Braňo Fábry: Militantná demokracia a boj proti extrémizmu ako hrozba pre Slovensko 2020

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Na začiatku roku 2020 sa na Slovensku diskutovalo o mnohých témach a poukazovalo sa aj na problémy, ktoré majú predstavovať hlavné výzvy pre Slovensko v roku 2020. Málo sa však diskutuje o téme, ktorá predstavuje vážnu hrozbu pre posledné zvyšky demokratických inštitúcií v SR – je to idea tzv. militantnej demokracie. Samozrejme, že voči určitým názorom treba vystupovať, ale zásadne demokratickými prostriedkami. Zabrániť treba najmä tomu, aby niektoré politické skupiny túto ideológiu zneužili a obmedzili ústavné práva širokého okruhu svojich oponentov spôsobom, ktorý nie je v súlade s demokratickými princípmi. Táto hrozba je pritom bezprostredná, pretože daný program presadzujú aj viaceré politické strany vo svojich programoch a tzv. militantná demokracia má svojich zástancov i v súdnej moci.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Nesprávna argumentácia Hitlerom• Idea militantnej demokracie: rovní a rovnejší?• Ochrana demokracie či oligarchie?• Extrémisti proti extrémizmu?• Excesy dvojakého metra• Protiústavný vývoj na Slovensku?

Nesprávna argumentácia Hitlerom

Predstava tzv. militantnej demokracie je jednou z najkontroverznejších ideí súčasnosti. Má však už dlhšiu históriu a za jej zakladateľa sa považuje emigrant z nacistického Nemecka K. Loewenstein, ktorý vychádzal z tézy, že Weimarská republika zlyhala preto, lebo nepoznala inštrumenty „sebaobrany“ demokracie.To však nie je pravda: Weimarská republika mala tvrdé zákony na „obranu republiky“ (z rokov 1922 a 1930). Zákon z roku 1922 trestal množstvo násilných i nenásilných činov či dokonca prejavov. § 8 umožňoval za verbálne útoky proti ústavnej republikánskej forme štátu, či za urážky a ohováranie člena vlády udeliť trest až 5 rokov odňatia slobody. § 14 zasa zakazoval spolky a združenia, ktoré by vyvolávali obavu, že sa v nich uskutočňujú výzvy na podobné protiprávne konania, § 22 smeroval proti tlačovinám, atď. Aj ríšske orgány v záujme ochrany republiky postupovali často veľmi represívne, viackrát krvavo rozohnali prvomájové demonštrácie komunistov a v roku 1932 dokonca rozpustili ľavicovú zemskú vládu v Prusku. Weimarská republika teda potlačovala radikálne názory tvrdšie než povojnová Spolková republika Nemecko a za svoju krátku históriu zakázala aj viac politických strán než SRN za 70 rokov. Téme som sa venoval tu.

Paradoxne, práve A. Hitler rozvinul ideu „sebaobrany“ počas Weimarskej republiky najintenzívnejšie. Moc neuchvátil demokraticky, ale odstraňovaním demokratických pravidiel v mene obranného boja proti komunistom a agentom Moskvy. Keď bol v januári 1933 A. Hitler vymenovaný za kancelára, pripravil na 5. marec 1933 nové voľby, s podporou oligarchie a médií. Dúfal, že voľby mu prinesú pohodlnú väčšinu v Ríšskom sneme. A aby bola Hitlerova „obrana“ nemeckého štátu a jeho ústavy dôveryhodnejšia, tesne pred voľbami, v noci na 28. februára 1933 vypukol nechvaľne známy požiar v Ríšskom sneme, z ktorého nacisti obvinili komunistov a okamžite prijali vyhlášku o „ochrane ľudu a štátu“ pred komunistickou hrozbou. Avšak ani táto hystéria im vo voľbách 5. marca 1933 nepriniesla to, čo očakávali. Získali síce historicky najvyšší počet mandátov (288 z celkových 647), ale zďaleka nie väčšinu a pomerne silná zostala i ľavica – 201 mandátov (120 SPD, 81 KPD). Medzi týmito hlavnými silami sa umiestnilo osem menších strán, z ktorých najvýznamnejšia bola katolícka strana Centrum (73 mandátov).

Keďže voľby dopadli inak, než nacisti očakávali, tak použili „sebaobranu“. Najprv rozohnali ľavicovú opozíciu – hneď po voľbách úplne rozpustili KPD a do tzv. ochrannej väzby vzali aj 26 „marxistických zradcov“ z SPD. Nacisti sa s týmto nedemokratickým postupom presadili najmä preto, lebo v Ríšskom sneme zavládla hystéria „sebaobrany“ pred komunistickou hrozbou. Tejto atmosfére podľahli menšie parlamentné strany a podporili zmocňovací zákon, ktorý odovzdával moc A. Hitlerovi. Keď za pár mesiacov rozpustil aj tieto strany, už tu nebol nikto, kto by sa ich zastal. Môžeme len špekulovať, čo by sa stalo, keby v Nemecku v roku 1933 väčšina parlamentu odmietla „sebaobranu“ pred komunistami a žiadala, aby nacisti postupovali v súlade s ústavnými demokratickými princípmi. Určite však možno povedať, že príchod nacistov k moci by bol komplikovanejší. A keby centrálna moc v roku 1932 nerozpustila ľavicovú zemskú vládu v Prusku kvôli jej „radikalizmu“, zrejme by existovala aj inštitucionálna základňa odporu voči nacistom.

Idea tzv. militantnej demokracie: rovní a rovnejší?

Keď K. Loewenstein vytváral tézy ako „brániť demokraciu“, používal nemecký pojem „streitbare Demokratie“. Na tomto mieste nebudem analyzovať rozdiely medzi týmto a obdobnými pojmami, ale budem používať pojem „militantná demokracia“, ktorý je veľmi populárny v súčasnosti. Za účelom dosiahnutia cieľov „obrany“ demokracie pred jej nepriateľmi navrhol K. Loewenstein niekoľko reštriktívnych opatrení, z ktorých treba spomenúť aspoň nasledujúce:

  • Zákaz činností politických strán, ktoré ohrozujú demokraciu
  • Zákaz ozbrojených zložiek politických strán
  • Zákonné opatrenia proti nenávistným prejavom
  • Zákonné opatrenia proti verejným zhromaždeniam s nenávistnými prejavmi
  • Zákaz obhajoby politických zločinov a určitých druhov obč. neposlušnosti
  • Loajalita verejnej správy
  • Loajalita ozbrojených zložiek
  • Vytvorenie politickej polície
  • Obmedzenie zahraničnej propagandy
  • Nové trestné činy (povstanie, ozbrojená vzbura, konšpiračné konanie, atď.)

Problém je v tom, že podobnými opatreniami sa vytvárajú aj diktatúry. Samozrejme, rôzni zástancovia „militantnej demokracie“ majú odlišné predstavy o tom, ktoré z daných princípov aplikovať, avšak zdieľajú presvedčenie, že voči určitým skupinám treba používať aj nedemokratické praktiky. Ibaže dané princípy môžu priniesť to, že v mene „ochrany demokracie“ konkrétna politická sila eliminuje oponentov. A tu sa treba pýtať, či práve idea militantnej demokracie nemení demokraciu na „demokraciu len pre vybraných“ a katalóg základných práv na katalóg „rovných a rovnejších“. Vzhľadom na to, že ani pri definícii pojmu demokracia neexistuje zhoda a v súčasnosti sa za demokratické vyhlasujú vo svojich ústavách takmer všetky štáty sveta, je odlíšenie „militantnej demokracie“ od nedemokratického štátu ešte zložitejšie. Pri tomto vymedzení sa nemožno spoliehať ani na ústavné súdy, ktoré často podliehajú politickým vplyvom a už vôbec nie na problematické hodnotenia tretieho sektora.

Ochrana demokracie či oligarchie?

Ako bolo uvedené, v medzivojnovom Nemecku sa väčšina politických síl príliš koncentrovala na „komunistickú hrozbu“ a kvôli tejto hrozbe tolerovala aj nedemokratickú „sebaobranu ľudu a štátu“ v podaní nacistov. Nakoniec sa však ukázalo, že hrozba zo strany týchto „obrancov“ bola ešte väčšia než hrozba zo strany komunistov. V súčasnosti sa preto treba vyvarovať podobných chýb. Pri boji s extrémizmom a požiadavkách na „sebaobranu“ demokracie si treba dať veľký pozor na tých, ktorí túto sebaobranu hlásajú. Tiež si treba uvedomiť, že hoci je ústava SR plná ustanovení o demokracii, súčasný politický a ekonomický systém SR (a nielen SR) pripomína skôr oligarchiu než demokraciu (pozri tu). Preto sa aj obrana demokracie môže ľahko zmeniť na obranu oligarchie.

K oligarchii sa súčasní politici oficiálne nehlásia, naopak, všetci sa hlásia k demokracii (od Z. Čaputovej až po R. Fica), napriek tomu tu oligarchia vládne. Finančné skupiny majú veľkú moc, názor väčšiny sa ignoruje a rozdelenie bohatstva je extrémne nespravodlivé. Okrem toho, už pomerne dlho prichádza k masívnemu porušovaniu sociálnych práv ako i k porušovaniu práva na súkromie (pri odpočúvaní digitálnymi firmami). Pre obnovenie demokracie v SR bude teda treba urobiť veľmi zásadné zmeny a zmeniť aj viaceré ustanovenia ústavy (referendum, soc. práva, atď.). Avšak „demokratickí politici“, ktorí slúžia oligarchom, budú oligarchiu brániť a na to sa skvele hodia práve prostriedky militantnej demokracie – najľahšie je všetkých kritikov vyhlásiť za extrémistov.

Tento trend možno vidieť už teraz pri zahraničnej politike. Spojenci Slovenska v 21. storočí vedú množstvo agresívnych vojen, ktorými už rozvrátili celý Blízky Východa spôsobili milióny obetí. Na niektorých týchto agresívnych vojnách SR participovala, napr. v Iraku 2003, ale napriek hrôzam väčšina „obrancov demokracie“ tieto vojny dodnes odsúdiť nedokázala. Očividné sa to stalo aj pri teroristickej vražde K. Solejmániho v Iraku, ktorú sa vedúci politici v SR tak veľmi zdráhali odsúdiť, hoci išlo prinajmenšom o extrémistický zločin. Naopak, ak niekto v mene ľudských práv agresívne vojny a vojnové zločiny kritizuje, ľahko ocitne v oznamoch extrémistov a ruských agentov, ktoré zostavujú ľudia okolo D. Mila (pozri tu). Takisto nízku dôveru treba mať aj voči ľuďom, ktorí pred rokom 1989 bránili demokraciu v mene komunistov a dnes ju bránia v mene liberálov (napr. G. Mesežnikov).

Extrémisti proti extrémizmu?

Ideológia militantnej demokracie už spôsobila, že v mene boja proti extrémizmu sa čoraz častejšie začínajú používať metódy, ktoré bojovníci proti extrémizmu pripisujú extrémistom. Prejavuje sa to pochybnými zoznamami pravicových extrémistov, kam autori zaraďujú široké spektrum svojich odporcov. Takéto zoznamy majú za cieľ zdiskreditovať určitých ľudí tým, že sa uvedú v jednom zozname so skutočnými fašistami. Ide o veľmi osvedčenú taktiku, ktorú používali i komunisti: režim pred rokom 1989 mal veľa odporcov z rôznych názorových skupín, anarchistov, liberálov, kresťanov, ale aj fašistov. Najvýhodnejšou taktikou režimu ako ich zdiskreditovať v očiach verejnosti bolo preto nerobiť rozdiely, označiť za fašistov úplne všetkých a tým boj proti odporcom režimu stotožniť s bojom proti fašizmu.

Niet pochýb, že proti určitým názorom v spoločnosti treba vystupovať, avšak snaha o obmedzovanie ústavných práv či používanie nástrojov trestného práva sa môžu ukázať ako oveľa nebezpečnejšie. Politické názory sa nedajú nakresliť ako priamka (ani dve či tri priamky), kde vytvoríme body, za ktorými sa už nachádza extrém. Podľa uhľa pohľadu možno za extrémistov označiť anarchistov, komunistov, enviromentalistov, libertariánov, alebo mnohých ďalších. Len veľmi ťažko však možno z tohto výpočtu vylúčiť podporovateľov zbrojenia alebo intervencií na Blízkom Východe, ktorých máme tak veľa i na Slovensku. Je zaujímavé, ako sa tento ich militarizmus opomína pri právnom potláčaní pravicového extrémizmu. Lenže čo ak sa v budúcnosti dostanú do vlády zástancovia mierovej politiky? Mali by protiextrémistickú legislatívu využiť aj voči podporovateľom amerických intervencií? Koľkí novinári a politici by potom skončili za svoje súčasné výroky vo väzení?

Veľkým rizikom problematiky extrémizmu je aj spôsob, ako preniká do právnych predpisov a inštitútov. Typickým problémom je konanie niektorých znalcov na oblasť extrémizmu (pozri tu). Okrem známych príkladov zo Slovenska však možno spomenúť aj veľmi paradoxný nález českého ústavného súdu z minulého roku, ktorý legitimizoval diskrimináciu ruských turistov v českých hoteloch, ak nepodpíšu politické vyhlásenie o anexii Krymu (téme som sa venoval tu). Predstavme si však, že by nejaký hoteliér obdobne požadoval od Židov pri ubytovaní vyhlásenie proti anexii východného Jeruzalema. Paradoxom je, že hoci nález českého ústavného súdu by sa dal označiť za extrémistický, sudcovia, ktorí zaň hlasovali, sami proti extrémizmu vystupujú.

Excesy dvojakého metra

Zvlášť potrebné je venovať sa tvrdeniu zástancov militantnej demokracie o tom, že ústavné práva, od slobody prejavu až po zhromažďovanie, musia mať limity. Samozrejme, že tieto práva musia mať limity, ale dôležité pritom je, aby obmedzenia neboli selektívne a platili rovnako na všetky prípady a tiež, aby sa nestratil zmysel a podstata daných práv. A práve v tom spočíva hlavný problém militantnej demokracie: napr. zmyslom slobody prejavu nie je to, aby sa hlásal obmedzený okruh ideí, s ktorými vládnuca ideológia nemá problém, ale aby zaznievali i odlišné názory, dokonca aj tie, ktoré sa dnes môžu zdať nezmyselné a urážlivé. Ak sa však napriek tomu stanoví, že určité výroky nesmú zaznieť, lebo zasahujú do práv iných, tak sa musí použiť rovnaký meter pri obmedzenia pre každého, kto prekročí limity slobody prejavu.

Nuž a práve pri obmedzovaní slobody prejavu a ďalších ústavných práv zástancovia militantnej demokracie ľahko a často skĺzavajú do dvojakého metra. V boji proti extrémizmu sa totiž obvykle zameriavajú na určité hrozby a iné úplne ignorujú, hoci sa týkajú rovnakých práv. Typickým prípadom zo súčasnosti je porovnanie nenávistných prejavov voči konkrétnym národom, napr. voči Židom a Rusom. Nenávistné prejavy voči obom týmto skupinám treba odsúdiť rovnako, v skutočnosti sa však posudzujú veľmi nerovnako. Ak napr. niekto popiera Holocaust, tak sa dopúšťa trestného činu, ale ak niekto popiera, že by Rusi patrili k hlavným obetiam nacistickej politiky ako T. Snyder (pozri tu), tak je z neho v mainstreame oceňovaný historik. Ak niekto hovorí o „židovskom vplyve“ v médiách a politike, tak je vnímaný ako extrémista, ale ak niekto hovorí o „ruskom vplyve“ v médiách a v politike, tak ho médiá prezentujú ako experta na hybridné hrozby.

Najabsurdnejším príkladom dvojakého metra, ktorý úplne diskredituje zástancov militantnej demokracie zo štátnych inštitúcií, je postoj k prejavom nacizmu doma a v zahraničí. Hoci vo VZ OSN každý rok predkladajú desiatky štátov rezolúciu proti nacizmu a xenofóbii, SR sa nikdy nedokázala prepracovať k tomu, aby túto rezolúciu podporila (zdržala sa). Rezolúcia má pritom podporu obrovskej väčšiny sveta a nie je v nej nič, kvôli čomu by ju SR mala odmietať (pozri tu). Skutočným dôvodom pre takéto postoje v SR, ale i v ďalších štátoch EÚ, je podpora pre našich spojencov v Pobaltí. Tam sa už dlhšie rehabilitujú veteráni Waffen SS, stavajú sa im pamätníky a každoročne sa uskutočňujú oslavy sviatku týchto jednotiek, s účasťou najvyšších politikov. Je paradoxom, že SR vo vnútroštátnej politike tvrdo bojuje proti pravicovému extrémizmu, ale dodnes nebola schopná nacistické excesy v Pobaltí odsúdiť.

Protiústavný vývoj na Slovensku?

Ústava SR vo svoje preambule vychádza z predstavy, že sa na nej uznášajú všetci občania a preto je dôležité, aby sa stala základom pre dialóg občanov, nie nástrojom monológu určitej istej skupiny ideológov. V súčasnosti sa však v mene militantnej demokracie objavuje snaha „exkomunikovať“ široké skupiny občanov z verejného diskurzu ako extrémistov, ruských agentov, atď. U viacerých aktivistov ide o spôsob politického boja, často však ide aj o problém, že zástupcovia istého politického názoru sa nevedia zmieriť s poklesom vplyvu vlastných ideí v politickej súťaži. Veľmi zjednodušene, donedávna mali zástancovia tzv. washingtonského konsenzu prevahu nad ľavicovými alebo národnými kritikmi, v súčasnosti však strácajú dôveryhodnosť. Nie sú to ochotní akceptovať, a preto sa miesto snahy presadiť vlastné názory v demokratickej diskusii snažia svojich oponentov vylúčiť z ústavného rámca.

Idea militantnej demokracie je veľkým problémom i pre ústavný poriadok SR. Keď sa tvorila ústava, ústavodárcovia sa zhodli na tom, že SR sa nemá viazať na nijakú ideológiu (čl. 1 ústavy). O militantnej demokracii sa nehovorilo ani v ústave, ani v dôvodovej správe k nej, ani v jej novelách. Zo súčasných ustanovení ústavy k princípom militantnej demokracie možno prísť len mimoriadne extenzívnym výkladom. Navyše, je nepravdepodobné, že by danú ideológiu presadzovali politici, ktorí v roku 1992 ústavu tvorili (HZDS, SNS). Naopak, práve tieto strany alebo ich nasledovníkov dnes zástancovia militantnej demokracie radi označujú za „extrémistov“. Ak teda niekto na Slovensku chce presadzovať tzv. militantnú demokraciu, mal by predtým začať širokú ústavnú diskusiu, v ktorej by sa otvorila otázka, čo sú hlavné hrozby pre demokraciu na Slovensku. A jednou z najväčších hrozieb pre demokraciu môžu byť práve zástancovia militantnej demokracie.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

2 thoughts on “Braňo Fábry: Militantná demokracia a boj proti extrémizmu ako hrozba pre Slovensko 2020

  • 12. januára 2020 at 0:54
    Permalink

    Čarovný termín – „militantná demokracia“. Ak sa v mene tej militantnej demokracie exkomunikujú široké skupiny obyvateľstva z verejného života, hoci vôľou väčšiny, je to ešte demokracia?
    Môžeme siahnuť po rôznych definíciách a citovať rôznych klasikov, ale chyťme sa toho, čo aj formálne vytvára rámec nášho politického prostredia. Oprime sa o materiály Rady Európy
    https://www.coe.int/en/web/compass/democracy
    kde sa vysvetľuje, ako by sme mali chápať demokraciu v rámci EÚ. Tam nájdeme napísané toto:

    Properly understood, democracy should not even be „rule of the majority“, if that means that minorities‘ interests are ignored completely. A democracy, at least in theory, is government on behalf of all the people, according to their „will“.
    Preklad:
    Po správnosti, demokracia nesmie byť ani „vládou väčšiny“, ak to má znamenať, že záujmy menšín sa úplne ignorujú. Demokracia, aspoň teoreticky, je vládou v mene všetkých ľudí, v súlade s ich „vôľou“.

    Takže militantná demokracia už jasne demokraciou nie je a aj podľa Ústavy SR máme právo primerane sa jej postaviť na odpor.

     
    Reply
  • 13. januára 2020 at 22:11
    Permalink

    tak som si spomenul na žaloby proti rostasovi a ficovi.neviem v prvom rade čo tu považujú za rasu.učil som deti,že poznáme tri základné rasy,bielu,čiernu a žltú.no a tak som sa pzrel do nášho trestného zákona a na zodpovedajúce paragrafy.zhrozil som sa čo to máme v tz.§422d je v rozpore s článkom jeden ústavy a nikto proti tomu nepodal sťažnosť na ús.prečo?no a paragrafy 423,424 nepripúšťajú žiadnu diskusiu.holokaust sa využíva ako zásterka kritiky proti izraelskej genocíde v palistíne a voči zahraničnej politike izraelagenocída bola spáchaná na židoch,ale holokaust bola obeta v starom grécku.židia počas vyhladzovania nacistami sa neobetovali,ale boli obete a boli obetovaní aj svojimi blízkými finančnej oligarchie ktorá dostala hitlera k moci a nepripustila emigrááciu židov do usa,aj v.británie.to neezahladí ani winton.stačí historický exkurz.naša slávna demokracia má praktický výhonok spojený s volebným zákonom.máme demokratickú ustanovizen s paragrafon volebnej kaucie.to je diskriminácia komunistov,ktorí nemajú na kauciu a ani mu banky nedajú pôžičku.to ale tie demokratické subjekty,ktoré sú papierové a sú platené zo zahraničia problém nemajúžiarivým príkladom je progresívne slovenskodo progresu majú daleko podobne ako kiska s jeho za ludí.keby to malo byť správne,tak by mal stranu pre ľudí.takto sa za ľudí skrýva,alebo ich pozuíva ako platobnú kartutak hurá do volieb.
    juraj kramara

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom