Hovorí sa, že pracujúcich treba kontrolovať a dnešné technológie na to ponúkajú takmer neobmedzené možnosti. Čo keby sme však rovnakú optiku otočili? Čo keby sme kontrolovali manažérov – či sa k zamestnancom správajú čestne, férovo a spravodlivo? Technológie na to máme. Inštitút ISREP, novozaložený vedecký think-tank pre rozvoj projektu novej makroekonomickej architektúry Kooperativizmus, je projekt úzko spätý s praxou a do tohto pokusu vstúpil.
Policajti si dnes musia pri každom zásahu zapínať kamery. Rušňovodičov chcú monitorovať neustále, hoci sa tomu bránia. V ISREP-e nás preto zaujímalo, či existuje aspoň jeden manažér v rámci kapitalistického vlastníctva, ktorý je ochotný podstúpiť podobnú skúšku transparentnosti. Miestom nášho skúmania sa stal zabehnutý kapitalistický systém, kde v najvyšších pozíciách už často pôsobia dediči kapitálu. Ide o prostredie, kde sú „karty už rozdané“ a možnosti ovplyvniť ho prostredníctvom demokratických princípov sú veľmi obmedzené. Niečo, čo u nás ešte možno nie je, ale je to za dverami. Pokus prebehol v hoteliérstve v Alpách, konkrétne pri práci v servise.
Ponuka bez odozvy
Moja ponuka bola priamočiara. Ponúkol som sa ako človek s dlhoročnou praxou v odbore, schopný zastávať takmer akúkoľvek pozíciu, so skúsenosťami aj s najnáročnejšími úlohami a pozíciami. Malo to však „háčik“. Napriek výkonom a výsledkom, ktoré dlhodobo prevyšovali priemer (platilo to aj v predaji, pričom niekedy som prevyšoval priemer aj o desiatky percent), som za posledné roky vystriedal viac ako 15 hotelov či reštaurácií, v ktorých som nezotrval dlhšie než jednu sezónu. Moje pôsobenie vyvolávalo v štruktúrach vnútorné napätie. Ako autor projektu, ktorý už vstúpil do medzinárodnej odbornej diskusie, som si vedomý, že takýto životopis môže pôsobiť kontraproduktívne. Mnohí by sa po podobných skúsenostiach vzdali a nebojovali s veternými mlynmi systému, no ja som sa – s presvedčením, že fakty sú neustále na mojej strane a že ich treba preukázať aj pre ďalší rozvoj projektu – rozhodol tieto opakujúce sa situácie v rámci možností systematicky zaznamenávať. Tým, že boli dlhodobo opakujúce sa a s podobným priebehom, bolo časom možné sa k ním stavať s odstupom a týmto výskumno analytickým prístupom.
Moje snahy však narážali na viaceré prekážky. Dôležitou bola neochota zamestnávateľov pracovať s evidovanými faktami, ktoré moderná doba prináša – či už ide o kamerové záznamy alebo štatistiky v interných systémoch. Ale prekážkami sa časom ukázali aj legislatívne limity, ktoré v niektorých krajinách obmedzujú využívanie takýchto nástrojov bez súhlasu druhej strany. Tento pokus – nájsť zamestnávateľa, ktorý sa neobáva spätnej kontroly – sa tak stal logickým vyústením dlhodobého úsilia, do ktorého som bol pritlačený aj pre potreby prežitia projektu.
Štatistika vylúčenia
Ak sa v 15 až 20 firmách opakuje rovnaká rovnica – poctivo vykonaná práca verzus vedomé či nevedomé prehliadanie toxických aktivít, pripomínajúcich často doslova „býčie zápasy“, ktoré manažéri dlhodobo ignorujú – prestáva ísť o náhodu. Zaznamenával som dokonca aj situácie, keď si zamestnávatelia medzi sebou s vysokou pravdepodobnosťou vymieňali informácie a využívali argument „veď aj inde“ ako dôvod na moje vylúčenie zo štruktúr. Čo fungovalo aj ako akýsi vydierací mechanizmus, ktorý som ale z týchto procesov už poznal a aj preto ma neovplyvňoval. Hľadal a zefektívňoval som len cesty, ako popri dobre vykonanej práci, o ktorej som nepochyboval a bola neustále empiricky preukázateľná, evidovať fakty a reakcie štruktúr a okolia. Iný spôsob boja s týmto fenoménom jednoducho z môjho pohľadu už neexistoval.
Výsledok výskumu je jednoznačný: z viac ako 50 žiadostí o prácu, v ktorých som transparentne vysvetlil kontext aj dôvody svojho výskumu a zároveň garantoval schopnosť podávať vysoké výkony, som nedostal ani jednu pozitívnu odpoveď. Stačilo pritom málo: nebáť sa byť otvorený, čestný a zároveň využiť možnosť urobiť dobrý krok smerom k širšiemu spoločenskému záujmu. Od budúcich zamestnávateľov som požadoval len základný prísľub vopred – že budem mať v prípade potreby prístup k dátam v systémoch, alebo že sa pri náznakoch akýchkoľvek problémov budú využívať dostupné technológie na ich zaznamenávanie a zamestnávateľ bude takto získané dôkazy zohľadňovať pri svojich rozhodnutiach. V skutočnosti nešlo o zásadne náročnú požiadavku.
Od lokálneho športu k vedeckej monografii
Najdôležitejším prvkom v boji s týmto zaujímavým fenoménom je schopnosť doručovať výsledky a výkony aj vtedy, keď idete proti prúdu a proti všetkým. Tieto témy som pôvodne otváral v rámci dedinského športu, kde sa takýto proces udial dokonca v období mojich snáh o presadzovanie projektu. Hoci táto športová skúsenosť dopadla v princípe podobne ako tá v hotelovom prostredí, mala predsa len inú dynamiku a priniesla mi zásadné uvedomenie, bez ktorého by som dnes tento výskum nevedel realizovať. Pochopil som, aké nevyhnutné je nájsť spôsob, ako kráčať proti prúdu, ak sa táto téma otvorí. Vtedy sa tvorí podstatne ťažšie. Kľúčovou výzvou teda bolo naučiť sa prinášať výsledky aj vo chvíli, keď vás komunita či kolektív odmieta, možno až nenávidí, a to len preto, lebo sa pokúšate zastaviť procesy, na ktoré sú zvyknutí.
Tieto procesy totiž kolektívom a komunitám prinášajú určitú formu krátkodobej energie, čo znamená, že v systéme a spoločnosti majú svoj špecifický význam. Ak ich však chcete zastaviť, musíte dokázať generovať výsledky aj bez tejto dynamiky. Práve skúsenosť z ihrísk mi túto potrebu ukázala a postupne ma to učila, hoci ma okolnosti po počiatočnom vylúčení – ktoré sa dotýkalo aj môjho súkromia – zaskočili. Učila ma pracovať pod tlakom vylúčenia, čo som neskôr v hotelovom prostredí využil už ako cielenú výskumnú metódu. Navyše som tam narážal na oveľa menej bariér a fyzických limitov (vek a zdravotný stav).
Treba však dodať, že skúsenosti a poznatky o tomto fenoméne som nadobúdal v rámci viacerých oblastí ako len šport či hotelierstvo. Niekde vedel priniesť aj trojnásobne lepšie výsledky ako bolo dovtedy bežné, a to aj z určitej manažérskej pozície. Na rozhodnutiach manažérov doby to voči mne a voči môjmu „bezočivému správaniu“, keď som sa len chcel riadiť objektívnymi a uchopiteľnými faktami, nikde nič nemenilo.
Vedecká téma
Vylučovacie procesy v komunitách sú už dnes aj vážnou vedeckou témou a existuje všeobecne dlhodobá snaha analyzovať ich hlbšie. Kedysi v nich náboženstvá videli svoje základné poslanie (ich elimináciu), hoci sa to často aj v ich rámci zvrhlo len na mocenské hry. Takto poslanie kresťanstva videl napríklad už v staroveku svätý Augustín, ale aj ruský spisovateľ Dostojevskij či francúzsku filozof Girard. Mojou snahou bolo zistiť, či je tento problém riešiteľný v rámci kapitalistického režimu. Odpoveď sa zatiaľ javí ako pomerne jednoznačná.
