Hľadanie alternatívy voči kapitalizmu (rozhovor Pavla Dinku s Ilonou Švihlíkovou v knihe Besy kapitalizmu) II. časť

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Pokračovanie rozhovoru s Ilonou Švihlíkovou z knihy Pavla Dinku…

• Mnohí experti tvrdia, že pri hľadaní východísk z krízy zohrávajú negatívnu úlohu Medzinárodný menový fond a Svetová banka. Viac by sa vraj mali brať do úvahy odporúčania UNCTAD-u. Čo si o tom myslíte?

Analýzy MMF a skupiny Svetovej banky na jednej strane a UNCTAD-u na strane druhej sa odlišujú už dlhšie obdobie, a to v celom rade zásadných oblastí. Už tu padla zmienka o tzv. globálnych nerovnováhach, ale rovnako opakovane zlyhávali analýzy oboch inštitúcií aj v súvislosti s definovaním príčin a vplyvov napríklad ázijskej krízy, ďalej dosahov financializácie na trh komodít atď. Zlyhávali v prevenciách kríz, ale aj v ich riešeniach. Naopak UNCTAD a jeho analytické materiály získavajú časom na hodnote. Vezmime si, povedzme, známu správu Trade and Development Report; nepochybne patrí k najkvalitnejším analytickým dokumentom riešiacim širokú škálu aspektov, ktoré MMF viac-menej ignoruje.

 • Je všeobecne známe, že hlavnou príčinou krízy bola nedostatočná regulácia vo finančnom sektore. Nie náhodou sa preto objavili rozličné pokusy regulácie, napríklad zavedenie bankovej dane, Tobinovej dane atď. Banková daň na Slovensku sa stala akýmsi priesečníkom ideologického boja medzi pravicou a ľavicou. Aký máte na to názor?

Áno, mainstreamový názor sa stále opiera o problémy vo finančnom sektore. Niekedy si hovorím, či je to z nevedomosti, alebo iba preto, aby sa mohlo povedať: finančný sektor je priveľmi komplikovaný, priveľmi globálne prepojený, jednoducho sa s tým nedá nič robiť. Skutočnosť je však iná – regulácia vo finančnom sektore je nepochybne veľmi dôležitá, ale nerieši hlavné problémy súčasnej svetovej ekonomiky. Museli by sme si totiž položiť otázku, prečo a vôbec akým spôsobom sa finančná sféra úplne vymkla z rámca reálnej ekonomiky. Vrátili by sme sa tým ku klesajúcej miere zisku v reálnej ekonomike, k nasýteniu ekonomiky a k roztvoreniu nožníc medzi agregátnym dopytom a ponukou; ale o tom sme už tiež hovorili. Vo všeobecnosti sa domnievam, že bude treba zásadne zmeniť naše uvažovanie o daniach, predovšetkým o ich štruktúre, najmä v prípade, ak sa nepodarí v globálnom alebo aspoň regionálnom meradle obmedziť vplyv daňových rajov, daňovú optimalizáciu a vnútropodnikové ceny nadnárodných firiem. Pri nových typoch (bankovej dani, dani z finančných transakcií, Tobinovej dani) nejde však primárne o výnos, ale o limitovanie ich tokov, resp. rýchlosti. Kým však svetová ekonomika bude fungovať tak, že virtuálnymi operáciami možno zarobiť x-krát viac ako výrobou či službami, sotva sa niečo výraznejšie zmení.

• Medzi odborníkmi sa veľa hovorí o hľadaní novej medzinárodnej meny. Faktom je, že s medzinárodnou menou je spojených veľa výhod: ekonomická prestíž, možnosť financovať schodky bežného účtu vo vlastnej mene. Nazdávate sa, že dolár nájde premožiteľa?

Dolár je jedným z pilierov americkej moci. Keby Spojené štáty nemali dolár, už dávno by sa ocitli v nesmierne závažných problémoch. Nová internacionálna mena (resp. jej hľadanie) je priamo spätá s tým, ako sa vyrieši rozšírenie dolárov po celom svete a najmä ich podiel (hoci klesajúci) na svetových devízových rezervách. Prvé náznaky obmedzovania moci dolára vidíme napríklad v krajinách BRIC-u, ktoré sa čoraz viac prikláňajú k používaniu svojich mien v bilaterálnych obchodoch (v jüanoch). Na druhej strane Triffinova dilema, čiže známe protirečenie – nie je možné byť úspešnou domácou menou a zároveň plniť internacionálnu funkciu – stále platí; bolo by určite nevhodné tento omyl znovu opakovať, trebárs s jüanom. Uvažuje sa o rozšírení SDR (zvláštne práva čerpania), ale to podľa môjho názoru veľmi nepomôže, pretože stále ide o komplex zložený z hlavných svetových mien, ktoré by sa zrejme rozrástli o jüan či brazílsky real a podobne. Zásadné riešenie načrtol guvernér čínskej banky, keď veľmi pozitívne hovoril o Keynesovej idei bancoru, idei, ktorá sa zrodila v štyridsiatych rokoch minulého storočia.

• Stretávam sa s mnohými názormi, že pravicové vlády svojou benevolentnosťou vlastne spôsobili súčasnú krízu, ľavicové zase (alebo ľavicovo orientované ekonomické balíčky) sa podpísali pod umocnenie dlhovej krízy. Čo vy na to?

Je to trocha zjednodušený pohľad. Predovšetkým si treba vyjasniť, čo je vlastne ľavicová politika. Tzv. ľavica totiž v posledných dvadsiatich rokoch aplikovala pravicové neoliberálne recepty (viď tzv. tretiu cestu). Nazdávam sa, že najmä v európskom priestore značne tápe a nie je schopná sformulovať voči neoliberalizmu nejakú ucelenú víziu (mimo defenzívy sociálneho štátu a návratu do úplne iného obdobia – do šesťdesiatych rokov minulého storočia). Stimulačné balíčky prijímali a aplikovali rozlične orientované vlády (od Číny po Spojené štáty), čiže rozdelenie ľavica – pravica nemá v tomto prípade veľký zmysel. Záchranný pás

• S dlhovou krízou zápasí aj Európska únia. Vlani hodila záchranný pás Grécku, čo vyvolalo veľmi kontroverzné nálady. Všeobecne sa tvrdilo, že Gréci si svoju ekonomiku doslova prejedli. Je to pravda?

Grécko a jeho dlhová kríza, to je obrovská a zásadná téma. V Českej republike vyhrala táto téma pravici voľby. Grécko nemalo v prvom rade vstupovať, resp. nemalo sa mu dovoliť vstúpiť do Eurozóny. Veď ako môže fungovať spoločná mena v krajine, ktorá má takú slabú ekonomickú štruktúru a de facto žije čiastočne z poľnohospodárstva a z cestovného ruchu? Navyše brzdiacim faktorom krajiny je jej geografická poloha: periféria Európy a roztrieštenosť na mnohých malých ostrovčekoch, ktorá extrémne sťažuje vybudovanie nejakej priemyselnej chrbtice. Vysoká zamestnanosť Grékov vo verejnom sektore skôr vyjadruje fakt, že štát tu jednoducho slúžil ako zamestnávateľ poslednej inštancie. Nezabúdajme ďalej na to, že Grécku pomáhal „upravovať“ štatistické údaje neslávne známy Goldman Sachs, ktorý potom veselo obchodoval s finančnými derivátmi CDS48 (a v skutočnosti stavil na grécky bankrot).

• Európska únia mieni pokračovať v hádzaní záchranných pásov, tentoraz pôjde o stabilizačný Euroval v podobe hotových peňazí, ktorý by mal platiť od roku 2013. Európski lídri sa nevedeli dlho na spoločnom postupe dohodnúť, slovenská vláda na tomto probléme dokonca padla. Dlhová kríza výrazne zasahuje aj silné ekonomiky, najnovšie sa v základoch otriasa Taliansko. Čo nás čaká v neďalekej budúcnosti?

Vstup do hospodárskej a menovej únie je veľmi dôležitý krok, ktorý si treba dôkladne premyslieť. Prináša so sebou určité výhody, ale nesie v sebe aj veľkú mieru zodpovednosti. Taká únia – ako ukazujú aj príklady z histórie – nemôže fungovať bez politickej vôle, a ako ukazuje súčasná realita Eurozóny, predovšetkým pri jej veľmi heterogénnom zložení, je jednoducho bez fiškálnych transferov stratená. Otázkou je, či je to pre ostatných členov akceptovateľné, ale to si mali premyslieť vopred. Krajiny, ktoré sa ocitli v problémoch, nenesú za to až takú veľkú vinu. Štrukturálna slabosť, postavenie na periférii Eurozóny a v neposlednom rade aj asymetria obchodných a kapitálových tokov (v oboch dominuje Nemecko) ich postavila do veľmi ťažkej situácie. Projektovanie Eurozóny bolo, žiaľ, založené skôr na politickej úvahe a pramálo sa zohľadnila reálna ekonomická štruktúra.

 • Problém deficitu a zadlženia európskych krajín, kde si „ľudia žili nad pomery“ (podľa pravice) signalizuje, že sociálny štát je drahý a nie sú naň peniaze. Nie je však drahšia nezamestnanosť?

Aké sú vôbec náklady sociálneho zmieru? Nevytvára „fiškálna konsolidácia“ svojimi škrtmi len ďalšie dlhy, ktoré nie sú účtovne viditeľné? „Drahý“ sociálny štát je večná neoliberálna mantra. Zapadá do kontextu hľadania „riešení“ od sedemdesiatych rokov – zosilnenia tlaku na faktor práce v prospech kapitálu. Neoliberáli navyše uvažujú iba v ekonomických kategóriách, ináč povedané, hodnoty, ako súdržná spoločnosť čisociálny zmier im nič nehovoria – ozvali by sa až vo chvíli, keď by to ohrozovalo bezpečnosť elít. Fakt, že sociálny štát je tzv. drahý,skôr ukazuje na to, že kapitál už nemámotiváciu usilovať sa o sociálny zmier a preferuje konflikt. Prečo? Jednak sa zmenili geopolitické podmienky. Existencia východného bloku, a to, že bymohol byť úspešnejší ako Západ, nútilo západné krajiny zohľadňovať sociálne podmienky svojich občanov. A jednak pri súčasnom type rastu ekonomiky už netreba tak veľa ľudí, na čo teda na nich brať ohľad. Elity zvolili cestu štvania jednotlivých skupín proti sebe – trend, ktorý je napríklad v ČR značne viditeľný. Takzvaná fiškálna konsolidácia, povedzme, ako v Grécku, je jednoducho ekonomická samovražda. Každý normálne uvažujúci človek si predsa nemôže myslieť, že ekonomika, ktorá je natoľko štrukturálne slabá a natoľko zadlžená, dokáže niečo také splatiť bez toho, aby ju to úplne zničilo a rozložilo.Aposledné poznámky: zohľadňujeme dlhy bánk, ktoré sa napokon rozprestrú ako koberec nad celou spoločnosťou, pritom však neberieme do úvahy dlhy v sociálnej a ekologickej oblasti. Politika fiškálnej konsolidácie v súčasnej európskej podobe je kontraproduktívna a hlúpa. Ak však nejde o zámer, ako spoločnosť úplne rozložiť.

• Euroskeptici tvrdia, že Európska únia nebude mať dlhé trvanie. Poukazujú predovšetkým na Nemecko, ktoré uskutočnilo niekoľko kľúčových opatrení bez konzultácie s európskymi partnermi. Hrozí preto nebezpečenstvo pre jednotu a kooperáciu Európskej únie?

Nemecko naozaj uskutočnilo v minulých rokoch rad zásadných rozhodnutí, ktoré nekonzultovalo so svojimi partnermi. Za ťažiskové opatrenia pokladám utlmenie domáceho dopytu prostredníctvom mzdovej deflácie a orientáciu na vonkajškovo orientovaný rast (je to skôr stratégia pre krajinu vo fáze dobiehania, napríklad pre Čínu). Keďže je Nemecko ekonomicky najdôležitejším štátom Eurozóny, logicky to tento priestor výrazne ovplyvnilo, najmä však perifériu – dnešné krajiny PIGS (Portugalsko, Írsko, /niekedy Taliansko/, Grécko a Španielsko). Nemecko začalo silno dominovať a stále dominuje v oblasti obchodných a kapitálových tokov, nehovoriac už o tom, že nemeckú ekonomickú štruktúru – najmä veľký a expanzívny priemyselný sektor – nemožno porovnávať s nijakou inou krajinou Európskej únie. Nemci, žiaľ, považujú svoju ekonomickú cestu za správnu a usilujú sa ju napríklad v Pakte euro plus49 aplikovať v celej Eurozóne.

• Ukazuje sa, že kríza urýchlila zmeny na geopolitickej úrovni. Vyššiu váhu získalo zoskupenie G-20, čo naznačuje úpadokZápadu a posilňovanie tendencií k multipolárnemu svetu. Do popredia sa dostáva zoskupenie krajín BRIC-u. Čína sa stala druhou najsilnejšou ekonomikou a najväčším exportérom na svete. Aký vývoj možno tu očakávať?

Ide o veľmi komplikovanú otázku. V hre je veľa faktorov: do akej miery sú krajiny BRIC-u závislé od Západu, ďalej, či sú schopné posilňovať spoluprácu krajín Juh-Juh, a napokon, ako bude vyzerať ich vlastná ekonomická politika, resp., či sa dokážu vyrovnať s vlastnými slabosťami (demografický vývoj, jednostranná ekonomická štruktúra a podobne). Pre krajiny Západu bude najdôležitejšie, aby si ich predstavitelia uvedomili, že na skutočné riešenie krízy sú nevyhnutné zásadné systémové opatrenia, a nie, ako sme toho svedkami,snahe „vyliečiť“ jej neduhy rovnakými metódami, ktoré ju vyvolali, – čiže obmedzovaním moci štátu, nárastom nerovností a globálnych nerovnováh. Pokým si to neuvedomia, resp. nebudú donútení si to uvedomiť, môže nás čakať cesta do pekla, ktorej znaky možno pozorovať už dnes.

•Ľudia na celom svete sa v súčasnosti obávajú potravinovej krízy. Súvisí to najmä s rastom cien ropy, výrobou biopalív a s nerovnováhou v dotačnej politike jednotlivých krajín. Aký vývoj sa v tomto smere očakáva?

Problém potravinovej bezpečnosti sa opäť stal svetovou agendou so skokovým nárastom cien v roku 2008. V súčasnosti sa táto situácia opakuje. Predovšetkým treba zdôrazniť jedno – potravinová kríza neznamená globálny nedostatok potravín,sú však natoľko drahé, že si ich chudobní nemôžu dovoliť kúpiť. Kľúčovou otázkou sa stane vývoj cien ropy a už zmienená politika biopalív, ktorá v súčasnej podobe vedie k bezprecedentnému prepojeniu po travinového a energetického trhu vrátane tvrdej „súťaže“ o pôdu. Na poľnohospodárstvo nemožno pozerať ako na niečo zastarané a azda aj zbytočné pre „modernú“ spoločnosť. Potravinovú bezpečnosť a sebestačnosť treba postaviť medzi skutočné politické priority, a to najmä v krajinách s vhodnými klimatickými podmienkami.

• Globalizácia hlboko zasiahla aj medzinárodný obchod. Najväčší vplyv naň majú nadnárodné spoločnosti, často väčší ako jednotlivé štáty. Ako sa pozeráte na jeho ďalší vývoj?

Väčšina kritických autorov sa zhoduje v tom, že súčasný systém sa nebude dať zásadnejšie zmeniť, kým v ňom budú fungovať aktéri nepodliehajúci nijakej demokratickej kontrole a nijakej zodpovednosti (nadnárodné firmy). Na program dňa sa opäť dostáva spolu s krízou otázka suverenity štátu. Medzi umiernené reformistické návrhy patrí vytvorenie jednotných ekologických a sociálnych štandardov, ktoré by sa museli globálne dodržiavať. Predovšetkým by bolo potrebné zamedziť daňový dumping a zneužívanie vnútrofiremných cien vrátane odlevu ziskov a dividend. Navyše štruktúra nadnárodných firiem je v globálnom meradle silno oligopolistická, čiže ťažko možno hovoriť o nejakej „voľnej hre trhových síl“. Radikálni kritici nadnárodných firiem a ich praktík často zdôrazňujú nevyhnutnosť „vtesnať“ multinacionálne spoločnosti pod demokratickú kontrolu (nemyslí sa tým vždy prevzatie štátom, ale napríklad prevzatie zamestnancami).

• V podmienkach globalizácie naberá nové črty investovanie. Z dôvodov efektívnosti sa premiestňujú pracovne náročné výroby do oblastí s nižšími mzdovými nákladmi, nižšími štandardmi v ekológii a s daňovým dumpingom. Napokon to vyúsťuje do tzv. pretekov ku dnu. Môžete to bližšie osvetliť?

V pretekoch ku dnu (race to the bottom), ako výstižne poznamenal Stiglitz, prehrávajú úplne všetci. V honbe za tzv. konkurencieschopnosťou sa krajiny predháňajú o „angažmán“ nadnárodných firiem, o to, kto ponúkne nižšie dane (resp. nijaké dane), ešte viac lacnej detskej práce (napríklad v juhovýchodnej Ázii), čo najnižšie alebo žiadne ekologické štandardy, kto najdokonalejšie odstráni akúkoľvek sociálnu legislatívu atď. Krajiny sa ozaj pretekajú v tom, ako čo najviac zhoršiť podmienky pre svoje obyvateľstvo, aby záujemcom predostreli údajne najväčšiu konkurencieschopnosť. Preteky ku dnu vyjadrujú absurditu a závažnosť súčasných ekonomických problémov. Honba za efektívnosťou, za najnižšími nákladmi je opätovne pokus Západu predĺžiť si „život“ pomocou extenzívneho rastu, oddialiť prechod do V. vlny. Táto cesta sa však nakoniec obracia protisamotným aktérom; nielenže obmedzuje kúpnu silu (stačísi uvedomiť, že zamestnanec je takisto spotrebiteľ, to vedel už Henry Ford, no z hľadiska dnešného globálneho trhu akoby to prestávalo byť dôležité), ale ničí ajspoločnosť a základy demokracie. Napokon, keď musíme byť konkurencieschopní, vonkoncom nezáleží na tom, kto vyhrá vo voľbách, veď jedinú „správnu“ politiku námnadiktujú finančné trhy,ratingové agentúry a nadnárodné firmy. Nie nadarmo sa v západných krajinách čoraz častejšie hovorí: keby mohli voľby niečo zmeniť, zakázali by ich.

•Dovoľte mi dotknúť sa niektorých citlivých problémov na Slovensku. V našom parlamente sa v roku 2011 prijal nový Zákonník práce. Pripravila ho pravicová vláda údajne s cieľom ďalej ho flexibilizovať, urobiť pružnejším. Sociálnodemokratická opozícia namietala, že pôjde o zhoršenie pracovných podmienok. Kde má obyčajný človek hľadať pravdu?

Podobný zápas prebieha aj v ČR. Je to stále tá istá pesnička; na počudovanie budeme konkurencieschopní a efektívni len vtedy, keď sa zamestnancom zhoršia sociálne štandardy na úroveň 19. storočia pred Bismarckom. Podľa argumentov pravice, zacielených proti odborom a proti zákonníku práce ako takému, to niekedy vyzerá tak, akoby zamestnanci vykorisťovali zamestnávateľov a predstavovali hlavný problém pri pretváraní krajiny na kvitnúcu záhradu. Uvedomme si, že žijeme v 21. storočí, máme k dispozícii veľmi moderné technológie, ktoré by teoreticky mali viesť k tomu, že budeme pracovať čoraz menej, a nie viac! Spojené štáty majú nepochybne veľmi flexibilný trh práce – aj napriek tomu sa vyznačujú v kríze vysokou nezamestnanosťou, obrovskou mierou pracujúcej chudoby, veľkou mierou nerovnosti v spoločnosti. Flexibilizácia pracovnej sily je opakovanie, vari aj zosilnenie „riešenia“ problémov sedemdesiatych rokov – krízu liečime tými istými prostriedkami, aké ju vyvolali.

Pokračovanie nabudúce…

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *