Ex-minister školstva, politológ a vysokoškolský pedagóg Juraj Draxler MA, komentuje článok Denníka N.
Politické komentáre sú u nás také zlé, že väčšinou ani nestojí za to ich čítať alebo komentovať. Tento sa ale hneď v úvode odvoláva na klasika Maxa Webera, takže ma zaujal, a je tak bezútešne hlúpy (ak by som sa nesnažil byť slušný, použil by som silnejšie slovo), že sa predsa len oplatí pri ňom zastaviť. Dokumentuje celú škálu problémov, ktoré v našich diskusiách o politike máme.
Bývalý poradca premiérky Radičovej celý komentár postavil na úplne drzom prekrútení textu slávneho mysliteľa. Ten vôbec nehovorí o tom, že máme nejaké dva druhy politicky činných ľudí, pozitívne pôsobiacich, ktorí žijú „pre politiku“ a negatívne pôsobiacich, ktorí žijú „z politiky… a štát berú ako svoju firmu… postavenie zneužívajú pre svoje mocenské a súkromné záujmy„. Weber sa vo svojej slávnej prednáške a eseji zaoberá problematikou profesionalizácie politiky. Hovorí – a zdôrazňuje, že to myslí čisto ekonomicky – že sú ľudia, ktorí môžu žiť pre politiku v zmysle, že z úradu nepotrebujú mať nutne príjem, aby ich existenčne zabezpečil, kým iní musia žiť „z politiky“ v zmysle, že nemajú majetok a teda potrebujú príjem. Zdôrazňuje, že to neznamená, že tí, ktorí „žijú pre politiku“ nebudú v niektorých prípadoch úrad využívať na získanie majetku či finančné príjmy a naopak, že ľudia, ktorí musia mať z úradu príjem sú automaticky tí, ktorí myslia len na ten príjem či osobný prospech.
Niekto vykráda cudzie texty na rigorózku, niekto si ukradne do komentárika meno a terminológiu slávnej osobnosti a zaštiťuje sa ňou v niečom, čo daný človek vôbec nepovedal. Vo váhe je rozdiel, ale amorálne je jedno aj druhé.
Tým by sa dalo skončiť, ale bola by to škoda. Weberov text je totiž ako celok, teda netýka sa to len znásilnených pasáží, niečo, čo ide úplne zásadne proti mentálnemu svetu nielen tohto pána exporadcu a bývalého kňaza.
Max Weber sa snaží predovšetkým rozoberať, čo je to politická morálka, kto je morálny politik. Politika, ako ju predstavuje naša kaviareň, bežní politickí komentátori či politici, je podľa Webera amorálna (takisto by bola amorálna politika, ktorú predstavujú napríklad mnohí koaliční politici, ale to je iná téma). Úlohou politika totiž nie je hrať sa na moralizátora alebo nasledovať emócie. „Politika sa robí hlavou, nie inou časťou tela, ani nie dušou,“ hovorí v jednej z najcitovanejších viet tohto diela. Rozlišuje medzi etikou presvedčenia a etikou zodpovednosti a podčiarkuje, že u politika musia byť v rovnováhe. Obe sú dôležité, politik musí mať hlboké presvedčenie, moderne a nepresne povedané „hodnoty„, ale zároveň musí pracovať s reálnym svetom, musí byť praktikom, ktorý pracuje s kompromismi.
V závere ešte zdôrazňuje, že čas nebýva prívetivý k politikom, ktorí ako svoju hlavnú cnosť cítia to, akí sú „principiálni„. Celou esejou sa vinie niť zdôrazňovania racionálneho prístupu k politike. Povedané trochu zjednodušene a vulgárne, politika protestu, vykrikovania o morálke, ale aj neschopnosť chápať spoločenské pohyby, dilemy rozhodovania či technológiu moci, to sú všetko veci, ktoré Weber odsudzuje.
Juraj Draxler MA na sociálnej sieti FB
