Eseje Miloša Jesenského ako galéria myšlienok slávnych humanistov

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Nedávno ma v pošte prekvapil milý darček od spisovateľa Petra Kubicu,[1] knižka ktorej prednú stranu tvorí karikatúra Marxa s Che Guevarrom, ktorí stoja pred obrovskou šálkou kávy. Útla, ale aj elegantná knižka esejí slovenského spisovateľa Miloša Jesenského má v istom zmysle okrem obalu aj provokatívny názov – Ľavicová kaviareň. Čo sa za týmto titulom skrýva? Výsmech, rehabilitácia alebo stotožnenie sa s profanovaným slovom kaviareň?

JESENSKÝ, Miloš: Ľavicová kaviareň. Žilina: Občianske združenie Spoločnými silami, 2020

SOCIÁLNA SPRAVODLIVOSŤ AKO HLAVNÝ MOTÍV KNIHY

Kniha pozostáva z 32 esejí, ktoré autor publikoval pre internetový portál ihodnoty.sk od roku 2017. Približuje myšlienky umelcov, spisovateľov, štátnikov, mysliteľov, umelcov a neznáme stránky histórie so sociálnym cítením. Hlavnou témou esejí sú otázky sociálnej spravodlivosti a socioekonomické úvahy o teóriách spravodlivosti vo viazanosti na významné osobnosti kultúry. Úvod ku knižke napísal Ing. Juraj Blanár, poslanec NRSR, ktorý čitateľa privíta nasledujúcimi slovami: „Jesenský napísal rôzne knihy. Desiatky autorských počinov prechádzajú od tém historických cez záhadologické až po faktografické. Pre ľavicový portál i-Hodnoty píše od jeho vzniku v júni 2018. Desiatky textov, ktoré sa venujú sociálnym demokratom, socialistom či ľavičiarom. Prezentuje známe osobnosti prostredníctvom pre mnohých zabudnutých a neznámych faktov, či útržkov z ich bohatého života, hoci to neznamená, že bohatstvom oplývali. Práve naopak. Vďaka zlej sociálnej situácii ich rodín chápali veľmi intenzívne problémy každodennosti pracujúcich i nezamestnaných, nemajetných i sociálne odkázaných.“ (s. 6)

ZÁHADOLÓG S ĽAVICOVÝM CÍTENÍM

Spisovateľ, Dr. Miloš Jesenský[2] získal vzdelania na Univerzite veterinárskeho lekárstva v Košiciach, po ukončení štúdií pracoval do roku 1999 ako samostatný odborný pracovník Historického oddelenia Východoslovenského múzea v Košiciach, kde sa špecializoval na dejiny farmácie a medicíny. Od roku 1998 pôsobil ako doktorand Historického ústavu SAV a svoje štúdium zakončil obhájením dizertačnej práce pod názvom „Dejiny alchýmie na Slovensku“.  Neskôr pracoval ako bibliograf Žilinskej knižnice, neskôr na Odbore informácií a zahraničných vzťahov Žilinského samosprávneho kraja, ďalej ako riaditeľ Kysuckého múzea v Čadci a napokon samostatný odborný pracovník Národného osvetového centra v Bratislave. V súčasnosti pracuje vo vydavateľstve Belianum Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, ako aj prednáša muzeológiu na Žilinskej univerzite a Technickej univerzite v Košiciach.[3] Dve desaťročia sa venuje publicistike v oblasti záhadológie a histórie, publikuje aj na stránkach putnici.sk, cez-okno.net. Vydal cez tridsať knižných titulov v slovenskom, českom a poľskom jazyku, pričom ako uvádza na svojom profile, mal tú česť autorsky spolupracovať s J.J. Duffackom, Robertom K. Leśniakiewiczom, Stephenom Molstadtom, Pavlom Benešom, Pavlom Matulom, Alexandrou Pavelkovou, Lenkou Tkáčovou, Dankou Majerčíkovou, Petrom Kubicom a ďalšími.

DEŠIFROVANIE IDEOVÝCH POSTOJOV

Priznám sa bez mučenia, na vlastnú škodu, že autora Dr. Miloša Jesenského som doteraz nepoznal napriek množstvu vydaných titulov a ocenení. O to viac ma prekvapilo, že existuje ďalší z autorov, ktorých ideové postoje sú mi blízke (nie úplne totožné, ale veľmi blízke) a odvážil sa ich vyjadriť. Pri čítaní tejto knihy som si hovoril presne to isté, čo pri čítaní najnovšej knihe Pavla Dinku. Akoby existuje neviditeľná myšlienková niť, ktorá spája ľudí s podobným myslením. Na základe publikovaných textov možno konštatovať, že Dr. Miloš Jesenský, inklinuje k sociálnej demokracii a evolučnému sofokratickému socializmu, čo dokazuje aj časté odvolávanie sa na reformné hnutie Alexandra Dubčeka, utopických socialistov (Fourier, Saint-Simon, Owen) (s. 8, 60) a fabiánskych socialistov (H. G. Wellsa, Sidneyho a Beatrice Webbových) (s. 40), špeciálne Georga Bernarda Shawa. Jesenský všeobecne oceňuje ľavicovo zmýšľajúcich umelcov, spisovateľov, filmárov, hudobníkov či náboženských predstaviteľov a svojou knihou zvýrazňuje ich ideový odkaz. Autorova cesta k sociálne spravodlivej spoločnosti ide po línii jeho vzorov reformnou a evolučnou cestou, čo viackrát vo svojich textoch zdôrazňuje. Napríklad v text o Vernovi cituje Ondřeja Neffa (s. 15): (Verne) …veril v pozvoľný pokrok a domnieval sa, že socialisti sú proroci, ktorí stavajú pred ľudstvo vzdialené ciele, čisté a krištáľovo jasné, ku ktorým vedie pozvoľná dlhá cesta, rovná a schodná…“ Čim ospravedlňuje Verneho nezúčastnenie sa Parížskej komúny. Autor sa niekoľkokrát v texte vyhradzuje voči marxizmu,[4] propaguje fabiánsky socializmus, ktorý opisuje ako „katedrový socializmus“ (s. 40). Tých ciest k sociálne spravodlivej spoločnosti je mnoho, od revolučných až po evolučné, a ja osobne si myslím, že až história ukáže, či mali pravdu evoluční alebo revoluční socialisti. V každom prípade sociálne spravodlivá spoločnosť je jedinou alternatívou voči dystopickej, anti-humanistickej, apokalyptickej vízii vojny všetkých proti všetkým.

SPISOVATELIA A KAVIARNE

Slovom kaviarenský ľavičiar sa kedysi nadávalo aj davistom, dnes sa však slovo kaviarensky ľavičiar spája skôr s „pseudoliberálnymi“ ľavičiarmi, ktorí v mene politickej korektnosti a lojality k donorom, opovrhujú klasickými, tradičnými ľavičiarmi, na ktorých pozerajú zhora a s opovrhnutím alebo sa snažia dokonca navodiť dojem, že ich treba kriminalizovať. Napokon píše to v úvode aj Juraj Blanár: „Kaviarňam sa v posledných rokoch pripisujú rôzne prívlastky. Najznámejšie (okrem tých podnikov, ktoré ponúkajú skutočne kvalitnú kávu i podobné nápoje), sú tie ideologické, ktoré sa nás doteraz prostredníctvom liberálnych médií snažili presviedčať, akoby byť ľavičiarom bolo len niečo, čo nepatrí do spoločnosti, do súčasnosti, akoby bojovať za sociálne práva patrilo iba do minulosti. Ale Miloš Jesenský práve ľavicovou kaviarňou oživil ducha mnohých velikánov svetovej politiky, umenia i vedy, ktorí by zaplnili nielen jeden takýto podnik, ale celú kaviarenskú promenádu.“ (s. 6) Miloš Jesenský sa pomenovanie ľavicová kaviareň[5] snaží akoby rehabilitovať, čoho dôkazom je aj titulný text „Ľavicová kaviareň, instantnú kávu nepodávame“, kde reaguje na článok Tomáša Schejbala.[6] Autor sa pýtal:

Existuje však niečo také, ako „ľavicová kaviareň“? Nepochybne áno, hoci známejšia je ta bájna „bratislavská“, ktorá je zaužívaným pojmom pre intelektuálov dlhé hodiny kritizujúcich spoločenské pomery a zároveň téma, s ktorou sa dnes viaže veľké množstvo politicky podmienených predsudkov… Kaviareň nie je žiadnou metaforou imaginárneho sporu mestských mudrlantov so zdravým sedliackym rozumom a ako spôsob vymedzenia sa proti liberálnym intelektuálom už dávno nefunguje a to z jednoduchého dôvodu, že v nej radi sedávajú aj ľavičiari.“ (s. 52)

Priznám sa, že troška som túto pasáž textu nepochopil. Pochopil som však jedno, že autor zdôrazňuje sociálne posolstvá v širšom slova zmysle, tvrdo sa stavia proti liberálnej kaviarni a ich snahe cenzurovať každého, kto nemyslí ako oni. V tomto je podobný autorom ako Pavol Dinka (aj keď v oveľa umiernenejšej forme), ktorí neprijali fundamentálnu tézu konečného a nespochybniteľného víťazstva liberálnej demokracie. Jesenský sa totiž postavil proti fanatizmu ultraliberálov pričom cituje svojho kolegu zo záhadologických spisovateľských kruhov E. von Dänikena: „…a zrejme veľkým prekvapením pre všetkých bude aj fakt, že sa v nej (novej knihe pozn. recenzenta) nevyhol ani kritike teórie o rodovej rovnosti či sebe vlastným spôsobom (ne)vstúúil do politicky živenej diskusie o konšpiráciách, pripomínajúcich novodobý hon na čarodejnice.“ (s. 20) Uf, viem si presne predstaviť, čo sa odohrávalo v hlave miestnych cenzorov a inkvizítorov. On si dovolil použiť kontroverzného Dänikena? A ešte k tomu proti nespochybniteľným liberálnym dogmám? K téme sa vracia aj v článku Rady skúsenejšieho agenta mladšiemu: „Nie, podľa stredovekej inkvizičnej obyčajne nezostavujem, ani sa neriadim žiadnym indexom zakázaných stránok.“ (s. 77) Odkaz autora na nové inkvizičné zoznamy liberálnych ideológov tu je viac, než jasný.

GALÉRIA HUMANISTOV

Hlavnou prednosťou Jesenského knihy je v podstate poukázanie na významných svetových spisovateľov, ktorí sa hlásili k humanizmu, ľavici, socializmu, komunizmu alebo sa minimálne kriticky stavali voči kapitalizmu. A veru nebolo ich málo a práve Jesenský poukazuje na to, že ide o väčšinu spisovateľov, o ktorých sme sa učili už na dejinách literatúry, o zaujímavých hercov, výtvarníkov, hudobníkov, politikov, filozofov či náboženských predstaviteľov. Hneď v úvodnom texte (Budíček pre socialistov, s. 7) uvádza utopistu a vizionára Charlesa Fouriera.[7] Jesenský oceňuje na Fourierovi jeho tézu „blahobytu pre všetkým“ ako inšpiráciu pre súčasných sociálnych demokratov (uvádza aj ďalších utopistov ako Henriho de Saint-Simona a Roberta Owena[8]) (s. 60). V ďalších textoch cítiť nadšenie zo sociálneho posolstva pápeža Františka (s. 12, 33), sociálneho odkazu spisovateľa Julesa Verna (s. 14). Autor prejavuje obdiv fabiánskemu socialistovi Georgovi Bernardovi Shawovi (s. 18, 62, 69), hercovi a socialistovi Charliemu Chaplinovi (s. 31, 35), sociálnym demokratom Augustovi Bebelovi a Wilhelmovi Liebknechtovi (s. 44); hudobníkovi Woodymu Guthriemu (s. 71)[9] či výtvarníkovi Zdenkovi Burianovi (s. 84) a spisovateľovi Jaroslavovi Haškovi (s. 79). Práve cez Haškove texty aktualizuje mimoriadne aktuálnu tému dvojakej kvality potravín a potravinovej bezpečnosti.

Pre obhajobu sociálnej spravodlivosti autor siaha po umiernenejších z nemarxistických prúdov (Jozef Macek, autor knihy Socializmus) (s. 64), ale aj autoroch, ktorých socialistická orientácia nie je veľmi známe. Napríklad Louisa Pauwellsa, spoluautora knihy Ráno kúzeľníkov (s. 27). Autor sa tiež často odvoláva na filozofa, dramatika a kulturológa Egona Friedella (s. 38). Jesenský sa tiež venuje sociálnemu odkazu Mayovho Vinnetoua (s. 42). Autor v knihe spomenie aj významného sociológa Zygmunda Baumana, ekofilozofa Josefa Šmajsa či ekonóma Thomasa Pikettiho, autora nového Kapitálu, ktorý prebudil nepokojného ducha Karla Marxa: „Pokiaľ by Marx dnes čítal Pikettyho knihu, nepochybne by ho sužovala otázka, aká dynamika vlastne poháňa akumuláciu a distribúciu kapitálu? Zodpovedne reagovať na dilemy týkajúce sa dlhodobého vývoja chudoby, koncentrácie moci a zisku, či vyhliadok na hospodársky rast …isté je len to, že sa nepokojný duch Karola Marxa bude zjavovať aj v 21. storočí…“ (s. 83)

Za inšpiráciu považuje Victora Huga, Romaina Rollanda či Jeana Jauresa (s. 28, 64), generáciu romantických socialistov. Knihu zakončuje humanistickou esejou o vianočnom mieri z fronty Prvej svetovej vojny, roku pán 1914. Toho času vojaci dvoch znepriatelených strán odložili zbrane a spoločne oslávili Vianoce. Týmto posolstvom autor končí malú, no informačne výživnú a inšpiratívnu knižku.

ZÁVEROM

Autorove texty mi tak trocha pripomenuli osvetovú činnosť Laca Novomeského, ktorý vo svojich článkoch podobne ako Jesenský, zvýrazňoval humanistický a socialistický odkaz svetových, ale aj národných mysliteľov, spisovateľov a umelcov. Miloš Jesenský svojou knihou manifestuje, že aj cez kultúru možno meniť svet. Zdôrazňuje, že je „žiadúci návrat ľavicových intelektuálov.“ (s. 50) Som rád, že sa postupne na Slovensku pomaličky, ale isto etabluje ľavicová inteligencia a autori ako Miloš Jesenský sú toho príkladom. Dobrá správa je, že autor vo svojej osvetovej činnosti naďalej pokračuje a jeho články si môžete prečítať aj online na stránke ihodnoty.sk.

PhDr. Lukáš Perný


Poznámky
[1] So spisovateľom Petrom Kubicom som robil rozhovor a recenzoval mu knihu.

[2] Autor je členom Spolku slovenských spisovateľov, Slovenského PEN Centra a Slovenského syndikátu novinárov a nositeľ významným ocenení Krištáľový tiger (1998), Weberova cena (2013), Prémia Literárneho fondu (2014), Mimoriadnej medzinárodnej ceny E.E. Kischa (2015).

[3] Toľko uvádza biografia na jeho stránke.

[4] Autorovi azda vyčítať až príliš zaujatý postoj voči marxistickej ceste k socializmu (podotýkam, že som taktiež k tejto ceste kritický, ale snažím sa byť objektívny), ktorá mala nepochybne množstvo negatívnych javov (cenzúra, skostnatenosť, perzekúcie atď.), na druhej strane dosiahli marxisti a leninisti v otázke sociálneho pokroku viac, než sociálna demokracia (vyriešenie bytovej otázky, zamestnanosti v chudobných regiónoch, zavedenie bezplatnej zdravotnej starostlivosti, bezplatného školstva a všeobecnej gramotnosti, elektrifikáciu atď.). Sociálni demokrati zase na druhej strane nemajú na svedomí toľko negatívnych dôsledkov, avšak to iba preto, že nemali úsilie posúvať sa viac doľava (a ak veci posúvali doľava, ako napr. sociálny štát na západe, tak iba v dôsledku ohrozenia zľava). Autor tiež pozná Bismarckove manévre pre odstránenie ľavej opozície (s. 45, 47). Napokon obojživelnosť sociálnych demokratov perfektne vystihol vo svojich fejtónoch (na pôde DAVu) Laco Novomeský a ruku na srdce, nemal v mnohom pravdu? Treba však uznať, že Jesenský nepozerá na dejiny presadzovania sociálnych práv dogmaticky. Jesenský oceňuje aj sociálne cítenie Winstona Churchila, jeho založenie úradov práce a poistenia proti nezamestnanosti (s. 58), na strane druhej sa dokáže postaviť kriticky aj voči kultu Kennedyho (s. 53). Osobne si myslím, že treba byť kritický aj vo „vlastných radoch“ a nájsť zlatú strednú cestu medzi marxistami a reformistami v eliminovaní na jednej strane extrémne revolučného prístupu a na strane druhej, lojality k prevládajúcemu režimu. Ale som presvedčený, že si to autor (aj na základe textov Vzbura na lodi spithead, s. 66; Hamletovi spoluhráči, s. 69) uvedomuje. Napokon sám píše, citujúc J. Maceka, že pod socializmom nemožno chápať iba politické strany nazývajúce sa socialistické (s. 65). Pre Jesenského je socializmus oveľa širší pojem. Podľa Jesenského možno správny model zvoliť len prostredníctvom parlamentnej demokracie (s. 63). Problém je totiž v tom, že keď ľuďom hoc aj nanútite ideálny model, vždy sa vám vzbúria, pokiaľ to nebude ich vôľa (v tomto mal Rousseau pravdu, pretože iba suverenita je skutočným zdrojom moci).

[5] Na rozdiel napr. od Novomeského (aj keď je môj vzor), ktorý vypil hektolitre kávy, ja tento nápoj nepijem. Preferujem ľavicový bar, vináreň, viechu, ľudovú jedáleň či klasickú hospodu, ale chápem, čo tým chcel autor povedať. Cez pomenovanie kaviareň autor manifestuje, že aj ľavica má svoju inteligenciu, avšak dovolím si dodať, že by nikdy nemala byť od obyčajných pracujúcich odpojená a mala by reflektovať ich záujmy. Avšak Jesenský rozhodne nepatrí k autorom, ktorí by tieto problémy nereflektovali, čo dokumentuje aj esej „Hranice chudoby, jedny topánky pre dvoje deti a nedeľný oblek v záložni.“ Autor sa to zaoberá závažným problémom chudoby. Na príklade Chaplinovho zážitku z detstva uvádza: „…dospievame k zisteniu o odlišných hraniciach chudoby v rôznom priestore a čase. Pre niekoho predstavuje prepad pod štatistickú čiaru grafu chudoby spodný limit minimálne mzdy, iný je vďačný za vlastný pár topánok alebo oblek na nedeľu, ktorý nemusí cez týždeň zastaviť v záložni.“ (s. 32). V podobnom duchu je aj článok „Práca nám dáva dôstojnosť“, kde sa cez slová pápeža Františka odvoláva na tézu, podľa ktorej človek bez práce nemožno viesť plnohodnotný život (s. 33).

[6] Autora, ktorí kedysi kritizoval hipsterov, až kým sa sám nestal jedným z tých, ktorých sám kritizoval. Tento obrat dokazujú slová z článku, kde očierňuje Jana Kellera: „Autoři knihy Kup si svou revoltu (2004, česky 2012) Joseph Heath s Andrewem Potterem a v česko-slovenském kontextu Jan Keller, Michael Hauser, Ilona Švihlíková nebo Ľuboš Blaha řeší, ztraceni v postmoderní situaci, falešná dilemata příklonem k autoritářství a nacionalismu.“ Obávam sa, že v postmodernej situácii sa stratil práve Schejbal. Postmoderný „ľavičiar“ Schejbal v článku volá po inštitucionálnom zavedení zrušenia rodiny po vzore ujetého hipisáckeho projektu Kommuna I. Tento návrat ku Campanellovskému hrubému rovnostárstvo, z ktorého sa vysmievali aj Marx a Engels má byť tou alternatívou? Schejbal píše: „Velký krok na cestě ke komunitnímu životu a výchově dětí učinila kontrakultura Západního Berlína a Německa. Neúspěšným pokusem o zrušení rodiny byl v tomto prostředí první z berlínských squatů Kommuna I, založený na společně sdílené volné lásce.“ Takže Keller a Blaha sú podľa Schejbala nebezpeční nacionalisti, za to alternatívu vidí v „zdieľanej voľnej láske.“ Bum! Kommuna I. s obnaženou Uschi Obermaier je síce zaujímavý motív na erotický film, no skutočne si neviem predstaviť takto „fungujúcu“ spoločnosť. Ale takto si to zrejme popletení slniečkari predstavujú. Takže hej, nájdu sa skutočne ľudia, ktorí pokračujú v tom najhlúpejšom, najscestnejšom a najfanatickejšom, čo 60. roky vytvorili a z čoho sa dnes myslitelia ako Slavoj Žižek oprávnene vysmievajú.

[7] Hneď v úvode ma ako autora, ktorý sa dlhodobo venuje dejinám utopizmu, že Jesenský pozná teórie utopických socialistov a aktualizuje ich ako argument pre súčasné diskusie o sociálne spravodlivej spoločnosti. Z úvodu je jasné, že autor čítal Nikodýmovu knihu Z knižnice utopického socializmu (2014), ktorá vyšla pod neoliberálnym Ludwig von Mises Institut, o.s. (s knižkou, ktorá je voči utopistom maximálne tendenčná v duchu ideológie neoliberalizmu som sa vyrovnával aj vo svojej knihe).

[8] Osobnitne oceňujem Jesenského pozdvihnutie Owenovho odkazu a zdôraznenie, že bol to práve Owen, ktorý vybudoval vôbec prvý socialistický podnik v New Lanark (s. 61).

[9] Pri čítaní tohto textu som si zaspomínal na písanie mojej prvej monografie o 60. a 70. rokoch. V tom čase som bol tiež nadšený spojením ľavice a hudobnej kontrakultúry. Avšak s odstupom času, aj po čítaní Žižekových textov a analyzovaní dôsledkov týchto hnutí, som svoje názory pozmenil. Napriek tomu, hudbu 60. a 70. rokov mám dodnes v obľube.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


5 thoughts on “Eseje Miloša Jesenského ako galéria myšlienok slávnych humanistov

  • 3. novembra 2020 at 13:35
    Permalink

    TECHNOLOGICKÁ SINGULARITA vygeneruje podmienky pre nenásilnú revolúciu.
    Triedny boj neznamená niekoho zabiť.
    „Triedny boj existuje. A vyhrávame ho my bohatí. To my riadime svet.“
    Americký miliardár Buffet

    S koncom kapitalizmu, ako čítame Marxa, ktorý prišiel s myšlienkou, že pre každú historickú etapu spoločenského vývoja platia iné pravidlá.
    Niečo iné platí v otrokárskej spoločnosti, niečím iným sa riadi feudalizmus a zákony (ekonomické), ktoré platia v kapitalizme, tiež nie sú večné – raz po naplnení, prestanú platiť všetky tieto zákonitosti, a teda toto naplnenie bude generovať novonastupujúcu spoločenskú formáciu.
    To je v skratke celé kúzlo, do riešenia ktorého môže zasiahnuť každý, kto vyrieši Marxov problém Zákona rovnej miery zisku.
    Alebo inak: Je vôbec treba niečo riešiť, keď robotník (človek pracujúci za mzdu) – tvorca hodnôt – v kapitalistických výrobných vzťahoch, nahradený, ultraproduktívnym učiacim sa strojom, už nebude figurovať? S vysokou mierou istoty je však Marxov Zákon klesajúcej tendencie miery zisku znova v hre.
    Organická skladba kapitálu sa vstupom inteligentných strojov zmení na anorganickú. Narastie konštantný kapitál a variabilný kapitál bude klesať limitne k nule.

    Tým budú zároveň vyriešené aj všetky tri Marxove problémy, ako otázky tu nastolené:
    OTÁZKY:
    1) Násilnej revolúcie – nebude pravdepodobne nutná, ak štát, za nevyhnutného súhlasu, účasti a konsenzu s ľavicou, zvládne zavedenie ZNP (Základný Nepodmienený Príjem), potom revolučný prechod bude nenásilný. V dobe atómových zbraní by nezvíťazil nikto. Zomierali by len nevinní.

    2) Miesta prvotnosti revolúcie – prvým dejiskom nebude najrozvinutejšia priemyselná krajina a prvenstvo nebude patriť ani najslabšiemu ohnivku kapitalistického sveta. Bude pravdepodobne nenásilná. Stane sa to takmer NARAZ – celosvetovo.

    3) Socializmu ako prechodu – od kapitalizmu ku komunizmu, ktorý asi nebude potrebný, lebo prechod bude relatívne veľmi krátky, pretože všetko sa stane takmer naraz

    K tomu píše Marx v spise Nemecká ideológia (1845):
    „Proletariát môže teda existovať len vo svetovom historickom meradle, a rovnako môže i komunizmus, jeho akcie, vôbec mať len, svetodejinnú existenciu.
    Komunizmus nie je pre nás stav, ktorý by mal byť nastolený, ani ideál, podľa ktorého sa má riadiť skutočnosť.“

    Reply
  • 3. novembra 2020 at 19:23
    Permalink

    Kto by nechcel, keby „revolúcia“ – všetky tie zmätky, náhodilosť a chaos, obete a obete, sa vyzúrila, pokiaľ kaviarenskej ľavici dopriate „popíjať“ kávičku v zafajčenom interiéri dobrej kaviarne, s pátosom intelektuálov, ktorí všetko už dávno vedeli…
    Mrzí ma, že autor vidí výhody sociáldemokratického reformizmu v porovnaní so zápasom za komunistické ideály. Komunisti nespadli z neba, sú prirodzenou reakciou na zlyhania reformistov. Mussolini ich (socdemákov) opustil, keď videl, ako kolaborovali s národnou buržoáziou pri rozpútaní vojen. A nie sú to žiadni elegantní diskutéri, štítiaci sa násilia ( zastrelený Liebknecht a dobitá Luxemburgová by o „láskavostiach“ socdem mohli dlho rozprávať). Biele goliere nemajú čisté ruky…Ich oportunizmus udržiavania socialneho zmieru pravidelne vedie k sociálnym katastrófam. Bez sociálnych demokratov by kapitalizmus už dávno padol. ˇUčelová krátkozrakosť socdem „v službách (z)mieru“ zákonite končí v krvi zbytočných masakrov imperialistických vojen…

    Reply
    • 4. novembra 2020 at 7:44
      Permalink

      Súhlasím s komentárom pána Janošovského.
      Kapitalizmus je prechádzka po zamínovanom poli.

      Reply
    • 5. novembra 2020 at 8:24
      Permalink

      Juraj, neuraz sa, ale z tvojho komentára mi vychádza: Buď nevieš čítať, alebo nechceš vidieť to, čo som v článku napísal. Tak to pre istotu znova zopakujem:
      „Tých ciest k sociálne spravodlivej spoločnosti je mnoho, od revolučných až po evolučné, a ja osobne si myslím, že až história ukáže, či mali pravdu evoluční alebo revoluční socialisti. V každom prípade sociálne spravodlivá spoločnosť je jedinou alternatívou voči dystopickej, anti-humanistickej, apokalyptickej vízii vojny všetkých proti všetkým.“

      „Autorovi azda vyčítať až príliš zaujatý postoj voči marxistickej ceste k socializmu (podotýkam, že som taktiež k tejto ceste kritický, ale snažím sa byť objektívny), ktorá mala nepochybne množstvo negatívnych javov (cenzúra, skostnatenosť, perzekúcie atď.), na druhej strane dosiahli marxisti a leninisti v otázke sociálneho pokroku viac, než sociálna demokracia (vyriešenie bytovej otázky, zamestnanosti v chudobných regiónoch, zavedenie bezplatnej zdravotnej starostlivosti, bezplatného školstva a všeobecnej gramotnosti, elektrifikáciu atď.). Sociálni demokrati zase na druhej strane nemajú na svedomí toľko negatívnych dôsledkov, avšak to iba preto, že nemali úsilie posúvať sa viac doľava (a ak veci posúvali doľava, ako napr. sociálny štát na západe, tak iba v dôsledku ohrozenia zľava).“

      Reply
  • 5. novembra 2020 at 16:29
    Permalink

    Lukáš polemizujem s Tvojim tvrdením: „sociálni demokrati, zase, na druhej strane, nemajú na svedomí toľko negatívnych dôsledkov…“ Tento úsudok nezdieľam, dôvody som naznačil v pôvodnom komentári. A ten som orientoval, ako podnet na zamyslenie sa nad „nevinnosťou“ SD…Komunisti, pri obrane socialistickej revolúcie, boli donútení k razantným krokom, často na ( a niekedy aj za) hranicou humanistických a demokratických princípov. To treba priznať, a neopakovať. No sú politické (a životné) situácie, v ktorých nie je možné si vybrať medzi dobrým a lepším, ale situácia ponúka len zlé a horšie riešenie. Nemám zľutovanie k hlúposti, aaparátnickej arogancií, svojvôli. No stále myslím, že odolávať kontrarevolúcii bolo, aj za cenu ľudských (a morálnych) obetí rozumné riešenie…Nenávisť buržoázie je brutálna a v súčasnosti nemá civilizácia voči reštaurácii koristníckej kapitalistickej civilizácie lepšiu obranu, ako odkaz existenecie socializmu. Aj západoeurópsky sociálny štát nie je „výdobytok“ SD ale nutná obrana kapitálu voči nástupu socializmu. Pochybovači dnes vidia, ako sa kapitál, za „asistencie“ SD, systematicky sociálneho štátu zbavuje…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom