovania – ako napr. podiel z istých typov daní).

Občianska spoločnosť sa nerovná Havel a Soros

A teraz k podstate. Prečo mimovládky ukradli termín opisujúci záujem o veci verejné a falzifikovali ho na vyprázdnenú frázu, ktorá ospravedlňuje aktivity pochybných mimovládnych organizácii? Ideologickú podporu pre tento postup môžeme nájsť u Sorosovho učiteľa K. R. Poppera. Ten vo svojich knihách o otvorenej spoločnosti revidoval celé dejiny filozofie a vyrezal z nich Platón, Hegla či Marxa. Dôsledky sú jasné: Všetko mimo rámca otvorenej spoločnosti, ktorá je samozrejme chápaná len ako liberálna demokracia (rozumej Haščákom opísaný angažovaný liberálny kapitalizmus), je zakázané ako nebezpečný extrémizmus a zásah do občianskej spoločnosti. To znamená, že akékoľvek komunitárnejšie projekty, ktoré prekračujú limit „víťaznej liberálnej demokracie“ sú nežiadúce a ohrozujúce liberálnu demokraciu. Preto tie pokusy kriminalizovať akúkoľvek opozíciu, cenzurovanie, zakazovanie diskusie o sociálnych právach pred rokom 1989 a pod. Popperova téza dovedená do absurdnej praxe končí schvaľovaním rôznych rezolúcii proti dezinformáciám, ktorými sa označujú akékoľvek diskusie o vyššom a spravodlivejšom modeli spoločnosti, ktorý je nad trhovo determinovanou spoločnosťou.

Nedajme si vziať slovo občianstvo

„Občianska sloboda je vymedzená zákonom, ktorý je prejavom všeobecnej vôle a jeho zmyslom je odstránenie ľubovôle a svojvôle bohatých a vplyvných jednotlivcov a skupín. Sloboda bez rovnosti nemôže pretrvať. Slobodu, osobnú či dokonca politickú, teda možno považovať za spoločenskú hodnotu až vtedy, keď sú k dispozícii aspoň teoretické predpoklady jej dostupnosti pre všetkých Inak ide len o prvilégium nemnohých.“
(citované podľa Richarda Sťahela z knihy Človek, sloboda, vlastníctvo)

Posolstvom tohto článku je pripomenúť čitateľovi, že termín občianska spoločnosť bol ideologicky zneužitý podlými ľuďmi, na ich marketing a úbohú ideologickú propagandu. Nie, občianska spoločnosť nie je Popper, Soros, Havel, občianska spoločnosť, to je Rousseau a skutočne autentická demokracia, kde je ľud suverénom. Ale aj Hegel a Štúr, ktorých by popperovci najradšej vykázali z dejín.

V občianskej spoločnosti nerozhodujú individuálne záujmy mimovládok, v občianskej spoločnosti rozhoduje ľud o vlastnom osude, o vlastnej vláde, o vlastnej ekonomike. Takže nabudúce, keď budete počuť kvákať našich popredných neoliberálov o občianskej spoločnosti, spomente si na tento článok. Občianska spoločnosť sme my, občania, nie nikým nevolené prozápadné a špeciálne proamerické mimovládky.

(lp)

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

3 thoughts on “Ako progresívni liberáli zneužívajú termín „občianska spoločnosť“ v prospech mimovládok

  • 21. septembra 2020 at 10:31
    Permalink

    Príspevok čo do obsahu sa uberá správnym smerom, pretože dnes sa občianska spoločnosť, t.j. spoločnosť ľudí, ktorí sa vo svojom konaní riadia platným zákonom ako občania daného štátu a spoločne sa podieľajú na jeho riadení nahrádza novým pojmom občianskej spoločnosti, spoločnosti ktorá nie je tvorená občanmi, z ktorých pochádza všetka politická moc v štáte, ale tzv. občianskymi združeniami, ktoré sa jednak chápu ako opozícia voči štátu, ktorých názory považujú médiá a politici za názory všetkých občanov a ktoré sú často platené zo zahraničia a preto nepresadzujú záujmy občanov, ale záujmy cudzích mocností. Inak povedané pod občianskou spoločnosťou sa dnes chápe skôr štruktúra, ktorá má anti-občiansku povahu.
    V závere by som autora poopravil v tom, že by sme si nemali nechať vziať nie „slovo občianstvo“, ale nemali by sme si nechať vziať postavenie občana vo vlastnom štáte a nechať za seba rozhodovať platených predstaviteľov cudzích záujmov k čomu žiaľ dnes vo veľkom dochádza.

     
    Reply
  • 21. septembra 2020 at 10:32
    Permalink

    Pekný článok. Ale malá poznámka: pojem je používaný oveľa skôr…. možno menej v rovine politickej. Obec, obcovať…. Obcovanie má dokonca pôvod už v biblii, keď sa jednému smrteľníkovi podarilo „obcovať“ s bohom. No nebolo to obcovanie v našom modernom zmysle slova (telesné obcovanie). Obcovanie predchádzalo významom slovu KOMUNIKÁCIA…ale obcovanie je niečo komplexnejšie a „plnejšie“. Obec, obcovať…. znamená byť v „užšom“ spoločenstve a zdieľať priestor, myšlienky, činy….

     
    Reply
  • 21. septembra 2020 at 22:51
    Permalink

    Dobre…
    … autor síce popísal určité negatíva našej „demokracie“, ale ostal iba pri konštatovaní, bez podrobnejšej analýzy príčin týchto javov, a návrhov, ktoré by viedli k ich utlmeniu alebo odstráneniu. Ľudia už silno pociťujú, že celý súčasný systém je zrel ý na zásadné zmeny, aby sme vôbec mohli používať to zaklínacie slovo DEMOKRACIA…
    Je toho veľmi veľa na urgentné zmenenie, pričom medzi najdôležitejšie prvé kroky treba zaradiť :
    – zmeniť pravidlá referenda, aby hlasy aktívnych voličov rozhodovali (bez obmedzenia kvórom účasti), aby sa nemohlo stať že pasívni voliči (nehlasujúci) sú rozhodujúcou silou, ale aby aj bola daná možnosť (možnou treťou odpoveďou na otázku) hlasovať proti konaniu referenda,
    – zmeniť volebný systém tak, že poslanci budú volení priamo v okresoch (podľa veľkosti okresu 1 až 4 poslanci za okres), pričom okresné zastupiteľstvo bude mať právo svojím hlasovaním zmeniť hlasovanie svojho poslanca v parlamente,
    – zaviesť skutočnú nezávislosť zákonodarnej moci (parlament) a výkonnej moci (vláda a štátne správa) tak, že vláda bude zložená zo skutočných odborníkov, a bude striktne podliehať parlamentu (symbolu moci ľudu), nie tak ako teraz, keď výkonná moc si robí z parlamentu slúžku…
    Viac a podrobnejšie v dokumente na stránke http://www.demokracianahlas.sk/dokument/

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom