Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Fejkový koncept demokracie sa kryje ako „zastupiteľská demokracia“. Architektúru zastupiteľskej demokracie tvorí snaha nahradiť demokraciu margarínovým (náhradným, umelým) mechanizmom pseudodemokracie. Demokracia je interpretovaná iba ako legitimácia vládnucich elít. Absentuje základ demokracie – uplatnenie a zosúladenie občianskych záujmov, pri riešení obecných (všeobecných, celospoločenských) problémov a postupov, ktoré sú efektívnejšie ako individuálne riešenia. Náhražkový, až degeneratívny charakter zastupiteľskej demokracie, je možno argumentovať vládou menšiny, obmedzenou zodpovednosťou vlády, konverziou vlády ľudu na vládu straníckych sekretariátov, elimináciou verejných záujmov a ich nahradenie súkromnými záujmami sponzorov a politickej reprezentácie.
Noam Chomsky (in Rekviem za americký sen, ISBN 978-80-89875-20-7) uvádza inštrukciu „Otca ústavy“ Jamesa Madisona pre prípravu americkej ústavy: „Voľby by mali byť navrhnuté tak, aby chránili menšinu bohatých pred väčšinou“ (a k americkej koncepcii „obmedzenej demokracie“, uvádza aj Aristetolove riešenie problému – odstraňovanie nerovnosti, nie odstraňovanie demokracie). Zastupiteľská demokracia nevyhnutne smeruje k obmedzeniam (deštrukcii podstaty) demokracie. Odníma klauzulami (napr. 5% kvórom, volebnou kauciou a inými nástrojmi) občianske práva voličov (riadne zvoleným „zastupiteľom“ odníma mandáty a prideľuje ich za „zbytkové hlasy“ iným zastupiteľom, s menším počtom voličov t.j. hlasy voličov veľkých strán eliminujú hlasy ostatných). Umožňuje manipuláciu voličov tým, že obmedzuje politickú súťaž zavádzaním majetkových cenzusov.
„Staré parlamentné strany“ dostávajú štátne dotácie a sú zvýhodňované voči iným stranám, zavádza poplatky a najmä komercionalizuje voľby investíciami do reklamy, koncipovanej ako manipulácie voličov-sľuby, kauzy, promócie a ilúzie bonifikovaných nájomných kandidátov). Podporuje nezodpovednosť pri výkone vlády tvrdením, že voľbou na niekoľkoročné obdobie strácajú voliči právo vyžadovať od zastupiteľov zodpovednosť. Absenciou tejto zodpovednosti nahradzujú straníckou disciplínou – rozumej – neobmedzenou vládou straníckych sekretariátov a lídrov. Tí – ak nie inak – tak nomináciou na kandidátky, zaručujúce pokračovanie osobných výhod „zastupiteľa“ (exkluzívne platy, sociálne a zdravotné benefity, diplomatické pasy, imunitu pri komerčných špekuláciách a pod.).
Obmedzenie formálnej demokracie v minulosti paradoxne tak spôsobilo reštauráciu aristokratických maniérov a odstránilo aj primárne garancie demokracie. Ide o vzdelanie, sociálnu bezpečnosť a rovnosť práv. Zrušenie jednotnej školskej sústavy vedie k „debilizácií“ pracujúcej a odkázanej väčšiny. Je nesporné, že „duálne vzdelávanie“ (vynútené podnikateľmi) s nahrádzaním vzdelávania podradnou lacnou prácou v továrňach a na druhej strane súkromné školy, s desaťtisícovými poplatkami a špecializovanými vzdelávacími príležitosťami, reprodukujú politickú (sociálnu a kompetenčnú) diferenciáciu na „vládnucich“ a „ovládaných“.
Súčasťou stratégie obmedzovania občianskych práv je aj mediálna, informačná mediálna manipulácia. Nielen priama cenzúra, ale selektívne spravodajstvo podľa ideologických doktrín, nahradzujú znalosť reality, virtuálnymi politickými konštrukciami (napr. „zločinnosť“ socializmu a „pokrokovosť“ liberálneho kapitalizmu). Ako rozmotať tento „gordický uzol demokracie“ pred vyše dvoma tisíckami rokov ukázal Alexander Veľký. A Hans Christian Andersen opísal v „Cisárových nových šatoch“. Cisár je nahý !?! A „zastupiteľská demokracia“ nie je demokracia!
Ing. Juraj Janošovský
Veľmi dobre charakterizovaný súčasný stav. Presne kvôli tomuto nedôverujem slovenskému ústavnému súdu, lebo takýto volebný zákon je protiústavný.
V článku 2 Ústavy SR sa totiž píše:
„Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“
V našom politickom systéme v skutočnosti štátnu moc vykonávajú politické strany a občania majú možnosť voľbami určiť, ktoré to budú. Ústavní právnici, ktorým nevadí rozpor s článkom 2 ústavy sú nekompetentní.
Mimochodom, súčasný stav teda nie je ani „zastupiteľská demokracia“, lebo ten vzťah, že poslanci zastupujú občanov, je neadresný a veľmi slabý.
K textu ešte jedna poznámka. Pri príležitosti aktuálnych volieb v Kosove som si pozrel tamojšiu ústavu. Na rozdiel od nášho systému tam majú kvóry, ktoré chránia zastúpenie menšín. Napríklad srbská menšina má vyhradených 10 kresiel v 120-člennom parlamente. Funguje to tak, že ak vo voľbách srbské strany dosiahnu lepší percentuálny výsledok, obsadia viac kresiel ako 10. Ale ak dosiahnu horší výsledok, tých 10 vyhradených kresiel obsadia aj tak.
V Kosove je viac menšín, napríklad Rómovia, Rumuni, Čiernohorci, Macedónci. Tieto menšiny majú tiež vyhradené po 1 – 2 kreslá, ktoré obsadia bez ohľadu na volebný výsledok. T. j. vo voľbách si daná menšina vlastne vyberá, kto ju bude zastupovať v tom jednom vyhradenom kresle.
Toto sa podstatne viac podobá na zastupiteľskú demokraciu, než náš systém.
…a to hovoríme o Kosove, o ktorom sa vyjadrujeme zvrchu ako o hniezde narkobarónov.
Ak uvážime koľkokrát sa vláda ustavila alebo prijal zákon s väčšinou 1-4 hlasy, môžeme odvodiť, že nám skoro nepretržite vládnu elity na základe popierania demokracie, proti vôli občanov a v rozpore s ústavou… Teda ide o nelegitímny režim. Naviac sú známe extrémne manipulácie: napr. zvolenie Havla poslednýkrát čs. prezidentom (zadržali pod vymyslenou zámienkou poslanca, ktorý by bol proti jeho voľbe a takto získal Havel mandát!!!).
Akcentovanie problematiky demokracie v kontexte ľavicovej politiky je ojedinelé aj v medzinárodnom merítku, a pritom mimoriadne dôležité. Nenechajte sa znechutiť a vytrvalo v tom pokračujte. Držím Vám obom palce…
Zdieľam s autorom znechutenie zo súčasnej formy prezentácie politiky. Napokon je to jeden z dôvodov, prečo sa radšej už k ničomu vnútropolitickému nevyjadrujem. Pre súčasný stav platí stonásobne známa veta: Nehádajte sa s hlupákmi, budú si vás mýliť.
Podla mojoch skusenosti sa zastupitelska demokracia = diktature politikov. Tito podla spravnej „zlobovanosti“ podporuju patricne elitarske skupiny a nezastupuju zaujmy volicov. Vtip je v tom, ze ako sa to praktizuje, presne tak to bolo aj myslene a spracovane…
Pre Juraja Janošovského o Bondym:
Dva z prvních českých románů, které jsem četl v češtině, byly Tajná zpráva z Prahy od Josefa Nesvadby a Týden v tichém městě od Egona Bondyho. Když jsem četl Nesvadbu, zapůsobilo na mne, že román pojal jako cestopis, v němž srovnal tehdejší Československo s USA, a že šlo o dobrodružství, které se v Hollywoodu točilo kolem malé skupiny Čechů;
Bondy na mne zapůsobil nejen odvahou, pro moderního autora neobvyklou, napsat román, který je tak velmi didaktický – půlka knihy sestává z dialogu dvou postav na téma revoluce, Tao, atd. Ale také tím, že to bylo o malé skupině lidí, která se snažila svrhnout globální kapitalismus, neboť je těžké uvěřit, že někdy existovala třeba i jenom malá skupina takových bláznů, kteří by věřili, že by byli schopni sami svrhnout tak velký systém.
Když jsem o Bondyho knize vyprávěl své učitelce češtiny a ona mi řekla o povídce od Nerudy „Jak to přišlo, že dne 20. srpna 1849, o půl jedné s poledne, Rakousko nebylo rozbořeno“, ve které malá skupina chlapců plánuje útok na Pražský hrad, měl jsem další hezkou intertextuální součástku. A „Dům o tisíci patrech“, který jsem přečetl posléze, to uzavřel.
Greg Evans, 2009
Evropa mě přitahuje intelektuální, politickou a literární kulturou