Ekonóm Adrián Ondrovič: Otázka verejného vlastníctva strategických podnikov a sektorov spoločnosti je zo spoločensko-ekonomického hľadiska jednoznačná

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Význam strategických podnikov v našej spoločnosti je, resp. bol relatívne dobre známy, prinajmenšom v 90-tych rokoch. V roku 1998 sa dokonca uskutočnilo referendum s otázkou: „Ste za to, aby NR SR prijala ústavný zákon, ktorým sa zakáže privatizácia týchto strategických podnikov: 1. Západoslovenské energetické závody, š.p. Bratislava; 2. Stredoslovenské energetické závody, š.p. Žilina; 3. Východoslovenské energetické závody, š.p. Košice; 4. SPP, š.p. Bratislava; 5. Slovenské elektrárne, a.s. Bratislava; 6. Transpetrol, a.s. Bratislava?“ Referendum bolo neplatné, keďže sa zúčastnilo 44,25 % oprávnených voličov. Za zákaz hlasovalo viac ako 90 % zúčastnených voličov.

Zoznam podnikov v referendovej otázke napovedá, že význam strategických podnikov sa zvyčajne chápe v oblasti energetickej bezpečnosti štátu. V širšom zmysle sú za strategické podniky považované prirodzené monopoly aj z oblasti bankovníctva, telekomunikácií, dopravy, vodného a lesného hospodárstva, pošta, kľúčové infraštruktúrne podniky a ďalšie. Spoločenský význam takýchto podnikov je zjavný, a z toho dôvodu štátne, resp. verejné vlastníctvo týchto firiem bolo samozrejmé.

ilustračný obrázok strategických podnikov

Z národohospodárskeho hľadiska sa jedná o podniky veľké, ktorých zákazníkmi je veľká časť spoločnosti a v niektorých prípadoch celá spoločnosť. Takejto povahy sú však aj celé sektory ako výroba energie, zdravotníctvo či školstvo – ich takpovediac zákazníkmi je celá spoločnosť. Strategické podniky a strategické sektory taktiež predstavujú významnú zamestnanosť a sú aj z toho pohľadu pre stabilitu spoločnosti dôležité. A je veľký rozdiel, ak takýto veľký a významný podnik vlastnia súkromné entity a dokonca zahraničné, alebo je vlastníctvom verejným.

Klasická firma je totiž totalitná inštitúcia, kde majiteľ stojí na samom vrchole a má diktátorské postavenie. Môže teda nadiktovať ako a aké ciele a záujmy bude činnosť firmy sledovať. Pričom táto činnosť má pochopiteľne dopady na okolitú spoločnosť. Záujmy súkromných vlastníkov kapitálu sú principiálne odlišné od záujmov verejnosti, resp. štátu, a tým pádom sú odlišné aj dopady na spoločnosť.

Čo hovoria poznatky ekonomickej vedy o strategických podnikoch a sektoroch?!

Ekonomická veda je veda spoločenská, čiže na rozdiel od prírodných vied, nie je to veda ani exaktná a ani objektívna. Keďže ekonomické procesy priamo súvisia s distribúciou moci v spoločnosti, patrí aj k vedám najviac politicky a mocensky zneužívaným. Je preto bohatá na rôzne teórie neraz aj protichodné a pre laika môže byť ťažké orientovať sa v tom. Nehovoriac o povahe verejnej diskusie, ktorá býva neraz zamorená zámernou manipuláciou a starostlivou cenzúrou.

Negatívny vplyv monopolov na ekonomiku spočíva predovšetkým v neprimerane vysokých cenách (rovnako na ekonomiku pôsobia aj kartely – napr. bankový sektor na Slovensku). Ekonomická teória hovorí, že v trhovom prostredí v podmienkach dokonalej konkurencie (veľké množstvo firiem s podobnou produkciou, čiže zákazník má široké možnosti výberu) podniky z dlhodobého hľadiska nedosahujú zisk, keďže vzájomná konkurencia tlačí ich cenotvorbu ku kopírovaniu nákladov a minimalizovaniu ziskovej marže.

Prostredie dokonalej konkurencie samozrejme v realite neexistuje, ale existujú sektory, kde operuje mnoho výrobcov/poskytovateľov služieb, napr. kaderníctva, holičstvá a ďalšie. V týchto sektoroch je vidieť, že ziskové marže sú nízke. Naopak kartely veľkých firiem v oligopolných sektoroch (sektoru dominuje niekoľko veľkých hráčov) a rovnako aj čisto monopolné sektory, môžu ceny čiže ziskové marže nastavovať bez tlaku konkurencie a teda vysoko.

Vysoké ceny a z nich plynúce vysoké zisky majú za následok, že, ľudovo povedané, na ostatných zostane menej. Napríklad vysoké ceny energií (tie sú jedným zo základných faktorov výšky cenovej hladiny v ekonomike, keďže energie spotrebováva celá spoločnosť), či vysoké bankové poplatky spôsobujú, že zákazníkom ostáva menej na ostatnú spotrebu.

To znamená, že výrobcovia z iných sektorov dosahujú nižšie tržby.

V kapitalistickej ekonomike je totiž v súťaži o transakčné prostriedky (peniaze) každý s každým. Zvyčajne sa hospodárska súťaž, čiže tá konkurencia interpretuje ako súťaž o zákazníka medzi výrobcami v určitom konkrétnom sektore – napr. výrobcovia áut súťažia medzi sebou.

Avšak oni súťažia aj s výrobcami potravín, výrobcami spotrebných tovarov, stavebnými firmami, bankami, atď., pretože ak napríklad sú drahé potraviny, na úspory na auto moc nezostane. Tieto súvislosti sú v praxi veľmi dobre známe. Preto má väčšina rozvinutých krajín inštitúcie ako má aj Slovensko – Protimonopolný úrad, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, či Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb. Tie majú za úlohu okrem iného aj reguláciu cenotvorby.

Samozrejme, že takéto inštitúcie sú potom terčom korupčných tlakov zo strany firiem, ktoré sú v monopolnom/kartelovom postavení a snažia sa ho patrične využiť. Z našej histórie poznáme napríklad skokové zvyšovania cien energií, predovšetkým cien plynu pre domácnosti, počas vlád Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša.

Korupčná schéma: nemeckí a francúzski vlastníci SPP + politická elita vtedajšej vládnej koalície + rozhodnutia vlády a regulačných orgánov => mimoriadne zisky SPP, ktoré odišli do Nemecka a Francúzska. Ten odliv musel byť enormný, pretože po približne desiatich rokoch nemeckí a francúzski vlastníci svoj 49% podiel v SPP predali. Táto skúsenosť len potvrdzuje časté obavy, že súkromní vlastníci v strategických podnikoch majú zvyčajne záujem len o krátkodobú maximalizáciu svojho zisku, a na dlhodobom rozvoji firmy a jej službách spoločnosti a ekonomike záujem nemajú.

Vysoké ceny energií zvyšujú náklady všetkým výrobcom, domácnostiam, verejnému sektoru, jednoducho každému.

Výrobcovia, ktorí sa orientujú na export sa takto dostávajú do konkurenčnej nevýhody voči svojim konkurentom v zahraniční. Výnimkou v našej krajine sú mnohí veľkí exportéri patriaci zahraničným korporáciám. Tí mávajú dohodnuté osobitné a teda nižšie ceny energií. Vláda často garantuje takýmto firmám nižšie ceny energií na obdobia niekoľkých rokov. Tento stav je ostatnými firmami oprávnene vnímaný ako neférový.

Pokiaľ sú významné monopolné podniky a kartelové zoskupenia vlastnené zahraničnými vlastníkmi, ktorí si prirodzene zisky odvážajú do zahraničia, pre krajinu vzniká problém úbytku transakčných prostriedkov (peňazí) v ekonomike. Vzniká problém, že „nie sú peniaze“, resp. nie je čím platiť. To osobitne platí pre krajinu ako je Slovensko, ktorá nemá svoju vlastnú menu.

Tá, ktorú používame, je pod kontrolou Nemecka. Na vládu tým pádom vzniká tlak niekde peniaze zohnať – čiže napríklad požičať si a samozrejme za úrok. Keď sú takéto podniky vo verejnom vlastníctve, ich zisky bývajú významným príjmom štátneho rozpočtu a následne sú znovu investované do spoločnosti.

Realita v našej krajine je však taká, že v štátnom vlastníctve zostalo zo strategických podnikov a prirodzených monopolov už iba veľmi málo. V roku 1999 vláda Mikuláša Dzurindu zrušila zákon o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategických podnikov a bola spustená najväčšia vlna privatizácie v histórii krajiny.

A mnoho ľudí, ktorí sa na tomto procese zúčastnili, sa stali veľmi bohatými. Koniec koncov spis Gorila naznačuje, že vtedajšia vládnuca politická elita nemala v podstate nič iné na práci, ako len predať čo najrýchlejšie, čo sa len dá a samozrejme na tom patrične zbohatnúť. Následky tohto obdobia nesie naša spoločnosť dodnes a ešte dlho bude. A v prípade privatizácie zdravotníctva a časti dôchodkového systému sa jedná pre časť obyvateľstva aj o následky fatálne.

Dnes sme ako spoločnosť v situácii, že aj vodárenské podniky vlastnia západoeurópske firmy.

Čiže niečo tak zásadné pre život spoločnosti ako je vodárenská infraštruktúra sme odovzdali pod kontrolu zahraničiu. Máme tiež situáciu, že verejnú dopravu v mnohých krajoch, okresoch a mestách zabezpečuje firma, ktorá je dcérskou spoločnosťou Deutsche Bahn, teda podniku, ktorý vlastní nemecký štát.

Sme v takej úbohej a absurdnej situácii, že občania zo svojich daní platia podniku, ktorý patrí cudziemu štátu, aby nás vozil do práce, do školy, na úrady, k lekárovi. Ten podnik si odvezie svoje zisky do Nemecka, kde sa stanú príjmom nemeckého štátneho rozpočtu.

Ďalším príkladom je dlhé roky známy kartel dcér západoeurópskych bánk, ktorý poplatkami doslova vycuciava občanov, firmy a celú ekonomiku, a žiadna vláda s tým nedokázala prakticky nič urobiť.

Sme v situácii, kedy v zdravotníctve zahraničné ale aj slovenské firmy klasickou kapitalistickou logikou premenili lekárov na dílerov, zdecimovali a ďalej decimujú ľudské a infraštruktúrne liečebné kapacity, a to všetko za cenu tisícok ľudských životov.

Pri hlbšom uvedomení si týchto faktov môžeme len konštatovať hĺbku úpadku, kam sme sa do akej podradenej a kolonizovanej pozície ako spoločnosť dostali.

Privatizácia však môže ísť aj ďalej, ako zašla doposiaľ u nás.

V USA sprivatizovali napr. aj väznice. Sú prevádzkované súkromnými firmami a neraz majú od miestnych úradov garantovanú obsadenosť, aby náhodou pokles kriminality neznamenal aj pokles ziskov. Čo to v reálnom živote znamená netreba nijak popisovať.

Sú známe prípady, kedy tieto firmy priamo korumpovali sudcov, a tí za úplatky posielali za mreže nevinných ľudí. Len, aby bola dostatočná obsadenosť. Sprivatizovať sa dá v podstate všetko. Napríklad nadnárodná korporácia Nestlé dlhodobo presadzuje privatizáciu vody. Reálny neoliberalizmus nepozná v otázke privatizácie hranice.

Učebnice ekonomických základov hovoria, že poznáme tri faktory výroby: prácu, pôdu a kapitál. Vplyvný americký ekonóm Simon Patten už na konci 19. storočia tvrdil, že z hľadiska rozvoja ekonomiky a spoločnosti existuje ešte štvrtý výrobný faktor – štátna infraštruktúra (železnice, cesty, prístavy, …) a štátne služby (školstvo, zdravotníctvo, …) a ďalšie podniky, ktoré majú povahu prirodzených monopolov.

Tie podľa neho má riadiť priamo štát alebo ich aspoň regulovať. Svoje tvrdenia zdôvodňoval tým, že pokiaľ činnosť týchto podnikov a sektorov poskytuje služby pre celú spoločnosť za ceny na nákladovej úrovni alebo s obmedzeným ziskom, tak potom takto poskytujú spoločnosti a ekonomike základ, z ktorého ťažia všetci.

A zlepšuje to aj konkurencieschopnosť krajiny na zahraničných trhoch. Všetky firmy predsa potrebujú kvalitných, vzdelaných a zdravých pracovníkov, všetky firmy potrebujú zákazníkov, všetky firmy potrebujú k svojej činnosti základnú infraštruktúru štátu.

Patten tvrdil, že presne takto sa Nemecko zo zaostalej krajiny v priebehu niekoľkých desaťročí v druhej polovici 19. storočia stalo rozvinutou a silnou krajinou. Mimochodom z Nemecka toho obdobia pochádza aj prvé štátne dôchodkové poistenie v Európe.

Návrat strategických podnikov, prirodzených monopolov a celého sektoru zdravotníctva do vlastníctva štátu je z hľadiska prospešnosti pre spoločnosť a ekonomiku absolútnou samozrejmosťou.

Verejné vlastníctvo takýchto firiem by umožňovalo sledovanie verejných celospoločenských záujmov. Štát by mal k dispozícii silné nástroje na ovplyvňovanie výšky celkovej cenovej hladiny v ekonomike a tým aj na zlepšenie konkurencieschopnosti na zahraničných trhoch. Zlepšili by sa príjmy štátneho rozpočtu, vylepšila by sa kapitálová a obchodná bilancia krajiny, zlepšili by sa možnosti riešenia problémov nezamestnanosti.

Takéto veľké firmy a sektory môžu tiež veľmi účinne pôsobiť ako stimul pre domácu produkciu tovarov a služieb. Toto všetko by zlepšilo bezpečnosť štátu, ekonomiky a obyvateľstva. V súkromných rukách tieto firmy budú sledovať len jediný záujem maximalizácie zisku pre svojich vlastníkov.

Na druhú stranu však v našej krajine pôsobia sily domáce i zahraničné, ktoré majú presne opačné ciele. Jeden predstaviteľ týchto síl momentálne sedí na kresle ministra hospodárstva.

Pri čítaní volebného programu jeho politickej strany, pravdepodobne najextrémistickejšej politickej strany v novodobej histórii Slovenska, musí normálnemu človeku behať mráz po chrbte – ďalšia privatizácia, deštrukcia zdravotníctva, školstva, poľnohospodárstva… – plánovaný rozvrat spoločnosti. Pokiaľ dôjde aj k realizácii toho programu, obyvateľov našej krajiny čakajú ešte horšie časy, ako zažívali doposiaľ.

Adrián Ondrovič – ekonóm SAV


Článok je pokračovaním diskusie k skôr prezentovanej výzve:

Ďalšie články na túto tému:

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

4 thoughts on “Ekonóm Adrián Ondrovič: Otázka verejného vlastníctva strategických podnikov a sektorov spoločnosti je zo spoločensko-ekonomického hľadiska jednoznačná

  • 14. apríla 2020 at 17:07
    Permalink

    Miklož – prečo ešte nevisí ?
    Asi preto, lebo pre časť spoločnosti je to stále vážený ekonóm, hodný účasti v besedách a citácií v tlači.

    Nejde o nič iné, len o to, aby sme si uvedomili, že nám vládne a ovláda nás menšina – a nebude to inak dovtedy, kým iná/inakšia menšina túto nepremôže a nepošle kade ľahšie. A ten väčší zvyšok čo nechápe čo sa deje, nebude chápať ani potom, keď ( ani nepostrehne, že ) bude zbavený okov otroctva.

    A bol by som rád, aby sa v našich kruhoch udomácnil tento pekný zvyk, aby sa o stranách akou je SaS hovorilo, tak ako v tomto článku, ako o extrémistických.

     
    Reply
  • 14. apríla 2020 at 19:51
    Permalink

    Adrián, správne je definované, že za strategické podniky je treba považovať tie čo vyrábajú a distribuujú energie (aj tu boli čiastočne pomenované), čo správcujú vodné zdroje (lebo ich nevyrábajú, len udržujú nezávadnosť, rozvody, teda správcujú nám naše prírodné bohatstvo, dnes ešte k strategickým podnikom patria aj „telekomunikácie“ v tom zmysle aj s novým obsahom šírenia informácií -obrazu-zvuku sieťami, dopravná infraštruktúra, a ako sa v kríze z pandémie ukazuje, aj všetky podniky okolo zdravotníctva (nielen zariadenia, aj výroba zdravotníckych nástrojov, prístrojov všetko kedysi označené ako „zdravotechnika“ a zdravotníckych materiálov (ano aj tie rúška, rukavice, lieky). A to ešte našťastie nepociťujeme, že aj produkcia živočíšnej a rastlinnej poľnovýroby a celý potravinársky priemysel.
    Sami si premyslime, čo z toho má slovenská spoločnosť pod kontrolou.
    Nehovoriac o bankách. Nemáme jedinú štátnu banku pre vklady a úvery občanom a zdravotnícke poistenie i dôchodkové sporenie sme prepustili do súkromných podnikateľských rúk – pričom náklady na zdravie a príspevky na dôchodok boli strategické i za Márie Terézie a preto boli v rukách mocnárstva. Tož – my sme de-mo-kra-ti.

    A že je taká vláda teraz:
    bolo dobré, že hlavným kritériom v ohrození boli ľudské životy a zdravie obyvateľov Slovenska. Asi bolo dôležité, že to ešte „naštartoval“ Pellegrini…a pokračovali v tom.
    TERAZ SA VEDIE ZÁPAS o paradoxné protiklady:
    či oživovať ekonomiku alebo chrániť ľudí.
    Dajme im ešte šancu.
    Najmä preto, lebo ich vláda je vizitkou našej neschopnosti zvoliť lepších predstaviteľov pre vládu a zákonodárny zbor.
    Tu mi nedá, aby som nezakončil: sami si za to môžeme,…niektorí nevolili vôbec a niektorí si neprečítali programové ciele strán…

     
    Reply
  • 14. apríla 2020 at 23:50
    Permalink

    Výborný inšpirujúci text.
    Pristavím sa pri tomto odseku: „Učebnice ekonomických základov hovoria, že poznáme tri faktory výroby: prácu, pôdu a kapitál. … existuje ešte štvrtý výrobný faktor – štátna infraštruktúra“
    Medzi týmito výrobnými faktormi má v kapitalizme práca úplne podradné postavenie, snáď podradnejšie ako uhlie alebo ropa.
    Skutočná revolúcia bude, keď sa to zmení.

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom