Hľadanie alternatívy voči kapitalizmu (rozhovor Pavla Dinku s Ilonou Švihlíkovou v knihe Besy kapitalizmu) I.

Viackrát som ju počul hovoriť na konferenciách a seminároch. Nielen teoretička, ale aj zapálená ľavicová aktivistka. Jej názory sú revolučne radikálne, zaujímavé a veľmi podnetné. Vo svojom odbore sa detailne vyzná, súka informácie akoby z rukáva. Aj preto ju zrejme často pozývajú na Slovensko. Nechýba na nijakom významnejšom podujatí. A pritom je neobyčajne skromná. Pri koncipovaní tejto knihy mi viackrát ponúkla osobnú pomoc. Doc. Ing. Ilona Švihlíková, PhD. Prednáša ekonómiu na Vysokej škole medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe, kde vedie Katedru politológie a spoločenských vied. Je spoluautorkou kníh Energetická bezpečnosť – geopolitické súvislosti (2008) a Energetická bezpečnosť: reakcia na krízu (2009). S veľkým ohlasom sa stretla jej posledná publikácia Globalizácia a krízy (2010). Skúma v nej vzťahy medzi procesmi globalizácie a čoraz častejšími krízami vyúsťujúcimi do súčasnej finančnej, ekonomickej a dlhovej depresie. Za zlom pokladá sedemdesiate roky minulého storočia a následný ostrý nástup neoliberalizmu. Analyzuje hlboké zmeny vo svetovej ekonomike – nadvládu finančného sektora, moc nadnárodných firiem, nové podoby špekulácií na finančných trhoch, zaoberá sa ekonomikou západných krajín a štátov BRIC-u (Brazília, Rusko, India, Čína). Autorka vychádza zo systémovej teórie a modelu tzv. Kondratievových vĺn, na základe ktorých načrtáva aj niekoľko rozličných scenárov možného budúceho vývoja. Tento rozhovor sa uskutočnil v Bratislave po skončení sympózia s názvom Sytémové alternatívy kapitalizmu, ktoré sa konalo pri príležitosti vydania knihy Davida Schweickarta Po kapitalizme.

• V odborných ekonomických kruhoch sa čoraz častejšie hovorí o tom, že súčasná kríza dospela k míľniku, ktorý sa už normálnou a zaužívanou cestou nedá prekročiť. Teória by mala prísť s niečím novým, progresívnym, čo by znamenalo kvalitatívny skok. Ako sa vy osobne pozeráte na tento problém?

Zasväteného určite zaskočí, že ťažisková ekonomická sféra prijala jestvujúcu krízu s prekvapením.Bolo totiž všeobecne známe, že najmä obdobie rokov 1994 – 1998 značne poznačili rôzne depresie a výkyvy, či už išlo o Mexiko, juhovýchodnú Áziu, Rusko, Argentínu, Brazíliu, neskôr Japonsko, alebo napokon o bublinu dot-com (internetová sieť) v Spojených štátoch. Všetko toto signalizovalo, že v celom systéme pretrváva silná nerovnováha. V tom čase sa ešte darilo presúvať krízové javy na perifériu či semiperifériu globálnej ekonomiky. Nastala však chvíľa, keď to už jednoducho nešlo.A„láva“ vychrlila v samom centre globálnej ekonomiky – v USA.

• Vieme, že jadrom globálnej nerovnováhy je obrovský deficit bežného účtu. Zápasia s ním hlavne Spojené štáty, ale na druhej strane existujú vysoko prebytkové krajiny, akými sú Čína, Japonsko atď.

Súčasný stav odporuje teórii kapitálu, ktorá predpokladá, že kapitál bude smerovať z rozvinutých krajín do rozvojových. Zdrojom kapitálu by mali byť vyspelé štáty, pretože ich výnosová miera bude postupne klesať a investičné príležitosti budú hľadať v zahraničí. V skutočnosti je to úplne opačne. Kapitálové toky smerujú z rozvojových krajín do vyspelých, predovšetkým do USA. Podľa UNCTAD (Konferencia OSN o obchode a rozvoji) /MMF a WTO má iný názor/ predstavuje globálna nerovnováha veľké ohrozenie svetovej ekonomiky a má systémový charakter. Na rozdiel od americkej vlády sa UNCTAD nedomnieva, že Čína bude stále motivovaná na dlhodobé držanie dolárov, a tým povolí USA ďalej sa zadlžovať.

• Interpretácia a analýza príčin veľkej depresie sa sústredila a aj sa sústreďuje na finančnú oblasť. Prečo?

Vo finančnej sfére najrýchlejšie vyplávali na povrch všetky nedostatky. Zdôrazňovalo sa, že treba zdaniť všetky špekulatívne toky, dostať pod kontrolu ratingové agentúry stelesňujúce klasickú ukážku morálneho hazardu, výrazne obmedziť bonusy bankárom.

• Prax ukazuje, že spomínané predsavzatia sa nenapĺňajú. Z akých dôvodov?

Odpoveď nie je jednoduchá, ale jej podstata spočíva v tom, že tí zodpovední z najzodpovednejších sa nad touto otázkou dostatočne nezamýšľali alebo sa možno ani nechceli. Nazdávam sa totiž, že finančná sféra nenesie na sebe rozhodujúce Kainovo znamienko, ona tvorí iba povestnú špičku ľadovca. Korene príčin ležia oveľa hlbšie. V bližšej i vzdialenejšej minulosti, ako sa to vezme.

• Zrejme narážate na sedemdesiate roky minulého storočia…

Máte pravdu.Ak sa obzrieme späť na toto obdobie, zistíme, že nebolo svedkomiba štrukturálnych kríz (ropnej, potravinovej), ale zároveň aj zásadného ekonomického zlomu, ktorý sa prejavil predovšetkým v západných krajinách, v klasickej triáde Spojené štáty – Európska únia – Japonsko. Práve tentomoment je významný pre pochopenie dnešného stavu. V sedemdesiatych rokoch nastáva éra rozhodujúcich štrukturálnych premien – prioritu si vydobyl sektor služieb (najmä v USA), až za ním nasleduje priemyselná výroba (možno to porovnať s priemyselnou revolúciou v 18. a 19. storočí). Objavuje sa však ešte niečo dôležitejšie –menísa vzťahmedzi prácou a kapitálom, a to výrazne na úkor práce; vyhrocuje sa pomer miezd k hrubému domácemu produktu (HDP), odvtedy podiel miezd klesá a podiel zisku sa zvyšuje. Od osemdesiatych rokov nadobúda ekonomický rast podobu menej náročného pracovného rastu, dochádza k pracovne úspornému rastu, inak povedané,spotrebúva sa čorazmenej pracovnejsily. Prirodzene, to všetko súviselo s modernizáciou, rozvojom nových technológií.

• Ako na túto situáciu reagovali vyspelé krajiny?

Ako každý kapitalista. Zvyšovala sa agregátna ponuka, vyrábalo sa viac tovarov (vznikala nadprodukcia), zároveň sa však znižoval agregátny dopyt (ľudia nemali dostatok peňazí na kúpu tovarov). Situácia sa riešila najľahšou cestou – odkladaním problému. Domácnosti a ľudia sa zadlžovali, zadlžovali sa aj štáty. Najvýraznejšie sa to prejavovalo v USA.

• Určite sa hľadali aj iné východiská…

Hľadali aj nachádzali, ale v neprospech ľudí. Ďalším receptom na vyvažovanie nerovnováhy medzi prácou a kapitálom sa stala marginalizácia pracovného faktora, odsúvanie človeka ako tvorcu hodnôt. Pristúpilo sa k flexibilizácii pracovného trhu, k uzatváraniu čiastkových pracovných úväzkov, k zhoršovaniu pracovných podmienok. Narastala nezamestnanosť.

• A nešlo len o to. V záujme objektívnosti si treba uvedomiť, že v USA jestvuje veľký problém pracujúcej chudoby. Na ten sa pri posudzovaní postavenia robotníkov v Spojených štátoch a v Európskej únii nebral zreteľ…

 Presne tak. V USA bolo a je nemálo takých, čo majú prácu, ale mzda im v nijakom prípade nestačí na živobytie. Faktom je, že v dnešných časoch nezamestnanosť prestala byť hlavným relevantným faktorom sociálneho postavenia zamestnanca.

• Sedliacky rozum vraví, že na dlh sa nedá žiť donekonečna…

Keď je dlh priveľký, určite nie. Dokonca zlyhali aj pokusy riešiť to vojnovými výdavkami či militarizáciou. V plnej nahote sa to ukázalo v septembri 2008, pri plnom vypuknutí krízy.

• Podľa všetkého „výbuch“ nespôsobil iba dlh, ale nepochybne aj obrovský nárast nerovnosti…

 Za ostatné dekády sa zásadným spôsobom umocnila nerovnosť, a to vo vnútri krajín i medzi nimi. V sedemdesiatych rokoch bola mzda manažéra štyridsaťkrát vyššia ako robotníka, dnes je to niekde až štyritisíckrát. Napríklad Spojené štáty majú podobný Giniho koeficient (miera nerovnosti rozdeľovania) ako Čína a Rusko, čo znamená, že nerovnosť je tu neobyčajne vysoká. Kritizoval to aj nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz v článku nazvanom Of the 1%, by the 1%, for the 1% (Jedno percento – jedným percentom – pre jedno percento), ktorý nedávno uverejnil časopis Vanity Fair. Na vysvetlenie uvádzam Stiglitzove slová: „Prakticky všetci americkí senátori a väčšina členov Snemovne reprezentantov sú príslušníci horného jedného percenta už keď nastúpia do funkcie, zostávajú v úrade vďaka peniazom horného percenta a vedia, že keď budú hornému jednému percentu dobre slúžiť, dočkajú sa od neho odmeny, keď budú úrad opúšťať. Američania teraz sledujú protesty proti utláčateľským režimom, ktoré sústreďujú ohromné bohatstvo v rukách nepočetnej elity. Ale v našej vlastnej demokracii jedno percento ľudí poberá takmer štvrtinu národných príjmov, čo je nerovnosť, ktorú budú ľutovať dokonca aj bohatí.“

• Súčasnú krízu sa usiluje riešiť celý svet. Do problému sa angažujú vlády, vedecké a finančné inštitúcie, nadnárodné spoločnosti, firmy. Všetci hľadajú východiská…

• Pani docentka, z vašich slov vyplýva, že súčasný ekonomický systém je zrejme veľmi ťažko reformovateľný. Navyše možno podľa toho usudzovať, že kríza nie je ani zďaleka na konci…

Nie je a nemôže byť. Jednoducho preto, že jej ozajstné príčiny sa neodstránili. Ukazuje sa, že v ekonomickom systéme je niečo od základov zlé, nie je schopný sám seba oživiť a stabilizovať. Čertovo kopýtko spočíva v tom, že bol nastavený ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Nástroje zastarali, dostatočne nefungujú, stávajú sa skôr brzdou. Vtedy sa presadzoval neokonzervativizmus v ekonomickej rovine, dôraz sa kládol na monetarizmus a ekonómiu strany ponuky. Hlavný teoretik tohto prúdu Milton Friedman videl hlavný motor ekonomiky v peniazoch. Neskôr, v osemdesiatych rokoch, začína ožívať „nová pravica“ s Washingtonským konsenzom.

• V čom spočívala podstata Washingtonského konsenzu?

Išlo o súbor „dobre mienených rád“ Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, založených na báze neoliberalizmu, ako docieliť rast a dostať sa z dlhovej krízy v osemdesiatych rokoch. Obmedzoval sa na znižovanie rozpočtových deficitov predovšetkým na strane výdavkov (zdravotníctvo, sociálne služby), rušil progresívne dane, orientoval sa na posilnenie nepriamych daní, privatizáciu verejných statkov, dereguláciu vybraných služieb, preferoval oslabovanie úlohy štátu v ekonomike. Dospelo to do až do súčasného stavu, keď sa financiácia ekonomického života stala najväčším problémom a zdrojom neférových finančných transakcií. Niečo také nemožno prijať.

• Akým smerom by sa mala teda ekonomika uberať?

Prvým problémom je otázka práce. Nejde len o to, že klesá jej podiel na HDP, ale predovšetkým bude nevyhnutné prácu nanovo definovať. Musíme jasne stanoviť, čo je práca, čo je prospešná činnosť. Už dnes je obrovské množstvo práce, ktorú trh nevidí a oceňovať nikdy nebude. Nedávno som sa zúčastnila na konferencii Žena a ekonomika, hovorilo sa tam o tzv. neviditeľnej práci, ktorú ženy vykonávajú, no nik ju spoločensky a finančne neoceňuje. Nový systém musí tieto a podobné podnety zakomponovať do pojmu práca a jej vzťahu ku kapitálu, nech sa už bude volať trhový socializmus, alebo trhové plánovanie atď. Nemalým kameňom úrazu je aj nerovnováha. Ak sa pozrieme na obchodný vývoj jednotlivých krajín, zaraz zbadáme, že často dovážame to, čo sme schopní vyrábať či dopestovať sami. Okrem ekonomických vplyvov to predstavuje mimoriadnu záťaž na životné prostredie (kamiónová preprava a pod.). Riešenia treba hľadať v návrate k lokalizácii výroby, v presúvaní ťažiska na miestnu výrobu všade tam, kde je to možné. Navyše sa to priaznivo odzrkadlí i na zamestnanosti. Takto by sme mohli vymenovať rad ďalších problémov.

• Medzi ne nepochybne patrí aj problematika ekonomickej demokracie…

Skutočná demokracia sa nemôže orientovať len na politickú sféru. Väčšinu života totiž trávime v práci, kde vládnu všelijaké podmienky, len nie demokratické. V tejto súvislosti by som rada zacitovala myšlienku Václava Bělohradského: „Nemožno byť slobodný podľa ústavy a byť otrokom podľa pracovnej zmluvy.“ Žiaľ, tento citát je hlboko pravdivý. Ľudia sa na pracoviskách stretávajú s nevyhovujúcimi pracovnými podmienkami, šikanovaním, neférovým zaobchádzaním zo strany nadriadených. Nemôžu participovať na riadení a spravovaní firmy, ich právomoci bývajú často nulové. V niektorých podnikoch sa dokonca potláča činnosť odborov, pracujúci nesmú štrajkovať, podávať petície. O zamestnaneckej samospráve zväčša ani nechyrovať.

• Viem, že prvé lastovičky prileteli už aj sem…

Firmu Sklárne Květná prevzali zamestnanci. (Už ju zase predali. Určitý čas ju však skutočne viedli a zachránili ju vlastnou angažovanosťou pred krachom.) Málo sa však o tom vo verejnosti vie; nadviazali sme (občianska iniciatíva Alternatíva zdola) spoluprácu s odborovými zväzmi v Čechách, aby sme pomohli rozšíriť skúsenosti a poznatky o tejto fabrike. Vláda nemá ani najmenší záujem propagovať podobné firmy, založené na ekonomickej demokracii. Zorganizovali sme na túto tému aj seminár, prítomný bol manažér firmy Barum Otrokovice, kde veľmi aktívne aplikujú zamestnaneckú participáciu a dosahujú pritom pozoruhodné výsledky.

• Ako sa darí družstvám?

Za hlavný problém pri uplatňovaní ekonomickej demokracie v družstevníctve pokladám prístup k financiám. Pre družstevníkov je nevyhnutné „vyvliecť sa“ zo zabehnutého systému, viac kooperovať medzi sebou, vytvoriť určitý reťazec družstiev, zaviesť metodiku prepojeného financovania, či už v bytovej, výrobnej, alebo spotrebnej sfére. Najväčšou bariérou v rozvoji družstevníctva sú najmä zákonné prekážky,súvisiace sjeho financovaním. Paradoxom je, že vo väčšine krajín sa môžeme stretnúť s opačným príkladom.

• Vráťme sa k súčasnej globálnej kríze. Verejnosť sa pýta, dokedy bude trvať, či sa vôbec skončí a aké následky prinesie. Vo svojej knihe Globalizácia a kríza sa v spojitosti s trvaním kríz opierate o tzv. Kondratievove vlny, o jeho koncept K-vĺn, ktorý predpokladá, že každých 40 – 60 rokov dochádza k zásadnému obnoveniu technológií, čo sa rovná jednému cyklu. Podľa toho od roku 1945 prebieha IV. K-vlna s horným obratom (vrcholom) na konci šesťdesiatych rokov a na začiatku sedemdesiatych rokov nastáva posun smerom dolu. Podľa vás sa západné krajiny ocitli momentálne na najhlbšom dne, juhovýchodná Ázia (Čína, India, ale aj Rusko) a Južná Amerika (Brazília) sú v omeškaní a dostali sa až teraz na vrchol. Západ sa z dna nemôže vymotať a ani sa tak ľahko nevymotá, nedarí sa mu prejsť do horného obratu V. K-vlny. Mohli by ste to bližšie vysvetliť?

Výnimočnosť Kondratievových vĺn spočíva v tom, že Kondratiev ako prvý považoval vedecko-technický pokrok za endogénny faktor ekonomického rozvoja. Čiže: nové technológie možno masívne aplikovať len vtedy, keď sú na to vhodné spoločensko-ekonomické podmienky. Krajiny skupiny BRIC-u dosahujú v kontexte tejto teórie dobré ekonomické výsledky (nachádzajú sa v procese dobiehania). Štáty Západu by naopak mali mať schopnosť využiť technologický potenciál a „skočiť“ ďalej – bol tu pokus s tzv. novou ekonomikou v USA, ale ten zlyhal. Natíska sa teda otázka, prečo sa nástup ďalšej K-vlny tak veľmi oneskoruje. Prečo krajiny Západu skúšajú všetko možné a usilujú sa tento skok oddialiť, či už zadlžovaním, marginalizáciou práce, resp. snahou predĺžiť extenzívny rast napríklad vojenskými konfliktmi? Jedno z vysvetlení môže byť, že nové technológie nadobudli takú podobu, že ich masová aplikácia nie je zlučiteľná so súčasným systémom: s kapitalizmom.

Pokračovanie nabudúce…

---