Veda dnes dokonca spája zaznamenávané javy tohto druhu s veľkou mierou aj s autonómnymi a inovatívnymi jednotlivcami. Počas týchto mnohoročných procesov som rozvinul projekt, ktorý som už spomínal. Takto to celé dáva zmysel.
Aby som však bol objektívny: v rámci spomenutého hoteliérstva som stretol aj ku mne relatívne pozitívne naladených šéfov, ktorí mi pomáhali a nejako podporovali možno práve preto, že rozumeli vízii, ktorú sa snažím rozvíjať. Aj toto sa akosi vedelo ku nim dostať. Niektorí mi dokonca poskytli aj finančnú podporu nad rámec dohodnutej odmeny, a aj takto som vnímal ich podporu. Aj keď by niektorí, keby mohli, možno nezaplatili vôbec. No keď prišlo na rozhodujúce momenty, ani jeden sa nedokázal úplne odpútať od dynamiky vylučovania a využil tento proces na stabilizáciu svojich štruktúr a túto formu tvorby spoločenskej energie. Zdá sa pritom, že problémy sú zakorenené hlbšie – v samotnom systéme, na ktorý sú možno podvedome zvyknutí aj samotní klienti či hostia. Ide už o určitý začarovaný kruh, ktorý celý funguje na týchto princípoch a je ťažko sa od toho odpútať. A asi nejde len o začarovaný kruh tohto systému, ale má to hlbšie korene v ľudskej povahe a fungovaní.
Tém je viacero
Výskum otvára aj hlbšie sociologické otázky. Jednou z nich je vplyv životného štýlu na mieru akceptácie jednotlivca v toxických štruktúrach. Zameriava sa na paradox, či súčasné nastavenie pracovného prostredia neuprednostňuje skôr ľudí, ktorí určité napätia tlmia nezdravými návykmi, čím sa stávajú pre okolie krátkodobo poddajnejšími, hoci z dlhodobého hľadiska to kolektívu neprospieva a môžu pôsobiť deštrukčne. Sám som si prešiel fázou hľadania takejto existenčnej stability a hľadania prístupu k zdrojom, no moje neskoršie rozhodnutie pre úplný stav čistoty (najmä od alkoholu či nikotínu) paradoxne viedlo k tomu, že ma existujúce štruktúry začali vnímať ešte ako problematickejšieho.
Napriek tomu, že som práve vďaka tomuto nastaveniu dokázal podávať nadpriemerné výkony a plne rozvíjať projekt Kooperativizmu, pre hierarchické štruktúry som sa stal menej čitateľným. Otvára sa tu otázka, či systém nepriamo nevytvára prostredie, v ktorom je prirodzená autonómia a jasný úsudok vnímaný ako rušivý prvok, čo môže jednotlivcov nepriamo motivovať k úniku k rôznym formám psychotropných látok len preto, aby v systéme ‚prežili‘?
Výskum sa dotýka aj ďalších tém, ako je vplyv medziľudskej dynamiky (napríklad vzťahov medzi mužmi a ženami) na skupinovú súdržnosť, atmosféru a fungovanie organizácie či hypotéza o náchylnosti určitých typov komunít k procesom sociálneho vylučovania. Hoci sú tieto témy spoločensky dôležité, jadro výskumu zostáva v empirických dátach. Tie sa nakoniec sústreďujú hlavne na hľadanie transparentného lídra, ktorý sa neobáva spätnej kontroly – a v tejto oblasti sú výsledky môjho pozorovania nateraz veľmi jednoznačné.
Nie každý má možnosti s tým bojovať
Prečo je zverejnenie týchto zistení a výskumu také dôležité? Pretože ja som dokázal nájsť silu a možnosti, ako s týmto fenoménom bojovať, a nezlomilo ma to – možno aj vďaka rozvíjaniu projektu a podpore mnohých aj po takýchto procesoch. Aj keď mi to trvalo mnoho rokov. Mnoho ľudí však takúto silu či možnosti nemá, hoci tým prešli a poznajú tento problém. Mnohým tieto mechanizmy zasiahli do osobného života, vzťahov, alebo z ich pohľadu im mohli úplne zničiť život. Sám som si týmito fázami prešiel a stálo ma veľké úsilie dávať sa opäť dohromady. Tento proces, na konci ktorého sa mi podarilo tento problém pomenovať a pravdepodobne aj naznačiť cestu k jeho riešeniu, trval dlhé roky. A to som sa pohyboval naprieč rôznymi geografickými oblasťami a odbormi.
Existujú sféry, kde je vyrovnanie sa s nimi mimoriadne náročné a mladí ľudia sa z nich len ťažko dostávajú. Často nerozumejú dynamike, ktorá sa okolo nich odohráva, najmä v kontexte kolektívnej energie a potreby vykonávať takéto formy vylúčenia. Môže sa stať, že prídu o príležitosti skôr, než si tieto mechanizmy dokážu uvedomiť a naučia sa s nimi pracovať. Príkladom môže byť už spomenutý kolektívny šport, kde som sa v mladosti aj ja snažil presadiť aj na vysokej úrovni a získal som určitý obraz. Ten sa mi však naplno ukázal až s odstupom času a ďalšími skúsenosťami. V takýchto prostrediach je dlhodobé učenie sa a hľadanie kontextu neprijateľné.
Na góly výhra, ale z futbalu je vybíjaná
Keďže sme načrtli šport, zostanem pri tejto terminológii. V tomto pomyselnom zápase som časom „na góly“ – teda v merateľných výsledkoch a efektivite – vyhrával už nekompromisne. A nebolo to možné ovplyvniť ani neprajným prostredím. Dokázal som doručovať vysoký výkon dlhodobo a bez potreby akéhokoľvek deštrukčného správania voči okoliu. Práve táto kombinácia nadpriemerných výsledkov a schopnosti spolupracovať s kýmkoľvek bez snáh o odmietanie, však formované štruktúry často privádzala do stavov šialenstva.
„Rozhodcovia“ systému v týchto fázach zachádzali do absurdností. V športovej terminológii by sa dalo povedať, že záhadne menili pravidlá hry, góly nevideli a vedome presadzovali formu energie založenú na vylúčení. Ak sa hral futbal, narýchlo zmenili pravidlá na vybíjanú. Robili to preto, aby narušili moju schopnosť podávať výkon. Niekedy svojich delegovaných šéfov doslova narýchlo učili nejakej pracovnej morálke a podávaniu aspoň nejakých výkonov. Následne pomocou rôznych „podpásoviek“ sa mi snažili aspoň nakrátko vyrovnať, kým nevykonali „popravu“ a neutíšili vnútorné napätie. Toto napätie pramenilo z prítomnosti niekoho, kto dokáže generovať výsledky aj bez toho, aby bol súčasťou hier či skupiniek, ktoré vznikajú práve pri procesoch vylučovania. V týchto fázach išlo o extrémne, ale na druhej strane aj zaznamenateľné kroky.
Delegovaní šéfovia režimu boli vo všeobecnosti možno v niečom schopní, no schopnosť rešpektu a spolupráce s každým – vrátane autonómne zmýšľajúcich ľudí bez „poklonkovania“ – k ich výbave nepatrila prakticky nikde. Skôr išlo o schopnosť dodávať kolektívu energiu po vykonaní nejakej formy vylúčenia, čo skupinu tlačilo k účasti na týchto procesoch a ju spájalo. Aj toto som sa časom snažil v rámci výskumu evidovať. Našťastie aj toto už dnešná veda do istej miery opisuje a potvrdzuje, že som sledoval realitu. Tento vzorec sa opakoval takmer všade: tí, ktorí sa na procesoch vylučovania a vytvárania umelých konfliktov podieľali, v štruktúrach ostávali. Tí inak zmýšľajúci a autonómni postupne vypadávali.
Empirická uchopiteľnosť zrejme veľkým prínosom aj pre vedu
Takto vyzeral tento boj a výskum v teréne, priamo v pracovnom procese systému dnešnej doby. Vyzerá to dokonca, že práve preukazovanie empirických výsledkov práce v kontexte reakcií štruktúr bude predstavovať prínos tohto výskumu pre doterajšie vedecké poznanie. Ide o závažnú problematiku, ktorá ovplyvňuje nás všetkých a v dnešnej fáze môže mať aj širšie spoločenské dôsledky.
Jedno je zrejmé: dnešní „rozhodcovia“ veľmi často nie sú tými správnymi ľuďmi na svojich miestach a je potrebné hľadať nové spôsoby ich formovania, ak má spoločnosť smerovať k vyššej miere rešpektu, tolerancie a spolupráce. Možno aj k samotnému prežitiu ľudskej civilizácie, lebo zohľadnením širšieho kontextu a hrozieb, ktorým čelí, je toto objektívna obava.
Ak sa už mladí ľudia musia pre svoje prežitie podvoľovať toxickým štruktúram a takýmto procesom v nich, inak sú odsunutí na perifériu, spoločnosť nemôže byť vnútorne zdravá. Z tohto mechanizmu sa postupne stáva doslova zvrátená norma. A mnoho informácii z vyspelého sveta naznačuje, že to tam už vrie a ide sa po veľmi zlej trajektórii. Reakcie mladých (dobrým príkladom je Francúzsko) naznačujú vysokú mieru pocitu bezradnosti.
V nedávnej minulosti sme v strednej Európe živo diskutovali o dovoze druhotriednych potravín. Ak je však tento výskum relevantný, existuje ešte nebezpečnejšia forma ‚neviditeľného importu‘. Nejde o tovar v regáloch, ale o prenos toxických vzorcov v spoločenských vzťahoch a o špecifické črty lídrov, ktoré súčasný globálny režim prirodzene generuje. Tento mechanizmus, ktorý dnes veda začína presnejšie identifikovať, môže mať v našom prostredí vážne dôsledky na kvalitu pracovného života. Pohľad priamo z praxe nám umožňuje pochopiť, ako sa tieto deštruktívne manažérske trendy stávajú realitou aj u nás.
Treba však pre objektivitu dodať, že práve tento vyspelý svet je zároveň aj vhodným „laboratóriom“ na takýto výskum. A to z rôznych dôvodov a limitov, ktoré by som napríklad v našom prostredí nedokázal prekonať a kde sa hýbať po takýchto procesoch je pre obete veľmi náročné. Avšak ani super pracovné výkony a objektívne preukázateľné výsledky nevedia s tým nič urobiť a karavánu tohto typu v rámci dnešného spôsobu organizácie zastaviť. To je asi doteraz najdôležitejší výsledok celého výskumu.
Realizácia takejto štúdie je možná aj vďaka viacerým špecifickým podmienkam v odboroch, kde som pôsobil (hlavne spomenutá empirickosť výsledkov práce). V hoteliérstve sú procesy, ktoré nazývam ‚býčími zápasmi‘, do určitej miery spätne kontrolovateľné – napríklad cez spätnú väzbu hostí, ktorí nie sú pod tlakom straty zamestnania a dokážu správanie personálu posúdiť nezaujate. Významným faktorom je aj existencia rozvinutého sociálneho štátu. Ten v demokratických podmienkach vytvára ochranný rámec, v ktorom oponovanie nekompetentným rozhodnutiam manažmentu nespôsobí existenčný pád, ale ‚iba‘ proces vylúčenia zo štruktúry. Dedičstvo kapitálu často prináša falošný pocit aristokratickej nedotknuteľnosti, kde sa manažérske rozhodovanie mení na toxickú hru bez pravidiel. Niekedy to bez odozvy skutočne ostať nemôže. V autoritárskych režimoch by bol podobný výskum prakticky nerealizovateľný, čo len podčiarkuje dôležitosť demokratizácie nielen pracovného prostredia.
Moja doterajšia databáza pozorovaní zahŕňa rôznorodé organizačné štruktúry: od veľkých korporácií s anonymným riadením, ktoré ignoruje preukázateľné fakty, až po malé firmy, kde sa úzke väzby manažmentu môžu zmeniť na uzavreté skupiny uplatňujúce kolektívny nátlak. Skúmaná vzorka zahŕňa súkromné subjekty, ale aj firmy v obecnom vlastníctve, kde sa toxické vzorce správania stávajú pevnou súčasťou inštitucionálnej kultúry. Vo všetkých týchto prípadoch sa výskum opiera o objektívne dáta a snahu o transparentnú evidenciu faktov.
Všetky tieto zistenia z oblasti skupinovej psychológie, popri vytvorení makroekonomickej architektúry, plánujem postupne predložiť na verejnú kontrolu recenzentom v pripravovanej vedeckej monografii. Táto téma je však už dnes súčasťou mojich vedeckých článkov, kde sa prakticky celý tento mechanizmus opisuje prostredníctvom doteraz známych vedeckých štúdií. Tie pritom už zaznamenali prvé úspechy aj u svetovo uznávaných psychológov a sú verejne dostupné cez náš web www.isrep.org, prípadne ORCID.
Hoci pozorovania týchto sociálnych mechanizmov existujú vo vede dlhodobo, zrejme až súčasná doba a technológie nám umožňujú zachytiť ich v takejto konkrétnej a empiricky uchopiteľnej podobe. Umožňuje nám to opakovane sa vracať do problémových prostredí a odkrývať ich vnútorné toxické procesy krok za krokom, čo by v minulosti bolo technicky nemožné.
Dostať tento fenomén do tejto polohy exaktného výskumu sa však podarilo hlavne vďaka rozvoju projektu Kooperativizmus. Práve boj s týmito deštruktívnymi javmi bol jedným z hlavných impulzov pri jeho zrode, hoci vtedy ich chápanie nebolo na dnešnej úrovni. Dnes sa tento kruh prirodzene uzatvára: hlbšie pochopenie sociálnej dynamiky mi pomohlo sformulovať nový ekonomický model a rozvoj tohto modelu spätne umožnil realizovať túto vedeckú štúdiu. Že Kooperativizmus prináša reálne riešenia aj pre tieto spoločenské fenomény, dnes tiež potvrdzujú vedecké články v rámci projektu, ktoré úspešne prechádzajú medzinárodnou odbornou validáciou.
Provokatívna otázka na záver
Na záver však zostáva visieť ešte jedna provokatívna otázka: Existuje podobná ignorancia objektívnych výsledkov a faktov aj v tom najvyššom odbornom a vedeckom priestore? Alebo je to len patológia určitých komunít a vplyvov foriem absolútnej moci na spoločenskú dynamiku?
Ignorancia voči tomuto projektu vykazuje v našom lokálnom kontexte jasné znaky dlhodobého (nielen) inštitucionálneho ostrakizmu – teda zamedzenia interakcie s niekým, kto sa v izolácii len ťažko pohne z miesta. Ide mimochodom o jav, ktorý exaktne skúma aj samotná „veda o vede“, keď analyzuje mechanizmy, akými inštitucionálne štruktúry vytesňujú nositeľov nových paradigiem, aby ochránili zabehnutý status quo.
Odpoveď možno naznačí už júl 2026 v Ríme na významnej a prestížnej vedeckej konferencii WINIR, kde sa projekt spomedzi množstva žiadostí dostal a jeho jadro bude odprezentované s možnosťou pýtať sa či oponovať zisteniam a záverom. Sám som pri tomto dlhodobom výskume, v ktorom sa prezentujem výlučne poctivou prácou a jej výsledkami, zvedavý, ako dopadne pokus o transparentný dialóg v tomto priestore.
Stanislav Jurčišin,
autor je makroekonóm, nezávislý výskumník a autor konceptu kooperativizmu – systémovej alternatívy.
Dobrý deň.
Pán Jurčišin, jeden z mala ekonómov ktorý pomenúva podstatu parazitického riadenia spoločnosti.
Samozrejme tieto znalosti sa dajú doplňovať z rôznych ďalšich vedných odborov napr. histórie, z pohľadu KSB DVTR atď.