„Robiť radosť druhým, to nie je malý cieľ.“
Karel Gott
Parlementné listy zosumarizovali vystúpenie Karla Gotta v relácii Rádiožurnál. Karel Gott oslávil osemdesiatiny a medzi médiá, ktorá s ním hovorili patril aj Radiožurnál. V rozhovore sa spevák vyjadril aj k tomu, čo mu niektorí vyčítajú, že bol tvárou normalizačného popu:
„Ja som mal to životné šťastie, že som sa prehupol cez takú zvláštnu oponu, pod ktorou niektorí museli podliezať… ale keď odídu (speváci, ktorí emigrovali) do zahraničia, tak nám nie sú nič platné.“
Gott v rozhovore s Michalom Kubalom tvrdil, že sa vždy držal svojho repertoáru a nestál s protest songami na barikádach. Na druhej strane podľa svojich vlastných slov tiež nikdy nespieval angažovanej piesne, ktoré sám nechcel spievať. Nedal sa vraj prinútiť k niečomu, o čo nestál.
„Spieval som to, čo som cítil, hlavne úprimne. A snažil som sa premýšľať, s ktorou piesňou kedy a kam prísť, “ prezradil.
Ján Pokorný sa pýtal, aký mal Karel Gott ako spevák a hviezda šoubiznisu pocit z rokov sedemdesiatych a osemdesiatych:
„Vy ste nad sebou cítil nejakú ideologickú deku, ako že je to tu také divné, šedivé? … Keď niekto vedel v tom chodiť, tak nekričal protest songy, keď teraz viem, že by som za to dostal zákaz a nesmel by som na javisko. Takže môj protest by asi nebol nič platný… keby ma nepustili na javisko, aby som ten protest predviedol… Takže som to pokladal za zbytočné, stať sa protest spevákom a autorom, aj keď napríklad niektorí odišli, pesničkári, ktorí mali v tom texte akúsi výpoveď k situácii a protestujuc, aj keď básnicky, tak predsa len natvrdo. Tak tí samozrejme museli počítať s tým, že budú mať problémy. Ale keď odídu do zahraničia, tak nám nie sú nič platní. Nehnevajte sa na mňa, kto im fandia, tak to musia rovnako pochopiť. Že čo je mi platné, keď je v inej krajine básnik… to nejde, ten patrí tu, k tejto zemi a týmto jazykom… a jeho poslanie je tu, pretože tu sa narodil, tu žil a tu pociťoval tie situácie, vníma ich a odovzdáva nejaký svoj pocit. „
Karel Gott teda nenaskočil na vlak politickej agitky a antikomunistickej propagandy, ako by si mnohí dnes priali. Napriek tomu od neho ťažko očakávať, že by sa vrátil k slovám zo 70. rokov, kedy sa postavil na stranu umelcov, ktorí podporili socializmus. Ale v čase ťažkej antikomunistickej propagandy, je aj neutrálny postoj obdivuhodný…
Nie je to prvý krát, čo sa Gott zachoval inak, než umelci pražskej a bratislavskej kaviarne. Gott sa už v minulosti vyjadril tvrdo anti-systémovo:
„Je to otázka někoho, kdo není přitom vidět, ale ten to řídí. Nedělejme si iluze, že to je všechno náhoda. To řídí pořád stejní lidé, stejné vysoké finance, stejní bankéři a ti financovali ve válkách i ty znepřátelené strany.“
V piesňach Karla Gotta znie zvuk Československa. V melódiách Karla Gotta a v poetike textov, ktoré spieval, rozpoznávam šťastný život ľudí za socialistického Československa. To už nik nevezme. A v jeho charaktere je niečo, čo vám potvrdí, že úspešným sa dalo byť vtedy i teraz – a nepotrebujete k tomu „ideologický kabát“ ani „stranícku košeľu“. Využil svoj talent veľmi dynamicky a úspešne …ale čoby len využil: veď to spoločnosť využila jeho talent, vytiahli ho z praxe remeselníka – elektrikára a zabezpečili mu existenciu Slávika. A ľud český i slovenský aj pozíciu Zlatého Slávika.
Zaznie pieseň Karla Gotta a môžete si pošepkať: to je Československo, to je socializmus…