V DAV DVA si na rozdiel od progresívno-liberálnych médií ctíme skutočnú pluralitu a skutočnú slobodu slova. Preto sme po rozhovore s Jurajom Janošovským oslovili aj z opačného tábora doc. Jozefa Mikloška, ktorý ponúka odlišný pohľad na udalosti z novembera 1989, no súčasne oponuje aj súčasnému mainstreamovému výkladu, ktorý sa snaží novembrové udalosti otočiť proti demokraticky zvolenej vláde.
- Ste jedným z aktérom novembra 1989, medzi ktorého požiadavky patrili témy ako sloboda slova, pluralita či demokracia a náboženská sloboda. Naplnili sa tieto ideály? Váš spolubojovník Ján Čarnogurský nedávno povedal, že dnes sa iba zmenila forma neslobody, keď spomenul napr. vyhodenie ľudí z televízie iba preto, že v nej vystúpil. Sme svedkami neuveriteľných manipulácií v mediálnej sfére, vylučovania osobností z verejnej sféry pre iný politický, filozofický a občiansky postoj. O niektorých veciach nerozhoduje Slovensko, ale nikým nevolené štruktúry v Bruseli. Ako to vnímate?
Ideály slobody, plurality a demokracie sa v r. 1989 nenaplnili pre tých, ktorí ich nikdy nemali. Pre mňa a mnohých to však bol veľký zázrak. Aj keď sme vtedy mali naivné ideály, stálo to za to. Tohoročná spomienka na november bola divná. Väčšinou jednostranne kritický hovorili najmä tí, ktorí vtedy chodili do základnej školy. Aj dnešné média sú ako za totality – neobjektívne a orientované nekritický iba na Západ, ktorý je zadlžený, nedarí sa mu, vymiera a je plný emigrantov cudzích kultúr. Korene Európy sú kresťanské.
Keď svedkovia vymierajú, história a jej výklad sa mení. Puberťák „Muro“ vykrikoval z tribúny: „Kričte, musia sa nás báť, už sa nás boja…“ Keby aspoň vedel hrať na gitaru. Kto ho pozval na tribúnu? Ak sa na jeho „prejave“ bard Novembra Snopko usmieval, potom je niečo zhnité v „štáte dánskom“.
Akási pani v červenom z mobilu nám čítala kraviny a dav jej volal: „Dosť bolo Fica!“ Premiér bol demokraticky zvolený, prešiel mu rozpočet a novela Ústavy, takže si treba počkať na voľby. Má výdrž, v r. 2015 urobil 1000 klikov – aj to ho zachránilo po surovom atentáte!
Názory EÚ, EK a EP nám nechýbajú. Vždy si na ne spomeniem, keď neviem otvoriť a zavrieť minerálku. Sú liberálne, ďaleko od mentality krajiny, ktorá má v Ústave preambulu s cyrilo-metodskou tradíciou. Hnevá ma, keď sa zahraničie mieša do našej histórie, kultúry, školstva, zdravotníctva, sociálnych vecí, viery, .. to je kompetencia národných štátov. Európa v tejto konštelácii končí, nastane jej rozpad a vzniknú iné zoskupenia, napr. V4+, Stredomorie, BRICS… Štáty EÚ a USA tam budú chýbať.
November 1989 bol šancou zariadiť si život podľa svojich predstáv. Nie každému sa to podarilo. Pád socializmu neznamenal víťazstvo kapitalizmu. Nadšenie z pádu berlínskeho múru netrvalo dlho. Rôzne rýchle privatizácie vytvorili veľké sociálne rozdiely, ktoré sú tu doteraz. Do zahraničia nám nemali „uletieť“ kľúčové podniky, banky, poisťovne,…
Slovensko má za sebou 36-ročný vcelku úspešný príbeh. V mieri žije veľa šikovných, pracovitých a čestných ľudí, ktorí dobre vychovávajú svoje deti. Nemajú to ľahké, ale sú zárukou, že to pôjde správnym smerom.
- Ako ste vy prežíval november 1989. Aj keď nie ste ľavičiar, zaujíma nás váš postoj k osobnostiam ľavice ako Vladimír Clementis, ktorého zavraždili vo vykonštruovanom procese, Laco Novomeský, ktorého zatvorili v 50. rokoch a obvinili z fiktívneho „buržoázneho nacionalizmu“, rovnako ako sociálneho demokrata Ivana Horvátha, ktorý dokonca zomrel hneď, keď bol prepustený. Dalo by sa povedať, že ak bolo pred rokom 1989 niečo zlé, tak toho boli obetou aj ľavičiari. Akoby existovali dva druhy komunistov – aparátnici a intelektuáli. Husák stál medzi nimi a musel robiť kompromisy. Ešte po roku 1945 napr. volal po spojení komunistov a katolíkov, čo dokumentuje aj seriál Roky prelomu. Poznali ste sa aj s Vladimírom Mináčom. Aký máte ako katolícky aktivista vzťah k týmto osobnostiam?
Clementisa poznám iba z literatúry a peknej Juríkovej drámy o jeho poslednej noci pred popravou. Bol obeťou stalinizmu, ale nemal celkom čisté svedomie, keď naletel Gottwaldovi pri vrátení sa domov. Laco Novomeský vybavil spisovateľom Budmerice ale keď sa na Slovensko vrátil veľký básnik Rudolf Dilong, príkro ho odmietol. O Ivanovi Horváthovi neviem nič. Husák bol štátnikom, jeho zásluhou bola aj „normalizácia“ po r. 1968. Keď po vojne vo voľbách vysoko vyhrala Demokratická strana, s ktorou sa spojila zakázaná HSĽS, všelikto chcel byť s nimi. Som rád, že pred smrťou si dal do poriadku svedomie, arcibiskup Ján Sokol o tom viac vie. Mináč vedel písať a rečniť, zažil som ho len vo Federálnom zhromaždení v r. 1990-92. Často tam mal dobrú náladu, nepáčil sa mu vtedajší vývoj. Posledným špeciálom z Prahy v r. 1992 sme sedeli vedľa seba. Bol to zaujímavý rozhovor…
Nesmieme zabudnúť, že kvôli politickým názorom bolo v rokoch totality v ČSSR uväznených asi 70 tisíc ľudí, sto z nich popravili. Roľníkom zhabali pôdu, tábory nútených prác boli plné, rehoľníkov a rehoľníčky internovali do táborov PTP. Kto mal iný názor alebo veril v Boha, bol triednym nepriateľom. Vyšetrovateľom, mučiteľom, sudcom, bacharom a funkcionárom vtedajšieho režimu, sa nič nestalo.
Aj naša rodina v Nitre, 200 m od Misijného domu SVD, bola v hľadáčiku ŠTB. Rodičia poznali sledovačky, vyšetrovačky a domové prehliadky. Mama Marta, redaktorka katolíckych časopisov, bola v tom, nezavreli ju iba preto, že mala 4 deti a otec bol funkcionár AC Nitra a uznávaný futbalový rozhodca.
Viac poznám životy katolíckych literátov, ktorí po r. 1945, 1948, cez 50. roky ale aj po 1968 ušli do zahraničia najmä do Ríma, odkiaľ sa väčšinou rozleteli do sveta. Patria do našej histórie a dielo, ktoré vytvorili by malo byť viac známe u nás. Sú to napr. Pavol M. Hnilica, Jozef Tomko, Rudolf Dilong, Jozef Heriban, Daniel Faltin, Dominik Hrušovský, Šebastián Labo, Felix Litva, Ladislav Pudiš, Jozef Zlatňanský, Ján Okáľ, Jozef C. Hronský, Mikuláš Šprinc, Karol Strmeň, Tomáš Špidlík. S mnohými som sa stretal a písal som o nich. Mám asi dvojhodinový magnetofónový záznam rozhovorov s viacerými z nich z r. 2019 v Ríme.
- Aká boli vaše skúsenosti s rokom 1989, ale aj z negatívami minulého režimu? Ako situáciu vnímate dnes?
V r. 1985 som bol na 250-tisícovom Velehrade, ktorý predpovedal koniec socializmu. Po sviečkovej manifestácii v r. 1988, ktorú zaregistroval celý svet, sa socializmus nespamätal. Na Slovensku bola „podzemná“ cirkev jedinou silou proti režimu. Mala samizdaty, stretká detí, mládeže a rodín, náboženstvo v súkromí, pašovanie a distribuovanie náboženských kníh…
Pred novembrom 1989 som si myslel, že komunisti tu budú ešte dlho. Odpor sa u nás prejavil už v r. 1968, ale pykali sme pre to 21 rokov „normalizáciou“. Vlado Jukl povedal, že keby nebol 21.august 1968, mali by sme tu už odvtedy tvrdý kapitalizmus (zatkla ho ŠtB v r. 1951 a ako 27-ročného ho odsúdili za velezradu na 25 rokov väzenia, aj v uránových baniach v Jáchymove. Podmienečne ho prepustili po 13,5 rokoch).
V rokoch 1963-90 som bol matematik, nebol som disident. Písal som do samizdatov, organizoval náboženstvo detí, výlety a stretnutia mladých, šíril náboženské knihy zo zahraničia. Ak sa mi podarilo po veľkom úsilí ako štipendistovi Alexandra von Humboldta vycestovať na dlhý vedecký pobyt do Mníchova, veľmi to prispelo k mojim matematickým výsledkom. Nosil som tam aj správy Antonovi Hlinkovi a mal som kľúče od jeho kancelárie.
Pred 36 rokmi som prežil najkrajšie dní svojho života. Pád socializmu vytvoril – to boli najkrajšie chvíle môjho života. Koncom r. 1989 Anton Hlinka v Dóme povedal: „Čo bude ďalej, keď opadne nadšenie, prejavia sa pokušenia slobody a Hosana sa zmení na Ukrižuj ho?“ Až neskôr som tomu porozumel.
Porevolučná zásada „nie sme ako oni“, bola naivná. VPN a OF vzalo bývalých členov KSS pod svoje krídla, aj preto vyhrali voľby v r. 1990. KDH bolo druhou stranou s 18%. Bolo to šťastie, lebo sme vtedy mali málo osobností. Obracanie kabátov bolo novým prvkom, ale v radostiach Novembra nám to nevadilo.
Keď stovka nových politikov, aj ja, išli špeciálom sponzorovaným Štefanom B. Romanom z Kanady, v máji 1990 na týždeň za krajanmi do USA, reakcie Dubčeka, Schustera, Čiča a ďalších boli prekvapujúce. Na tribúnach spievali Hej, Slováci, v kostole sa modlili. Doma boli kostoly plné, nad miliónom ľudí vo Vajnoroch pri návšteve Jána Pavla II. v r. 1990 visela aura radosti. Boli sme naivní nadšenci a odvážni amatéri.
Po revolúcii som často rečnil. Bol som petržalský predseda KDH a podpredseda Rady KDH pre zahraničie. Keď sa na Predsedníctve KDH hľadal po voľbách v r. 1990 do Federálnej vlády podpredseda pre ľudské práva, Viliam Oberhauser ma navrhol a prezident Havel ma akceptoval. Tatra 603 ma zaviezla na dva roky do Prahy – bol to čas nadšenia a zmien. Praha bola vtedy pupkom sveta, stretol som tam mnoho osobností. Federálne zhromaždenie schválilo 180 vládnych návrhov, ktoré loď krajiny otočili o 180 stupňov. Za 11 z týchto zákonov som bol zodpovedný a predkladal som ich do FZ.
Najťažšie naše obdobie bolo od r. 1993, v samostatnom Slovensku, o ktorom som sníval. Vrátil som sa z Prahy, plný skúseností a energie, ale tu vládol mečiarizmus a nacionalizmus.
Odvtedy Slovensko zažilo všelikoho (GDPR): Mat. Hli. Na. Kor. Šim. Grö… Mnohí brešú ale karavána ide ďalej.
Média často skloňujú KDH preto, že je proti Smeru. Mrzí ma, že KDH chce byť v opozícii do konca sveta. Strany, ktoré nechcú ísť do vlády, už nebudem voliť. Teším sa, že reprezentantov KDH som si nevšimol na nedávnych tribúnach. Fero M. je výnimka, ale on už bol všelikde. Netuším, v ktorom klube KDH je člen (ja som člen KDH od r. 1989, teraz vo Svätom Jure).
Keby boli zajtra voľby, nebudem voliť tých, ktorí mlčia alebo kričia „Čím horšie tým lepšie“.
Slovensko si dnes nežije zle. Máme 80 rokov mier, nestrieľa sa, nerozbíjajú sa autá a výklady. Nedávno som sa stretol manželov z Malty. Na otázku „Prečo prišli na Slovensko“ povedali: „Je tu pokoj, bezpečné a kultúrne prostredie. Môžeme sa všade prechádzať, dať si kávu a tešiť sa z krás vašej krajiny…“
- Ako vnímate to, že aj v roku 2025 sú ľudia prenasledovaní za názor, resp. že pre názor nie sú pozývaní do verejných diskusií, aj keď majú dostatočné vzdelanie a publikačnú činnosť. Nedávno sa prevalilo, že Natália Milanová a jej team vytvorili zoznam ľudí, ktorí nemali dostávať granty. Ako vnímate tento fenomén novodobej tichej cenzúry?
Je to tu ako za socializmu. Ak sa niečo pekné vytvorí, nemalo by nás zaujímať, kto to vytvoril a či je rovnakej krvnej skupiny. V slobodnej spoločnosti ľudí môže „ohrozovat“ iba Ústava a zákony, nie cenzúra a zahraničný majitelia médií. Ak dnes pochválite ruského spisovateľa a majú ich výborných, ste rusofil do smrti. Nedávno som dal do mesačníka Rozum svoju spomienku na šesť významných spisovateľov: Solženicyn, Paustovskij, Majakovskij, Cvetajeva, Gorkij, Voznesenskij. Redakčná rada to neprijala, ty si jediný, ktorý to vydal.
Stále u nás existujú tabu témy, ktorých sa nepíše ale píše nepravdivo. Napr. Ukrajina, Rusko, BRICS, Bruselu, vojenské základne USA, Slovenský štát, atď.
- Nebohý pápež František vo svojom odkaze zdôrazňoval silné protivojnové a sociálne posolstvá. Ako to vnímate?
Neviem o pápežovi, ktorý by nebol proti vojnový a prosociálny. František bol v tomto majster sveta, prišiel z Argentíny a na vlastne koži zacítil neprávosti súčasného sveta.
Bol 266. nástupcom sv. Petra, prvým pápežom-jezuitom. Mal rád futbal, na univerzite vyučoval literatúru, často citoval Dostojevského. V r. 2021 navštívil Slovensko, ktoré málokedy zažilo toľko duchovnej radosti. Z Františkovej srdečnosti boli ľudia nadšení, takú atmosféru dnes v Európe ťažko nájdete. Pápež desaťtisícom usmiatych ľudí povedal: „Slovensko je poézia.“ Bol vtipný a spontánny, má talent na oslovenie mladých. Mal tu 12 príhovorov, politikom zaprial: „Želám vám, aby ste nikdy nedopustili, aby sa vaše najlepšie tradície pokazili povrchnosťou konzumu, materiálneho zisku alebo ideologickou kolonizáciou.“ V Prešove povedal: „Myslím na mučeníkov, ktorí v tomto národe vydávali svedectvo Kristovej lásky vo veľmi ťažkých časoch, keď všetky okolnosti radili mlčať, zostať v bezpečí, nevyznávať vieru.“ Pri rozlúčke v Šaštíne 50 tisícov ľudí povzbudil, aby si zachovali spomienku na osoby, ktoré ich živili a vychovávali vo viere, najmä rodičov a starých rodičov. „Boli to skromní, jednoduchí ľudia, ktorí vám dali svoj život, milovali až do konca. To sú hrdinovia každodennosti, ich životy menia dejiny.“
- Ste stále aktívny spisovateľ, na akej knihe práve pracujete?
Do tlače som dal trinástu knihu Ľudia a doba II. – vtedy, teraz a potom. Denne publikujem na facebooku, a iných sociálnych sieťach, píšem blogy a ak ma niekto požiada, rád dám aj nejaký rozhovor. Ak ste starý, katolík a bývalý KDH-ák, k popularite vám to nepridá. Už mi to však vôbec nevadí. Pri písaní sa snažím odísť od literatúry faktu. V 14 knihe to už bude iba veselý text a obrázky. Reťazce myšlienok a asociácií sú ako fraktály, ktoré vytvárajú na obrazovke obrazce. Píšem nelineárne – striedam minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Stále ma fascinuje čistý papier, na ktorom môže vzniknúť výborná myšlienka. Ak si ju nevšimnete, odletí ako motýľ a už sa nevráti. Ľudská skúsenosť je neprenosná, získava sa iba prežitím udalostí. Ak ju nezachytíte, je stratená.
pripravil lp
